V apríli som si teda riadne zacestoval, tentoraz toho už bolo trošku viac ako je zdravé.
Začal som hneď skraja návštevou New Yorku so spoločnosťou Acer. Mal som prestup vo Švajčiarsku, a to som si myslel, že v pohode zájdem do salónika a „pripravím“ sa na let americkou spoločnosťou United. Aby som to vysvetlil, americká spoločnosť v mojom preklade znamená, že by ste mali dostať len jeden nápoj k jedlu a ste vybavení (s výnimkou vody). V skutočnosti môžete vyžobroniť dva ale ostatné už len na zakúpenie. Salónik sa však v Zürichu nekonal. Na United let sa totiž nedala cez internet vystaviť palubná vstupenka, a tak som musel ku skutočnej osobe.
Úžasné počasie, na USA fakt historický most v New Yorku
Bola tu neskutočne nepríjemná Švajčiarka, ktorá navyše nevedela nič. Začalo to tým, že sa ma opýtala, či mám na vstup do USA víza. Tie som skutočne mal tak pred 5 rokmi, ale odkedy sa dá cestovať na jednoduchšiu ESTU, používam túto možnosť. A stále jej to nešlo do hlavy.
Začala s počítačom robiť neskutočné veci, na jej tvári sa striedavo objavovali stopy mučenia, neschopnosti, sklamania, nádeje, a tak dookola. Preverovala, či mám naozaj platnú ESTU a ako je to s tými mojimi dávnymi vízami a stále jej to nebolo celkom jasné. Po asi 10 minútach sa za mnou vytvoril zaujímavý rad ľudí a situáciu bolo treba nejako riešiť. Medzitým už zaznelo aj hlásenie o poslednej výzve na nastúpenie, ja som stále bezmocne stál tak 15 metrov od vytúženého vchodu do lietadla.
Nakoniec som palubnú vstupenku od nej dostal a šiel do lietadla. Akurát, že pri vstupe ma nepustili, lebo palubný lístok mi vydala na iný let a vrátili ma späť k nej. Našťastie medzitým prišiel na pomoc neschopnej pani aj pán, ktorý všetko riešil s úsmevom a pokojne všetkých vybavoval.
Ja som stál na konci radu a nakoniec som už ostal mimo lietadla len sám. A keď sa letušky začali pripravovať na uzavretie vstupu do lietadla, vedel som, že niečo fakt treba urobiť. Svoj pas a nepoužiteľnú palubnú vstupenku som tak nezaniesol k pani neschopnej ako mi nakázali, ale k pánovi rýchlemu a jednou vetou mu povedal, čo sa za poslednú polhodinu riešilo. Netrvalo to ani minútu a mal som vstupenku, ktorou som normálne prešiel. Tento zážitok som mal dlho v hlave aj po nastúpení do lietadla a let som prežil pomerne hladko. Aj keď so službami v legendárnom americkom štandarde.
Samotné predstavenie Aceru bolo v Brooklyne, zaviezli nás z Manhattanu štýlovo loďou. Predstavenie bolo rýchle, mal som dosť času na prehliadku produktov aj vytvorenie videa. Áno, takto to má byť. V New Yorku som bol aj s Xéniou a šli sme si tak pozrieť mesto. New York má viacero vecí, ktoré sú celkom zadarmo a stoja za návštevu. Napr. plavba loďou okolo Sochy slobody, Brooklynský most s dreveným chodníkom, Katedrála sv. Patrika či časť sídla Donalda Trumpa na Piatej avenue.
Vybrali sme sa aj na návštevu pamätníka zavraždenia Johna Lennona v Central Parku. Google nám navrhol trasu metrom, a to konkrétne linku B. Na zastávku však skôr prišla linka D, ktorá podľa mapy išla rovnakým smerom. No, neoplatí sa neposlúchať Google, to sa mi už párkrát potvrdilo. Aj teraz – šli sme síce rovnakým smerom, ale linka D je expres.
Inými slovami metro prešlo tak troma zastávkami bez zastavenia a uháňalo čoraz rýchlejšie. Keď sme si to všimli, uvedomili sme si, že vo vozni sú okrem nás samí černosi. A v tom vozni časom naozaj tma hustla. Smerovali sme namiesto do Central Parku do Bronxu a keď sme konečne zastali, vôbec to na stanici nevyzeralo bezpečne. Veľmi rýchlo sme sa otočili na päte, nasadli do prvého spoja späť, presne podľa odporúčania Google a s 30 minútovým meškaním sme sa dostali na plánované miesto.
Ďalším mojím zážitkom bolo odovzdávanie cien pre najlepších fotografov na svete v Londýne. Bolo to na pozvanie spoločnosti Sony a osobne som si to užil, lebo fotky mám rád a hlavne tie, čo vyjadrujú skutočnú emóciu. Na to samozrejme treba chodiť po rôznych nebezpečných častiach sveta, ideálne sú prebiehajúce vojny. Pozvánka na túto akciu však niesla celkom dole malú poznámku: Dress code – Black Tie. V preklade do slovenčiny je to síce čierna kravata, ale v redakcii mi vysvetlili, že to nie je oblek s čiernou kravatou ale smoking s motýlikom.
Nič také nemám, som skôr za neformálne ošatenie, ale ak som akceptoval pozvánku, tak by som sa mal tomu prispôsobiť. Teda minimálne som si zohnal motýlika a zobral najlepší oblek, aký mám. Ako som v Londýne zistil, smoking sa síce podobá na oblek, ale dá sa odlíšiť na prvý pohľad. No, v skutočnosti som nebol na tom zle. Ruskí novinári totálne ignorovali akýkoľvek dress code a na večeru pokojne prišli v rifliach a károvanej košeli. Výrazne sa to nehodilo a úsmev na ich tvárach naznačoval, že práve toto chceli dosiahnuť.
Napodobeniny štýlu Black Tie v mojom podaní v Londýne
Ostatné aprílové cesty už len heslovito. V Istanbule som s ASUS-om zistil, že najlepší spôsob verejnej dopravy je loď medzi Európou a Áziou. Turci minimálne v Instanbule by radi do Európskej únie, ale Turci majú úplne inú kultúru ako je bežné v EÚ. S LG som bol v Madride a podarilo sa mi stratiť a neskôr odtiaľ poštou doručiť môj obľúbený statív. Mimochodom, Madrid je síce hlavné mesto Španielska, ale atmosférou je ďaleko od Barcelony.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom vydaní TOUCHIT č. 5/2019, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
