Odpad na obežnej dráhe Zeme je problematický a potenciálne nebezpečný z viacerých dôvodov. Existujú však zámery na jeho odstraňovanie.
O vesmírnom smetí sme sa porozprávali s vedúcim sekretariátu Slovenského zväzu astronómov Pavlom Rapavým a s Karolom Havrilom, vedúcim Hvezdárne Rimavská Sobota, ktorá je organizačnou súčasťou Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella v Žiari nad Hronom.
„Je to vážna téma, pretože kozmického odpadu na obežnej dráhe začína byť veľa. Sú to napríklad všetky nefunkčné, ale aj funkčné sondy a družice, ktorých je tam už naozaj mnoho. Ďalej sú to povedzme komponenty nosných rakiet,“ načrtol Havrila.
Podľa Rapavého už niekoľko rokov existuje systém sledovania tohto kozmického smetia. „Telesá od veľkosti zhruba desiatich centimetrov, o tých sa vie, sú v evidencii. Problém však nastáva, ak sa dve telesá zrazia a po ich kolízii vzniknú malé telieska s priemerom niekoľkých centimetrov, ktoré nie sú detegovateľné. V prípade, že sa zrazia s funkčnou družicou, tak ju prakticky zlikvidujú a následkom zrážky sa opäť vytvorí ďalší odpad,“ vysvetlil.
Obrovské množstvo odpadu
Podľa Európskej vesmírnej agentúry je v súčasnosti v databáze kozmického smetia viac ako 32 000 kusov odpadu. Zďaleka nie všetky takéto objekty sú ale sledované a katalogizované, takže celkový počet takéhoto odpadu s veľkosťou nad 10 cm sa odhaduje na asi 36 500 kusov. Objektov s veľkosťou od 1 do 10 cm má byť milión a s veľkosťou od 1 mm do 1 cm až 130 miliónov.
Na prvé počutie by sa mohlo zdať, že zachytiť a zaznamenať objekt na obežnej dráhe s malými rozmermi môže byť problém, avšak podľa Havrilu sú tvorené z rôznych odrazivých materiálov a vďaka tomu aj malé teliesko dokáže relatívne veľa slnečného žiarenia odraziť na Zem. Je ho tak možné spozorovať aj malým ďalekohľadom.
Pochopiteľne, na obežnej dráhe nájdeme aj oveľa väčšie kusy odpadu. Medzi tie najväčšie patria použité raketové stupne. „V týchto stupňoch však vždy konštruktéri nechávajú trošku paliva. Po použití ich teda väčšinou dokážu nechať riadene zaniknúť v atmosfére. Funguje to tak, že niekde nad Áziou začne stupeň brzdiť a padne do oceánu východne od Nového Zélandu,“ konkretizoval Rapavý, podľa ktorého sa táto neobývaná oblasť nazýva cintorínom takýchto telies. Riadená likvidácia je dôležitá, pretože ak by takýto objekt s hmotnosťou povedzme 1,5 tony padol do obývanej oblasti, mohol by spôsobiť veľké škody na majetku a aj usmrtiť ľudí.
Na Slovensku kozmický odpad podľa Rapavého monitoruje Astronomické observatórium v Modre, ktoré okrem iného spolupracuje s ruskými pozorovateľmi a observatóriom v Berne, s ktorým si vymieňa dáta.
Čo teda s kozmickým odpadom?
V nedávnej minulosti sa objavili viaceré teoretické úvahy, ako by sa dalo vesmírne smetie z orbity odstrániť. Vedci navrhovali chytať ho do rôznych sietí či dokonca odstreľovať. To by však mohlo vytvárať ešte menšie úlomky, takže sa od toho rýchlo upustilo.
„Jeden z návrhov ráta s vypustením sondy so záchytným ramenom. Keď sa dostane na obežnú dráhu nekontrolovateľného kozmického odpadu, tak ho tým ramenom zachytí a pribrzdí. Ak totiž má nejaké teleso obiehať okolo Zeme, musí mať rýchlosť aspoň osem km za sekundu. V dôsledku spomalenia by už nemalo dostatok energie na obiehanie okolo Zeme a postupne by kleslo na nižšiu obežnú dráhu do atmosféry, kde by zhorelo,“ ozrejmil Havrila.
Vesmírny odpad je problémom hlavne na strednej a vysokej obežnej dráhe, teda stovky až tisícky kilometrov nad povrchom Zeme. Tam môže odpad okolo Zeme obiehať aj tisícky rokov, keďže ho tam nemá čo spomaliť. Teoreticky by mohlo dôjsť aj ku katastrofe, akú opisuje film Gravitácia, v ktorom vesmírny odpad poškodí raketoplán a astronauti sa ním nemôžu vrátiť na Zem.
„Ľudia sú voči tomu filmu skeptickí, ale nebol ďaleko od pravdy. Ono sa to už reálne stalo, napríklad na solárnych paneloch medzinárodnej vesmírnej stanice ISS sa nachádza niekoľko dier po úlomkoch, ktoré ich zasiahli. Zásah už dostal aj Vesmírny teleskop Jamesa Webba,“ uzavrel Havrila.
Zdroj: vlastné
Prečítajte si tiež:
