A sú tu prázdniny, na ktoré sme sa tak tešili (tento editorial vyšiel v letnom  dvojčísle časopisu TOUCHIT, pozn. redakcie).

V redakcii to zatiaľ v polovici júla príliš necítiť nebolo, počet informácií, čo stoja sa spracovanie klesol len mierne. V júli som stále služobne cestoval, ako počas bežného roka. Na let do Amsterdamu na predstavenie nového elektrického MINI však tak rýchlo nezabudnem.

Bol to let ráno tam a večer späť, šiel som naľahko, takže mi Austrian nemal akú batožinu stratiť. O siedmej ráno by ani nemal prečo výrazne meškať. Môj problém sa volal doklady. Na vysvetlenie celého príbehu sa musím vrátiť ešte na koniec školského roka. Jedno ráno som plánoval odviezť manželku do práce, na čo väčšinou nemám čas. Ešte spomeniem, že auto som mal zaparkované pred garážou. Všetko postupovalo podľa plánu až do situácie, keď sme si sadli do auta a ja som stlačil štartovacie tlačidlo. Auto nás privítalo, všetky kontrolky sa rozsvietili a následne zhasli a nič. Jednoducho nenaštartovalo. Stalo sa mi to prvýkrát odvtedy, čo som auto kúpil.

Manželka ma „pochválila“ ako dobre som urobil, že mám otváranie auta na mobilnú aplikáciu a na diaľku môžem rozsvietiť svetlá či zatrúbiť a vyjadrila miernu obavu, že tým všetkým budú stáť tie moje technológie, čo všade pchám. Nuž istý som si veru nebol, aj keď aplikácia hlásila, že auto je odblokované a štartovanie povolené. Ale viem, že to ešte nemusí nič znamenať, je to prepojené cez cloud. Skočil som po starý dobrý kľúčik, zatvoril a otvoril auto a stále sme boli na tom istom mieste bez akejkoľvek snahy o naštartovanie. Pokračoval som tradičným technologickým postupom – resetoval som auto odpojením a pripojením batérie. Nič. V tomto čase sa už manželka odo mňa oddelila, aby absolvovala cestu peši. Neprekvapilo ma to.

Premýšľal som ako ďalej. Vyzeralo to na vybitú batériu, ale to sa mi nezdalo. Batéria má tak dva a pol roka. Pravda je, že systém Štart-Stop jej dáva celkom zabrať, tak by to aj mohlo byť ono. Skočil som do garáže po nabíjačku a predlžovací kábel, aby som batériu dobil. Trvalo maximálne 30 sekúnd, kým som všetko našiel a priniesol k autu a nevšimol som si nikoho. Po pripojení nabíjačky som videl ukazovateľ prúdu celkom na maxime a bolo jasné, že toto je ono.

Povedal som si, že 30 minút nebude žiadna katastrofa a nechal batériu nabíjať a plánoval sa vrátiť do domu, aby som posunul schôdzky naplánované na ráno. Len zrazu som zistil, že nemám svoj poklad – taštičku, čo nosím stále so sebou. A v nej teda úplne všetko – doklady, peniaze, platobné a vernostné karty, technický preukaz a pod. Túto taštičku nosím vždy na opasku na nohaviciach a pokiaľ nestratím počas dňa nohavice, nemôžem stratiť ani taštičku. Akurát, že bol koniec júna, a to boli dni, kedy boli teploty vyše 30°C a ja som mal krátke nohavice. Na nich nenosím opasok, preto ani nemám ako prichytiť taštičku. Bol som si dosť istý, že som ju mal v ruke pri nastupovaní do auta a položil som ju na stredový pult v aute. Akurát, že tam nič nebolo.

Tak možno sa mi to len zdalo a taštičku som nechal v dome – utešoval som sa. Prehľadal som celý dom, našiel dávno stratené a oplakané produkty, príslušenstvo, papiere a šeky. Taštička nikde, dokonca ani na záchode nie, čo je tradičné miesto, kde sa zvykne znenazdajky objaviť. Zavolal som manželke, či o nej nič nevie. Nič, ale už bola pokojne v práci a radovala sa z nachodených krokov. Prešla hodina ďalšieho hľadania. Prekutal som celé auto a našiel ďalšie papiere a šeky, nie však taštičku. Po jeden a pol hodine mi už bolo jasné, že som ju nestratil, ale niekto jej k strate pomohol. Nuž stať sa mohlo aj horšie, ale toto bolo dosť zlé. Veď ako budem šoférovať, platiť a preukazovať sa? Doma som mal pas, čo bol môj jediný preukaz v tej chvíli.

Nuž čo, bol úradný deň, a tak som skočil na oddelenie vydávania dokladov. Požiadal o nový občiansky aj vodičský. Našťastie je to teraz na jednom mieste. Klasicky, do 30 dní za čo najmenší poplatok. A povedali mi, že s papiermi, čo som od nich dostal sa môžem preukazovať a aj šoférovať, lebo je to hodnoverný doklad o mojich oprávneniach žiť a riadiť auto. Ale že to dosť závisí od toho, ako to pochopí policajt, čo ma môže zastaviť. Trápilo ma iné – ako zaplatiť tie správne poplatky za doklady, keď nemám ani peniaze ani karty. V sekunde mi to napadlo – mám predsa mobil a v ňom Android Pay. A automat na úrade akceptoval bezkontaktnú platbu, takže hravo vyriešené. Hneď mi napadol dávny sen každého ítečkára – mať všetko v mobile spolu s občianskym, vodičským, ale zatiaľ podľa nových správ z NASES-u treba na Slovensku počkať ešte tri roky.

Tak som sa s opečiatkovanými papiermi vrátil domov a prvý pohľad na záhradu mi dal vedieť, že toto bude mať ešte netušený vývoj. Moja taštička ležala totiž prehodená cez plot na tráve. A pri pohľade z diaľky vyzerala byť plná. O sekundu som bol pri nej a zistil, že vo vnútri je všetko, s výnimkou 20 eur. Náhodou som si deň predtým kontroloval peniaze, či mám dosť hotovosti a tak som to vedel presne. Fakt tam ostali ďalšie peniaze. Zvláštne, bol to asi niekto, kto naozaj potreboval sumu do 20 eur, vyhliadol si ma a aj nestráženú chvíľku a bolo to. Ostatné však vrátil, čo oceňujem. Verím, že mu to pomohlo, ale ak si môžem vybrať, mohol mi to vrátiť o niečo skôr.

Tento príbeh však ešte nekončí. O týždeň na to som letel na predvedenie nového MINI do Amsterdamu. Ako to u mňa býva zvykom, na letisku vo Viedni si ma práve teraz vybrali na náhodnú kontrolu dokladov a batožiny, keďže som mal kopu elektroniky. Prirodzene, pas som nechal doma, ako vždy pri ceste do krajín EÚ. Už vo chvíli, keď som rakúskemu policajtovi podával občiansky, vedel som, že z tohto bude šťavnatý úvodník, krajiny EÚ sú už trochu dátovo prepojené. Pri kontrole sa tak ukázalo, že predložený občiansky má status odcudzený. Papierové potvrdenie som mal so sebou, ale ukazujte Rakúšanovi slovenský doklad. Trvalo pol hodinu pokým zohnali niekoho, kto vedel po slovensky a zároveň mu verili. Našťastie som túto polhodinu mal (plánoval som ju prežiť pri vínku v salóniku) a tak sa nič nestalo a všetko som stihol. V Amsterdame už žiadne kontroly neboli a tak som sa šťastne vrátil domov.

Nuž neviem, aké si z toho zobrať poučenie. Keď sa dostanete do situácie, že riešite akútny problém s autom, nebudete osobitne strážiť doklady v aute. Možno ale začnem nosiť pas aj do európskeho zahraničia. Alebo budem dúfať, že tentoraz to naozaj budú tie spomenuté tri roky, čo sa dožijeme dokladov a všetkého v mobile. A ten samozrejme nestratiť.

Značky: