Biometrické senzory sú na moderných smartfónoch čoraz častejšou záležitosťou. Ich úlohou je sprostredkovať identifikáciu a následnú autentifikáciu používateľa na základe jeho fyziologických charakteristík, pričom je možné použiť niekoľko rozličných prvkov tela a takisto množstvo rozličných metód.

V dnešných smartfónoch je biometrická identifikácia najčastejšie sprostredkovaná skenerom odtlačkov prstov, pričom do popredia sa v poslednej dobe tlačí aj rozpoznávanie tváre a skenovanie očnej dúhovky. Existuje však aj mnoho ďalších metód, založených napríklad na geometrii ruky či rozložení jej žíl, na rozpoznávaní ciev na sietnici oka či na identifikácii hlasiviek, respektíve nimi generovaného hlasu. Nie všetky metódy sú pravdaže vhodné na použitie v mobilnej elektronike, či už z hľadiska svojho rozmeru alebo komplexnosti.

Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa biometrická metóda autentifikácie používa, je jej praktickosť. Oproti textovému heslu, fyzickej karte či hardvérovému kľúču, nie je možné biometrický identifikátor stratiť či zabudnúť a máme ho neustále pri sebe. Jeho používanie je navyše obvykle rýchlejšie a pohodlnejšie, pretože v prípade smartfónu stačí byť skrátka prítomný a pozerať sa naň (biometria na základe tváre alebo dúhovky) a pri odtlačku prsta stačí napríklad stlačiť tlačidlo, ktoré používateľ stláča tak ako tak. Často sa v súvislosti s biometrickými identifikátormi používa aj argument, že tieto „heslá“ nemôžu byť prezradené a ukradnuté, avšak to nie vždy platí a účinné metódy na oklamanie týchto senzorov existujú.