Nedeľník touchIT vážne i nevážne. Odľahčené IT témy na tisíc spôsobov.
Ak kráčate mestom a v opustenej uličke páchnucej exkrementmi zbadáte na stene sprejom nastriekaný nápis „Bol som tu“, zrejme mu veľa pozornosti venovať nebudete. Prejav tohto typu je však v ľuďoch hlboko zakorenený a nesieme ho v sebe státisíce rokov.
Ľudia chcú prirodzene zanechať odkaz o tom, že tu boli. Každý z nás si uvedomil obrovskú priepasť medzi aktuálnym momentom, ktorý vedome pociťujeme a predstavenou budúcnosťou či zapamätanou minulosťou. Nikdy nie je naozaj „zajtra“ a naozaj „včera“. Vždycky je len „práve teraz“.
Keď si na začiatku 90-tych rokov minulého storočia naša rodina kúpila prvý umelý vianočný stromček, mal som zhruba 10 rokov. V januári nastalo obvyklé upratovanie vianočných ozdôb a návrat stromčeka do škatule a ja som neodolal a urobil som niečo, čo vo mne vyvolalo prazvláštne pocity. Zobral som kúsok papiera a pero a napísal som odkaz svojmu budúcemu ja.
Na presný text si už nespomeniem, ale bolo to zrejme niečo ako „Ahoj. To som ja. Dúfam, že sa máš dobre. Želám ti pekné Vianoce“. Nič zvláštne a ani výnimočné. Na správu som však behom pár týždňov zabudol. Dnes sa mi zdá jeden rok pravdaže veľmi krátka doba a skôr očakávam, že nájdem takto starý jogurt v chladničke. Pre desaťročné dieťa však ide o ozrutánsky čas. Je to koniec koncov desatina jeho života a pocit z nej sa možno blíži tomu, ako vnímajú starší ľudia jednu celú dekádu.
Obrys ruky dieťaťa z pred viac ako 35 000 rokov. Záchvev našej pradávnej jaskynnej minulosti, ktoré zanechalo mladé dievča fúkaním zafarbeného prachu na svoju ruku
Na ďalšie Vianoce som pri rozbaľovaní škatule so stromčekom odkaz odhalil a zastihol ma ako úder z temnoty. Cítil som sa ako by som práve odkryl Tutanchamónovu hrobku a pozeral som na odkaz dávnych predkov, ktorí dnes už neexistujú.
V internetovej dobe už podobné odkazy do škatule ukrývať nemusíte. Správu svojmu budúcemu ja si môžete kedykoľvek pohodlne napísať pomocou e-mailu. Nemusíte sa pri tom obmedzovať len na jeden rok. Na tento účel existuje množstvo rôznych bezplatných služieb. Očividným problémom pravdaže je, že ak si pošlete odkaz do budúcnosti vzdialenej päť rokov a v tej dobe už daná stránka neexistuje, správa vám nikdy nedorazí.
Odporučiť sa preto dá stránka www.futureme.org, ktorá existuje už viac ako 12 rokov, takže sa zdá, že je pomerne trvácna a ak máte záujem, je určite zaujímavé ju využiť. Máte pri tom možnosť zvoliť či váš príspevok bude súkromný alebo verejný, pričom v druhom prípade bude viditeľný v sekcii Public Letters (anonymizovaný).
Služba ako taká je pravdaže len malou zábavkou, ktorá vám môže zdvihnúť alebo naopak pokaziť náladu. Najmä ak optimisticky napíšete svojmu budúcemu ja vzdialenému napríklad tri roky s tým, že očakávate, že už bude mať vyriešené vaše aktuálne problémy.
Digitálna archeológia a YOLO od vašej babky
Ak sa prejdete po hocakom cintoríne, na náhrobkoch uvidíte predovšetkým fotografie starých ľudí. Je to bežný postup. Starí ľudia boli vždycky starí, váš otec bol vždycky váš otec a vaša babka bola vždy vaša babka. Ak vezmete do ruky starú fotografiu a pozriete sa na vašich rodičov a prarodičov v mladom či dokonca detskom veku, je to pre vás len akýsi chladný odraz minulosti.
Z celkom iného súdka je však text. Ten môže vyjadrovať ich aktuálnu myšlienku, túžby či pocity a môže sa stať oknom do iného času, ktoré odhalí to, čo fotografia nemôže. Starí ľudia už zrazu nie sú starí naveky.
Dodnes opatrujem pohľadnicu, ktorú môj dedo odoslal na konci druhej svetovej vojny. Do pohľadnice bol vtesnaný značný objem textu, kde mladej 17 ročnej slečne „gratulíroval k cteným meninám“ a dával jej jasne najavo, že má o ňu záujem. Daná slečna je mojou babkou a môj otec sa im narodil o dva roky neskôr.
Tento text si nesmierne vážim, pretože je nepriamo súčasťou mojej histórie a zároveň mi umožnil aspoň malý náhľad do toho, aký môj dedo naozaj bol. V mojich vizuálnych spomienkach je totiž len starý človek a čítať jeho myšlienky z doby, kedy bol skoro o polovicu mladší ako ja dnes, má zvláštny nádych.
Obrázok z kolekcie Reflections on Aging od Toma Husseyho
Keď v roku 1990 vytvoril britský informatik Tim Berners-Lee v Európskom centre pre jadrový výskum (CERN) prvú webovú stránku a prvý internetový prehliadač na svete, zrejme mu ani vo sne nenapadlo, akú revolúciu to v nasledujúcich dekádach spôsobí.
Súčasná éra komunikácie nemá v histórii sveta obdoby a rozmach webových služieb a sociálnych sietí umožnil zdieľanie takmer všetkého. Obrovské množstvo ľudí v sieti uchováva aj tie najosobnejšie informácie, pretkané tými vôbec najtriviálnejšími.
Vďaka tomuto javu sa spomenuté okná budú môcť v budúcnosti otvoriť obrovskému množstvu ľudí a to dokonca tak dokorán, že nimi takmer vypadne celá osoba.
Čo ak by ste neboli na Facebooku a obdobných službách prvý vy, ale vaši predkovia? Možno máte matné spomienky na vašu prababku a pradedka. Čo ak by ste sa skrátka mohli pozrieť do archívu a vidieť, ako sa bavili s priateľmi keď mali 50 rokov? Čo ak by stačilo trochu pohnúť posuvníkom a videli by ste ich názory keď mali 30 a keď mali 15 rokov? Ako reagovali na aktuálne politické problémy a udalosti, čo mali na obed, aký vtip ich vtedy pobavil, aký film si pochvaľovali po pozretí a ako sa chválili sono snímkou jedného z vašich rodičov?
V budúcnosti možno navždy zmiznú povedačky detí o tom, že dospelí nič nechápu a nevedia, že svet sa zmenil. Pätnásťročná „puberťáčka“ sa skrátka pozrie na diskusie a výroky svojej pätnásťročnej matky a uvidí sa ako v zrkadle. A možno nájde aj príspevok o tom, ako je jej sedemnásťročná babka rozčúlená z toho, že jej matka (prababka) nepovolila tetovanie.
Pohľad na najstaršie ľudské odkazy z pred viac ako 35 000 rokov
Doba a zvyklosti sa menia ale myšlienky a túžby vyplývajúce z našej ľudskosti zostávajú a všetci sme takmer na nerozoznanie od dievčaťa, ktoré pre 35 000 rokmi fúkalo farbu na svoju ruku v jaskyni na území dnešného Španielska. Ak by ste ju zobrali ako batoľa a vychovali ju, tak vo veku v akom odtlačila svoju ruku na stenu by dnes držala v ruke smartfón, četovala s kamarátkami a nikto by si nevšimol, že je akokoľvek iná.
Talking dead. Sprvu bolestivá spomienka, neskôr okno do života
Sociálne siete denne prichádzajú o obrovské množstvo používateľov, ktorí skrátka zomrú. Ide o celkom prirodzenú vec a 1,4 miliardy používateľov Facebooku znamená, že umieračik zvoní prakticky bez prestania.
Aktuálne čísla Facebook neposkytuje, ale v roku 2012 spravoval zhruba 30 miliónov účtov zosnulých. V tej dobe existoval osem rokov a mal 1 miliardu používateľov. Ide v priemere o viac ako 10 000 mŕtvych denne. Za tú dobu teda pribudlo minimálne 15 miliónov ďalších, pričom skutočnosť bude pravdepodobne omnoho väčšia.
Ak Facebook už nebude príliš rásť, počet mŕtvych prerastie živých zhruba v roku 2065. Ak bude rásť výrazne aj ďalej, stane sa to o dosť neskôr, pričom v závislosti od miery rastu sa to udeje niekde v prvej polovici nasledujúceho storočia.
Facebook bude časom viac cintorínom, ako miestom živých (Autor grafu: WebpageFX)
V súčasnosti je nejasné, ako dlho plánuje Facebook alebo iné podobné spoločnosti dáta na svojich serveroch držať. Dnes ponúka u mŕtvych používateľov funkciu Zvečnenia, pri ktorej v účte pribudne vedľa fotografie nápis „Spomíname“ a obsah účtu zostane kompletne viditeľný priateľom tak, ako tomu bolo keď bola daná osoba nažive. Je pri tom možné zvoliť jeho správcu, ktorý môže v budúcnosti povoľovať prístup novým ľudom, napríklad svojim potomkom.
Prístupy do celého cyklu života vášho predka môžu mať nesmiernu hodnotu. Vďaka digitálnej povahe dát a miere zdieľania sa zachovajú nielen jeho tiché fotky, ale aj názory, pocity a vyznania. Niečo, z čoho si budete môcť skladať mozaiku skutočného človeka.
https://www.youtube.com/watch?v=iVEiAU_F2qw
Život človeka za 4,5 minúty (Autor: Anthony Cerniello)
Z pozície dát pre reklamné systémy sú mŕtvi ľudia pre Facebook pravdaže zbytočnou záťažou. Je teda možné, že takéto spoločnosti dáta napríklad po 50 či 100 rokoch (za predpokladu, že budú existovať) začnú splachovať.
Nie je však problém predstaviť si, že to nebude potrebné. Dnes sa síce ešte zdá, že držanie masívneho datacentra s exabajtami dát pre nič za nič je nereálne, ale kapacita úložísk sa neprestajne posúva. Napríklad môj desktop má dnes 10 TB úložisko a v jeho kútoch mám stále zašité dáta zo svojho šestnásťročného 20 GB disku, o ktorom som si kedysi myslel, že ho nikdy nezaplním. Aj keď dané dáta pre mňa majú dnes prakticky už len nostalgickú hodnotu, necítim potrebu ich odstraňovať, pretože mi žiadnu záťaž nespôsobujú. Podobne môžu dopadnúť aj mnohé datacentrá, keď budú riešiť či napríklad 60 alebo 80 ročné dáta odstrániť.
Naše nápisy na vesmírnej stene
Túžba zanechať odkaz či správu našim potomkom nevyprcháva. Dnes však máme celkom iné prostriedky ako ľudia v jaskyni. Digitálne dáta na úložiskách sa môžu vytratiť tak, ako akákoľvek kniha z minulosti a vplyvom poveternostných vplyvov na Zemi žiadna naša stavba nevydrží večne. Čo ak chceme niečo povedať nie o storočie, ani tisícročie, ale niečo v obrovsky vzdialenom čase?
V roku 1976 bola na obežnú dráhu vypustená družica LAGEOS (Laser Geodynamics Satellite), ktorá niečo podobné umožňuje. Ide o precízne navrhnutú mosadznú guľu s priemerom 60 cm, ktorá je husto porytá odrazovými sklami a obieha Zem vo výške 5900 km.
Družica LAGEOS
Prioritou družice je funkcia laserového reflektoru. Vďaka nesmierne stabilnej orbite je možné k nej z pozemnej stanice vysielať laserové lúče a na základe času spätného odrazu do druhej pozemnej stanice získať výškovú polohu bodov na Zemi. Vďaka tomu je možné určiť nielen presný tvar zemského povrchu, ale aj s extrémne vysokou presnosťou merať pohyb kontinentov.
Veľmi stabilná orbita, ktorá je nutná pre experimenty tohto typu, umožnila aj vznik sekundárnej misie. V takejto výške stále existujú osamelé molekuly plynov uniknutých z našej atmosféry, čo spôsobuje extrémne malé trenie a postupné spomaľovanie družice.
Napríklad medzinárodná vesmírna stanica (ISS) krúži okolo Zeme vo výške 400 km, a ak by pripojené kozmické lode Proton stanicu občas trochu nepostrčili, za niekoľko rokov by samovoľne vstúpila do hustej atmosféry a zhorela. Stabilná orbita družice LAGEOS vo výške 5900 km však znamená, že bez akéhokoľvek postrkovania a urýchľovania vstúpi do atmosféry až za 8,4 milióna rokov.
Astrofyzik Carl Sagan navrhol pre družicu plaketu, ktorá obsahuje obrázok kontinentov. Prvý obrázok ukazuje minulosť (268 miliónov rokov zapísané ako binárne číslo), stredný obrázok stav, kedy bola sonda vypustená a spodný ako asi budú kontinenty vyzerať v dobe jej návratu (8 388 608 v binárnom zápise).
Odkaz pre 8,5 milióna rokov vzdialenú budúcnosť z družice LAGEOS
Vzhľadom na extrémne odolný materiál z ktorého je družica vytvorená sa očakáva, že táto správa úspešne v daný čas dorazí na Zem. Budú na nej ešte potomkovia ľudí, alebo sa po nás zľahne zem? Naša civilizácia má len niekoľko tisíc rokov. Rod Homo Sapiens sa objavil v Afrike zhruba pred 200 000 rokmi a jeden z našich hlavných predchodcov, Homo Ergaster, sa objavil zhruba pred 1,9 miliónmi rokov. Akí budú dnes už jediní preživší zástupcovia rodu Homo o ohromných 8 miliónov rokov?
Kým LAGEOS už je na orbite desaťročia, existujú aj iné a zatiaľ nerealizované projekty s ešte väčším posolstvom. Najvýraznejším je KEO, čo je časová kapsula, navrhnutá pre orbitu vo výške 1800 km, s vstupom do atmosféry o 50 000 rokov.
Má ísť o 80 cm dutú guľovú konštrukciu z titanu a iných ťažkých materiálov, ktorá má niesť v umelých diamantoch osadené vzorky krvi, vzduchu, morskej vody a takisto ľudský genetický kód. Prítomný bude takisto digitálny nosič (s inštrukciou na postavenie prehrávacieho zariadenia), pričom bude obsahovať všetky dostupné zdigitalizované knihy a takisto písomné odkazy od kohokoľvek, kto sa chce na projekte podieľať.
KEO po návrate na Zem o 50 000 rokov
Projekt KEO existuje už od začiatku 21. storočia, avšak jeho štart sa stále posúva a je otázne, či sa naň nájdu finančné prostriedky. Ak sa štart napokon podarí, tak pri návrate kapsule na Zem nás od dneška bude deliť toľko času, koľko nás dnes delí od prvých jaskynných malieb.
Vďaka špeciálne navrhnutému povrchu sa má KEO dostatočne rozžiariť a vytvoriť na oblohe rozsiahlu stopu, ktorá priláka pozorovateľov. Tí jej obsah budú môcť otvoriť a nazrieť do vnútra, aby zas a znova odhalili to staré známe „Bol som tu“.
