Roky chodím do zahraničia na služobné cesty lietadlom, snáď s výnimkou Prahy a Viedne. Aj nedávno som bol na predstavení nového Huawei Mate 10 Pro v Mníchove a otočil som to za dva dni. Opäť sa mi podarilo stretnúť sa so známym youtuberom, tentoraz to bol Lewis Hilsenteger z Unbox Therapy. Ako sa mi potvrdilo, svetoznámi youtuberi robia svoje videá takisto ako my.
Žiadne veľké kúzlenie v tom nie je. Majú však obrovskú výhodu angličtiny a oveľa väčšieho trhu, možno používajú afektovanejší prejav a tiež je okolo nich tím tak šiestich ľudí, ktorí fungujú ako dramaturg, scenárista, osvetľovač, kameramani a zvukár. A je vymaľované, videá od Lewisa majú po jednom dni milión zhliadnutí. Moje najsledovanejšie video vôbec má po štyroch rokoch niečo cez 700 000 videní a je to samozrejme crashtest mobilu na grile, pričom video neobsahuje hlasovú zložku.
Súčasťou cesty z Mníchova domov bola tak hodinová túra zo stredu mesta na letisko, potom hodinové čakanie na let, samotný let a presun z Viedne do Bratislavy. Celkovo to zabralo 4 hodiny.
Asi o dva týždne na to som mal opäť cestu do Mníchova na Fujitsu Forum. V pozvánke však tentoraz stálo, že sa mám nejako dostaviť na 6. hodinu ráno do Prahy a potom sa pôjde autom do bavorskej metropoly. To sa mi zdalo extra komplikované a časovo náročné. Na cestu do Mníchova som si tak radšej vybral vlak.
V maďarskom lôžkovom vozni
Ideálny sa mi zdal maďarský vlak Kalman Imre, ktorý ide z Budapešti do Mníchova, pričom ja nastúpim vo Viedni. Kúpil som si prvú triedu, keďže som chcel pohodlie a vedel som, že v niektorých európskych krajinách to funguje s vlakom tak isto, ako pri ceste lietadlom. Teda k triede povedzme „biznis“ máte aj možnosť návštevy salónika. Viedeň patrí medzi mestá, kde to takto funguje.
Nájdete tu niečo malé pod zub, žiadny problém nie je s nápojmi a po 18. hodine si môžete zadarmo dať aj víno a pivo. Na viedenskej hlavnej stanici ma privítal pekný čistý salónik s výhľadom na svetelnú tabuľu s odchodmi vlakov. To prišlo celkom vhod, v podstate som sa tu navečeral a elegantne aj napil. Už predtým som mal istú skúsenosť s takýmto salónikom z Prahy, ale tam je to teda o poznanie chudobnejšie – okrem vody a kávy tu nemali nič. Skôr to funguje ako priestor, kde si môžete sadnúť v slušnom prostredí, čo sa tiež zíde. Viedeň však bola na tom o poznanie lepšie.
Horšie bolo, keď som si spomenul na našu hlavnú stanicu v Bratislave. Neviem koľko času ešte musí prejsť a koľko primátorov sa musí vymeniť, aby sme mali v hlavnom meste stanicu, za ktorú sa nemusíme hanbiť. Toto vyzerá naozaj nedôstojne, starodávne a ak by ste sa chceli naozaj slušne najesť, taká možnosť tu jednoducho nie je. Nedávno som bol aj na železničnej stanici v Košiciach a veru, východniari vedia, ako na to. Táto stanica vyzerá celkom k svetu.
Ale pokračujme v našej ceste na Fujitsu Forum. Preventívne som si kúpil lístok do spacieho vozňa a mal som šťastie, že v kupé so mnou nebol nikto. Jednoducho, bol to priestor len pre mňa s jednou pomerne úzkou posteľou, ale úplným súkromím.
Unboxtherapy na Huawei Mate 10
Maďarský sprievodca v tomto spacom vozni nevedel okrem maďarčiny žiadny iný jazyk. A to by sa vo vlaku smerujúcom hlavne cez územie Rakúska a Nemecka, celkom hodilo. Ale dobre, viem, že ak sa chce, tak sa dá dohodnúť aj bez toho, aby ste si navzájom rečovo rozumeli. Objednal som si na ráno raňajky s kávou a budenie polhodinu pred príchodom do Mníchova.
Lôžko vo vlaku má na mňa zvláštny účinok – keď mám ideálne podmienky na spanie, teda môžem ležať a byť zakrytý perinou, nemôžem len tak jednoducho zaspať. Proste sa očakáva, že mám spať a pritom ja začnem vnímať zvuky vlaku – vŕzganie dverí, prechod cez výhybku a pod. Pritom, keď sedím vo vlaku, tak zaspím hneď. Žiadne zvuky nevnímam. Aj teraz trvalo tak dve hodiny, pokým som tvrdo zaspal a keďže vlak prišiel na minútu presne, bol som v Mníchove už o piatej ráno. Tak na polovicu vyspatý, ale v podstate oddýchnutý.
Mníchovská stanica je zase niečo iné ako Viedeň – 28 nástupíšť, kopa obchodov a kaviarní, v podstate je to obrovské nákupné centrum. Salónik bolo možné použiť aj po ukončení cesty a tu bol živý kuchár, ktorý mi urobil fakt celkom dobré a čerstvé raňajky. Zotrval som tu tak dve hodiny, ostávalo mi už len nejako sa dostať na výstavisko.
Samozrejme, voľba padla na metro. V automate na stanici som si kúpil lístky, pričom som zadal ako cieľ cesty výstavisko. Dostal som lístok, s ktorým som šiel na metro. Lenže šírka vydaného lístka bola širšia ako štrbina, v ktorej som si mal lístok pred nástupom na cestu označiť. Lístok sa jednoducho do označovača nedal vložiť.
To som už vedel, že som si asi kúpil nesprávny lístok – pravdepodobne na vlakové spojenie a nie na metro. Lenže čo teraz s tým? Keďže som tentoraz nešiel lietadlom, zobral som si so sebou aj svoj obľúbený nožík a z lístka som šikovne odrezal takú časť, aby sa lístok dal fyzicky označiť. A nastúpil som do metra. Bolo to 13 staníc a keďže som dobre vedel, že určite nemám správny lístok, čas počas cesty sa neuveriteľne vliekol. Priamo nado mnou visela tabuľka, že pokuta za cestovanie bez platného lístka vyjde na 500 eur. Každého z okolitých ľudí som hneď považoval za revízora, ktorý zrazu osloví práve mňa, aby som sa preukázal lístkom.
Predstavoval som si, ako moju situáciu budem v nemčine vysvetľovať revízorovi a ako s ním prejdem späť celú trasu na stanicu, aby som mu ukázal automat, čo mi tento široký lístok vydal. Našťastie, žiadny revízor neprišiel a ja som mohol v pokoji absolvovať Fujitsu Forum 2017. Reportáž nájdete samozrejme v tomto vydaní.
Cesta späť prebehla v poriadku, kúpil som si správne tenký lístok tentoraz už na metro, luxusne som sa najedol v salóniku a vlakom sa dostal v poriadku do Bratislavy. Celkovo to trvalo 5,5 hodiny, meškali sme 15 minút a stálo to okolo 200 eur. Je to trochu dlhšie ako lietadlom, asi rovnako drahé, ale oveľa pohodlnejšie a vo vlaku sa dá toho aj celkom dosť urobiť. Ak pôjdem nabudúce do Mníchova, bude to opäť vlak.
