Bývalé socialistické krajiny z východného bloku a RVHP si s vývojom významných počítačov obvykle nespájame. Zrody kľúčových technológii polovodičov a prelomového hardvéru stopujeme do oblasti Silicon Valley, alebo iných častí USA, či prípadne Japonska, odkiaľ sa následne rozširovali do celého sveta a písali históriu. O to viac prekvapí, že v tom existuje aj jedna zvláštna výnimka.
Keď v roku 1981 japonská firma Sony predstavila svetu svoju 3,5“ disketu, šlo o významný krok vpred v prenosných úložných médiách.
Nešlo len o väčšiu kapacitu, umožnenú hustejším zápisom na menšie magnetické zrná (spočiatku 161 kB pri jednostrannom a o rok neskôr 322 kB pri obojstrannom zápise). Dôležité bolo, že disketa sa konečne vošla aj do vrecka, čo sa o predošlých 5,25-palcových a 8-palcových formátoch IBM rozhodne povedať nedalo.
Na rozdiel od svojich predchodcov už nebola 3,5“ disketa ohybná ako papier a obsahovala množstvo dôležitých technických vylepšení, ktorým bol predovšetkým kovový kryt povrchu disku, ktorý sa čítacej a zapisovacej sústave odhalil až v momente, ako sa disketa zasunula do útrob mechaniky.
Ak sa dnes povie slovo disketa, prakticky každý si predstaví práve jej 3,5“ podobu. Dôvod je pomerne jednoduchý – extrémne dlhá doba používania. V bežnom používateľskom nasadení bola ešte aj behom prvých rokov 21. storočia a v niektorých oblastiach, organizáciách a končinách dokonca ešte omnoho dlhšie, prekvapujúco až dodnes.
Na Slovensku, ktoré je ako prakticky celý zvyšok sveta metrická krajina, sme pomenovanie 3,5“ disketa brali doslovne. Ak ale nejaký Američan vzal do ruky svoje pravítko, nameral na ňom prekvapivý fakt, že disketa v skutočnosti nemala presne 3,5“, ale o niečo viac. Bolo to preto, že jej skutočný rozmer bol 9 cm a rozmer na palce v jej pomenovaní bol len zaokrúhlený.
MAĎARSKÉ TAJOMSTVO V TOVÁRNI NA RÁDIOVÉ TECHNOLÓGIE
Behom 80. rokov minulého storočia sa na základe analýz bežne odhadovalo, že počítačový priemysel za železnou oponou bol zhruba o 15 rokov pozadu za tým západným.
Československo, Maďarsko či Sovietsky zväz sa snažili dovážať západné technológie tak ako to bolo len možné, čomu pravdaže bránila cena aj vývozné a dovozné obmedzenia. Kým niektoré staršie technológie sa úspešne kupovali v podobe licencie, v mnohých prípadoch fabriky vo východné štátoch skrátka technológie len úspešne či menej úspešne kopírovali.
IBM začalo prvé mechaniky a diskety predávať v roku 1971. Mali veľkosť 8“, teda o niečo viac ako 20 cm, pričom v základe šlo o tenučkú ohybnú platňu, uzavretú v štvorcovom plastovom puzdre, ktorá sa v rámci neho v mechanike točila.
Viac praktickejší 5,25“ formát, ktorý sa už relatívne dobre držal v ruke, bol uvedený na trh v roku 1976, pričom za jeho návrhom stála americká firma Shugart. Šlo len o relatívne jednoduché koncepčné zmenšenie 8“ formátu IBM, ktoré si zachovalo všetky konštrukčné prvky nielen samotnej diskety, ale hlavne čítacej a zapisovacej mechaniky, ktorá bola obvykle k počítaču len externe pripojená.
Tieto mechaniky si našli v roku 1977 cestu do tých najpopulárnejších počítačov svojej doby, čím sa rýchlo stali štandardom a boli prítomné (v luxusnej variante v páre) aj vo výbave prvých PC od IBM, na začiatku 80. rokov.
V tejto dobe bolo výrobcom hardvéru a počítačov jasné, že 5,25“ palcový rozmer diskiet je veľmi nepraktický. Zvyšujúca hustota záznamu umožňovala podobné množstvo dát zmestiť na menšiu plochu a aj keď by sa na väčšiu plochu zmestilo vždy viac, problémom bol samotný rozmer mechaniky, ktorý zaberal veľkú časť počítača.
Navyše, 5,25“ disketa bola len priama zmenšenina 8-palcovej varianty, ktorá nikdy nebola špeciálne navrhovaná na časté alebo praktické používanie. Disk vo vnútri a samotné telo diskety bolo značne ohybné (z toho vychádzal aj názov floppy disk, teda ohybný disk) a ak ste disketu chytili za okraj a zatriasli ňou, celá sa trepotala vo vzduchu ako trochu hrubší papier.
Okrem toho, plastový nosič, v ktorom sa tenučký magnetický disk nachádzal, mal permanentný otvor na samotné čítanie a zápis, pričom cez dané okno mohla kedykoľvek prejsť nečistota. Ak šlo o nejaké tvrdšie zrnko, točiaci kotúč sa oň poškriabal a zničil.
Výrobcovia hardvéru a počítačov sa začali na prelome 70. a 80. rokov obzerať po praktickejšom a lepšom riešení, pričom narazili na niekoľko rokov starý maďarský patent, ktorý takúto mechaniku popisoval.
Existencia patentu ako takého pravdaže nie je dôkazom, že nejaký hardvér je možné úspešne produkovať.
O to väčšie tak bolo ich prekvapenie, keď sa dozvedeli, že tieto mechaniky a diskety nie sú idea, ale reálny produkt, ktorý sa vyrába vo fabrike jedného malého komunistického štátu, ležiaceho vo východnom bloku Európy za železnou oponou.
Vyrábala ich firma BRG, čo bola skratka pre Budapesti Rádiótechnikai Gyár, či v preklade Budapeštiansku továreň na rádiové technológie.
Mechanika bola pomenovaná ako MCD-1 a jej približne 3,5“ disketa (respektíve disketa 3 × 4“) mohla niesť 150 kB dát. Mechanika bola hotová, produkovaná a funkčná, pričom mala reálny potenciál dosiahnuť veľké predaje po celom západe i na ďalekom východe.
Do maďarskej fabriky v tej dobe pricestovali vyjednávači a veľké mená z mnohých významných počítačových a elektronických firiem svojej doby, vrátane Jacka Tramiela, zakladateľa firmy Commodore.
To bolo vskutku veľmi nezvyčajné, ba až čudné.
Obvykle platilo, že východné počítače a hardvér boli nejakou priamou alebo nepriamou kópiou už existujúceho západného systému, avšak s horšími parametrami z dôvodu zastaranejších výrobných postupov.
V prípade mechaniky MCD-1 bola ale situácia presne opačná a fabrika z východu na brehu Dunaja produkovala lepší a praktickejší systém, ktorý skrátka nemal žiadnu západnú obdobu.
MARCELL JÁNOSI VYŤAHUJE DISKETU Z VRECKA KOŠELE
Marcell Jánosi, budapeštiansky elektroinžinier a takisto kvalifikovaný stolár, zvárač, brúsič a frézar, vyštudoval Budapeštiansku technickú univerzitu v roku 1954.
Prvé roky svojej kariéry strávil vo vývojovom oddelení výrobcu telefónov (pevných liniek pravdaže) a neskôr v telekomunikačnom oddelení ministerstva metalurgie a strojov, kde sa zaoberal výskumom a pokrokom v elektronických obvodoch.
Na konci 50. rokov minulého storočia nastúpil do Budapeštianskej fabriky pre rádiové technológie (BRG) ako vedúci vývoja. Vo fabrike navrhol a následne produkoval prvý moderný maďarský magnetofón CALYPSO, ktorého sa v nasledujúcich rokoch vyrobilo a predalo viac ako 100 000 kusov.
Fabrika v nasledujúcich rokoch navrhla a vyrábala viac ako 30 rôznych magnetofónov, ktorý sa stali po dlhé roky hlavným produktom fabriky a umožnili jej prekračovať tržby 150 miliárd forintov ročne.
V roku 1970 sa Jánosi začal zaujímať o počítače, pričom sa venoval integrácii magnetofónovej pásky ako alternatívy k dierovacím štítkom, ktoré počítače v Maďarsku stále v hojnej miere používali.
BRG behom tejto dekády začala vyrábať postupne magnetofóny prepojiteľné k dovážaným počítačom zo západu, ako boli Commodore, Sinclair, Atari či Acorn a takisto neskôr na začiatku 80. rokov aj pre domáce maďarské počítače ABC 80, ktoré BRG vyrábala v spolupráci so švédskou firmou Luxor, najmä pre použitie v školstve.
Obrovský úspech magnetofónov, používaných ako záznamové dátové médium, Jánosiho priviedli na ideu „kazetovej mikro-diskety“, ktorá by magnetofóny mohla nahradiť. Jánosimu bol známy západný návrh 8-palcových diskiet IBM, predstavených v roku 1971, pričom v roku 1974 navrhol výrazne lepšie riešenie mechaniky a samotnej diskety, ktorá bola veľká tak, že sa mu zmestila do vrecka košele.
Aj keď budapeštianska fabrika vytvorila pre Jánosiho technológiu v roku 1974 medzinárodný patent, nemala príliš záujem o spustenie jej výroby. Cena by bola príliš vysoká a úspech magnetofónov bol v tej dobe natoľko veľký a živiaci celú výrobu, že si ho nepriala ničím narušovať. Obzvlášť nie neoverenou technológiou.
Technológie na výrobu mechaniky a diskety boli vo fabrike plne dostupné už v roku 1975, avšak z dôvodu nedostatočného záujmu manažmentu sa Jánosimu podarilo prvé funkčné modely presadiť do výroby napokon až v roku 1979. Tieto modely, nazvané ako MCD-1, ktoré vidíte na fotografiách, nenašli v Maďarsku uplatnenie. Aj keď boli výrazne technologicky lepšie ako západné 8-palcové a aj čerstvé 5,25-placové diskety, fabrika sa chcela do budúcnosti venovať preskúmavaniu magnetickej bublinovej pamäte, v ktorej videla väčší potenciál.
Západné firmy, ktoré sa na prelome 70 a 80. rokov o maďarskej mechanike dozvedeli mali celkom iný názor. Do Budapešti začali chodiť obchodníci a takisto inžinieri z firiem Commodore, Toshiba, Sony či Triumph, pričom mali záujem technológiu odkúpiť, alebo si veľkovýrobu vo fabrike pre západné trhy rovno zakúpiť.
Všetko neúspešne.
Odmietnutie medzinárodnej spolupráce s „imperialistickými národmi“ bolo v socialistických štátoch pomerne častou praxou. Manažment fabriky vyhodnotil všetky ponuky ako neperspektívne, riskantné, alebo ideologicky neschodné, pričom zakázal Jánosimu jednať so zahraničnými firmami na vlastnú päsť. Fabrika tak v nasledujúcich rokoch nechala vypršať aj medzinárodný patent, v ktorom skrátka nevidela žiadny osoh.
9 CM DISKETA SONY DOBÝVA SVET
V USA a Japonsku vývoj diskiet aj na základe Jánosiho práce pokračoval a v roku 1981 vyvrcholil 3,5“ návrhom diskety od Sony a v roku 1982 konkurenčným návrhom 3“ diskety od Hitachi, Matsushita a Maxellu. Mnoho amerických firiem naopak chcelo pokračovať formou opätovného zmenšenia formátu IBM diskety na 3,5“.
V prvej polovici 80. rokov nakoniec z tohto konkurenčného boja o presadenie vyšlo víťazne Sony, najmä vďaka technickej kvalite a ochrane média, vychádzajúce zo zlepšenia Jánosiho princípu.
Keď sa v prvej polovici roku 80. rokov pri súboji formátov ukázalo, že mechaniky 9 cm formátu budú novým štandardom všetkých počítačov, maďarská fabrika BRG v rýchlosti vyprodukovala niekoľko tisíc kusov mechaník MCD-1 a pokúšala sa ich predávať na západných trhoch.
Bolo však už príliš neskoro. Neznáma firma z malej socialistickej krajiny nemala šancu súperiť s už existujúcou konkurenciou japonských firiem a veľkým americkým trhom.
Maďarská disketa tak zostala len kuriozitou a zaujímavou retročriepkou, ktorá je známa zo zvláštne pôsobiacich reklám vo významných západných počítačových časopisoch, kde sa prezentovala ako možná periféria k počítačom ZX Spectrum.
Jej vylepšená verzia z dielne Sony v nasledujúcich rokoch celkom opantala trh a stala sa absolútne esencionálnou súčasťou osobných, ale aj iných počítačov po dlhé roky a dokonca dekády.
V niektorých médiách a dokonca aj rešpektovaných múzeách nájdete informáciu, že Jánosiho mechanika používala 3“ disketu (šírka), pričom udávajú jej prepočítaný rozmer na „zvláštne nesediace“ metrické miery. Konkrétne ho udávajú ako 4“ × 3“ (10,16 cm × 7,62 cm).
Realita je pravdaže obrátená. Ako môžete vidieť v tejto dokumentácii Budapeštianskej fabriky, pamäťové médium v podobe diskety malo rozmer 100 × 75 mm. A tento fakt platí aj pre jej priameho 9-centimetrového japonského nástupcu.
Konzorcium MIC (Microfloppy Industry Committee) navrhlo v roku 1982 prehľadnejšie používanie 3,5“ formátu Sony s 360 a 720 kB kapacitou (pri jednostrannom a obojstrannom zápise), ktoré nahradil v roku 1986 obojstranný vysoko kapacitný zápis na úrovni 1,44 MB. A práve v tejto podobe diskety vydržali počas celej svojej zostávajúcej životnosti, rozprestierajúcej sa po neuveriteľné tri dekády.
Dôvod bol pomerne priamočiary. Aj napriek tomu, že kapacita diskety už behom prvej dekády 21. storočia hlboko nedostačovala a bola prekonaná omnoho väčšími úložnými médiami, napaľovanie optických diskov bolo zdĺhavé, technicky náročnejšie a vyžadovalo si špeciálnu mechaniku – napaľovačku, ktorá v počiatkoch nebola z dôvodu ceny tak rozšírená, ako jednoduchá „prehrávačka“, ktorá média len čítala.
Mechanika diskety naopak zapisovala súbory na disketu priamo, bez prípravy a v reálnom čase, podobne ako interný disk, takže na ňu dokázal súbory presunúť každý používateľ počítača, bez ohľadu na znalosti.
Disketa si dokonca zachovala veľké používanie aj v čase, kedy začali byť používané flashové úložiská v podobe USB kľúčov. Aj keď kľúče už v počiatkoch mali výrazne väčšiu kapacitu (64, 128 či 256 MB) a vošli sa ľahko do každého vrecka, ich cena na úrovni 1000 slovenských korún (oproti diskete za pár desiatok korún), neumožňovala, aby boli len tak rozdávané podľa potreby. Na rozdiel od diskety, ktorú ste mohli skrátka priložiť k papierovým či iným dokumentom.
Kým na Slovensku sa používanie diskiet definitívne vyparilo niekedy medzi rokmi 2005 a 2010, Japonské ministerstvo pre ekonomiku a obchod umožňovalo firmám odovzdávať reporty na disketách až do začiatku roku 2024.
Marcell Jánosi bol počas svojho života mnohokrát za svoju prácu vyznamenaný nielen v domácom Maďarsku, ale aj v ostatných krajinách, vrátane Japonska, kde mu bol napríklad v roku 2010 udelený čestný titul profesora na univerzite v Óbude. Zomrel v roku 2011 vo veku 79 rokov.
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe v štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
