Príbeh najhrôzostrašnejšej počítačovej hystérie v dejinách už takmer odvial čas. Jeho odkaz a princípy však stále žijú a neprestajne nás majú čo naučiť. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Je to už viac ako dvadsať rokov, čo sa noviny a časopisy plnili veľkými titulkami o možných masívnych problémoch, ktoré mohli nastať s príchodom roku 2000.
Deviata dekáda 20. storočia bola v plnom prúde, Christina Aguilera vypustila svojho džina z fľašky a mnohých mátal problém známy pod menom Y2K, alebo aj počítačový Bug nového milénia. Ak vás zaujíma čoho to bola vlastne skratka, šlo o zlúčenie výrazov Rok (Year), čísla 2 a skratky K označujúcej metrický prefix kilo, teda tisíc. Vyjadrovala teda rok 2000 a znelo to počítačovo.
Možno ste vtedy ešte neboli na svete a ani poriadne neviete o čo šlo. Možno ste boli skrátka ešte príliš mladý a možno ste boli už starý dosť, ale nejako vás to všetko minulo, alebo ste na celú situáciu rýchlo zabudli. Faktom ale zostáva, že daná udalosť bola stelesnením prvej a dodnes neprekonanej najväčšej počítačovej hystérie v dejinách.
Ak máte pocit, že celé to bolo len „veľa kriku pre nič“ a vnímate to s odstupom času len ako humornú situáciu, pri ktorej sa prorokoval koniec sveta a nakoniec sa nič nestalo, možno vás prekvapím s tým, že to nebolo také jednoduché.
Vedeli ste napríklad, že účet za to, že sa nič nestalo, bol 320 miliárd dolárov?
CHAOS A PANIKA, DVOJČÍSELNÁ TECHNIKA
Y2K má niekoľko rovín. Tú reálnu technologickú, potom manažérsku a politickú a napokon tú ľudskú a laickú. Všetky sa pri tom prejavovali výrazne odlišne a ide o pomerne dobrú ukážku toho, že mnohé udalosti sa nedajú príliš zovšeobecňovať. Ľudská spoločnosť je skrátka príliš komplexná a na rôznych úrovniach dochádza k výrazne odlišným veciam.
Technický problém Y2K bol pomerne priamočiary. Spôsoboval ho dvojciferný zápis roku, pri ktorom sa dátum 19. január 1974 softvérovo zapísal ako 19/01/74. To počas piatich dekád nebol žiadny problém, ale s odbitím polnoci 31. decembra 1999 už áno. Dátum sa totiž prehupol do novej tisícky a 1. január 2000 bol reprezentovaný ako 01/01/00.
Softvér tento dátum zákonite vnímal za starší, ako 31/12/99, pretože vlastne zodpovedal dátumu 1. januára 1900. Zo dňa na deň tak čas skočil o sto rokov do minulosti.
Dôvodom týchto zápisov nebola nejaká nedbalosť. V počiatkoch softvérového a všeobecne počítačového priemyslu bola pamäť finančne mimoriadne náročnou položkou a jej cena sa pohybovala v rozsahoch 10 až 100 dolárov za kilobajt (presne tak, 1 MB RAM, ak by ho bolo možné osadiť, by stál toľko ako auto alebo byt).
V priebehu 50. a 60. rokov minulého storočia, kedy boli vyvíjané prvé programovacie jazyky (ako napr. COBOL), sa teda programátori snažili ušetriť miesto kde sa dalo a praxou sa stalo používanie dátumov, pri ktorých bol rok, rovnako ako mesiac a deň, vyjadrený len dvojciferným číslom.
Miesto sa ušetrilo a každému bolo jasné, o aký rok ide. Všetci programátori svoj život prežili v roku 19-a niečo a v priebehu celého storočia sa bežne používali dané skratky aj hovorovo. Mohli ste teda povedať, že ste sa narodili, alebo sa niečo dôležité udialo napríklad v „osemdesiatom piatom“ alebo „sedemdesiatom štvrtom“ (toto vyjadrovanie sa určite vráti aj v tomto storočí, pravdepodobne už od budúcej dekády).
To, že skrátenie roku na dve cifry môže spôsobovať problémy a nie vždy sa hodí bolo pravdaže programátorom známe. Už v 60. rokoch sa začal tvoriť rôzny genealogický softvér, ktorý pracoval s historickými dátami ako 1820 či 1713 a musel byť teda vytváraný s kompletným zápisom.
V zvyšku softvérového sveta sa ale používal dvojciferný dátum z dôvodu ušetrenia a bolo to oprávnene. Človeka, ktorý vytváral počítačové systémy v roku 1970 tento technický problém nemusel trápiť, pretože mu bolo jasné, že za 30 rokov už daný počítač v prevádzke nebude.
Prax tak pokračovala aj v nasledujúcej dekáde a napokon úplne zmizla s nástupom 90. rokov, pretože ceny a veľkosti pamätí boli už dávno za hranicou toho, aby taká úbohosť akou boli dve čísla niečo znamenala.
Behom 80. rokov však mnohým programátorom a technikom začalo byť jasné, že nie všetky staré počítače do roku 2000 stihnú byť nahradené, pričom mnohé aj novšie stroje prevádzkovali staré systémy.
To ale nebolo všetko. Problémom bolo aj to, že aj keď počítače a softvér už mohol byť nový, stále mohol vychádzať zo svojej starej verzie a vlastnosť dvojciferného zápisu rokov zdedil.
A toto mohlo byť veľký problém u softvéru a hardvéru, ktorý začal byť dôležitý v rámci infraštruktúry a prevádzky podnikov. Napríklad softvér bánk, ktorý vypočítaval úroky každý deň v súvislosti s pôžičkami, hypotékami a inými službami, by bez úpravy začal kalkulovať s úrokom na mínus 100 rokov. Mohlo tak dôjsť k chaosu a veľkým finančným stratám a problémom.
Ohrozené boli takisto počítače elektrární, ktoré vykonávali každý deň spúšťanie rôznych typov údržby. Na dátumoch a časoch totiž záležia rôzne kroky procesov, ako napríklad stupeň radiácie za nejaký čas, kontrola tlaku vody za určitý čas, čas prevádzky jednotlivých bezpečnostných zariadení a podobne, pričom náhly posun o 100 rokov dozadu zo dňa na deň mohol spôsobiť problémy a záseky softvéru, ktoré nikto nikdy netestoval a neočakával.
Podobne na tom bol navigačný softvér na letiskách či železniciach, ktorý s časom takisto neustále manipuluje a rozpor v dátume mohol spôsobiť jeho zastavenie a zrútenie, alebo v horšom prípade len chybnú činnosť na pozadí, ktorú by si nikto nevšimol až do momentu, kedy by bolo neskoro a stala by sa nejaká tragédia.
Nešlo teda o to, že by mal nevyhnutne nastať armagedon. Šlo o to, že nikto nevedel, aké bugy v tejto súvislosti môžu nastať a najhoršie bolo, že by ich personál jednotlivých zariadení ani neočakával, pretože pri prechode na nový rok sa v minulosti žiadny problém nikdy nevyskytoval.
To, že rok 2000 bol iný, manažéri, bežní zamestnanci a prevádzkovatelia systémov skrátka nevedeli. Vedeli to len programátori a systémoví inžinieri a bol najvyšší čas byť na poplach.
ÚSPEŠNÉ SPUSTENIE TECHNICKEJ Y2K AKCIE
Jedným z prvých publikácii, ktoré na toto nebezpečenstvo upozornili, bola kniha Počítače v kríze, od Jeroma Murraya. Tá vyšla už v roku 1984, pričom záležitosť označovala ako „problém roku 2000“.
Známa skratka Y2K sa začala používať až v roku 1995, pričom ju zaviedol americký programátor David Eddy, ktorému sa nepáčili dovtedy používa technické označenia CDC (Century Date Change – Storočná zmena času), alebo FADL (Faulty Date Logic – Chybná dátová logika).
Programátorom a správcom systémov začalo byť hlavne v tomto období čoraz viac jasné, že problém treba riešiť hromadne a došlo k zalarmovaniu jednotlivých podnikov a takisto vládnych organizácií, ktoré sa celej problematike začali venovať.
Vedúcu rolou vo všetkých snahách hralo neprekvapivo USA. V tej dobe sa totiž v tejto krajine nachádzala štvrtina všetkých počítačov na svete a rozsahu jeho digitálnej infraštruktúry a firemného nasadenia výpočtovej techniky sa žiadny iný štát nemohol rovnať. Bolo teda samozrejmé, že práve USA je v tejto súvislosti najviac zraniteľné a riziká s ignorovaním tohto problému boli pre tento štát najväčšie.
Prieskumy a analýzy, ktoré vykonala v 90. rokoch napríklad americká Komisia pre Y2K problém v spolupráci s technologickými firmami ukázali, že hrozba Y2K je reálna a potenciálne negatívne dôsledky sú príliš veľké na to, aby mohol byť problém ignorovaný, alebo by mu bola venovaná iba malá pozornosť.
Firmy a vlády jednotlivých štátov sa tak urýchlene začali zaoberať nápravou a riešením všetkých potenciálnych komplikácií.
Lenže to nebolo vždy jednoduché. Na vašom domácom počítači ste si ľahko kedykoľvek mohli dátum prestaviť a pozrieť sa, či sa nestalo niečo zlé. Lenže na veľkých a drahých podnikových a iných systémoch, ktoré boli v prevádzke 24 hodín denne a záviseli od nich životy či chod celej firmy, to nebolo také triviálne.
Na letiskách ste nemohli všetko len tak zastaviť a pozrieť sa popredu čo sa stane pri zmene dátumu. Čo ak by systém už znova nenabehol a vlastne ste len problém zažili skôr a následne nemáte ako vykonávať navigáciu letov či výrobu vo firme?
Navyše, u mnohých systémov platilo, že boli komplexné, drahé či unikátne a nebolo možné len tak vytvoriť rýchlo druhý systém len tak na skúšanie. Kto by to zaplatil?
U mnohých systémov bolo najekonomickejšie to, ak sa rovno vymenili za nové, u iných bola výhodnejšia programátorská úprava softvéru tak, aby začal požívať štvorciferný zápis roku.
Tá pravdaže nebola jediná a na niektorých systémoch bolo výhodnejšie kód upraviť tak, aby roky 00 až 49 boli považované za vyššie (formálne 21. storočie), ako roky 50 až 99 (formálne 20. storočie).
Upraviť samotný zdrojový kód do novej podoby bolo pomerne triviálne. Relevantnú časť kódu ste ale museli najprv nájsť a pochopiť všetky jej súvislosti, pričom manažovať takúto zmenu na veľkých komplexných systémoch bolo neľahké.
Všetko sa síce dalo opraviť, ale mnohí správcovia a programátori sa začali obávať, že sa na niečo zabudne. Na svete už existoval skoro nekonečný zástup softvéru a prakticky každý bolo nutné skontrolovať, či nie je na daný problém náchylný.
LAICKÁ HYSTÉRIA A VEĽKÉ PRVOJANUÁROVÉ NIČ
Narastajúca nervozita, založená na technických záležitostiach, sa prevtelila do mediálnej hystérie. Už v priebehu celej druhej polovice 90. rokov reportovali bežné médiá o probléme čoraz viac, ale v samotnom roku 1999 sa už spustila skutočná lavína.
Upozornenia na to, čo sa ešte nestihlo a čo všetko sa môže stať, nemali konca kraja. Rôzni komentátori a analisti celé mesiace špekulovali nad tým, že hrozí kolaps všetkých sietí, že všetky počítače na svete prestanú o polnoci zrazu fungovať, že dôjde k výpadkom všetkých ovládacích systémov a podobne.
Dobové obálky časopisov Time (Koniec sveta, miléniová šialenosť) a InformationWeek (čas uplynul)
Celý Y2K problém sa tak stal symbolom toho, ako sa ľudstvo stalo na počítačoch závislé. V 90. rokoch to bola ešte relatívne čerstvá myšlienka a mnoho ľudí ju vnímalo negatívne. Ak to spojíme s tým, že väčšina ľudí princíp funkčnosti počítačov príliš nechápala a softvér bol pre nich prakticky to isté, ako mágia, nebolo až tak zvláštne, že celý mediálny kolotoč v niektorých ľuďoch vyvolal „prípravu na najhoršie“.
Niektorí paranoidní ľudia s nulovými znalosťami počítačov si upozornenia vyložili tak, že hrozí kolaps civilizácie a začali napríklad zhromažďovať potraviny a potrebné veci pre prípad núdze. Toho mnohé firmy využili a začali ponúkať nielen rôznu výbavu na prežitie roku 2000, ale aj rôzne inštruktážne videá a návody, ako si po kolapse civilizácie poradiť.
Treba si pri tom uvedomiť, že každý chaos klasických medií je ešte mnohokrát znásobený bulvárnymi periodikami a takisto rôznymi pomätencami píšucimi na vlastnú päsť (v tej dobe ešte ani nie tak na internete, ale skôr v knihách).
Takýto ľudia (ako napríklad survivalisti Kenneth W. Royce či Mike Oehler) si začali Y2K spájať s obrovskými a dlhodobými výpadkami elektrickej siete, nefungujúcimi nemocnicami, nedostatkom jedla a nedostupnosťou pohonných hmôt, pričom radili verejnosti, aby zhromažďovali zásoby a zbrane.
Bulvárne plátky mali žne. Je to naozaj koniec? Všetky banky na svete sa zrútia, minie sa všetko jedlo, elektrina bude odstrihnutá, autá s čipmi zastanú, telefóny nebudú fungovať a svet sa uvrhne do devastujúcej krízy
Rôzne náboženské kulty a konšpirační teoretici si celú Y2K situáciu spojili s ďalšími znakmi blížiaceho sa konca sveta a vítali ju s otvorenou náručou. Hlavne v USA a Austrálii sa vyrojili mnohé kresťanské odnože, zvestujúce Armagedon a nový príchod Krista (napríklad reverend Jerry Falwell).
V bežných a serióznych médiách mal teda Y2K dve roviny. Jednu zveličenú ale reálnu a tú druhú šialenú, pri ktorej sa samozrejme iba reportovalo o rôznych podvodníkoch a aktivitách pomätencov. Významné denníky pravdaže alarmistov odsudzovali a jasne dávali najavo, že kolaps civilizácie nehrozí.
S ľútosťou sa pritom pozastavovali nad tým, že z uverejňovania poplašných a apokalyptických proroctiev si mnoho ľudí a podvodníkov (vrátane rôznych kresťanských organizácii) urobilo dobrý biznis, s ktorým poľovali na tých menej inteligentnejších jedincov.
A mali pravdu. Koncom dekády sa predalo viac ako 45 miliónov poplašných kníh, ktoré v súvislosti Y2K zvestovali občiansku vojnu, lietadlá padajúce z oblohy, výbuchy atómových elektrární a skrátka koniec civilizácie ako takej.
Inštruktážna video kazeta Prežite Y2K pre celú rodinu (hosťuje Spock alias Leonard Nimoy)
S úderom polnoci a príchodom roku 2000 sa pravdaže nič nestalo. Nastalo len trápne ticho. Ospravedlnenia zo strany alarmistov by ste hľadali márne.
Ako to pekne popísal dobový článok s názvom „Falošné proroctvá, reálny zisk“ (False Prophets, Real Profits), divoké a fantasmagorické predpovede „prorokov“ v súvislosti s Y2K sa síce nenaplnili, ale to nevadilo, pretože peniaze zarobili tak ako tak.
REÁLNE TECHNICKÉ DOZVUKY A SKEPSA
Behom prvých mesiacov roku 2000 sa technické problémy pravdaže objavili. Drvivá väčšina z nich však bola rýchlo vyriešená a nespôsobili žiadne veľké ťažkosti. Lietadlá nepadali z oblohy, vlaky sa nevykoľajovali a atómové elektrárne pokračovali v činnosti bez nebezpečných udalostí.
Organizácie ako IY2KCC, poverené OSN monitorovaním celej situácie, s príchodom nového roka do jednotlivých časových pásiem svorne hlásili: „nič sa nestalo“.
Medzi niekoľko známych problémov sa zaradili oneskorenia niektorých bankových operácií, dvojité strhávanie platieb na niektorých kreditných kartách, degradácia schopností niektorých špionážnych satelitných systémov, dočasné problémy núdzových liniek v USA a softvérová anomália v jednej jadrovej elektrárni, ktorá však nemala žiadny vplyv na bezpečnosť prevádzky.
V konečnom dôsledku bolo dôležité to, že nikde na svete sa žiadny vážny problém v súvislosti Y2K neudial.
V rámci USA a v mnohých ďalších krajinách to bolo pravdaže očakávané. Do opráv a modernizácie systémov v súvislosti s Y2K len samotné USA vložilo viac ako 100 miliárd dolárov (8,5 miliardy v rámci vládnych systémov, zvyšok v rámci firemnej a domácej sféry).
Odhady celosvetových nákladov sa značne líšia. John Koskinen, vedúci komisie Y2K americkej vlády, odhadol celkovú sumu na 200 miliárd dolárov, zatiaľ čo rôzne analytické firmy na 600 miliárd (Gertner) a tie najodvážnejšie až na 858 miliárd (Capgemini).
Zrejme najrozumnejším a najpodrobnejším bol však report v podobe projektu Magellan od analytickej spoločnosti IDC, ktorá náklady v súvislosti s problémom Y2K vyčíslila na 320 miliárd dolárov, utratených za 7 rokov príprav (z toho 101 miliárd v samotnom poslednom roku 1999).
V prvých dňoch nového roku 2000 sa vyrojilo mnoho dodatočných analytikov, ktorý Y2K označili prakticky za poplašnú správu.
Ich hlavným argumentom bolo, že vážne problémy nezaznamenali ani tie krajiny, ktoré Y2K problém celkom ignorovali (ako napríklad Rusko, Moldavsko, Ukrajina a Bielorusko), alebo v rámci opráv vyvinuli len minimálne snahy (napr. Taliansko a Španielsko).
Zástup serióznej aj pomätenej literatúry nemal konca
Avšak situácia bola komplexnejšia, ako by sa mohlo zdať.
Aj keď niektoré štáty nemali situáciu pod dohľadom, automaticky to neznamená, že jednotlivé firmy nereagovali. Mohli pri tom využívať zverejnené poznatky a nástroje od štátov, ktoré do prípravy investovali väčšie úsilie. Mnohé firmy takisto využívali aktualizácie softvéru a opravy, ktoré na svojich produktoch aplikovali nadnárodné korporácie.
Okrem toho, mnohé dôležité prevádzky (ako napríklad elektrárne), ktoré nevenovali žiadnu snahu opravám softvéru, pri preklopení rokov prešli na manuálne ovládanie, alebo znásobili počet dozorného personálu, ktorý si rýchlo poradil s drobnými problémami. To by pravdaže nebolo možné, keby o Y2K nebolo žiadne povedomie.
Takisto treba mať na pamäti to, že malé alebo väčšie problémy, ktoré obslužný personál rýchlo vyriešil (vďaka tomu, že problémy v tento konkrétny moment očakával), nemuseli byť vôbec reportované.
No a v neposlednom rade treba upozorniť na to, že nepripravené boli najmä tie štáty, ktoré mali menšiu IT infraštruktúru a nemožno automaticky očakávať, že by podobne dopadli aj rozvinuté štáty, predovšetkým výrazne viac počítačmi zahltené USA.
Z technického, firemného a politického pohľadu je nutné povedať, že pravý rozsah Y2K nikdy nebudeme poznať. Veď ako by sme aj mohli. Mnohé potenciálne problémy boli vyriešené skôr, ako by mohli spôsobiť niečo zlé.
Je ľahké konštatovať, že všetok strach bol prehnaný a tie peniaze investované do opráv boli vyhodené z okna. Lenže realita je iná.
Suma 300 miliárd dolárov neskrýva nejaké „zbytočné úpravy“ v zdrojovom kóde. Veľkú časť týchto financií zhltli napríklad aktualizácie veľmi zastaraných systémov, ktoré by firmy museli aktualizovať tak ako tak a možno len o jeden či viac rokov neskôr z dôvodu konca životnosti.
Pre mnoho spoločností bol Y2K problém skrátka príležitosťou a hybným mementom na modernizáciu a nahradenie zastaraných a možno aj nebezpečných systémov. Napríklad Americká pošta v tejto súvislosti kompletne modernizovala svoje IT štruktúry a následkom toho zefektívnila svoju činnosť.
Mnoho organizácii vôbec po prvý krát vytváralo technickú dokumentáciu svojich systémov, čo uľahčilo nasledujúce transfery, údržbu a príchod nových technológií.
Podľa vyšetrovania americkej komisie mnoho firiem reportovalo aj to, že pri kontrolách v súvislosti s Y2K sa odhalilo aj mnoho iných, nesúvisiacich IT problémov a ich vyriešenie zabránilo mnohým budúcim ťažkostiam.
Výjav z večerných správ
Mnohé dôležité systémy sa po prvý krát dočkali zálohy a núdzových riešení. Často sa napríklad udáva, že jedným z dôvodov, prečo po teroristickom útoku v septembri 2001 na New York nedošlo k výpadku svetových finančných služieb, aj napriek obrovskému výpadku prúdu na Manhattane, bolo to, že mnohé banky a finančné inštitúcie aktivovali svoje záložné systémy v iných častiach krajiny. Šlo o systémy, ktoré boli vytvorené v súvislosti so strachom z výpadku pri Y2K a ešte prednedávnom neexistovali.
Celý problém takisto vniesol nové poznanie pre manažérov firiem o tom, že počítače a IT infraštruktúra nie je len ďalší kus nábytku, alebo doplnková technika ako osvetlenie, ale že má v sebe ukrytý potenciál veľkého ohrozenia činnosti firmy z hľadiska svojich vnútorných princípov, o ktorých nikto nemal pred nejakým časom ani poňatia. Naučil ich, že IT infraštruktúre je nutné venovať úplne iný typ pozornosti.
ČO SI Z TOHO ODNIESŤ?
Problém Y2K nám neprestajne pripomína jednu neoddeliteľnú vlastnosť ľudskej spoločnosti. Je jedno, ako je nejaký problém vážny, vždy sa nájde veľké množstvo jedincov a skupín, ktoré budú hlásať, že o žiadny problém nejde. A rovnako, nech je problém akokoľvek vážny, vždy sa nájdu jedinci a skupiny, ktoré ho zveličia až do úplných absurdností.
Ak sa teda potom pýtate v súvislosti s akýmkoľvek problémom, či je strach a alarmizmus prehnaný, vždy zároveň musíte špecifikovať to, koho máte na mysli. Odpoveď je vždy – áno je prehnaný, áno je presný, áno je podcenený. Záleží na tom len kým. Ale tak to už býva. Je nás 8 miliárd a nikto sa nerozumie všetkému.
Je samozrejmé, že absurdné očakávania laickej verejnosti a všeobecných médií v súvislosti Y2K boli extrémne prehnané. To ale koniec koncov nebolo nič zvláštne. V nasledujúcich rokoch sa podobné situácie mnohokrát zopakovali napríklad v súvislosti s rôznymi vtačími či prasacími chrípkami.
Reálny technický problém ale existoval a hrozba ktorú mohol priniesť nebola malá. Bolo správne naň upozorňovať. Takmer všetky firmy v západnom svete boli nútené hľadať odpoveď na otázkou „spôsobí tento dátumový problém práve v našich systémoch škodu“?
Niektoré firmy po svojej internej analýze prišli na to, že pre nich je daná hrozba reálna a vykonali zmenu. Kód programov bol prepísaný, alebo bol softvér a počítačové systémy nahradené za novšie.
Iné firmy (väčšina) naopak pri analýze prišli na to, že žiadny problém u nich nevznikne a žiadne opravy nie sú potrebné, takže situácii bol koniec a viac sa ňou nezaoberali.
Nemožno teda tvrdiť, že by firmy iba utrácali peniaze za opravenie neexistujúceho problému. Vždy totiž zhodnotili na základe vlastnej analýzy, že práve u nich bola hrozba reálna a stálo za to ju zlikvidovať.
Bolo by pritom hlúpe hovoriť, že firmy, ktoré opravu nepotrebovali, márnili čas kontrolou a preverovaním. Šlo stále o dobre investované ľudské úsilie.
Pre porovnanie, ak žena navštívi doktora pre kontrolu pŕs, alebo muž pre kontrolu prostaty, tak po výsledku typu „všetko je v poriadku, nič netreba robiť“ si nikto nepovie „že som ja blbec márnil kontrolou čas, veď mi nič nie je“. Hrozba výskytu rakovinových nádorov je reálna a kontrola bola naopak dobre investovaný čas.
Bolo veľmi dobré, že technický sektor na Y2K reagoval. Ak by sme si pri každom zistení nebezpečenstva len hovorili, že ho budeme ignorovať, pretože existuje možnosť, že sa nič nestane, nuž, tak to by sme ako ľudstvo asi príliš ďaleko nedostali.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
