Internetové nákazy, ktoré nie sú určené pre naše počítače, ale naopak pre naše hlavy, vedia byť vskutku nepríjemné. Najzaujímavejšie na tom ale je, ako dlho sú tieto nákazy schopné žiť v našej populácii a ako stále útočia na nové a nové generácie Slovákov. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Nedávno som sa opäť zvítal so starým známym. Bolo to mlieko, ktoré po skončení záruky výrobca prebalil a vrátil nazad na pult obchodu. Nie, nevidel som ho v hypermarkete. Pred pár týždňami som si tento dychberúci príbeh vypočul z úst mladej a veľmi inteligentnej ženy, ktorá dnes študuje vedecký odbor na univerzite.

Bolo to skvelé potvrdenie pomerne základného faktu, že naletenie na hoaxy, teda na úmyselne pripravené falošné informácie, ktorá sa vydávajú za pravdu, nemá v základe nič spoločné s inteligenciou.

Zahoďte predstavu o tom, že na hoaxy naletia len hlupáci. To ani náhodou. Ich základným nositeľom je akýkoľvek človek, ktorý ešte nemá skúsenosť s týmto druhom podvodov. Nemá tak ešte vytvorený „imunitný systém“, ktorý dokáže konkrétne špecifiká hoaxu rozpoznať ako potenciálne riziko.

HOAX AKO CHOROBA, KTOROU SA RAZ ZA ŽIVOT NAKAZÍ SKORO KAŽDÝ

Anglické slovíčko hoax etymologicky vychádza zo skrátenie slovného spojenia hókus-pókus. V základe ide o „poplašnú správu“, ale tento preklad nevyjadruje celú jeho podstatu.

Na hoax by sa dalo nazerať aj ako na povedačku či táraninu. Skrátka na folklórnu falošnú informáciu, pochádzajúci z poverčivosti či nevedomosti. Ale to nie je správne. Internetový hoax má špecifickú vlastnosť v tom, že na rozdiel od povedačky ide o falošnú/nepravdivú informáciu, vytvorenú cielene a úmyselne.

Jej obvyklým tvorcom je človek, ktorý má potešenie z toho, že sa mu podarí oklamať veľké množstvo ľudí a donúti ich k nejakej hlúpej činnosti.

Typicky napríklad ide o rozšírenie správy, že túto nedeľu (dátum chýba, aby sa správa mohla šíriť celé mesiace až roky) budeme na oblohe pozorovať ojedinelý jav. Mars bude veľmi blízko k Zemi a bude veľký ako Mesiac. Nezabudnite sa preto dívať!

Alternatívou je napríklad lekárska rada, že ak vás niečo bolí, treba si na to priložiť alobal, zalepiť ho leukoplastom a nechať ho pôsobiť cez noc. Lekári vám to zatajujú, ale je to veľmi účinné, vyskúšajte to!

V oboch prípadoch je prvotným strojcom človek, ktorý vie, že je to podvod. Túto informáciu vytvoril a začal rozširovať zámerne, pretože ho nesmierne teší pomyslenie na to, ako sa po celom Slovensku budú nejakí ľudia na balkóne pozerať na oblohu a budú čakať, kedy sa na nej objaví Mars veľký ako Mesiac. Takisto mu spôsobuje potešenie myšlienka, ako niekto bude spať s alobalom prilepeným na chrbte a bude potom sklamaný, že kýžený efekt sa nedostavil.

Ide o prejav psychologickej úchylky, ktorej žiaľ nebola venovaná lekárska pozornosť. Pôžitok daného človeka pritom môže byť umocnený zákernosťou a reálnou škodou, čo je prípad hoaxov o vymyslených počítačových vírusoch. Tie vás inštruujú, že máte overiť, či sa niekde na vašom počítači nenachádza súbor X, a ak áno, máte ho okamžite zmazať. V skutočnosti ide pri tom o esenciálny systémový súbor, vďaka čomu svoj operačný systém znefunkčníte.

Jasné, ak ste trošku zbehlejší v počítačových alebo astronomických záležitostiach, viete, že daný súbor je v poriadku, alebo že Mars takto veľký na oblohe vyzerať nemôže. Ale ak je pre vás daná téma španielska dedina, táto informácia nie je zas až tak odlišná od tých reálnych, ktoré hovoria napríklad o tom, že v nejaký konkrétny dátum budete môcť pozorovať červené zatmenie mesiaca, prechod Venuše či Merkúru „cez Slnko“ a podobne (čo sú reálne javy).

Pozorovanie šírenia reálneho hoaxu cez Twitter (ľudia a ich počty odberateľov), týkajúci sa smrti významnej indonézskej osoby. Zmodranie šípky znázorňuje moment, kedy bol hoax vyvrátený video rozhovorom s danou osobou (akademická práca z Mníchovskej univerzity)

Na hoaxoch je fascinujúce to, že v súvislosti s fungovaním internetu a ľahkého šírenia informácii pripomínajú klasické biologické infekčné choroby.

Ľudia sú po kontakte s hoaxom nakazení (začnú mu veriť) a svoju nákazu šíria do svojho okolia ďalej, tým že ho povedia známym. Choroba sa tak rozširuje. Jeden nakazí troch, traja už možno deviatich a deviati možno už tridsiatich. Zostávajú pri tom nakazení až do vyliečenia, pri ktorom zistia že informácia nie je pravdivá.

Z hľadiska populácie a sociálnych sietí sa šírenie hoaxov podobá na epidémie, pričom je na nich vidieť aj cyklickosť a teda ich návrat v určitých intervaloch. Používajú sa pri tom rovnaké matematické modely ako pri iných epidémiách, pričom jeden z príkladov môžete vidieť napríklad v tejto vedeckej práci.

Podobnosť je aj v tom, že každé vyliečenie z hoaxu, alebo odolanie hoaxu vedie k zlepšeniu vášho „imunitného systému“. Základom je už samotný fakt, že viete že hoaxy existujú a ako vyzerajú. Čím viac hoaxov poznáte, tým ľahšie si vytvárate základnú súpravu rozpoznávacích nástrojov, ktorá bude v prípade nových zvláštnych informácii zvoniť na poplach a upozorní vás, že je niečo zle a mali by ste si správu overiť.

Nie je vôbec hanba, naletieť na hoax, najmä ak sa vám to stalo po prvý krát. Nebojte sa to priznať a poučiť sa z toho. To nie je hlúposť. To je prejav inteligencie a rozumu. Hlúposť naopak je nepoučiť sa z toho, nerozpoznať, že vy ste boli na vine a znova a znova robiť tú istú chybu aj v budúcnosti.

Ak svojmu 4 ročnému dieťaťu poviete, že deti nosí bocian, alebo že slony si robia hniezda na stromoch, nie je hlúpe, ak vám uverí. Jednoducho vás len nepodozrieva, že mu môžete poskytnúť aj zlú informáciu.

Až následne vo svojom živote zistí, že nie všetky informácie musia byť nevyhnutne pravdivé. Uvedomí si aj to, že niekedy mu hovoríte nepravdivé veci zámerne a inokedy nevedomky (sami netušíte, že sú lož).

Podobne aj človek čo naletí na hoax si často neuvedomí, že informácia môže byť nepravdivá a neoveruje si ju, pretože ju dostal napríklad od človeka, ktorému prirodzene dôveruje (napríklad dobrý kamarát alebo rodič).

V tejto súvislosti sa preto nebojte svoj imunitný „protihoaxový“ systém cielene vytrénovať. A hlavne, nepodľahnite falošnej predstave, že vy rozhodnete nikdy na nič takéto nenaletíte, pretože nie ste hlúpy. To je naopak naivná predstava. Oklamaným môže byť každý. Záleží len na tom, ako dobre sa do vášho „myšlienkového systému“ falošná informácia trafí.

Prvým krokom je vedieť, ako hoaxy obvykle vyzerajú. Pozrite si každý príklad v tomto článku a všímajte si ich základné prvky. Čím viac hoaxov poznáte, tým lepšie. Následne prejdite ku kroku dva, ktorým je vytvorenie testovacieho myšlienkového stolu (či v počítačovej terminológii – sandboxu), na ktorom novú fantastickú informáciu otestujete.

AKO SA HOAXY ROZPADAJÚ, KEĎ SA ICH SVET POKÚSITE SKONŠTRUOVAŤ

V dobe ľahkého a neustáleho prístupu k internetu obvykle hoax najrýchlejšie overíte jednoduchým vyhľadávaním v štýle prebaľované mlieko hoax, pričom sa pozriete, či dané zadanie vyprodukuje nejaký pozitívny výsledok.

Lenže to nie je vždy možné, najmä ak ste príliš blízko pacientovi nula (tvorcovi hoaxu) a ešte sa len začína prvý krát šíriť.

Jednou z najlepších obrán proti novým (ale aj starým) hoaxom je, pokúsiť sa spustiť vo vlastnej hlave simuláciu toho, aké dôsledky by mali, keby boli naozaj pravda. Najlepšie na tom je, že je to obvykle aj zábava!

/Ilustrácia: BarbySand/

Poďme sa pozrieť napríklad na to mlieko. Nepotrebujeme vedieť na úvod nič. Osobne nemám detailnú predstavu o tom, aký je celý proces jeho výroby a distribúcie komplexný, takže určite budem zjednodušovať, ale to naozaj nevadí. Stačí základná kostra.

Máme produkt, v podobe mlieka, ktorý kravy vyprodukujú na farmách. Toto mlieko je nadojené a dovezené niekam, kde sa s ním zrejme niečo ešte robí, predpokladám že pasterizácia či nejaká iná tepelná úprava a napokon sa balí do daných papierových škatúľ a distribuuje do obchodov, kde si ho kúpime. Jednolitrové balenie napríklad za 50 centov.

Súhlasí to s vašou predstavou? OK.  Celým dôvodom, prečo to kto robí, sú peniaze. Máme produkt, čo stojí 50 centov. Do tejto ceny sa musí zmestiť DPH, odvedené štátu. Ďalej marža obchodníka, ako je napríklad Tesco. Potom sa do neho musí zmestiť cena, za ktorú ho kamión prevezie z baliarne do obchodu. Niekto ho musí naložiť a pripraviť. Musí sa do neho zmestiť takisto cena za výrobu tej papierovej krabice a stroj, ktorý ho do nej naleje a zabalí. No a potom ešte samotný proces výroby, preparácie a transportu samotného mlieka, na čom takisto musí prevádzkovateľ farmy zarobiť.

Na tomto celom procese je jedna vec zrejme istá. Samotné „surové“ mlieko ako také je len časťou s celkových nákladov a takmer určite tvorí menšinový podiel. Omnoho viac peňazí stoji mlieko pripraviť, ošetriť, zabaliť, transportovať a napokon predať. Podobné je to s minerálnymi vodami. Tá voda ako taká je možno zadarmo, ale predaj minerálok nie je najlepší biznis na svete. Tú vodu musí niekto vziať, otestovať, pridať do nej bubliny oxidu uhličitého, zabaliť do plastových fliaš, priviesť do obchodu a predať. A všetci za to potrebujú dostať zaplatené.

Teraz si predstavme, že príbeh s mliekom a jeho prebaľovaním by bol pravda. Čo by to znamenalo? No niekto by to nepredané 50 centové mlieko musel z obchodu zas vziať. Doviezol by ho kamiónom do fabriky. Vybalil a znovu nalial do veľkej nádrže. Tam by ho znovu pasterizoval či nejako inak upravoval a následne by ho zabalil do novej krabice a znovu doviezol do obchodu.

Čo by to znamenalo? Máme 50 centový produkt. Buďme štedrí a povedzme, že 20 centov stojí samotné mlieko a 30 centov stojí jeho transport, príprava, balenie, a všetky marže ľudí, čo sa starajú o jeho prípravu, ošetrenie a aj predaj.

No lenže teraz všetko treba spraviť znova. To mlieko za 20 centov zostáva, ale ten druhý náklad v podobe 30 centov už máme teraz 2×. Nové mlieko teda má stáť nie 50, ale 80 centov. Hoax nám zároveň hovorí, že čísla na škatuliach hovoria, že toto sa neopakovalo len raz, ale aj dvakrát, trikrát, štyrikrát či päťkrát. Pri tom poslednom prípade by teda už to mlieko malo stáť 1,7 eura.

Že nestojí? Tak ako je to potom možné? Prečo by niekto niekoľko krát opakoval všetky svoje náklady a následne ho predával za rovnakú cenu 50 centov, keď ten produkt ktorý vlastne „šetrí“ tvorí menšinu ceny? Ako by takýto tajný podvod vôbec mohol ekonomicky fungovať?

Nuž, odpoveď je jasná. Nemohol. A toto sa s hoaxami veľmi často stane, ak začnete premýšľať nad tým, ako by to vyzeralo, keby boli naozaj pravda. Náhle sa rozpadnú ako domček z kariet.

NÁHODNÝ VZNIK HOAXU Z NEDBALOSTI

Hoax vo svojej originálnej a najčistejšej podobe tvorí psychicky narušený človek, ktoré má duševné či iné potešenie z toho, že ľudia jeho vymyslenej informácii uveria, prípadne na základe nej dokonca konajú.

Existujú ale aj prípady, kedy hoaxy vznikajú neúmyselne, teda tým, že pacient nula nechcel klamať a nevedel, že je informácia nepravdivá. Často krát sa aj toto označuje za hoax, pretože s výnimkou strojcu správy je všetko ostatné totožné. Lepším názvom by ale bola povedačka či taľafatka. Môže sa použiť aj pojem faktoid, čo je nepravdivý fakt, ktorý pôsobí na prvý pohľad vierohodne.

Jeden z týchto hoaxov-faktoidov je napríklad poznatok, že padajúce kokosové orechy zabijú 150 ľudí ročne. Často je tento faktoid spätý aj s tým, že „smrť kokosom“ je 15× častejšia, ako smrť v dôsledku napadnutia žralokom.

Ono, na prvý pohľad to neznie až tak neuveriteľne. Viete, že kokos je nesmierne pevný a ťažký a rastie na vysokých stromoch. Ak vám takáto bowlingová guľa spadne z výšky 5 až 10 metrov rovno na hlavu, keď kráčate po chodníku, z dôvodu jej rýchlosti, pevnosti a váhy je smrť očividne možná.

Wikipédia má zázname Death by coconut celkom 16 dobre zdokumentovaných reálnych prípadov z rokov 1777 až 2013, pričom tri sú z rokov 2009 až 2010.

Avšak poznatok, že ide o 150 ľudí ročne, je iba mýtus. Neexistuje žiadna štatistika a ani štúdia, ktorá by toto číslo potvrdzovala. Celý hoax neúmyselne začal zrejme v roku 2002 v USA, na základe chybného vyjadrenia George Burgessa, ktorý spravuje medzinárodné záznamy žraločích útokov na Floridskej univerzite, ktorý v jednom rozhovore uviedol „Padajúce kokosy zabijú ročne 150 ľudí, čo je 15× viac, ako útoky žralokov“.

V tejto súvislosti ho o pár mesiacov neskôr kontaktovala redakcia novín Chicago Reader, v rámci svojej rubriky „The Straight Dope“, ktorá sa zameriavala na boj s mýtami. Opýtali sa ho, čo je zdroj danej štatistiky, pričom Burgess im odpovedal, že ho videl v tlačovej správe Britskej firmy Club Direct, ktorá sa zameriava na cestovné poistenie.

Po jej identifikovaní zistili, že tlačová správa cituje štúdiu z odborného žurnálu pre traumy, nazvanú „Zranenia padajúcimi kokosmi“, z roku 1984. Po jej prečítaní ale zistili, že štúdia žiadne číslo priemerných ročných zranení nevyčísľovala. Jej súčasťou boli len jednoduché fyzikálne rovnice a výpočet vážnosti možných zranení, pričom potvrdzovala, že hrozba smrti týmto spôsobom je celkom reálna.

HOAX AKO ZBRAŇ

Opakom neúmyselných hoaxov sú úmyselné „zbraňové“ hoaxy so skrytým motívom. Na rozdiel od čistého hoaxu, pri ktorom je tvorca narušený človek vytvárajúci falošnú informáciu pre svoje potešenie, úmyselný „zbraňový“ hoax je vytvorený jednotlivcami alebo tímami za účelom politických, obchodných či iných cieľov. Môžu byť teda súčasťou dezinfomačnej kampane, ktorej účelom je vytvoriť v populácii určité postoje, prospešné pre ich šíriteľa.

To, že sa v „boji“ používa falošná informácia je pre takýchto ľudí nepodstatné. Vezmite si napríklad dvoch kandidátov na starostu, z ktorých jeden je výrazne horší, takže sa rozhodne, že po tajme a anonymne vypustí na sociálnych sieťach falošnú informáciu, že jeho oponent znásilnil nejaké dieťa, alebo že zobral úplatok od človeka X.

Aj keď to nie je pravda, vyvrátenie daných lží zaberie čas a úsilie, pričom obeť napokon aj tak mnoho voličov stratí, pretože nie každý jeho obhajobe uverí. Škoda tak bola vykonaná.

/Ilustrácia: Peter Schrank/

Jednou z takýchto veľmi silných dezinformačných kapaní a používaniu „zbraňových“ hoaxov čelí dlhodobo napríklad Európska únia. EÚ je z hľadiska svetovej ekonomiky a politiky nesmierne vplyvný zväzok, na úrovni USA alebo Číny, ktorý výrazne ovplyvňuje geopolitickú situáciu. To je tŕňom v oku regionálnych mocností, v ktorých záujme je úniu a iné opozičné štáty čo najviac oslabiť.

To vedie k neprestajným rozvratným a dezinformačným snahám či už priamo, alebo nepriamo, napríklad podporou rôznych nacionalistických hnutí. Podobne ako v prípade vyššie, dôležité je len výsledné oslabenie a zhoršenie podpory populácie. To, že sa používajú falošné informácie, je pre takéto útoky irelevantné. Práve naopak sú preferované, pretože sa ich dá vytvoriť nekončený počet a aj keď si vás nájde hoc aj len jeden z nich a zanechá negatívny efekt, je to úspech.

Tieto ataky sú pritom tak časté, že Európska komisia dokonca prevádzkuje stránku, kde rôzne najčastejšie mýty vyvracia, pričom obsahuje už viac ako 700 rôznych hoaxov.

Ako typický príklad zbraňového hoaxu môže slúžiť správa či poznatok o tom, že Európsky byrokrati z Bruselu zakázali zakrivené banány (alebo uhorky). Údajne obchodom nariadili, aký maximálny oblúk majú mať a ak nemajú, musia sa vyhodiť.

Ak nemáte radi EÚ, ide pre vás o potvrdenie toho, aké sú jej nariadenia nezmyselné. Poukážete na to ako na absurdnosť a hromžíte, že v akom Kocúrkove to žijeme. Možno vás ale prekvapí, aká je realita.

Každý štát má vlastné nariadenia o tom, ako má predávané ovocie a zelenina vyzerať. Hodnotí sa podľa vzhľadu aj veľkosti, čo určuje napríklad cenu, ale takisto aj to, aká mrkva je „pekná“ a rovná, takže ide na predajný pult obchodu a aká je už príliš krivá a „škaredá“ (ale chuťou totožná), takže putuje do mixérov pre výrobu detských pyré, džúsov a podobne.

To platí aj pre banány, ktoré sú klasifikované podľa tvaru aj veľkosti. Historicky mal každý štát EU iné pravidlá, čo komplikovalo import. Zdržovalo to celý proces a rozštiepenosť stála dovozcov i predajcov  nemalé peniaze (pretože sa v každom štáte museli riadiť inak).

Ministri poľnohospodárstva rôznych členských štátov EU, dovozcovia aj predajcovia banánov sa preto obrátili na Európsku komisiu, či by nevytvorila nejaké spoločné univerzálne pravidlá, ktoré by štáty prijali a všetko by sa tak uľahčilo a zjednodušilo. Európska komisia to na základe rozsiahlej analýzy a konzultácii s jednotlivými stranami urobila.

Výsledkom bolo, že si dovozcovia, predajcovia aj ministerstvá poľnohospodárstva vydýchli, zatlieskali jej a pravidlá prijali. Od roku 1994 sa tak v EU používajú. Paradoxne ide o skvelú ukážku toho, ako dobre EU funguje a aký pozitívny vplyv má.

Túto informáciu o niekoľko rokov neskôr rôzne záškodnícke živly vzali a vytvorili z nej zbraňový hoax, ktorý poukazuje na zlých byrokratov, ktorý zo svojej roztopaše vymysleli hlúpe vlastné pravidlá o zahnutých banánoch a nakázali štátom a chudákom dovozcom a predajcom, aké uhly majú predávať.

/Foto: Rich Carey/

Týchto proti európskych hoaxov sú v obehu stovky až tisíce a bežne sa s nimi stretávam v hovorovej reči, kde slúžia ako zábavné bonmoty. V poslednej dobe je napríklad rozšírená zlosť o tom, ako sa treba zásobovať vatovými ušnými tyčinkami či trubičkami do nápojov, pretože ich EU zakázala.

Samozrejme už dotyční nakazení ľudia nedodávajú, že tieto produkty z pultov nezmiznú (pretože to nevedia). Budú (a už často aj sú) nahradené produktmi vytvorenými z recyklovateľného alebo biologicky rozložiteľného materiálu. Je to dôsledkom nových limitov na používanie plastov, čo je nesmierne pozitívny krok v boji s obrovským znečistením vodných a iných plôch v Európe.

Odstraňovanie tohto „večného sajrajtu“ ktorý je rozváľaný všade okolo na pobrežiach morí a jazier nás totiž do roku 2030 bude stáť 22 miliárd eur. Zlepšovanie situácie (1, 2, 3), ako napríklad pravidlá, že plastové fľašky musia do roku 2025 obsahovať 25 % recyklovaného materiálu a do roku 2030 už 30 %, je pozitívny krok a jeho otočenie na „absurditu“ v štýle zbraňových hoaxov je nesmierne smutné.

AKO SA SPRÁVAŤ K ĽUDOM, NAKAZENÝM HOAXOM

Hoaxy sú na prvý pohľad relatívne neškodná záležitosť. Pri bližšom preskúmaní ale prídeme na to, že ich dôsledky môžu byť pre človeka nielen veľmi nepríjemné a mätúce, ale aj dehonestujúce. V prípade tých „zbraňových“ sa navyše k citovej ujme či hanbe pridáva aj potenciálny negatívny trend spoločnosti a ďalekosiahle politické či iné dôsledky.

Ak zbadáte „nákazu“ hoaxom u rodinného príslušníka, priateľa, kolegu v práci, alebo skrátka len u nejakého človeka na sociálnej sieti, zostaňte pokojný a nevybuchnite.

To najhoršie čo môžete urobiť je, vykríknuť: „ty si ale hlupák, veď to nie je pravda“ alebo „tomu by uveril len totálny debil“. Nakaziť hoaxom sa môže naozaj každý. Pokojne to môžu byť aj inteligentnejší ľudia ako vy, takže nerobte predčasné súdy a neponižujte ich.

/Ilustrácia: Julia Moskalenko/

Efektívnejšie a lepšie je len dotyčného normálne upozorniť. Ak ide o internetovú diskusiu, vyhľadajte odkaz na vysvetlenie konkrétneho hoaxu (napríklad na Hoax.cz, či Snopes.com) a následne reagujte napríklad štýlom „Hej, tiež som skoro vybuchol, keď som to prvý raz počul, ale potom som zistil, že to nie je pravda. – odkaz“.

Ak nejde o internetovú diskusiu, ale reálny fyzický rozhovor, použite metódu testovacieho stolu. Povedzte „Počkať. A ako by to vlastne fungovalo?“ a skúste daný hoax napasovať na realitu, tak ako som to vyššie spravil ja s prebaleným mliekom. Ak to začnete robiť spolu s dotyčným, uvidíte, že behom pár sekúnd si on sám uvedomí, že to nemôže byť pravda a vylieči sa aj sám.

Existuje pravdaže mnoho rôznych spôsobov, ale ich základom by malo byť pochopenie. Využite nákazu na to, aby ste zlepšili imunitný systém dotyčného. Ak ho len urazíte a budete sa mu posmievať, môžete všetko len zhoršiť.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.