Myslíte si, že blížiaca sa éra smartokuliarov pretvorí našu spoločnosť tak ako mobilné technológie? Alebo zastávate názor, že ide o niečo, čo urobí veľké plané haló ako smarthodinky? Možno vás to prekvapí, ale adopcia tejto technológie má nového a prekvapivého pomocníka. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Od smartokuliarov sa očakáva masívny prielom a plnohodnotný prechod zo súčasnej éry „príručnej“ elektroniky do novej éry elektroniky nositeľnej priamo na tele (wereables). Ak odhliadneme od úvodných experimentálnych pokusov v rámci pomerne primitívneho a nezaujímavého prototypu Google Glass, tak na skutočné smartokuliare stále ešte čakáme.

Nehovorím tu pravdaže o veľkých náhlavných súpravách ako je Hololens od Microsoftu, či dokonca súpravách virtuálnej reality ako Oculus Rift. Hovorím o okuliaroch, ktoré by ste neustále mohli nosiť pohodlne kdekoľvek, či už doma alebo na vonku na ulici a normálne by ste cez ne videli.

Mechanizmom, ktorý je v tomto prípade zaujímavý, je doplnenie nášho sveta o digitálnu informáciu a virtuálne objekty, v súvislosti s technológiou rozšírenej či presnejšie kombinovanej reality.

Právo táto technológia sa v dohľadnej dobe môže stať novou IT revolúciou a ovplyvniť trh podobne, ako to urobil nástup smartfónov pred desiatimi rokmi. O tejto ére a jej možnostiach som sa viac rozpísal v článku Kombinovaná realita: budúci likvidátor smartfónov, kde som predstavil aj aktuálnych hráčov na tomto poli a momentálny stav vývoja.

Avšak to, že je nejaká technológia užitočná, zaujímavá či prelomová ešte neznamená, že sa na trhu rýchlo presadí vo veľkom.  Proces masového rozšírenia niekedy trvá roky, inokedy dekády a niekedy sa skrátka ľudia k technológii postavia chrbtom natrvalo, pretože je skrátka nepohodlná.

Mizéria smarthodiniek ako varovanie

Každá nová technológia sa musí popasovať s ochotou bežnej populácie ju adoptovať. Ideálny mechanizmus adopcie je taký, kde sa nejaký súčasný veľmi rozšírení produkt nahrádza podobným produktom, ktorý je značne lepší.

Takejto adopcii nestojí v ceste žiadny prirodzený odpor, pričom dobrou ukážkou je náhrada hlúpych mobilných telefónov za smartfóny, alebo náhrada hrubých CRT monitorov a televízorov za ich LCD ekvivalenty.

Čo ak ale nejaká nová technológia takéhoto rozšíreného predchodcu nemá? Jej rozšírenie je obvykle značne pomalšie a komplikovanejšie a ľahko môže poriadne naraziť do veľkej neochoty používateľov zmeniť svoje návyky.

Vhodným príkladom tejto neochoty sú smarthodinky. Ich ešte pred pár rokmi horúci a „coolovo“ pôsobiaci vývoj už dnes pôsobí značne letargicky a kvôli malej adopcii už o ich ružovej budúcnosti nehovorí zrejme nikto. Teda nie, že by sa smarthodinky vôbec nepredávali, ale vzhľadom na to, že sa od „nositeľností“ očakával podobný úspech, ako od smartfónov, ide o skutočnú mizériu.

Sprvu to vyzeralo dobre. V roku 2013 sa predalo 1,3 milióna kusov, v roku 2014 už 7,5 milióna, v roku 2015 už 21 miliónov. Raketový rast, ako sa na novú technológiu patrí. Ale ajhľa,  prišiel rok 2016 a smarthodiniek sa predalo prakticky rovnaké množstvo, ako rok predtým. Rast sa zastavil na číslach, ktoré v porovnaní s niekoľko stoviek miliónmi kusov notebookov, či  1,5 miliardou predaných smartfónov ročne vyzerajú ako odpľutie do mora.

Čísla dosť lietajú, pretože hranica medzi fitnes náramkami a smarthodinkami sa stiera, pričom trh s takouto športovou výbavou je zhruba 5× väčší. Ak ale zostaneme len pri pokročilých smarthodinkách, tak predaje za rok 2017 síce o niečo narastú (čo naznačujú prvé tri kvartály), ale v konečnom dôsledku môžeme očakávať čísla niekde na úrovni 25 miliónov a v lepšom prípade 30 miliónov kusov. To je vzhľadom na minulý marketingový rozruch poriadna bieda. A keď sa niečo predáva málo, nemožno očakávať ani masívne investície do vývoja.

Priekopník na tele nositeľnej elektroniky a jeho tri veľké slabiny

Čo je najväčší nepriateľ smarthodiniek? Jedným z tých hlavných slabín je duplikovanie funkcií bežného smartfónu, ktorý dnes už skoro každý používa. To je však len jedna strana mince. Tá druhá a možno aj dôležitejšia je, že technológia smarthodiniek nevstúpila na existujúci masívne rozšírený trh s prechádzajúcou technológiou.

Teda, ono sa najprv zdalo že áno. Jej priamy predchodca sú „hlúpe“ či skrátka obyčajné náramkové hodinky. Avšak problémom číslo 1 je, že ich kvôli rozšíreniu mobilných telefónov/smartfónov nosí čoraz menej ľudí.

Podľa štatistiky investičnej firmy Piper Jaffray klesajú predaje náramkových hodiniek dlhodobo o niekoľko percent ročne. Kým v roku 1991 sa ich predávalo ešte 750 miliónov ročne, v roku 2014 už to bolo len 440 miliónov.

Rovnaká štatistika uvádza, že kým v roku 2005 nosilo hodinky až 52 % tínedžerov, v roku 2010 to bolo už len 25 %. Za päť rokov ide o veru riadnu zmenu a toto číslo bude dnes vďaka smartfónom určite ešte omnoho menšie (žiaľ, relevantných štatistík tohto typu je ako šafranu). Môj osobný typ je tak 10 %.

K tomuto sa pritom pridáva problém číslo 2, ktorým je, že mnoho ľudí dnes náramkové hodinky nosí už len ako módny doplnok. Mnohé totiž pôsobia dobre ako určitý druh šperku. Toto mnohí výrobcovia smarthodiniek masívne zanedbali hlavne u prvých generácií.

Na mňa osobne smarthodinky dlho pôsobili vzhľadovo absolútne odpudivo a pripadali mi ako kúsky plastových „digitálok“ pre deti, ktoré sa kedysi kupovali na tržnici v cene balíku žuvačiek. Taktiež príliš nepomáhalo, že tie čo tak nepôsobili, vyzerali ako keby vybehli z roku 1980.

Výrobcovia sa našťastie v ďalších generáciách polepšili a dnes už mnohé hodinky vyzerajú na pohľad vskutku pekne a pôsobia ako klony tých mechanických. Na dotyk sa pritom zmenia na kus „futuristickej“ technológie, pripravenej plniť vaše príkazy.

Zrejme najhorší nedostatok je však problém číslo 3, ktorý je rýdzo technický. Smarthodinky totiž prekvapivo prenášajú zhoršenie funkčnosti pre ľudí, ktorí sú hodinky zvyknutí nosiť.

Patrím medzi nich. Hodinky na ruke nosím od detstva. Odhliadnuc od toho, že som tak ako iní ľudia zvyknutý na to, že životnosť batérie hodiniek sa pohybuje v rokoch a nie dňoch či dokonca hodinách, najhorším prejavom smarthodiniek je pre mňa vypínanie displeja.

Hodinky mám na ruke preto, aby som za volantom, na bicykli, či kdekoľvek inde pri chôdzi, bez ohľadu na to či niečo nesiem, alebo nie, mohol v sekunde pozrieť na to koľko je hodín. Nič nevyťahujem z vrecka, nič neriešim. Otočím ruku a viem.

Smarthodinky, ktoré nemajú „always-on“ funkciu, teda permanentne zapnutý displej ukazujúci čas, si nikdy nekúpim. Tá príšerná hlúposť, pri ktorej sa displej zapína automaticky podľa polohy vašej ruky na základe akcelerometru a gyroskopu, pôsobí ako zlý žart. Hodnú chvíľu totiž čučíte ako idiot na zhasnutý displej a cítite sa, ako keby mala realita 1 či 2 sekundový lag.

Nehovoriac už ani o tom, že tento mechanizmus letí do kanála, ak nie ste v štandardnej zvislej polohe, ale ležíte na chrbte či naboku. To už vyzeráte pri zisťovaní času ako keby ste odháňali muchy, pretože gesto treba agresívne spraviť niekoľkokrát, aby sa zariadenie spamätalo. V takom momente by som ich najradšej ctenému dizajnérovi zo Silicon Valley natlačil do zadného otvoru.

Odstránenie adopčnej prekážky smartokuliarov – boom miopie

Po kritike smarthodiniek, podporenej malými predajmi, to s druhým zástupcom na tele nositeľnej elektroniky nevyzerá vôbec ružovo. Nečaká smartokuliare to isté? Veď koniec koncov, na prvý pohľad sa zdá, že všetkými potenciálnymi problémami smarthodiniek budú trpieť aj tie.

Čuduj sa svete, nie je to tak. Dôvod? Extrémny nárast výskytu miopie, teda krátkozrakosti v rámci populácie. Nárast je pritom taký masívny, že mnoho zdravotníckych organizácií a očných lekárov tento stav označuje za epidémiu.

Mnoho bežných ľudí to netuší ale v rámci USA a Európy sa výskyt miopie za posledných 50 rokov zdvojnásobil. Ešte extrémnejší je rozvoj tejto poruchy zraku vo východnej Ázii, v krajinách ako Čína, Japonsko či Južná Kórea.

Podľa čínskych štatistík sa ešte pred 60 rokmi vyskytovala krátkozrakosť u 10 až 20 % Číňanov. Aký je stav v súčasnosti? Aktuálne štatistiky tínedžerov a čerstvých dospelých sa vyšplhali až na neuveriteľných 90 %. Kompletné prevrátenie desaťnásobného rozdielu za dve generácie!

Pravdepodobnosť krátkozrakosti sa pritom stupňuje vo veľkých mestských populáciách a ekonomicky vyspelých lokalitách. Asi najextrémnejším prípadom je hlavné mesto južnej Kórei, Soul, kde v súčasnosti až 96,5 % mladých ľudí vo veku 19 rokov trpí krátkozrakosťou.

Čo za túto epidémiu môže? Ešte v relatívne nedávnej minulosti bol všeobecne uznávaný názor taký, že krátkozrakosť má hlavne genetický pôvod. Tento postoj však v súvislosti s nastanou situáciou čelí vážnej výzve a dnes je prakticky celkom jasné, že dôležitú rolu pri vývoji krátkozrakosti zohrávajú aj iné faktory (poučný článok vo vedeckom žurnále Nature).

Ak máte na očiach silné okuliare, možno ste sa niekedy zarazili nad tým, ako musel byť život ťažký pre ľudí, ktorí boli krátkozrakí v dobe, kedy okuliare skrátka ešte neboli. Skutočnosť je ale taká, že tento stav bol pred tisícročiami extrémne raritný.

Ľudovou múdrosťou už stáročia je, že ľudia s okuliarmi sú vzdelaní a sčítaní. Tento efekt nie je babskou povedačkou, ale v minulosti výrazne často pozorovaný jav. Ľudia, ktorí v detstve a počas puberty prečítali množstvo kníh, mali skrátka vyššiu šancu na vyvinutie miopie.

Oko sa počas detstva vyvíja a rastie a čoraz viac sa vynárala spojitosť s tým, že miopia je vo väčšine prípadov spôsobená nielen genetickým predpokladom, ale hlavne environmentálnym efektom dostupným pri vývoji.

Silný vedecký konsenzus nad hlavnou príčinou stále chýba, avšak nedá sa prehliadnuť to, že je naviazaná na historickú éru, pri ktorej ľudia dlhodobo trávia čas v interiéroch, čím oči nie sú nútené ostriť do veľkej diaľky. Vynára sa pri tom súvislosť s veľkým používaním displejov.

Ak máte 30 a viac rokov, možno ste sa stretli v detstve s tým, že vás rodičia upozorňovali, aby ste nesedeli blízko pri televízore, pretože si  zničíte oči. Toto upozornenie po nástupe počítačov a inej elektroniky, pri ktorej máme displeje niekoľko desiatok centimetrov od očí, pôsobili už značne absurdne.

Neprestajná nadmerná expozícia mladých očí na ostrenie na krátke vzdialenosti má však na vývine krátkozrakosti zrejme nemalý podiel. Nedajte sa pri tom oklamať tým, že treba mladých ľudí odradiť od vysedávania pri smartfónoch či iných obrazovkách a treba ich „nahnať radšej k učeniu“.

Už spomenutá štúdia v žurnále Nature napríklad cituje štatistiku, ktorá napovedá, prečo napríklad môže byť miopia vo východnej Ázii tak rozšírená. Pätnásťroční študenti v Šanghaji týždenne strávia 14 hodín na úlohách, vyžadujúcich čítanie a písanie, oproti 5 či 6 hodinám strávenými mládežou v rovnakom veku v USA a Európe.

Nejde teda o to, že by sme mali deťom a mládeži v používaní smartfónov alebo počítačov zabrániť. Je zrejme jedno, či sa dlhodobo a neprestajne pozerajú do smartfónu alebo knihy. Dôležité je, aby oči mali dostatok cviku aj so vzdialenými objektmi, čo znamená tráviť výrazne dlhý čas vonku, najlepšie v otvorenej prírode s ďalekým dohľadom.

Smartokuliare ako šampión nositeľností

Pokiaľ boom miopie nezastavíme, s ubiehajúcimi rokmi bude v produktívnom veku čoraz viac krátkozrakých ľudí, nosiacich na svojom nose okuliare. A s výmenou generácií napokon bude ľudí s touto pomôckou výrazne viac, ako ľudí bez nej.

Ak toto akceptujeme a zmierime sa s tým, vyvoláva to zaujímavú súvislosť so smartokuliarmi. Stačí sa pozrieť na to, ako to súvisí s troma uvedenými slabinami, ktoré odsúdili na neúspech smarthodinky.

Prvá slabina sa mení na výhodu. Kým pri smarthodinkých počet ľudí, ktorí nosia ich predchodcu, neprestajne klesá, počet ľudí ktorí nosí „hlúpeho“ predchodcu smartokuliarov stále narastá. Vo východnej Ázií už čísla rastú na 90 % mladej populácie.

Druhý problém v podobe toho, že hodinky ľudia často nosia ako módny doplnok v mnohom platí aj pre okuliare. Hlavne veľkosť a tvár rámov podlieha módnym trendom, avšak pokiaľ s tým výrobcovia budú počítať (ako to dnes robia čoraz viac pri smarthodinkách), ani tu nemusí nastať komplikácia.

Všetko pravdaže závisí od toho, ako príslušná elektronika bude veľká. V súvislosti s patentom Magic Leap sa hovorí o klasických rámoch a upravených sklách, pričom elektronika je vo vrecku, napojená na káblik schovaný pod oblečením.

No a tretia slabina? Tá je opäť výhodou. Na rozdiel od smarthodiniek totiž smartokuliare za okuliarmi nijak nezaostávajú. Ak budú totiž sklá dioptrické, bude úplne jedno, aká bude výdrž na batériu. Pretože ak sa smartokuliare vybijú, neprestajne budú poskytovať funkciu okuliarov z princípu konštrukcie svojich šošoviek.

Smartokuliare teda nikdy nebudú horšie ako okuliare (čo sa žiaľ o smarthodinkách a hlúpych hodinkách povedať nedá). Pri akomkoľvek probléme, vybití či poruche sa z nich totiž obyčajné okuliare automaticky stanú.

Aj keď teda smartokuliare s pokročilou rozšírenou realitou môžu byť podobný technologický zlom ako nástup celého digitálneho veku (trval dekády), vďaka priamemu predchodcovi sa adopcia môže skrátiť na roky (ako v prípade smartfónov, nahradzujúcich hlúpe telefóny).

Veru zvláštneho spojenca táto technológia dostáva. Nuž, ale darovanému koňovi na zuby na oči nehľaď a aj zlé veci často bývajú na niečo dobré. Priznám sa, asi nepoznám absurdnejší prípad, kde by nová a potenciálne prelomová technológia mohla zvýšiť mieru svojej adopcie a úspechu vďaka niečomu tak zvláštnemu.

Faktom ale je, že epidémia miopie bude skrátka v tejto oblasti obrovskou hybnou silou, bez ohľadu na to či sa to niekomu páči alebo nie.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.