Z ľudského hľadiska je to pochopiteľné, ale čo ak sa s balíkom niečo stane?
O tom, či kuriér môže nechať balík adresovaný na vaše meno u suseda bez vášho vedomia a súhlasu, sme písali v článku pred niekoľkými mesiacmi. Keďže medzičasom sme sa s podobným prípadom stretli znova, opäť sa k téme vraciame.
Základ tohto príbehu je zhruba rovnaký ako v článku z augusta. Raz večer sa mi ozval sused, že má pre mňa balík. Prekvapilo ma to, pretože počas dňa ma žiadny kuriér nekontaktoval, či som doma a či mi balík môže doručiť. Podľa štítka balík doručovala spoločnosť Slovak Parcel Service (SPS), začal som teda u nej zisťovať, čo bolo vo veci.
Dlhé zisťovanie
Prvým krokom bol telefonát na infolinku spoločnosti 02/16877. Operátorka ma odkázala na stredisko SPS v Rožňave, s ktorým som mal túto záležitosť riešiť. Poslúchol som ju a poslal som e-mail do uvedeného strediska a zároveň kópiu aj na oficiálnu e-mailovú adresu SPS, teda ecs@sps-sro.sk.
V e-maile som žiadal o vysvetlenie, prečo mi nebol balík doručený riadnym spôsobom a akým právom ho kuriér nechal u môjho suseda bez môjho vedomia a súhlasu. Upozornil som, že kuriér ma vopred telefonicky vôbec nekontaktoval, hoci moje číslo bolo uvedené priamo na balíku. V texte som zároveň zdôraznil, že som novinár a žiadal som o odpoveď na niekoľko otázok.
Konkrétne ma zaujímalo, prečo kuriér nechal relatívne drahý, vopred zaplatený balík, ktorý mal doručiť mne ako konkrétnej osobe, u cudzieho človeka. Pýtal som sa, či je takáto prax (nechávať balíky u susedov bez súhlasu príjemcu) v SPS bežná a ak áno, či je možné aspoň zhruba konkretizovať, aké percento zásielok nechávajú kuriéri SPS u cudzích ľudí bez vedomia a súhlasu adresátov. Posledná otázka znela, kto je zodpovedný za prípadnú stratu alebo poškodenie balíka, ktorý bol protiprávne doručený cudzej osobe bez súhlasu prijímateľa.
Odpoveď mi prišla skutočne rýchlo, ani nie o polhodinu. Odosielateľom bola špecialistka služieb zákazníkom spoločnosti Express One Slovakia Anna Longauerová. Šlo však len o veľmi stručnú odpoveď vo forme dvoch viet. Uviedla, že pri zásielke nebolo uvedené telefónne číslo na mňa a ani emailová adresa, a že kuriér „bol na adrese“ a sused sa zrejme ponúkol na prevzatie balíka.
Jej tvrdenie o chýbajúcom telefónnom čísle však nebolo presné. Priamo na balíku bol pôvodný štítok z Deutsche Post (keďže šlo o zásielku zo zahraničného e-shopu), kde moje telefónne číslo bolo zreteľne uvedené. Pravdou bolo, že na druhom štítku, ktorý na balík pridala SPS, už číslo nebolo. Prečo sa tam nedostalo, to bola podľa mňa otázka na SPS a v tomto zmysle som aj odpísal dotyčnej špecialistke.
Mimoriadne stručný e-mail ale neobsahoval nijaké konkrétne odpovede na moje novinárske otázky, preto som si ich žiadal opäť. Zdôraznil som, že chcem jasné a konkrétne odpovede a nie domnienky typu, že sused sa na prevzatie balíka sám ponúkol (ak to aj skutočne bolo tak, kuriér mu ho nemal právo vydať). Na to mi prišla odpoveď, že môj podnet posúvajú na reklamačné oddelenie.
Druhé kolo komunikácie
Odtiaľ opäť rýchlo prišla odpoveď, tentoraz od referentky reklamačného oddelenia firmy Express One Lindy Kohaut. Potvrdila prijatie sťažnosti a uviedla, že kuriér vraj balík v daný deň doručil, hoci sa mu ma ako príjemcu nepodarilo nájsť na uvedenej adrese.
Zopakovala, že v tzv. „dátovej definícii“ od Deutsche Post nebol na mňa ako príjemcu žiadny telefonický kontakt a adresa bola bez popisného čísla. Štítok z nemeckej pošty, kde číslo bolo, vraj kuriéri neberú do úvahy a riadia sa len štítkami vlastnej spoločnosti.
To by bolo v poriadku, ale keďže na pôvodnom štítku telefónne číslo bolo a na štítku SPS nie, chyba podľa môjho názoru musela nastať na strane doručovateľskej spoločnosti. V tomto zmysle som odpovedal na e-mail referentky reklamačného oddelenia a znova požiadal o jasné odpovede na svoje otázky, ku ktorým sa SPS akosi nechcela priamo vyjadriť.
V prvom rade som dôrazne nesúhlasil s tvrdením, že balík kuriér doručil. V skutočnosti ho nedoručil, ale protiprávne, v rozpore s platnou legislatívou a aj obchodnými podmienkami SPS ho zanechal u osoby, ktorá ho nebola nijakým spôsobom oprávnená prebrať.
V obchodných podmienkach sa totiž, pochopiteľne, nijako nehovorí o možnosti doručiť balík cudzej neoprávnenej osobe. Píše sa tam o Príjemcovi/Adresátovi a Oprávnenom prijímateľovi. „Za dodanie Zásielky sa pokladá doručenie Zásielky na Odosielateľom uvedenú adresu,“ znie konkrétna definícia v obchodným podmienkach SPS.
Kuriér SPS porušil aj ďalšie ustanovenie obchodných podmienok svojho zamestnávateľa. Píše sa tam totiž ďalej: „Pri cezhraničnej medzinárodnej preprave Zásielok, v prípade, že Zásielku nie je možné na prvý pokus doručiť Príjemcovi, doručovateľ pokiaľ je to možné, zanechá na uvedenej adrese oznámenie o Zásielke a ďalší pokus o doručenie opakuje nasledujúci pracovný deň“. K tomuto proste nedošlo.
Upozornil som tiež, ako je možné, že balík SPS prevzala od Deutsche Post na doručenie, keď neobsahoval úplné údaje. Prípadne si ich mala dodatočne vyžiadať a nie doručovať balík naverímboha.
Tieto výhrady napokon uznala aj SPS zastúpená spomínanou referentkou Lindou Kohaut. „Kuriér týmto pochybil a veríme, že do budúcna sa podobným situáciám už vyhneme. Kuriéri nemajú postupovať týmto spôsobom pri doručení aj keď nám zo zahraničia prídu balíky s chybnými alebo neúplnými údajmi. Takéto zásielky majú byť u nás uskladnené a dané do tzv. inventúry – kedy čakáme, že sa ozve bud príjemca, alebo náš zahraničný partner a údaje potrebne k doručeniu nám doplní. Ak nie, zásielky smerujú naspäť k odosielateľovi,“ ozrejmila.
Na otázku aké percento zásielok nechávajú kuriéri SPS u cudzích ľudí bez vedomia a súhlasu adresátov, však odmietla odpovedať s odôvodnením, že štatistické údaje a percentá mi „z pochopiteľných dôvodov“ neposkytne. Čo sú to tie pochopiteľné dôvody, nekonkretizovala.
Osobne ma však najviac zarazila veta, že kuriér a aj doručujúce stredisko bolo informované, že v budúcnosti nemôžu nechávať balíky na moje meno susedom. Prečo musí SPS stredisko a kuriéra informovať o niečom, čo je ich absolútna povinnosť podľa zákona aj obchodných podmienok spoločnosti, už Kohaut nevysvetlila.
Nebolo to prvýkrát
Zostáva ešte zodpovedať otázku, prečo ma tak pobúrilo zanechanie balíka u suseda, ktoré by mnohým ľuďom nijako neprekážalo. Dôvodom je práve prvá podobná udalosť z leta minulého roka, keď iný kuriér inej spoločnosti nechal balík u iného môjho suseda a ten, keďže sa mu nechcelo čakať na môj príchod domov, mi ho jednoducho nechal zavesený v igelitke na bráne. Šlo pritom o dosť drahú elektroniku, na ktorú počas horúceho augustového dňa silne pieklo slnko.
Úplne na záver by som chcel zdôrazniť, že sa viem vžiť aj do kože kuriérov, ktorí majú veľa práce a sú nedostatočne finančne ohodnotení. Nechať balík u suseda je pre nich vítaným uľahčením a zrýchlením roboty a z ľudského hľadiska to chápem. Lenže čo v prípade, ak nastane problém, ak bude takýto balík poškodený či dokonca odcudzený?
Na Slovensku máme proste plno predpisov, zákonov a byrokratických nariadení, ktoré vôbec nedodržujeme, lebo je to pohodlnejšie a rýchlejšie. Ale dôležité je, že naoko je všetko v poriadku a na všetko máme papier. A keď sa niečo stane, chytáme sa za hlavu.
Jedným z riešení, ako predísť takémuto problému, je D.Box. To je v v podstate oceľová schránka dostupná vo viacerých veľkostiach, ktorá sa dá namontovať na plot či fasádu a môže ju otvoriť kuriér aj úplne obyčajným telefónom bez akejkoľvek špeciálnej aplikácie. Dokonca k tomu nepotrebuje ani pripojenie na internet. Tvorcom tohto riešenia doručovania „poslednej míle“, ktoré je na slovenskom trhu novinkou, je spoločnosť Direct4.me (direct4me.sk). Viac o D.Boxe sa dočítate v našom nedávnom podrobnom článku.
Zdroj: vlastné
Prečítajte si tiež: