V Izraeli som bol dvakrát a myslím, že mi aj celkom stačilo. Prvýkrát, asi pred piatimi rokmi, to bola taká skôr turistická cesta, keď som si podrobne pozrel Jeruzalem i Mŕtve more. Tentoraz to bola čisto pracovná cesta v kozmopolitnom Tel Avive. Môžem teda dobre porovnávať: Tel Aviv a Jeruzalem sú síce v tej istej krajine, ale sú to úplne odlišné svety. Tel Aviv je niečo ako San Francisco, leží pri mori, darí sa tu startupom, internet je všade a ľudia tu žijú rýchlym spôsobom. V podstate ani nespozorujete, že ste mimo Európy. Jeruzalem je svetom troch náboženstiev – židovského, moslimského a kresťanského. Je to tradičné mesto so starovekými stavbami i osobitou atmosférou a výrazné stredisko napätia – v dobe našej návštevy MZV SR odporúčalo zvážiť jeho návštevu.
Po prvej návšteve Izraela som už mal skúsenosti s opúšťaním tejto krajiny. Teraz som už dobre vedel, že je dobre prísť na letisko aj tri hodiny pred odletom lietadla, lebo hlavne prehliadky pri výstupe sú netradičné. Tentoraz ale všetko začalo už vo Viedni, odkiaľ sme leteli do Tel Avivu. Samozrejme sme prehliadli, že pred nastúpením na let musíme prejsť špeciálnou kontrolou, ktorá by nám bola vydala osvedčenie na pas v podobe žltej nálepky. Čakali sme tak spolu s viacerými ďalšími „previnilcami“ na príchod preverovacej skupiny ešte pred vstupom do lietadla.
Krátka chvíľa v parku a potom na letisko 3 hodiny pred odletom (Foto: Andrej Gargulák)
Po chvíľke prišli Izraelčania a začali nás preberať, a to poriadne. Otvorene povedané, tým ľuďom nič dobré z očí nepozeralo – tvrdý pohľad a vážne, skôr zachmúrené tváre. Postupovali však korektne a dokonale premyslene. Ja som bol na vypočúvaní tretí v poradí a už bolo jasné, že našu skupinu tvoria štyria novinári a dvaja sprievodcovia z Telekomu. Pani, ktorá sa ma pýtala na rôzne otázky ohľadne balenia batožiny, po čase prešla na krížový výsluch a pýtala sa ma na mojich kolegov predo mnou. Ako dlho ich poznám, aký je náš vzťah, čo budeme spolu robiť a kde budeme bývať. Netuším, aký obraz z mojich odpovedí vlastne poskladala, ale po previerke som mal celkom dobrý pocit, že náš let bude asi bezpečný.
Pobyt v Tel Avive popisujeme v reportáži v tomto vydaní, dozvedeli sme sa všetko o izraelských startupoch, ale väčšinu času sme prežili v rôznych konferenčných miestnostiach s projektorom a ukážkami. O turistike to teda nebolo. Osobitá však bola rozlúčková večera, ktorá sa odohrávala tiež v startup reštaurácii. Špeciálna bola už cesta k nej. Z dôvodu totálnej dopravnej katastrofy v tomto meste sme sa rozhodli ísť z hotela peši. Vzdialenosť bola asi 4 kilometre, čo po celodennom maratóne prednášok prišlo aj vhod a konečne sme si pozreli mesto. Pri ceste z letiska do hotela nám totiž taxikár vydal účtenku, na ktorej boli len hebrejské znaky a žiadne čísla. Čo tak na to asi povedia v účtovnom oddelení pri evidencii takéhoto dokladu J. Navyše, pri presunoch počas dňa nás jeden taxikár okradol o 50 šekelov, a tak sme si povedali, že to už stačilo a pôjdeme po svojich.
Startup reštaurácia sa nachádza v arabskej časti Tel Avivu a na adrese, kam nás zaviedli Google mapy, teda vôbec nič nenasvedčovalo, že by sme tu mohli aj niečo zjesť. Boli sme tu asi o pol hodinu skôr ako mala začať večera a boli sme tu prví. Stáli sme tak pred zatvorenou garážovou bránou, prezreli sme aj budovy okolo a nič sa nepodobalo na reštauráciu. Po chvíľke váhania sme zaklopali na bránu, na prekvapenie nám otvorila pani a uistila nás, že sme tu správne. Vo vnútri bol obrovský stôl, celkom vzadu skôr domácka kuchyňa s dvoma ľuďmi za sporákom. Vošli sme dovnútra a pri pohári fakt dobrého izraelského vínka sa nám čakalo oveľa ľahšie.
Pýtal som sa majiteľa, ako to vlastne funguje a je to premyslená myšlienka. Denné menu zverejnia na internete, majú aj webové kamery, na ktorých je možné pozrieť si jedlo i jeho prípravu. Podľa záujmu sa navarí príslušný počet porcií a stanoví sa aj cena jedla. Údajne tu majú každý deň plno. Inak, bola to super večera, veľmi chutná a zdravá. Jedlo však bolo skôr medzinárodné a typické tamojšie jedlo (arabský chlieb pita a cícerovú nátierku s nediplomatickým názvom hummus) som vlastne jedol len v lietadle spoločnosti El-al na ceste tam aj späť.
A prišiel čas návratu. Nie je mi jasné prečo, ale výstupné kontroly z Izraela sú náročnejšie ako vstupné. V mojom prípade som najprv prešiel bezpečnostným pohovorom, na ktorom ma pani hneď zarazila otázkou, čo znamená slovo Macko v slovenčine. Vysvetlil som jej, o aké zvieratko ide, ale spovedala ma ďalej. Chcela vedieť, koľko mám detí a ako to funguje u nás v rodine. To sa mi zdalo už trochu nad normu, ale povedal som jej. Pokračovala ďalej a spýtala sa ma, z akého dôvodu som dal svojmu synovi meno Peter. Nuž, jednak som ho nevyberal sám a okrem toho, že sa mi páčilo, tak som na to žiadny rozumný dôvod nemal. Chcela tiež vedieť, čo znamená meno Peter v slovenčine a s akým charakterom ľudí sa spája. Povedal som jej, že na to nie je možné odpovedať a to jej už stačilo. Už sa zdalo, že mám vyhrané, keď došlo na kontrolu príručnej batožiny. Mal som so sebou dva foťáky, jednu kameru, dva mobily, rôzne káble a napájacie adaptéry. Z ruksaku šlo na stôl von úplne všetko. Výhodou bolo to, že som našiel niektoré veci, ktoré som už dlhšie hľadal. Následne sme skúšali každé z elektronických zariadení, veselo som tak fotil aj kameroval. Preverovali sme aj napájacie adaptéry, každý jeden bolo treba zapnúť do elektriny a dokázať, že naozaj čosi nabíja. Trvalo to tak pol hodinu, ale opäť som mal ten istý pocit – letíme určite bezpečne. Komické na celej kontrole bolo to, že v kontrolnom priestore boli výrazné tabule o zákaze fotografovania. No ale neposlúchnite výzvu kontrolóra J.
Viem, že Izrael nie je jednoduchá krajina, všimol som si ozbrojené hliadky na každom kroku v celom meste. Asi takáto kontrola na letisku musí byť, aj keď prejsť cez ňu môže z môjho pohľadu aj trpezlivý terorista, ktorý vie odpovedať správne na položené otázky, nesie so sebou len bežné zariadenia a dokáže deklarovať ich funkčnosť. Utešujem sa tým, že do toho asi dobre nevidím a títo ľudia dobre vedia, čo robia. Zatiaľ im to s lietadlami vychádza.
Prajem vám príjemné čítanie novembrového vydania magazínu touchIT a teším sa s vami aj nabudúce
Pozn.: Tento úvodník bol publikovaný v novembrovom vydaní magazínu touchIT č. 6/2015.
