Keď píšete nejaký dokument, alebo tvoríte nejaký softvér, obvykle sa príliš úpenlivo nezameriavate na to, aký má dátový objem. Možno by ste sa ale zaujímali, keby vás každý ďalší pridaný megabajt stál milión eur. Ale tak to už v retročriepkach občas býva.
Keď niečo robíte skutočne vo veľkom, malé čísla vyzerajú vo finále inak, než ste zvyknutý.
Výrobca notebooku osadením menej kvalitného kondenzátoru ušetrí z vášho pohľadu 50 centov, ale z jeho pohľadu pri zachovaní koncovej ceny zariadenia zvýši svoj zisk o milióny.
Ide o surový fakt.
Trošku neočakávané však je, ak sa takáto nekompromisná matematika objaví aj v naoko nefyzickom odvetví, ako je programovanie softvéru a operačných systémov.
Na konci 80. a v priebehu 90. rokov minulého storočia bol operačný systém Windows bezkonkurenčne najrozšírenejším softvérom na planéte.
Než sa k slovu dostali optické média, distribúcii vládli diskety. Schopnosti a komplexnosť operačných systémov neustále rástla a to šlo ruku v ruke s nárastom zdrojového kódu, počtu súborov a dátového objemu všeobecne.
A v momente, keď sa nejaký program či systém na jednu disketu nezmestil, museli ste ich použiť viac. Používateľ ich počas inštalácie postupne na vyzvanie vymieňal, vyberaním a zasúvaním do mechaniky, podľa popisných čísiel na ich štítkoch.
A každá disketa niečo stála…
A SI SI ISTÝ, ŽE TÚTO IKONU V TOM PROGRAME POTREBUJEŠ?
V tomto období sa v Microsofte ustanovilo jednoduché pravidlo, že každý pridaný bajt na veľkosti operačného systému stojí jeden dolár na distribučných nákladoch. Teda milión dolárov na megabajt.
Každé zvýšenie počtu fyzických médií si vyžiadalo ich nákup a výrobu. Média bolo takisto potrebné pripraviť a nahrať, čo si vyžaduje prácu a stroje. Bolo nutné ich zabaliť, čo si vyžiada viac materiálu a krabiciam sa zvýši váha, čo sa prevtelí do zdraženia distribúcie do obchodov po celom svete. Niektoré média budú defektné už pri výrobe a bude treba ich vymeniť. Niektoré sa stanú defektné dodatočne až po nahratí dát. Niektoré sa pokazia pri distribúcii a bude treba zákazníkom poslať náhradné.
Nič z toho, nie je zadarmo.
Ak ste boli v tomto čase programátor Microsoftu a pokúšali ste sa presadiť nejakú novú „cool“ funkciu, alebo nejaký parádnejší grafický prvok čisto len pre lepší efekt alebo dobrý pocit, manažment vám mohol odpovedať v štýle „tento manéver by nás stál 300 000 dolárov“.
V základe ide o značne nadnesenú situáciu, pretože systém sa vyvíjal podľa potrieb, avšak šlo o pomerne pekné pripomenutie toho, že každé plytvanie a neporiadnosť niečo stojí.
Žiadny programátor či vývojár si megabajt za viac ako milión nenechá pripísať na tričko v rámci nejakej lenivosti na úprave kódu, alebo ľahkovážnosti z hľadiska plytvania zdrojmi či nebodaj zabudnutými duplicitami.
Treba pripomenúť, že hovoríme o milióne dolárov existujúcom na začiatku 90. rokov minulého storočia. Pri prepočítaní na súčasnú hodnotu peňazí ide o ekvivalent 2 miliónov eur, ktorý by sme dnes v rovnakej situácii videli my.
KEĎ SNAHA UŠETRIŤ ZAFUNGUJE AKO OCHRANA PROTI KOPÍROVANIU
Windows 95 prišiel na trh na 13 disketách.
Ak ste toto číslo doposiaľ dávali do súvislosti len s otravnou výmenou diskiet ako takých, v procese inštalácie, pri uvedomení si cenovky na vás možno pôsobí už mierne inak.
Tento cenový fakt mal pritom aj priamy podiel na vytvorení falošného dojmu, že Microsoft do systému Windows 95 integroval nejakú sofistikovanú ochranu proti kopírovaniu, aby zabránil pirátskemu šíreniu svojho softvéru.
Pokiaľ ste sa snažili obsah inštalačných diskiet Windows prekopírovať na iné diskety klasickým spôsobom, výsledkom bolo, že kópie boli nefunkčné, čo podľa mnohých znamenalo, že ide o prvú protipirátsku ochranu v histórii Windows.
V skutočnosti však o žiadnu ochranu nešlo. Bolo to len vedľajší efekt snahy ušetriť.
Microsoft pre svoje inštalačné 3,5“ diskety vyvinul nový špeciálny typ formátovania, ktorý na ne umožnil zapísať 1680 kB, namiesto 1440 kB. Daňou za to bol znížený počet koreňových záznamov z 224 na 16, ale na druhú stranu zvýšenie sektorov na stopu (z 18 na 21), pri použití 1024 a 2048 bajtových klasterov, namiesto 512 bajtových.
Diskety bolo možné v základe bez problémov čítať. Pri zápise, respektíve formátovaní však vyžadovali špecializovaný a pomalší postup. Pri zapisovaní obsahu, ktorý na disketách už má zostať a neprepisovať sa, to nepredstavovalo problém. Výsledok Microsoft nazval ako DMF – Distribučný formát médií.
Aj keď zapísať 1,66 MB na 1,44 MB disketu nepôsobí z pohľadu dnešných očí nijak famózne, v realite to znamenalo, že Windows 95 sa mohol distribuovať na o 2 diskety menšom počte médií. To z pohľadu dnešných financií ušetrilo 4 milióny eur.
KAŽDÁ ZÁBAVA NIEČO STOJÍ
Následný prechod na 650, respektíve 700 MB CD bol významný, potrebný a nevyhnutný. Zmena technológie priniesla značné zmenšenie výrobných a distribučných nákladov, aj vyriešenie problematiky delenia inštalačného média.
Koniec koncov, aj keď v prípade Windows 98 už bolo CD celkom dominantná metóda distribúcie, na ktorom si ho väčšina ľudí zakúpila, stále sa z dôvodu kompatibility so staršími počítačmi dal zakúpiť aj na inštalačných disketách.
Bolo ich dohromady 39, pričom ich nutná výmena urobila z procesu inštalácie Windows doslova manuálnu prácu.
Na tomto videu môžete vidieť celý proces v akcii v reálnom čase, pričom zaberá zhruba 2 hodiny (začína v čase 4:40 a končí 2:05:30). Disketu bolo nutné v mechanike vymeniť 66 krát, za predpokladu, že ste sa nikdy nepomýlili.
Aj keď cenový význam distribúcie v období CD médií obrovsky poklesol a cena za MB bola nepochybne už na úrovni nejakého promile pôvodnej hodnoty, médium stále nebolo bezodné.
Na jeho limity začali narážať už Windows XP a predovšetkým Windows Server 2003. Aj keď v základnej anglickej verzii sa ich inštalačné súbory pohybovali v okolí 500 až 600 MB, problémom začali byť zahraničné verzie. Do nich sa pridávali ešte lokalizované prostredia a iné doplnky, pričom v niektorých krajinách sa už médium začalo blížiť plnej kapacite, predovšetkým pri nových 64-bitových verziách.
Nasledujúci systém v podobe Windows Vista už bol distribuovaný na inštalačnom DVD, aby napokon s veľkým rozšírením rýchleho internetu fyzický distribučný systém prakticky úplne ustúpil do pozadia.
Distribučná cenovka za MB pravdaže stále nie je nulová. Akýkoľvek softvér, ktorý si sťahujú stovky miliónov či miliardy ľudí, si vyžaduje značnú dátovú konektivitu aj serverové zázemie.
2 000 000 EUR to už ale zrejme nebude.
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe každý štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
