Poviem vám pravdu, že námet pre tento „stĺpček“ textu sa mi hľadal ťažko, a tak som nasilu nevymýšľal, ale čakal, kým mi niečo cinkne do nosa, ako v Popoluške tri oriešky . Tak sa aj stalo – počas prechádzania Facebooku som sa zas a opäť zhrozil, koľko zlosti a nenávisti je v ľuďoch, čomu by som ešte pred rokom neveril.

Začnem od začiatku, žijeme neľahkú dobu, v ktorej sa drvivá väčšina z nás nikdy neocitla, čoho dôsledkom je nielen počiatočný strach, ale aj následná frustrácia, potom nedôvera v odborníkov a neskôr hnev + nenávisť, ktoré sa šíria rýchlejšie ako Covid-19. A to, priatelia, je oveľa väčší problém. Lebo pandémia časom zmizne a síce zanechá obrovskú stopu, no tá zlosť a nenávisť zostáva často hlboko zakorenená. Viete, v čom spočíva časť tohto problému?

Že každý má pocit a nutkanie vyjadriť svoj „odborný“ názor a nespokojnosť, pričom očakáva podporu od ostatných ľudí a okolia, ktoré je rovnako frustrované a práve status „Jožka z Ilavy“ im hrá do tejto noty, tak sa poďme rozohniť ešte viac, veď text sa do políčka „pridať komentár“ a „čo máte na mysli“ zadáva ľahko a bez výčitiek, však? Je to otrasné, ale už sme si zvykli napr. na to, že počas MS v hokeji je každý piaty Slovák top tréner alebo stratég a pod., no to, načo sme už boli „zvyknutí“ bol iba slabý odvar toho, čo v nás ľuďoch otvoril strach a frustrácia z tejto doby.

A nie, za to nemôže iba vláda, lebo každý je zodpovedný za seba a svoje činy. V takejto situácii sme ešte neboli a často si myslíme, že nás chce niekto nasilu, resp. bezdôvodne obmedzovať, orúškovať a čipovať 5G modulmi. A tým si nezastávam vládu, ani mne sa niektoré veci nepáčia, ale ešte pred nenávistným statusom a zdieľaním blbostí si treba spočítať, že 2 + 2 sú 4 a nie 9. Od začiatku pandémie som na FB blokol množstvo ľudí a hneď sa mi lepšie prezerala „timeline“.

A viete čo, Slovensko by si zaslúžilo plošný lockdown sociálnych sietí a tiež poniektorých médií, lebo čo niektorí jedinci dokazujú je často ďaleko za hranicou morálky. Perfektne to už dávnejšie vystihol, Mark Manson, v knihe „Jemné umenie mať veci v paži“, kde v jednej kapitole píše, citujem: „Dnes ktokoľvek, koho uráža čokoľvek nadobúda pocit, že ho niekto istým spôsobom utláča, a preto má právo vzbĺknuť a byť vypočutý. Súčasné mediálne prostredie tieto reakcie podporuje a živí, pretože to v konečnom dôsledku prospieva biznisu.

Spisovateľ a mediálny mentátor, Ryan Holiday, to nazýva „pornom pre pobúrených“. Namiesto toho, aby prinášali reálne príbehy o hovorili o skutočných problémoch, je pre médiá oveľa jednoduchšie a ziskovejšie vyhľadávať prípady niečoho jemne urážlivého a ukázať to širokej verejnosti, vzbudiť v nej pobúrenie, a to pobúrenie tej širokej verejnosti spätne ukázať na obrazovke spôsobom, ktorý pobúri celkom inú vrstvu verejnosti. Výsledkom toho je potom prehadzovanie si hovna cez plot medzi dvoma imaginatívnymi stranami, zatiaľ čo sa úspešne darí odvádzať pozornosť od skutočných spoločenských otázok. Vôbec sa nečudujem, že spoločnosť zasiahla vlna politickej polarizácie nevídaných rozmerov.“ Túto knihu si dovolím odporúčať, no v prvom rade sa treba upokojiť a viac premýšľať.