Cestovateľských blogov je na webe neúrekom a keďže osobne tiež veľmi rád cestujem, presne viem, čo hľadám – čo najhutnejšie podané informácie o danej destinácii (krajine či meste), aby som za tých pár hodín stihol toho čo najviac. Nadýchnuť sa tamojšieho vzduchu, ochutnať domácu kuchyňu, pri rýchlej prechádzke sa tak trocha dotknúť lokálnej kultúry. To všetko sa pokúsime v našom blogu Challange accepted, kde máme na spoznanie daného m(i)esta max. 12 hodín. Jasné, že nestihneme všetko, avšak všetko čo stihneme, o to sa s vami podelíme. A pridáme k tomu nie umelecké zábery zo zájazdových albumov, ale úplne bežné fotografie, ktoré robíme tak ako vy – fotoaparátom v mobile bez akéhokoľvek ďalšieho vylepšovania. Dnešný challange: Sofia, Bulharsko.
Letisko v hlavnom meste Bulharska, Sofii, je vcelku malé a tak vám proces výstupu z lietadla, batožina + nájdenie správneho východu nebude trvať dlhšie ako 15 minút. Pri východe k taxíkom stojí policajt so samopalom a každých 20 metrov vás zastavia 2-3 taxikári, či sa nechcete s nimi zviesť. Oficiálnym taxíkom je cesta do centra mesta (prípadne biznisovej časti mesta) pomerne lacná, odveziete sa za približne 5 ÷ 6 Eur. Nerád chodím taxíkmi, lokálna doprava je vždy lepšia. Trolejbusy, autobsy, električky, ale najmä metro. Síce iba dve linky, ale predsa a akákoľvek cesta vás stojí približne 50 eurocentov. Ok, stavali ho 20 rokov, ale funguje. Nezvyknem na letiskách zamieňať eurá za lokálnu menu, veď všade zvyknú brať kreditné karty. V Sofii to veľmi neplatí, minimálne nie pri verejnej doprave či pri najrôznejšom občerstvení, takže aspoň pár desiatok Leva si zameňte rovno na letisku, nech nemusíte hľadať potom bankomat ako ja 🙂
Skladám veci na izbe (hostel nájdete v cene do 10 eur na osobu a noc, hotely začínajú približne na dvojnásobku) a šup opäť na metro. Do centra mesta je to pár zastávok, domáci sú väčšinu času pohrúžení sami do seba, vravy veľa niet. Mám trocha problémy s jazykom, všade samá azbuka (po správnosti nazývaná cyrilika), dobrou angličtinou ma prekvapil len chlapík, ktorý mi na ulici predával pivo (domáce, asi 75 centov):
Neodmietam, do druhej ruky beriem kukuricu (ďalších asi 75 centov) a idem rovno za nosom. Turistov je celkovo v meste máličko, predajcovia v obchodoch a na uliciach sú milí ľudia. Svoju cestu začínam pri Sofijskej univerzite:
Odtiaľ je to kúsok k najvyhľadávanejšej a najznámejšej pamiatke a to ku Chrámu Sv. Alexandra Nevského so zlatou strechou a výraznými pravoslávnymi prvkami, ktorý je tak trocha zasadený do centra mesta (vonkajšia časť chrámu je parkoviskom):
Drvivá väčšina Bulharov sú pravoslávni veriaci, v tomto je bulharský národ jednoliaty. Chrám je impozantný zvonku aj zvnútra, voľne dostupný a môžete tak zapáliť sviečku spolu s ďalšími modliacimi sa. Sviečky možno horia aj práve za tých 200 000 ruských vojakov, ktorí oslobodili Bulharsko od nadvlády Turecka:
Rád by som sa podozvedal čo to o pamiatke, nápisy sú však v najrôznejších iných rečiach okrem tých európskych. 
Majestátna vnútorna kupola (zvonka pokrytá plátkovým zlatom) je posiata maľbami, na ktoré sa nedá nepozrieť:
Keď vás už začne bolieť krk, môžete zájsť do podzemných katakomb chrámu v obrovskou zbierkou ikon, ktorá patrí údajne k najväčším na svete. Tento chrám je symbolom bratstva ruského a bulharského národa. Mesto je na poludnie pomerne prázdne, ľudí takmer nikde, len na námestiach sa zhlukujú menšie skupinky (predavači drobných suvenírov a šachisti). Kde sa ukrýva tých takmer 1,3 milióna ľudí? Netradičný je trh s ikonami a obrazmi, ktorý nájdete neďaleko chrámu, aj keď oficiálny asi nebude:
Národné divadlo Ivana Vazova (klasik domácej literatúry) je na európske pomery neveľká avšak o to sympatickejšia budova:
Prakticky všetky ostatné dôležité pamiatky (Národné etnografické múzeum, Múzeum umenia, Ruský kostol, Archeologické múzeum, Palác spravodlivosti či Galéria umenia) sú neďaleko od seba, všetko dostupné pešo, pomalou chôdzou sú dva najvzdialenejšie body asi 30 minút od seba. Pohodička. Samozrejme iba v centre, inak je Sofia slušné rozľahlé mesto, ktoré zaberá takmer 500 km štvorcových.
Hlavná nákupná ulica (Vitosha Bl. – btw, Vitosha je názov kopca, ktorý stojí v pozadí peknej Sofie – ak máte chuť, môžete si vybehnúť zalyžovať) je trochu iná v porovnaní s bežnou predstavou nákupnej ulice. Je pokľudná, sem-tam nejaký obchod známejšej značky, ale žiaden Louis Vitton:
Skôr menšie kaviarničky a bistrá, ale kvôli typickým bulharským jedlám musíte zájsť o niečo hlbšie do mesta. Bežne dostanete na ulici pizzu, pizzu a možno ešte hot-dog či kebap. Za to si však na každom rohu môžete kúpiť fľašu čerstvo vylisovaného džúsu za menej ako 2 eurá. Sem-tam sa budete musieť prikrčiť, niektoré obchodíky vychádzajú zo suterénu:
Pred parkom Národného paláca kultúry je jeden z najzaujímavejších pamätníkov odbojov, aké som kedy videl. Veľmi emotívny moment inak pokľudného mesta:
Sofijčania budú asi milovať posedenia v parkoch a celkovo v meste, všade samé lavičky. Teším sa na farmársky trh, čo je však iba také veľkolepejšie pomenovanie jednej ulice so stánkami s ovocím a zaleninou:
Mojim obľúbeným prvkom pri každej návšteve cudzieho mesta je sa zastaviť a vydať sa do malých uličiek úplne náhodným štýlom. Práve potom objavíte schátrané budovy „pokrstené“ novodobým umením, ešte väčšie množstvo bezdomovcov, ktorých mám pocit je v Sofii vcelku dosť.
A potom vás takáto náhodná cesta dovedie do veľkého Sofia Outlet Center, moderného nákupného centra, kde v bežných poobedných hodinách nenájdete živej duše. Slušný kontrast s bratislavským Auparkom 🙂
Typickú bulharskú kuchyňu tvorí napríklad šopský šalát, musaka či ogreten alebo syrový koláč banitsa. A nedá sa neochutnať rôzne syry, ideálne plnené v paprike. Ak chcete ochutnať typickú bulharskú (sofijskú) kuchyňu, budete sa musieť vydať do konkrétnej reštaurácie, len tak na ulici na toto dobré jedlo nenarazíte. Ak chcete spoznať Sofiu o niečo bližšie a máte dve hodiny navyše, koná sa každý deň tzv. Free Walking Tour a to o 11:00 a 18:00, stretnutie je na rohu pred Palácom spravodlivosti (spoznáte podľa množstva taxíkov).
сбогом Sofia!