Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kto vlastne tie komentáre, hodnotenia, diskusie a iné texty píše? Viete, že vôbec nemusia byť relevantnou štatistickou vzorkou názorov populácie? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Vyzerá to zvláštne, že? Nuž, ešte pred tým, než dôjde v súvislosti s nadpisom k nejakému nedorozumeniu, treba povedať, že slovo nenormálny je v tomto kontexte použité v neutrálnom zmysle (odchýlka od väčšiny), nie negatívnom. Rovnako by bolo možné použiť slová nezvyčajnými či neobyčajnými ľuďmi, ktoré majú naopak skôr pozitívny nádych.
Tento poznatok vyplýva z odpozorovaného prejavu internetového správania, ktoré ľudia na internete majú. Drvivá väčšina ľudskej populácie, ktorá číta internetový obsah, ho sama neprodukuje a takisto do neho ani nejakou výraznou mierou nezasahuje.
Toto správanie sa označuje anglickým slovíčkom lurking, čo sa dá nie príliš vhodne preložiť ako číhanie alebo očumovanie. Vhodnejšie ho môžeme definovať ako prejav prítomnosti ľudí v určitej situácii, ktorá im dáva možnosť sa aktívne zapojiť alebo vyjadriť, pričom dotyční ľudia danú možnosť nevyužívajú a zostávajú tichým účastníkom celého procesu. Inak povedané, pri lurkingu ľudia pozorujú, vstrebávajú a všetku internetovú vravu vnímajú, ale nijako sa jej aktívne nezúčastňujú.
V tejto súvislosti sa ponúka aj slovo „divák“, ktoré ale nie je príliš vhodné. Typicky, ak idete do kina alebo do divadla, očakáva sa, že budete pasívny sledujúci, ktorý sa nebude zúčastňovať toho, čo sa deje na plátne/pódiu. Takisto ak na internete navštevujete spravodajské weby, takisto sa očakáva, že tento obsah vnímate hlavne pasívne.
Problémom je, že na internete je často reakcia publika súčasťou celého predstavenia. Stalo sa vám napríklad to, že článok, video či iný hodnotný obsah ste len preleteli očami a rovno ste rýchlo prešli do diskusie pod ním, ktorú ste naopak celú a pozorne čítali a sledovali? Práve týmto je internet odlišný. Reakcia je v očiach používateľov často dôležitejšia, než obsah, na ktorý sa reaguje.
A z tohto faktu vyplývajú pomerne veľmi dôležité súvislosti, ktoré ste si možno neuvedomovali.
PRAVIDLO 1 %
Pasívnych čitateľov internetu, ktorí sa nijako nezapájajú do tvorby, hodnotenia či komentovania, je obrovské množstvo. Mnoho štúdií a odbornej literatúry ich kvantifikuje do podoby 90 % internetovej populácie, pričom sú typický tým, že mimo čísiel návštevnosti nezanechávajú prakticky žiadnu stopu.
Nasledujú takí, ktorí nejakú stopu zanechávajú, či už formou interakcie na sociálnej sieti (lajk, zdieľanie článku či videa) alebo zanechaním komentáru. No a napokon tu máme tvorcov, ktorý jadrový internetový obsah aktívne vytvárajú. V tejto súvislosti sa často popisuje pomer 90-9-1.
Podľa tohto princípu je 90 % používateľov pasívnych, 9 % mierne aktívnych a napokon 1 % veľmi aktívnych, ktorí tvoria drvivú väčšinu obsahu.
Ak sa nad tým zamyslíte, tak to samozrejme zas až tak zvláštne nevyzerá. Typicky napríklad filmy či seriály natáča menej ako 1 % populácie a ich tvorbu pasívne sleduje zvyšných 99 %. Takisto úspešných a svetovo populárnych spevákov a skladateľov hudby je menej ako 1 %, takže nie je divu, že takisto ich 99 % zvyšok obyvateľstva len pasívne počúva.
Z tohto pohľadu teda poznatok, že drvivú väčšinu internetového obsahu (či už ide o spravodajstvo, videozábavu na YouTube, alebo hocičo iné) tvorí len 1 až 10 % ľudí, nie je nič dych berúce. Ako sa spieva v známej československej rozprávke „ten dělá to a ten zas tohle a všichni dohromady udělají moc“
Lenže to nie je celý príbeh. Pri tomto pohľade vám veľká časť toho dôležitého poznatku uniká. Väčšina ľudí totiž internet vníma ako svetové divadlo. Ako veľkú ulicu, na ktorej vidíte, čo sa deje.
Typicky si napríklad prečítate komentáre k nejakému článku, kde prevláda nejaký názor a môžete dostať pocit, že je to „názor ľudu“. Ak s ním súhlasíte, budete mať možno pocit, že patríte k väčšine, ak s ním naopak nesúhlasíte, možno dostanete pocit, že patríte do menšiny. Lenže vy celú ulicu so všetkými ľuďmi nevidíte.
Vezmite si napríklad najpopulárnejšie videá na YouTube. Do prvej desiatky patrí aj videoklip pesničky Hello od britskej speváčky Adele, ktorý má 2,5 miliardy prezretí. Spolu s tým má zhruba 15 miliónov lajkov/dislajkov a 854 000 komentárov.
Mnoho ľudí si toto video prehralo viac ako jeden krát, čo sa dá u hudobných videoklipov očakávať, takže skúsme 2,5 miliardové číslo vydeliť napríklad číslom 10. Dostaneme sa tak k 250 miliónom divákov. To znamená, že na hodnotenie (či už kladné alebo záporné) kliklo len 6 % z nich a komentár zanechalo 0,03 % z nich. Traja ľudia z každej tisícky…
Ilúzia preplnenej internetovej ulice, kde je neprestajná vrava prítomných ľudí, sa nám pri pohľade na tieto čísla rýchlo vytráca. Faktom je, že na takejto internetovej ulici je drvivá väčšina ľudí nemá a neviditeľná, pričom to, že nejaký ten mizivý zvyšok počujeme a vidíme automaticky neznamená, že dostávame reprezentatívnu vzorku celku. Čo to všetko znamená?
POKRIVENÝ HLAS ĽUDU A POMÄTENÉ VEĽRYBY
Možno sa vám zdá, že predsa o nič nejde a ide len o jednoduché uplatnenie štatistickej vzorky. Ak niekto chce poznať napríklad názory Slovákov, môže vytvoriť prieskum, pri ktorom sa nejakú konkrétnu otázku opýta napr. 1000 ľudí a ak bola táto štatistická vzorka ľudí dostatočne náhodná a reprezentatívna naprieč demografiou, dostávame relatívne presné percentuálne rozdelenie názorov celej 5 miliónovej populácie.
Lenže na „internetovej ulici“ sa toto vždy nedeje. Vezmime si napríklad hodnotenie produktov na e-shope, alebo hodnotenie reštaurácii alebo hotelov a dajme ho do súvislosti s pravidlom 90-9-1. Existuje malé percento používateľov (napr. 1 %), ktorí si hodnotenia užívajú a napíšu ho na každú reštauráciu ktorú navštívia, alebo na každý hotel v ktorom spia. Ak sú féroví, tak ich hodnotenie je pre zvyšných 99 % ľudí relatívne cenné.
OK, ale čo tá aktívna menšina, v podobe 9 či 10 %, ktorá prispeje so svojim názorom len občas. Čo myslíte, kedy je najväčšia šanca, že prispejú? Vtedy keď je jedlo alebo hotel fajn? Keď nie sú žiadne problémy? Keď je služba taká, ako očakávajú? Alebo prispejú hlavne vtedy, keď sa niečo absolútne pokazí a sú tak ohromne nazlostení, že sa k napísaniu názoru určite donútia?
Ak si toto uvedomíte, už sa vám nebude zdať také zvláštne, že nejaký hotel a reštaurácia má väčšinou dobré hodnotenia a zrazu sú medzi nimi aj také, ktoré ich popisujú ako peklo na zemi, satanovu komoru a dáviaci kotol.
Mnoho hodnotení podnikov a produktov má krivku hodnotenia v tvare U, pri ktorej je mnoho hodnotení na najnižšej a na najvyššej úrovni. Je to dôsledok práve tohto princípu a často nereprezentatívnej štatistickej vzorky.
Ono to nie je tak, že je to priemerné hodnotenie ľudí, ktorí si výrobok kúpili. Je to priemerné hodnotenie ľudí, ktorí si výrobok kúpili a patria k ľudom, ktorí často píšu internetové komentáre/hodnotenia. Ako často?
Spýtajte sa sami seba. Koľko krát ste sa riadili používateľským hodnotením produktu a koľko krát ste vy sami nejaké napísali? Aký je pomer? No, zrejme to nebude 1:1. Ale bude to aspoň 10:1, 100:1 či 1000:1? Alebo je vaše skóre ∞:0 (teda v štýle: vždy sa riadim používateľským hodnotením produktov v e-shopoch, ale sám som nikdy žiadne nenapísal). A drvivá väčšina zákazníkov (zrejme aj 90 %) produkty nehodnotí a svoje názory nezverejňuje.
Stačí sa len pozrieť na Amazon, kde napríklad aj zoznam knižných bestsellerov, ktoré sa predávajú v desiatkach či stovkách tisíc kusov, obsahujú nezriedkavo len 10 či 20 hodnotení, čo je na hony vzdialené aj tomu 1 %.
Možno máte pocit, že človek, čo často hodnotí, má aspoň prehľad a jeho názor má váhu. Je to predsa neprofesionálny recenzent, no nie? Nuž, to je pravda, ale záleží od toho, ako často hodnotí a akým spôsobom.
Recenzie na mnohých službách sú plné komentátorov a hodnotičov, ktorí prispievajú v enormných množstvách. V celkovej štatistike sa tak prejavujú asi tak, ako keby ste chceli poznať priemernú váhu ryby v nejakom jazere, kde žijú prevažne sardinky a nevedeli by ste, že do jazera niekto vypustil niekoľko desiatok veľrýb, ktoré vám štatistiku poriadne skreslia.
Napríklad Jakob Nielsen, z analytickej spoločnosti Nielsen Norman Group, si už v roku 2006 všimol, že z 167 113 recenzií kníh na Amazone z väčšej časti napísala len hŕstka najaktívnejších recenzentov, pričom ten najaktívnejší ich mal na svojom konte 12 423.
Od tej doby sa pravdaže situácia výrazne upravila a dnes po 13 rokoch hodnotí produkty na Amazone veľké množstvo ľudí, lenže hodnotiace veľryby stále veľmi ľahko nájdete. Pozrite sa napríklad na tento profil Gradyho Harpa, ktorý do dnešného dňa (od roku 2011) napísal 21 470 recenzií produktov.
To je zhruba 2700 recenzií ročne, čo vychádza na 7 až 8 recenzií denne. Ak sa pri tom na ne pozriete, môžete vidieť, že sú relevantné, zrozumiteľné a u väčšiny je aj potvrdený nákup danej knihy či predmetu. Nejde teda o robota, ktorý automaticky generuje obsah.
Harriet Klausnerová
Harp nie je na Amazone prvý ani posledný človek tohto typu. V minulosti tento titul držala napríklad Harriet Klausnerová (až do svojej smrti v roku 2015), ktorá bývala v americkej Atlante a mnoho redakcií či blogerov s ňou vykonalo rozhovor.
Klausnerová čítala 2 až 6 kníh denne (bola zamestnaná ako knihovníčka) a do svojej smrti napísala recenziu na 31 014 titulov, vo väčšine prípadov na Amazone, ale takisto aj na stránkach predajcov kníh, ako Barnes & Noble či Books ‚n‘ Bytes.
Aj keď tvrdila, že bola praktikantkou rýchločítania, ťažko povedať či všetky knihy čítala naozaj. Každopádne, jej recenzie boli takmer výhradne len pozitívne a mala rada prakticky všetko. Z pohľadu iných ľudí tak jej recenzie nemali vlastne žiadny význam.
SURFOVANIE PO INTERNETOVOM MORI PLNOM BLÁZNOV
Keď sa ale pozriete na Klausnerovú alebo Gradyho Harpa a vidíte, že počas svojho života písali alebo píšu 6 až 8 recenzií denne, 365 dní do roka a niekoľko rokov po sebe, čo z toho vyplýva?
Nuž, možno sa niekto urazí, ale vyplýva z nich to, že to boli alebo sú regulárni blázni. Žiadny človek s normálnym životom by takejto činnosti totiž schopný nebol. Lenže vzhľadom na to, aké veľryby boli, ich recenzie si prečítalo milióny a možno stovky miliónov ľudí.
Dostávame sa teda opäť k nadpisu tohto článku, ktorý hovorí, že „drvivá väčšina toho čo na internete čítate, je písaná nenormálnymi ľuďmi, odpadlíkmi, čudákmi a bláznami“.
Nejde tu pravdaže len o recenzie. Mnoho takýchto veľrýb žije napríklad na Wikipédii. Jednou z najväčších je 36 ročný Justin Knapp, ktorý na Wikipédii vykonal viac ako 1,85 milióna editácii. Od roku 2005 kedy začal, tak do súčasnosti vykonal v priemere 389 editácii denne (365 dní roka po dobu 13 rokov). Za predpokladu že spí 8 hodín denne to robí priemer 24 editácii za každú bdelú hodinu. Pravdaže, väčšina týchto zásahov je technická, ako napríklad náhrada slov, či spojovníkov za pomlčky a opačne, ale zďaleka to neplatí o všetkých.
Steven Pruitt
Podobne je na tom 34 ročný Steven Pruitt, s viac ako 3 miliónmi editácii na Wikipédii, ktorý vytvoril viac ako 35 000 článkov. Ak často čítate články na anglickej či inej Wikipédii, v mnohých prípadoch ťažíte z práce, ktorú vykonali takéto veľryby, ktoré tejto činnosti zasvätili svoj voľný čas aj život. Ťažko ich preto neoznačiť za čudákov.
Musím ale znova upozorniť, že sa tu nerozplývam nad samozrejmosťou, že niekto niečo robí nonstop a tvorba internetového obsahu je pre neho práca aj koníček zároveň. Nejaký profesionálny YouTuber natáča alebo pripravuje celý deň videá, nejaký profesionálny autor, ako som napríklad ja, väčšinu pracovného dňa píše alebo pripravuje texty. Z všeobecného pohľadu sme pravdaže „nenormálni“ pretože väčšina ľudskej populácie tento typ práce nerobí, ale z pohľadu pracovného nasadenia ako takého sme normálni. Pretože drvivá väčšina ľudí nejakým spôsobom pracuje.
Lenže internetové veľryby, tvoriace masívne objemy internetového obsahu vo svojom voľnom čase, sú značné odlišný prípad.
Vezmite si napríklad používateľa s menovkou Justin Y., ktorý patrí k najaktívnejším YouTube komentátorom. Možno o ňom práve teraz počujete prvý krát, ale ak ste niekedy pár komentárov pod videami na YouTube čítali, s najväčšou pravdepodobnosťou ste čítali aj jeho názor.
Jeho komentár je často medzi tými najvrchnejšími na obrovskom množstve najpopulárnejších videí za posledných šesť rokov.
Podľa jeho vlastných slov touto činnosťou trávi aj 3 hodiny denne, pričom pohľadom na štatistiky sa snaží odhaliť videá, ktorým najviac stúpa popularita a rýchlo ich v pravý čas komentuje, často bez toho aby ich pozeral. To všetko len preto, aby trafil správne okno príležitosti a so svojim komentárom sa udržal na vrchu názorovej sekcie hneď pod videom.
Očividne je jeho správanie obrovsky odlišné od bežných internetových návštevníkov a takisto všeobecne ľudí. Očividne je čudák a možno aj blázon, keďže to robí už roky. Lenže výsledkom je, že jeho text je v hlavách miliónov osôb každý deň.
Slovenský či český internet pravdaže v tomto nie je žiadnou výnimkou a v mnohých prípadoch môžete v komentároch rôznych spravodajských webov vidieť podobnú situáciu a neprestajne rovnakých ľudí, ktorí sa donekonečna hádajú o tých istých veciach.
V posledných mesiacoch som sa na niekoľko prezývok a mien zameral a na svoje prekvapenie som zistil, že objem textu, ktorí niektorí vášniví diskutéri mesačne generujú na rozličných weboch, často niekoľkonásobne prevyšuje moju vlastnú mesačnú produkciu textu. A to nie je nič triviálne, nakoľko ja sa písaním textu živým a vyprodukujem tak 150 000 až 200 000 znakov mesačne.
Ak toto niekto výrazne presahuje len tak vo voľnom čase, či už nadávaním, debatovaním alebo rozhorčovaním v diskusiách, naznačuje to zjavnú obsesiu a poukazuje to na to, že je to štýl života, aký daní ľudia majú.
Často krát tieto internetové veľryby pôsobia, ako keby ani nemali iný ako komentátorský život, pretože sa so svojimi názormi, osočeniami alebo urážkami iných diskutérov, autorov, firiem, politikov či akýchkoľvek nastaných situácii vyroja len minúty po publikovaní článkov.
ČO SI MÁM Z TOHO VŠETKÉHO ODNIESŤ?
V žiadnom prípade týchto ľudí ale nekritizujem ani neodsudzujem. Každý narába so svojim voľným časom ako chce a robí to čo ho baví.
Tento článok vám však mal vnútiť jednu dôležitú myšlienku, ktorá by sa vám v hlave mala vybaviť vždy keď čítate nejaký internetový obsah, či už používateľské hodnotenia produktov na e-shopoch, alebo hltáte kvantá komentárov, vášnivé diskusie aj kritiky pod nekonečným zástupom článkov, videí a iného obsahu.
Dané texty vo veľkom množstve prípadov nie sú písané náhodnými ľuďmi. Vidíte len aktivitu malej časti všetkých ľudí, ktorí navyše môžu a často aj prechádzajú špecifickou selekciou. Obrovské množstvo recenzií je písané ľuďmi ako Grady Harp, či Harriet Klausnerová. Obrovské množstvo komentárov píšu ľudia ako Justin Young.
Mnohí sú nadšenci, ktorí investujú do tvorby obsahu mnoho voľného času, pretože ide o ich koníček. V mnohých prípadoch však ide zároveň aj o čudákov a odpadlíkov, pre ktorých je komentovanie, hodnotenie a iná verejná interakcia s internetovým obsahom určitým typom obsesie.
A títo ľudia sa od 90 % tichej internetovej populácie „lurkerov“ nevyhnutne líšia v mnohých významných ohľadoch.
Pravdaže netvrdím, že nikto „normálny“ sa diskusií nikdy neúčastní. To ani náhodou. Veľká časť bežných ľudí sa napríklad raz za rok, stane na chvíľu súčasťou tých 9 % občasných prispievačov. Aj keď celoživotní lurkeri určite existujú, bežní lurkeri sa raz za uhorský rok prejavia, po čom následne znova na mesiace či roky stíchnu. To ale na výraznú zmenu situácie nestačí.
Z princípu výraznej selekcie teda nie je prekvapivé, ale naopak mimoriadne očakávané, že v komentároch vždy uvidíte značne vyššiu mieru ľudí so zjavnými duševnými poruchami, ako v bežnom svete. Majú totiž omnoho väčšiu pravdepodobnosť toho, že sa vyjadria, takže výslednú vzorku zahustia.
Je takisto celkom očakávateľné, že v internetových diskusiách nájdete veľké množstvo psychopatov a sadistov, praktikujúcich „trolovanie“. Mnohé vedecké štúdie potvrdili (1, 2, 3), že ide o ľudí s nízkou mierou sebadôvery a empatie, ktorí majú vysokú mieru predsudkov a odsudzovania a sú výrazne motivovaní vo vyhľadávaní pozornosti, konfrontácie a konfliktu.
Samozrejme, že účasť takýchto ľudí na neosobnej internetovej diskusii je vysoká, pretože ich láka omnoho viac, ako bežných ľudí (možno sa dokonca diskusie nevyhnutne účastní skoro každý jedinec tohto typu, čo opäť výslednú vzorku zahustí špecifikami a nenormálnosťou).
Ľudia, ktorí trávia komentovaním a internetovými diskusiami celé hodiny a dni po dlhé roky sú skrátka často značne odlišní, než zvyšok populácie. To ale nie je všetko.
To, že počet internetových diskutérov je mnohonásobne menší, ako divákov/lurkerov, má takisto čoraz častejšie nepríjemný dopad na zvyšovanie účinnosti astroturfingu, efektívnu štátnu propagandu, volebné ovplyvňovanie a umelé zasievanie svárov v snahe ovplyvniť politickú či dokonca geopolitickú situáciu.
Vezmite si napríklad portál Reddit, ktorý patrí medzi 20 najnavštevovanejších stránok sveta, pričom jeho špecifikom je hlavne bohatá a často plodná, informatívna alebo zábavná diskusia. Populárne príspevky majú tisíce komentárov. Lenže koľko je unikátnych diskutérov? Nuž, veľké subredity majú 10 či 15 miliónov sledovateľov, avšak unikátnych komentátorov je len 200 000 až 500 000.
To znamená, že mesačne sa do komentovania zapojí 1 až 3 % z čitateľov. Vzhľadom na to, že drvivú väčšinu komentárov obstarajú veľryby a celkový počet príspevkov je na najpopulárnejších témach obvykle len pár tisíc, dostávame sa k tomu, že aj tie obrovské internetové diskusie dokážu úspešne zahltiť a „prevziať“ relatívne malé tímy ovplyvňovačov (či už neúmyselne v podobe šialených veľrýb, alebo úmyselne formou cielených záškodníckych snáh).
Toto všetko je možné vďaka tomu, že aktívnych prispievateľov je skrátka oproti celkovej internetovej populácii málo, pretože tá drvivá väčšina je obvykle ticho. Myslite na to vždy, keď budete mať podľa komentárov a diskusie pocit, že sa celý svet zbláznil, pretože internetové ulice sú plné pomätencov.
A aké je východisko? Kde všetci sú? Kde sú tí ľudia patriaci do tej masívnej a drvivej väčšiny?
No kde by boli. Sú presne tam, kde vy. Na druhej strane displeja.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
