Navždy stratené TV poklady, ktoré sme sa ako hlupáci neunúvali zachovať

6

Smutné príbehy o tom, ako sme nemysleli na budúcnosť a ako ľahké je možné robiť stále dokola tie isté chyby. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Ak sa niekoho spýtate, kde sú uložené prvé seriály a televízne programy, ktoré sa začali vysielať v počiatkoch televízie, zrejme vám skoro každý odpovie, že niekde v múzeu.

Veď kde inde by mali byť. Staré kotúče pások boli dozaista digitalizované a dnes je ich možné nájsť v rôznych archívoch, kde ich môžete použiť nielen na štúdium histórie televízie, ale vlastne aj celého ľudstva.

Vezmite si napríklad prvý americký sitcom, nazvaný Mary Kay and Johnny, ktorý sa vysielal v rokoch 1947 až 1950. Venoval sa každodenným problémom manželského páru a vzhľadom na iné neskoršie populárne sitcomy, ako Sainfeld, Priatelia, Ako som spoznal vašu matku či Teória veľkého tresku, by bolo zaujímavé vidieť, ako vyzeral.

Smiali by ste sa na jeho vtipoch a situáciách aj dnes? Pôsobil by na vás tento úspešný sitcom, vysielaný štyri sezóny, ešte zábavne?

Nuž, to sa už nikdy nedozviete. Tento seriál, ktorý v minulosti bavil mnohých divákov, už dnes neexistuje. To ako zhruba vyzeral a čo sa v ňom dialo, už dnes vieme len z rozprávania samotných hercov (interview z 90. rokov minulého storočia) a takisto z niekoľkých čiernobielych fotografií.

Mary Kay a Johnny na obálke TV sprievodcu v roku 1949 a dobová fotografia z natáčania /Foto: Glenn Perry a CBS TV/

Alebo viete čo, kašlime teraz na vzdialený zrod televízie v prvej polovici minulého storočia a pozrime sa do relatívne nedávnej minulosti, ako sú 60. a 70. roky. To je obdobie, v ktorom možno zažívali svoju mladosť vaši rodičia, alebo ak ste starší, možno aj priamo vy.

To predsa nie je tak dávno.

V tom čase sa vo Veľkej Británii vysielalo mnoho hudobných relácii, ako „Ready Steady Go“, alebo „Top of the Pops“, v ktorých odohrali unikátne živé vystúpenia mnohé slávne kapely. Videli sme v nich napríklad kapelu Pink Floyd, ešte v zložení so Sydom Barrettom, alebo aj úplne posledné živé televízne vystúpenie legendárnych Beatles.

Určite sú tieto vystúpenia niekde v archíve. Určite sú aj zdigitalizované a uploadované na YouTube….

Nie, nie sú. Sú navždy preč.

KAM SA DOPEKLA PODELI A AKO SA TO MOHLO STAŤ?

Ide o dve odlišné záležitosti. Ak sa pozrieme na tie najranejšie programy, ako je práve prvý americký sitcom, dôvodom ich nezachovania bolo jednoducho to, že na počiatky televízie sa kedysi nazeralo podobne, ako na rôzne rozhlasové hry a divadelné predstavenia.

Daný seriál bol pred kamerami skrátka hraný a vysielaný na živo a jeho záznam tak ani nikdy neexistoval. Odvysielal sa a bolo navždy hotovo.

Z rovnakého dôvodu dnes nemáme zachovanú napríklad ani americkú televíznu reláciu Louisiana Hayride, ktorá bola vysielaná v nasledujúcej dekáde, pričom v roku 1955 v nej vystúpil po prvý krát aj Elvis Presley, ktorý v nej zaspieval na živo šesť skladieb.

Nezachovanie historicky prvého televízneho vystúpenia kráľa Rock and Rollu, alebo prvých seriálov je skrátka smutným dôsledkom doby. Po prečítaní týchto riadkov zrejme teraz len pokývate hlavou v smutnom pochopení.

Fotografia prvého televízneho vystúpenia Elvisa Presleyho v rámci Louisiana Hayride, ktoré si žiaľ už nikto nikdy nepozrie /Foto: Michael Ochs Archives/

Nuž ale, tu náš príbeh na prekvapenie mnohých vôbec nekončí. Podobný nešťastný osud totiž stretol aj obrovský zástup nahrávaných seriálov a televíznych predstavení zo 60., 70. a často aj 80. rokov. Tie už boli zaznamenávané na pásky a často krát boli vysielané opakovane v nasledujúcich rokoch. Jedného dňa ale byť vysielané prestali a navždy zmizli.

Čo sa s nimi stalo? Nie, tieto pásky sa nestali obeťou požiaru v archíve, ničivej povodne, či nejakej inej nešťastnej náhody. Boli skrátka úplne úmyselne vymazané. Televízna magnetická páska bola vec v nemalej finančnej hodnote a keď už prestal byť nejaký obsah na nej relevantný, skrátka sa prepísal nejakým novším, hodnotnejším.

Keď vám poviem, že takto sme prišli o takmer všetky americké denné telenovely, vysielané pred rokom 1978, možno sa len zasmejete, že žiadna historická škoda nevznikla.

Podobne neutrálne sa možno zatvárite nad tým, že podobný osud postihol aj prakticky všetky televízne relácie z Grécka spred roku 1980, po ktorých už zostal len text, fotky a spomienky ľudí.

Lenže rôzne obsahy majú rôznu hodnotu a rôzny význam a príbeh. Skúste sa napríklad zamyslieť na tým, ako by bolo z historickej stránky zaujímavé, pustiť si dnes napríklad britskú BBC reláciu, v rámci ktorej od 16. až do 24. júla 1969 prebiehal komentovaný priamy prenos prebiehajúceho pristátia ľudí na Mesiaci.

Strhujúci niekoľkodňový komentovaný priamy prenos BBC o pristátí ľudí na Mesiaci patril k legendárnym. V rámci štúdia histórie TV si ho však už nepozriete /Foto:BBC/

Jedna vec je pozrieť si záznamy zo samotného pristátia a vec druhá vidieť, ako to ľudia v štúdiu prežívali na živo. Ako to vyzeralo z pohľadu a reálií danej doby a čo ľudia naozaj na obrazovkách s napätým dychom sledovali.

Musíte uznať, že v tomto prípade ide naozaj už o veľmi zaujímavý a cenný výjav z britskej televíznej histórie. Je však preč. Toto vysielanie je prakticky kompletne a navždy stratené a už nikdy ho nikto neuvidí.

Vymazalo sa. Veď na čo by bolo. O pár rokov už šlo o staré a neaktuálne veci, ktoré už nikoho nezaujímali. A na budúcnosť sa nemyslí. Na to nie sú peniaze.

U niektorých vecí vás to pri tom poriadne prekvapí. Vezmite si napríklad britský seriál Doctor Who, ktorý sa vysiela už od roku 1963 a dodnes sa natáčajú jeho nové diely. S celkom 38 sezónami a 861 epizódami ide o najdlhší vedecko-fantastický seriál v histórii, pričom jeho pravidelná výmena hercov, ktorí hrajú hlavnú postavu doktora, je zapracovaná priamo do deja.

Ak ste fanúšik aktuálnych dielov tohto seriálu, určite by bolo pre vás zaujímavé pozrieť si tie prvé série, zo 60. rokov minulého storočia a pobaviť sa na tom, ako to všetko začalo. Celkom 97 epizód tohto seriálu, sa však nezachovalo.

Rané epizódy stále pokračujúceho legendárneho sci-fi seriálu Doktor Who /BBC/

Ak sa o tom ako bežný divák dozviete po prvý krát, určite to na vás bude pôsobiť zvláštne, ba až čudesne. Veď ak nejaká veľká televízna stanica, ako je BBC, dlhodobo produkuje a stále vysiela nejaký vlastný seriál, ktorý má už 861 epizód, ako sa môže viac ako 10 % z nich nezachovať?

Veď tu nehovoríme o nejakom starovekom Ríme, alebo artefaktoch zo stredoveku, ktoré spálili náboženskí pomätenci. Hovoríme tu o normálnych a populárnych veciach, ktoré sledovali milióny stále ešte žijúcich ľudí, vrátane hercov, ktorí v daných seriáloch hrali a reláciách účinkovali. Čo sme sa načisto zbláznili?

ZVLÁŠTNE SMUTNÉ OBDOBIE KOTÚČOVEJ HISTÓRIE

Nuž, išlo hlavne o finančný problém. V tej dobe sa programy a seriály príliš nereprízovali. Počet televíznych staníc bol výrazne menší ako dnes a vysielací čas bol veľmi cenný, takže idea, že sa opakovane vysielajú staré seriály stále dokola sa príliš nenosila.

V rámci televízie obvykle nebol žiadny prirodzený tlak na to, aby sa zachovával starý obsah, pretože z hľadiska biznisu bol za krátku dobu už prakticky bezcenný.

To čo ale bezcenné nebolo, bol jeho nosič.

Oddelenie spracovania magnetických pásiek a filmových pásov televízie BBC v 70. rokoch /Foto: Chris Wadsworth/

V sesterskom filmovom priemysle sa obsah prakticky odjakživa natáčal na trvácny celuloidový film, ktorý po zázname zostal už na trvalo použitý. Jeho zachovanie teda bolo len vecou skladovania, pretože na nič iné než opakované prehratie sa už použiť nedal. Cena filmového pásu bola pri tom vždy astronomická, pričom na 1,5 hodinový film sa bežne potrebovalo natočiť zhruba 15 hodín surového materiálu, čo znamenalo nákup filmového pásu za zhruba 80 000 eur (na dnešné peniaze).

Televízie preto používali výrazne iné technické vybavenie, ktoré bolo ekonomicky únosnejšie. Obsah sa zaznamenával a ukladal na výrazne praktickejšie a lacnejšie veľké kotúče magnetických pások, ktoré mohli byť vymazané a teda aj opakovane používané.

Avšak to, že magnetické pásky boli lacnejšie ako celuloidový film automaticky neznamená, že ich cena bola malá. Jeden kotúč 2-palcovej pásky vyšiel v 60. rokoch minulého storočia na zhruba toľko, čo dnes kupujeme za 3000 eur.

Akonáhle tak už pre nahratý obsah nebolo využitie, namiesto kupovania novej pásky bolo ekonomickejšie vymazať tú starú a znovu použiť. Proces vymazávania na magnetickom stroji môžete vidieť na pár sekundovom videu vyššie. Kotúč stačilo položiť na dosku pod ktorou bol bzučiaci elektromagnet, pár krát sa otočila a bolo hotovo.

Historik Richard Molesworth, autor knihy „Wiped!“ (Vymazané), tento proces popisuje ako obvyklú prax doby, nad ktorou sa nikto nepozastavoval. Keď sa na začiatku 60. rokov začalo TV vysielanie nahrávať na pásky, televízia stále bola vnímaná ako niečo čo je momentálne a netrvácne.

Prevádzkovatelia staníc pásky považovali za užitočný nástroj pre dočasný záznam, ktorý mal byť odvysielaný v nasledujúcich dňoch a týždňoch a to bolo všetko. Nikdy si ich nepredstavovali ako trvalý nosič na dlhodobé uchovávanie programov a seriálov.

A to pokračovalo aj v 70. rokoch. Program sa mal skrátka zaznamenať na pásku, postrihať, upraviť a následne odvysielať. Potom už len páska čakala na pečiatku s nápisom „BEZ ĎALŠIEHO VYUŽITIA“, ktorá spečatila jej osud a materiál šiel do ďalšieho obehu.

Na historickú hodnotu samotného obsahu sa v danej dobe nemyslelo. Treba povedať, že takáto situácia je realitou odjakživa. Na budúcu historickú hodnotu sa v každej „súčasnosti“ vždy ťažko myslí. Veď ako môže byť historicky cenné niečo, čo má len rok.

Stroj Ampex VR-7800 s magnetickou páskou typu A /Foto: Ralph Sargent/

Dobre, tak teraz už viete, že majitelia televíznych staníc sa s obsahom nemaznali a ak stratil ekonomickú hodnotu, bol vymazaný. Určite si ale teraz myslíte, že vždy museli bojovať s nahnevanými autormi, režisérmi a hercami, ktorí proti trvalej likvidácii svojich diel museli protestovať.

Veď kto by chcel vidieť svoju ťažkú kreatívnu prácu navždy zmiznúť v jednom magnetickom zabzučaní. Veď je to ako keby maliar videl, že mu niekto jeho staršie obrazy hádže do krbu.

Avšak v drvivej väčšine prípadov tomu tak nebolo. Cena pásky bola často zarátaná do rozpočtu samotného seriálu a keď bola možnosť použiť na nové diely starú a ušetriť, autori obvykle neváhali, pretože to znamenalo, že na natáčanie zostalo viac peňazí.

Nestalo sa to pravdaže len seriálu Doctor Who, ale aj mnohým iným. Špionážny seriál The Avengers, ktorý bežal šesť sezón, takto prišiel o prakticky celú prvú sezónu a z policajného dramatického seriálu Z Cars, ktorý sa vysielal 12 rokov a mal 416 epizód, sa zachovalo 108, teda len štvrtina.

Televízne pásky sa mazali po celom svete, avšak niekedy sa darilo v niektorých končinách prežiť ranej tvorbe viac, ako v iných. Typicky napríklad v USA, z dôvodu veľkej rozlohy krajiny existovali viaceré kópie jednej pásky, ktoré sa distribuovali do regionálnych pobočiek materskej televíznej stanice. To že sa páska zmazala na jednej pobočke tak ešte automaticky neznamenalo, že jej kópia neleží niekde na zaprášenej polici na druhej strane krajiny.

Vo Veľkej Británii a v podobne veľkých štátoch však obvykle existovala len jedna kópia a po jej zmazaní bolo hotovo. V súčasnosti sa odhaduje, že z obdobia rokov 1955 až 1975 skončilo v magnetickej ničote 60 až 70 % všetkého britského televízneho obsahu.

Licencovanie TV obsahu naberalo v 70. rokoch minulého storočia na tempe /Foto: Ewing Galloway/

BBC operovala pre celú krajinu z Londýna a na vytváranie kópii obvykle nebol dôvod. V 70. rokoch sa to však začínalo postupne meniť a začali sa objavovať „prieťahy“, vďaka ktorým sa darilo niektoré seriály zachrániť.

Nie že by sa ešte začali meniť názory na znovu používanie pások, avšak začali sa držať nezmazané už o dosť dlhšiu dobu, často na celé roky, vďaka čoraz väčšej praxi licenčného predaja obsahu. Aj keď teda o obsah už materská stanica nemala záujem, nejaký čas si ho ešte nechávala pre prípad, že by sa jej podarilo predať licenciu americkým a iným svetovým televíznym náprotivkom.

Obvykle to v 70. rokoch vyzeralo tak, že sa vytvorila kópia diela na 16 mm páske, ktorá mala najväčšiu kompatibilitu v rámci celého sveta a posielala sa na posúdenie rôznym televíznym staniciam.

Aj keď takto vzniklo mnoho nových kópii totožného diela, problém bolo, že väčšina aj tak skončila zničená. Prípadný kupca v podobe televíznych staníc si totiž pásku prehral a ak sa rozhodol, že seriál nekúpi, praxou a legálnou povinnosťou bolo pásku zničiť.

HNUSNÍ PIRÁTI A ICH ČIASTOČNÁ ZÁCHRANA HISTÓRIE

Po roku 1975 si britská tlač čoraz viac začala všímať, ako zvláštne štátna televízia zaobchádza so svojou históriou a začala klásť nepríjemné otázky.

V rámci stanice došlo následne k vytvoreniu „Filmového a televízneho archívu“, ktorého úlohou bolo stávajúce pásky archivovať. Pásky tak už naďalej neboli spravované inžinierskymi oddeleniami, ktoré ich skrátka znovu používali a éra zmazania začala pomaly odchádzať do dôchodku. Nemalý podiel na tom malo pravdaže aj to, že archivačné pásky boli čoraz lacnejšie.

Na konci 70. rokov zamestnanci novovytvoreného archívu BBC rýchlo zistili, že pokusy o hľadanie starých seriálov a iného obsahu končia len u dokumentu s poznámkou „Vymazané“. Spolu s niekoľkými nadšencami tak začali lov na to, aspoň niektorý obsah zachrániť, pričom začali kontaktovať iné televízne stanice po celom svete, ktorým ho v minulosti BBC poslalo na posúdenie pre prípadné zakúpenie licencie.

Občas slávili úspech. Stanice, ktoré obsah nekúpili a kópiu na páske mali zničiť, to v niektorých prípadoch neurobili. Nič ich totiž k tomu nenútilo. Obsah sa nevysielal, takže žaloba nehrozila a to že nejaká páska leží niekde vo vlhkej pivnici medzi starým netriedeným šrotom nikoho nezaujímalo.

Jedna zo zmazaných epizód Doktora Who, ktorá sa našla na 16 mm licenčnej kópii v americkom Aucklande /Foto: Paul Scoones/

Najväčší záujem bol o záchranu kultového seriálu Doctor Who, pričom v roku 1985 bolo pár dielov nájdených napríklad v sklade Nigérijskej TV, kde bolo pár pások neúspešne poslaných na posúdenie. Televízia následne požiadala o pomoc aj britskú verejnosť, čo malo pomerne úspech.

Niektoré pásky sa totiž z televízie dostali v rámci výpredaja „použitých pások“ a niekoľko nezmazaných epizód seriálu sa tak objavilo v rôznych britských garážových predajoch a nejaké dokonca aj v sklade mormonského kostola.

V niektorých prípadoch sa dokonca takto vrátilo aj niekoľko epizód, ktoré zo skladu BBC ukradli bývalí zamestnanci BBC, v snahe zachrániť ich pred zmazaním. Z pôvodne 257 raných epizód, ktoré stanica považovala za navždy stratené, sa kombináciou týchto postupov podarilo zachrániť z rôznych kútov sveta a krajiny 156. Archív BBC tak došiel až k súčasnému stavu, kedy chýba „len“ 97 epizód.

Pravdepodobnosť, že by sa ešte niekedy nejaké z nich našli, je už po toľkých dekádach blízka nule. I keď pravdaže nie je vylúčená.

Niektoré domácnosti v 60. rokoch minulého storočia mali doma magnetický audio rekordér, ktorým si zvuk prvých epizód Doktora Who z televízie nahrávali /Foto: public domain/

Situáciu paradoxne zlepšili „piráti“. Zvuk raných epizód si doma nahrávalo v 60. rokoch mnoho fanúšikov seriálu, aby si ho neskôr kedykoľvek mohli prehrať. Tieto neautorizované záznamy sa napokon medzi fanúšikmi poskladali a dnes tak máme z raných chýbajúcich dielov aspoň kompletnú zvukovú stopu, doplnenú o fotografie (a kratučké segmenty nahraté na domáce kamery)

V 60. rokoch ešte neexistovali domáce videorekordéry a vtedajšie „magnetofóny“ tak boli jedinou cestou, ako si domáci diváci mohli niečo z TV zaznamenať.

Nasledujúca éra domácich videorekordérov, ktorá prišla po roku 1975 a bola neprestajne démonizovaná televíziami a filmovými štúdiami, sa ale na záchrane histórie predsa len podieľala. Kým behom 70. rokov išlo ešte o relatívne raritné domáce nahrávanie TV na pásky Betamax, s príchodom 80. rokov a VHS formátu sa takáto činnosť stala bežnou záležitosťou.

Aj keď mazanie televízneho obsahu bolo na prelome 70. a 80. rokov už len zlomkové oproti minulosti, vďaka nízkym cenám magnetických pások, nemalý kus histórie sa domácim divákom s videorekordérmi podarilo zachrániť.

Typickým príkladom bol americký futbalový zápas v roku 1974, v ktorom došlo k neplánovanej a náhodnej udalosti, pri ktorej komentátora zápasu navštívil v priamom prenose na štadióne prítomný John Lennon. Po smrti Lennona v roku 1980 si mnoho fanúšikov, ktorý si túto situáciu pamätali, chcelo spomienku obnoviť, ale ukázalo sa, že TV stanica ABC, ktorej vtedajšie vysielanie patrilo, tento záznam nezachovala.

V neskorších rokoch sa však znova objavil na svete vďaka domácej video nahrávke fanúšika, vďaka čomu sa tieto zábery dostali aj do dokumentu Antológia Beatles, mapujúceho históriu skupiny.

John Lennon sa na štadióne rozpráva s komentátorom futbalového zápasu. Video sa zachovalo len vďaka nahrávaniu prenosu na domácom video rekordéry bežného diváka /Klikni pre video na YouTube/

Podobne sa podarilo zachrániť aj mnoho amerických televíznych programov a večerných správ, ktoré od roku 1975 až do svojej smrti v roku 2012 nahrávala Marion Stokesová. Šlo o zvláštnu osobnosť, ktorá mala obsesiu v nahrávaní TV vysielania, pričom aj keď to na konci minulého storočia ešte nikto netušil, jej kolekcia sa napokon stala prakticky najpodrobnejšou historickou snímkou TV vysielania z tohto obdobia.

Jej Betamax kazety napokon zaplnili tri byty, ktoré za týmto účelom kúpila vo svojej domácej Filadelfii. Všetko vďaka finančnému zabezpečeniu, ktoré získala vďaka raným investíciám do firmy Apple.

NAŠA ĽAHKOVÁŽNOSŤ K UNIKÁTNYM DÁTAM

Ako sa na danú problematiku pozeráte vy? Zachovali by ste sa inak, keby ste mali možnosť takéto veci ovplyvniť? Problematika televízneho dedičstva vám možno nič nehovorí. Možno ju nepovažujete za historicky dôležitú.

Je však zaujímavé, že ako ľudstvo tento ľahkovážny a slepý prístup opakujeme stále dokola. Prakticky rovnaká situácia nastala aj s raným webom a trvala by doteraz, nebyť šľachetnej snahy Internetového archívu, ktorému som sa v Nedeľníku už pred nejakým časom venoval (Prečo web potrebuje spomienky a kto ich ukladá).

Nejako automaticky predpokladáme, že to dôležité sa vždy zachová. Problémom je, že v čase, kedy to zachovanie potrebujeme aplikovať, danú vec za dôležitú často ešte nepovažujeme. Náš ľahkovážny prístup a krátkozraké uvažovanie vie byť zo spätného pohľadu často až absurdne hlúpe.

Na záver vám teda ponúknem ešte poslednú ukážku tejto situácie, ktorá demonštruje tak hlúpu a neuveriteľnú slepotu, že vás možno posadí až na zadok.

Vedeli ste, že metóda šetrenia a znovu používania magnetických pások bola aplikovaná aj na originálne živé kamerové signály, ktoré k nám putovali na Zem pri prvom a historickom pristátí ľudí na Mesiaci?

Dobové domáce sledovanie pristátia na Mesiaci na vtedajších televízoroch /Foto: Agence France-Presse/

Zistili sme to krátko po roku 2000 a nezostávalo nám už nič iné, než sa chytiť za hlavu. Ešte než v tejto súvislosti začnete myslieť na hlúpučké konšpiračné teórie o tom, že ľudstvo nikdy na Mesiaci nepristálo a pásky sa vymazali na zakrytie „pravdy“, je treba si pravdaže uvedomiť o čo vlastne šlo a čo presne sa stalo.

Hovoríme tu o signále, ktorý putoval na Zem v reálnom čase a na TV obrazovkách ho videla zhruba jedna miliarda ľudí, teda cca tretina vtedajšej populácie Zeme.

Vtedajšie prenosové možnosti boli značne limitované a televízny signál z Mesiaca sa delil o jedno pásmo spolu telemetriou a inou komunikáciou, putujúcou do NASA. Výsledkom bolo, že originálny živý obrazový signál mal podobu monochromatického SSTV formátu, s 10 snímkami za sekundu, pri rozlíšení 320 riadkov (320p) v rámci progresívneho skenu.

Tento signál prijímali komunikačné antény a rádio teleskopy na rôznych miestach sveta (Parkes Observatory, Goldstone tracking station, Honeysuckle Creek). SSTV formát ako taký však nebol kompatibilný s vtedajšími televíznymi normami NTSC, PAL a SECAM, používanými v USA, Európe a inde. Nemohol sa teda priamo do vysielačov preposlať len tak na surovo. Musel byť konvertovaný.

Problémom bolo, že všetko šlo na živo a elektronika, ktorá by dokázala konvertovať signál v najvyššej možnej kvalite v reálnom čase vtedy ešte skrátka neexistovala. Vyriešilo sa to jednoducho tak, že na originálny prijímaný obraz, zobrazovaný na kvalitnom 10-palcovom monitore v prijímacích strediskách v USA a Austrálii, sa skrátka namierili klasické televízne kamery. A práve ich obraz sa vysielal do sveta.

Keď to niekto spraví dnes a pošle vám fotku svojho monitora, alebo natáča smartfónom to čo vidí na TV, tak sa zasmejete alebo plesknete do čela. Avšak na konci 60. rokov to bol jediný spôsob, ako to v reálnom čase spraviť a signál konvertovať.

Monitor s originálnym SSTV signálom v austrálskom observatóriu v meste Parkes, ktorého obrie parabolické antény prijímali signál z Mesiaca pri rotácii Zeme, v čase kedy boli americké stanice mimo dosah /Foto: Dave Cook/

Originálny SSTV signál bol v surovej forme nahrávaný na 14-palcové kotúče magnetickej pásky (na sekundu záznamu šli zhruba 3 metre), pričom v základe boli považované za zálohu pre prípad, že by sa živá konverzia obrazu kamerami nedarila a zlyhala by.

Akonáhle ale všetko šlo v poriadku a živý prenos sa úspešne odvysielal, tento záznam nebol považovaný za dôležitý a napokon sme oň bohužiaľ prišli. Nejde teda o to, že by nám chýbal nejaký záber z pristátia. Celý on-line prenos bol totiž vysielaný do celého sveta a zaznamenávali ho separátne stovky TV staníc a tisíce či možno státisíce ľudí po celom svete.

Strata kontrastu, ostrosti a jasu, ktorá pri konverzii kamerami na Zemi vznikla, bola vzhľadom na schopnosti vtedajších televízorov a videotechniky nepodstatná.

Na začiatku 21 storočia sa však na internete objavilo niekoľko starých faktografií z riadiaceho centra NASA, na ktorých je vidieť originálny SSTV signál zobrazovaný na monitoroch v riadiacom stredisku. Niekoľko ľudí si pritom uvedomilo, že je ostrejší a s lepším kontrastom, ako zábery ktoré sú v historických záznamoch (konvertovaný signál z TV staníc).

Starší aj súčasní zamestnanci NASA sa tak rozhodli v skladoch po pôvodných magnetických páskach pátrať. Ideou bolo použiť na originálnom zázname moderné metódy spracovania a digitalizácie signálu, ktoré by vyústili do lepšieho obrazu, ako bol dosiahnutý obyčajným namierením vtedajších starých kamier priamo na monitor.

Bohužiaľ sa ukázalo, že keďže o pásky s týmto signálom nebol pôvodne žiadny špeciálny záujem, napokon v NASA prešli úplne štandardným procesom znovupoužitia, tak ako ostatné.

Má sa za to, že záznam vydržal na sklade až do 80. rokov minulého storočia, kedy NASA riešila enormný nedostatok úložných médií. V tom čase totiž satelitný program Landsat rozbehol historicky najväčší a najambicióznejší mapovací projekt ľudstva, pri ktorom bol po prvý raz detailne satelitne snímkovaný celý povrch Zeme na kartografické účely. Väčšina starých nepotrebných pások tak bola vymazaná a znovu použitá práve na tieto dáta.

Polaroid fotografia SSTV monitoru NASA (vľavo), kvôli ktorej sme sa na prelome storočí pokúsili magnetické pásky so signálom hľadať. Zjavne totiž mala na sebe viac detailov, ako TV signál pri živej neotesanej konverzii kamerou, ktorý sa vysielal (vpravo)

Pátranie nadšencov a ľudí z NASA ale nezostalo bez osohu. Náš historický TV záznam z pristátia sme predsa len v archívoch zlepšili. Obraz, ktorý sme pôvodne mali, bol totiž koncový. To znamená že prešiel celou televíznou infraštruktúrou a obsahoval doplnkové ruchy spôsobené prenosom a televíznou aparatúrou.

Pri pátracích operáciách sme ale našli aj magnetické pásky zo samotných TV kamier, ktoré nahrávali signál v NTSC formáte, ktorý sa následne púšťal do televíznej siete. Takisto boli nájdené ďalšie záznamy, vrátane 70 mm filmov, z iných typov filmových kamier, ktoré nahrávali obraz monitorov v rovnakom čase.

Tieto všetky dáta sme použili na vytvorenie veľmi kvalitných nových skenov, vo vysokom rozlíšení, vďaka čomu sme získali omnoho kvalitnejšie zábery z tejto historickej udalosti. Azda najlepšie ich môžete vidieť v minuloročnom dokumentárnom filme Apollo 11, ktorý neobsahuje žiadny komentár ani doplnkové vstupy. Ide o majstrovsky zostrihané originálne záznamy poskladané do plynulého príbehu.

Našťastie, pôvodný živý SSTV signál nebol ani zďaleka jediným záznamom, ktorý sme z pristátia Apolla 11 mali. Fotky a videá zaznamenávané kamerami na fyzický film doviezli astronauti priamo. Všimnite si malú šikmú plošinku vľavo. Ide o laserový odrážač, na ktorý aj dnes môže ktokoľvek vystreliť zo Zeme laserový lúč a podľa jeho odrazu merať vzdialenosť Mesiaca na milimetre presne /Foto: NASA/

Dokument ako taký je pravdaže tvorený prevažne vysoko kvalitnými zábermi v HD a 4K rozlíšení, ktoré sme získali detailným skenom celuloidového 70 mm filmu z kamier, ktoré mali samotný astronauti na Mesiaci v rukách. Na rozdiel od biedneho signálu, ktorý putoval rádiovo, bol film fyzicky rovno privezený a nedávno sme ho mohli znovu naskenovať v obrovskom rozlíšení, čo je výhoda analógovej fyzickej informácie existujúcej v rámci negatívov.

Strata, ktorá vyplynula zo zmazania pôvodného SSTV signálu živého televízneho prenosu preto nebola až tak citeľná, ako by sa mohlo zdať. Ide ale o peknú ukážku toho, kam ľudská hlúposť v súvislosti s „bezcennými“ dátami, ktoré v skutočnosti bezcenné vôbec nie sú, môže zájsť.

Článok teda ukončime hlbokým citátom z ukončovacej obrazovky hernej konzoly Nintendo, ktorý by sme mali mať všetci neprestajne na pamäti, keď končíme nejaký projekt, prácu alebo čokoľvek iné:

 „Všetko čo nie je uložené,
bude permanentne
stratené“

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.

O autorovi

Profesionálnej žurnalistike sa venujem od roku 2006. Zameriavam sa najmä na prehľadové a analytické články z prostredia hardvéru, výrobných procesov polovodičov, umelej inteligencie a ďalších technológií. Mojou doménou je takisto servis hardvéru aj softvéru.

6 komentárov

  1. Súhlasím s Jakubom, po obsahovej stránke hodnotný článok, ale tých gramatických chýb je tam trochu veľa. Len tak v rýchlosti: z pred – spred, náboženskÝ pomätenci, naživo – naživo, Mormonský kostol – mormonský kostol (predpokladám, že autor myslel nejaký mormonský kostol vo všeobecnosti, nemyslím si, že šlo o chrám s týmto konkrétnym názvom, Nigérijská TV – nigérijská TV (to isté zdôvodnenie ako v predchádzajúcom prípade), ako náhle – toto je úplne nespisovné, aj v tvare akonáhle, pôvodnÝ zamestnanci, má sa za to, že – prevláda názor, že…

    Nemyslím to v zlom, všetci robíme chyby, ale hlavne pri takomto dlhom texte je dobre, keď ho pred zverejnením vidia ďalšie oči:-)

    • František Urban on

      Ďakujem za napísanie konkrétnych vecí. Niektoré boli naozaj škaredé a vždy to zamrzí, pretože to zbytočne kazí dojem nejednému človeku pri čítaní. Ospravedlňujem sa ne. Len už ste sa potom príliš rozbehli. Výrazy „na živo“, rovnako ako aj „akonáhle“ sú síce menej časté a zastaranejšie, avšak podľa aktuálne platných slovníkov sú stále hodnotené ako spisovné. Rovnako ako výraz „má sa za to“ je síce neformálnejší, ale v texte tohto druhu celkom normálny. Ešte raz ale ďakujem.

      • Pán Urban, kvalita Vašich článkov je, podľa mňa, na veľmi vysokej úrovni. Odvádzate skutočne veľmi dobrú prácu. Áno, nejaké gramatické chyby sa občas vyskytnú… No ak to porovnám s dnešnými článkami väčšiny autorov na podobné, hlavne technologické, témy, tak patríte aj gramaticky medzi špičku. A po obsahovej stránke naozaj klobúk dole. Vaše články majú vysokú úroveň a preto ich veľmi rád čítam a neviem sa dočkať čo prinesiete na budúce 😏.
        Dúfam, ze ich ešte bude veľa. Hlavne týchto nedeľníkov.
        Ďakujem a prajem všetko dobré.
        Peter.

Pridaj komentár