Tak, toto bol zaujímavý mesiac. Bol som na pozvanie Huawei na služobnej ceste v Číne. Prileteli sme do Hongkongu, prešli cez kedysi ostro stráženú hranicu do kontinentálnej Číny, boli sme vo fabrike, kde pred našimi očami Číňania poskladali mobilný telefón a prileteli sme do Paríža pár hodín po teroristických útokoch. Celkom dosť zážitkov na 5 dní.
Do Hongkongu sme prileteli linkou KLM z Amsterdamu ráno, riadne vytrápení prebdenou nocou. Colná kontrola bola skôr formálna a rýchla, mali sme tak čas aj na prehliadku mesta. Dnes sa tu už nepristáva ako kedysi, v strede mesta medzi mrakodrapmi. Súčasné letisko je poriadne vzdialené od centra mesta a trvalo nám hodinu, kým sme sa sem dostali. Vrchol nad mestom Victoria Peak je v podstate povinná turistická zastávka s trochu gýčovým výhľadom na mesto.
Bolo to zároveň aj miesto nášho obeda (podľa miestneho času) a náš sprievodca vybral na privítanie typickú americkú reštauráciu Bubba Gump z filmu Forrest Gump. Bolo to predovšetkým o krevetách a do tohto hongkonského prostredia to celkom pasovalo. Táto časť Číny si stále udržiava svoju nezávislosť a je to čisto o západnom spôsobe života. Prešli sa aj po pešej zóne, cestovali lodičkou z ostrova na pevninu a vychutnávali si úžasne zapadajúce slnko nad zálivom. Následne nás čakala skupina čiernych taxíkov so špeciálnymi značkami, ktoré mali povolenie prevážať cudzincov cez hranicu do tej „skutočnej“ Číny.
V Shenzhene sme strávili niekoľko dní, za vrchol považujem návštevu fabriky, kde sa vyrába Huawei P8 a Mate-S. Ako sa dalo očakávať, fotografovanie a natáčanie tu bolo prísne zakázané. Pred vstupom do fabriky sme museli odovzdať úplne všetko, vrátane hodiniek a opaskov. Konkurencia je tvrdá, v Číne predovšetkým a fotografie by mohli pomôcť iným.
Jasné, že nás Huawei zobral do svojej úplne najmodernejšej fabriky. Tu bolo všetko moderné, čisté, všade poriadok, disciplína a normálne pracovné podmienky. Osobne som nevidel žiadnu prácu detí ani utrápených robotníkov. Pripomínalo mi to návštevu fabriky Gigabyte na Taiwane. Spôsobom práce, ale aj pracovnými podmienkami je to nadštandardná európska úroveň. Aj ľudia v Shenzene a neskôr v Šanghaji žijú tak, ako je to zvykom u nás.
Číňania, ktorým by stačila na deň hrsť ryže a do práce by chodili na bicykli možno ešte existujú, ale ja som žiadneho takého nevidel. A to pri žiadnej z mojich doterajších 4 návštev tejto obrovskej krajiny. Moderní Číňania majú auto, pracujú 8 hodín denne, radi si užívajú, aj keď alkoholu nevypijú toľko ako je napr. zvykom na Slovensku. Práve preto napr. vína nalievajú aj v dobrej reštaurácii do pohára tak málo, ako keby to bola pálenka. Im to stačí a videli sme, že niekedy je toho aj viac než dosť J.
Posledné dva dni sme boli v Šanghaji a bývali sme v hoteli Sheraton. Znie to síce dobre, ale v skutočnosti mal tento hotel mizerné pripojenie na internet a okrem lokality a honosného názvu to bol bežný čínsky hotel. Počas celého tohto pobytu som sa snažil spracovávať správy zo Slovenska, možno ste si všimli, že som zverejňoval aj cestovateľský denník. Na noc v Sheratone som mal toho naplánovaného veľa, ale nič som nemohol urobiť. Tunajší internet mi neumožňoval ani stiahnuť maily, a to mi úplne pokazilo náladu. Šiel som skôr spať (teda pred polnocou), ale ráno po raňajkách všetko začalo fungovať.
Tak som rýchlo začal robiť všetko možné, odpovedať na maily, zaraďovať články na náš server, sfinalizovať poslednú časť denníka. Zrazu bolo poriadne neskoro a z izby som vyletel ako vystrelený šíp, aby som stihol naše stretnutie pri autobuse. Nemám rád, keď musím na niekoho čakať pri takýchto stretnutiach a ešte menej mám rád, keď niekto iný musí čakať na mňa. Bežne si pri opustení hotelovej izby prejdem všetko aj dvakrát a často objavím niečo, čo som nenašiel počas pobytu v izbe. Teraz som to však neurobil, a to sa mi aj vypomstilo. Celý deň sme potom mali prehliadku Šanghaja a let sme mali až 20 minút po polnoci. S batožinou som sa stretol až na letisku a pri tom, ako som si triedil veci do príručnej batožiny a do kufra som na to prišiel.
V zásuvke pri posteli som nechal všetky kľúče od auta, kancelárie aj domu. K tomu tam bola aj peňaženka s českými peniazmi (odlietali sme z Prahy), kde bolo asi 300 českých korún. Do odletu chýbala len hodina a pol a vedel som, že vrátiť sa do hotela by znamenalo zmeškať lietadlo. Tak som bezradne sedel a rozmýšľal, čo s tým. Vedel som, že o 90 minút sa začnem od mojich kľúčov veľkou rýchlosťou vzďaľovať a bude to celkom problém. Našťastie som druhé kľúče od auta nechal u Xénie a hneď som jej aj zavolal – že niečo bude treba urobiť. Do práce, kde máme aj garáž pre auto som sa nemal ako dostať, takže bolo treba improvizovať.
Druhý problém bol v tom, že sme leteli na trase Šanghaj – Paríž – Praha a v segmente Paríž – Praha som mal miesto pri okienku. Nemám to rád, lebo chcem mať možnosť prejsť sa vtedy, keď to potrebujem aspoň v uličke. Pani v Šanghaji som požiadal, či by som nemohol mať také miesto a povedala mi, že na to potrebujem aspoň zlatú kartu u Air France, lebo lietadlo je úplne plné, až preplnené a žiadne miesta ona meniť nebude. Nuž, tak sme leteli a tesne pred pristátím v sobotu 14. 11. ráno sme sa v Paríži dozvedeli o masových teroristických útokoch.
Na lietadlo s odletom do Prahy okolo 8. hodiny ráno sa dostali len tranzitní cestujúci, aj to len tí, ktorých lietadlo nebolo odklonené. Vo finále sme boli v lietadle asi 14 cestujúci a k tomu 7 členov posádky. Mohol som tak ležať na troch sedačkách vedľa seba a namiesto jedného croissantu som si dal na raňajky hneď tri. Meškali sme asi 50 minút a skôr neočakávane nám prišli aj všetky batožiny. Nasledovala cesta staručkou Hungariou z Prahy do Bratislavy, a to som sa už s Xéniou dohodol na tom, že auto nechá u seba doma a kľúče budú tiež tu. V Bratislave som využil Uber a pohodlne sa odviezol k autu, aby som sa konečne dostal domov.
Doma som hneď sadol k internetu a napísal do šanghajského Sheratonu či našli moje kľúče. Odpoveď prišla do 10 minút – kľúče našli, aj peňaženku, ale v nej neboli žiadne peniaze J Doprava kuriérom ma stála vyše 50 eur a predpokladám, že peniaze si nechala chyžná, ktorej prajem úspešnú výmenu tejto v Číne exotickej meny. Na záver som teda mal kľúče, zážitky z ciest, dostal som sa šťastne domov, bol som zdravý a mohol pokojne pracovať na tomto vydaní touchIT.
Prajem vám veselé Vianoce, šťastný rok 2016 a my tu budeme s vami s ďalšími 10 vydaniami nášho magazínu.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom decembrovom vydaní touchIT, č. 7/2015, preto sa niektoré skutočnosti uvednené v článku môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
