Pach elektrickej smrti, nehynúca sláva a nekonečný tok energie, tvoriacej nový svetelný a technologický svet. Život vie niekedy písať príbehy, pred ktorými bledne závisťou aj tá najväčšia fantázia.

Poviem vám jeden príbeh, akoby vystrihnutý z dych berúcej knižky či filmu. Príbeh z veľkého technologického divadla, ktorý formoval postoje verejnosti a ovplyvnil súčasnú podobu sveta.

Javiskom, v ktorom sa odohral, bola stará Amerika na konci 19. storočia, kde sa začala rodiť budúcnosť v podobe elektrifikácie miest a domov. Prelomový vynález v podobe elektriny začal transformovať našu civilizáciu a nový vznikajúci svet musel niekto postaviť.

Lenže ako to urobiť?

/Ilustrácia: Bombzilla/

Americký biznisový velikán a vynálezca Thomas Alva Edison, rovnako ako mnohí elektrickí inžinieri tej doby, mali jasno. Systémy založené na jednosmernom prúde boli najlepšie a hlavne najviac bezpečné. To bola budúcnosť, ku ktorej bolo treba napredovať.

Naproti tomu priekopnícky elektrický inžinier a biznismen George Westinghouse mal víziu v elektrifikácii, založenej na distribúcii striedavého prúdu, v čom ho podporovalo aj mnoho elektrických inžinierov z Európy. Kľúčovým Westinghousovým pomocníkom sa stal srbský vynálezca a inžinier narodený v Rakúsko-Uhorsku, ktorý práve emigroval do Ameriky vo svojich 28 rokoch. Jeho meno bolo – Nikola Tesla.

Dva kompletne odlišné systémy, bojujúce o presadenie. Ostrá šarvátka o rozsvietenie a elektrifikovanie Ameriky a celého sveta. Boj, ktorý dnes poznáme aj pod označením – Vojna prúdov.

Aj keď táto vojna sa odohrávala na mnohých frontoch, vrátane vedeckých, technologických a výrobných, tak ako to veľmi často býva, tým vôbec najciteľnejším a najpompéznejším bol súboj o dojmy a emócie.

Pretože manipulácia s informáciou, propaganda a strach, to je to, čo naozaj formuje postoje verejnosti, ktoré sú hybným prvkom zmeny. A v reálnom svete je sila argumentu často len taká veľká, aká je sila jeho prezentácie.

DVA ELEKTRICKÉ SYSTÉMY A LEN JEDEN VÍŤAZ

Na konci 19. storočia mal Edison unikátnu pozíciu. V rámci americkej verejnosti získal reputáciu geniálneho vynálezcu a bohorovného inžiniera a podnikateľa, ktorý razil pre celý technologický svet cestu vpred.

Patentoval v tej dobe špičkové žiarovky, jeho elektrické vynálezy pútali pozornosť a chcel elektrifikovať a osvetliť najviac rastúce mesto na svete – New York.

Investori z Wall Street sa na financovanie jeho nových plánov a projektov doslova vrhali. Obrovská popularita jeho osoby v tlači sa prevteľovala do toho, že v očiach finančníkov, politikov aj bežných ľudí nebolo pochýb, že elektrifikácia Manhattanu, potom celej Ameriky a následne sveta bola plne v jeho schopnostiach.

Žiarovka, ako náhrada sviečok a plynových lámp bola pravdaže len jednou časťou zmeny. Aj keď Edison nebol jej jediným producentom, jeho riešenie bolo technologicky na úplnom vrchole. Okrem toho spolu so svojou firmou navrhol celý elektrický systém v podobe objímok, zásuviek, prepínačov, kabeláže a hlavne distribučnej siete, ktorá mohla prebudiť k životu všetky elektrické zázraky v domácnostiach.

Edison bol neúprosný biznismen a vedel, že ak chce pomocou svojich produktov zarábať peniaze, potrebuje elektrinu generovať v efektívnej centrálnej stanici, z ktorej ju bude následne distribuovať.

Dnes to považujeme sa samozrejmé, avšak v tom čase išlo o novú a neľahkú ideu. V tej dobe bolo praxou, že ak niekto chcel používať elektrinu, musel si kúpiť veľký, hlučný a smradľavý generátor, ktorý mu ju produkoval.

Edison to začal všetko meniť. Chcel, aby si ľudia elektrinu od neho mohli kupovať a pristupovať k nej ako k verejnej službe, podobne ako ku distribúcii vody, plynu, či kanalizačnej sieti.

Potreboval však, aby bolo všetko bezpečné. Na elektrinu ľudia nazerali s obrovským strachom a jej princíp nechápali. Bola ako mágia, ktorá vás ľahko mohla zabiť. Nehody, pri ktorých sa niekto dotkol elektrických drôtov z generátoru, boli veľmi časté. Faktom pritom bolo, že veľkomestá tej doby boli doslova prešpikované telegrafnými a telefónnymi káblami a pribúdajúce elektrické káble z lokálnych generátorov prinášali do všetkého enormné nebezpečenstvo.

Dobová ilustrácia z roku 1882 znázorňujúca zakopávanie rozvodnej elektrickej siete pod ulice New Yorku /Library of Congress/

Edison chcel investorov, mesto a ľudí presvedčiť, že jeho distribučná sieť bude bezpečná. Rozhodol sa preto o nákladné riešenie a kabeláž svojej novej elektrickej rozvodnej siete začal zakopávať pod zem, pod rušné ulice Manhattanu, plné ľudí a konských povozov.

Zlomovým dňom sa stal 4. september 1882. Edison vošiel do preplnenej budovy 23 Wall Street, v srdci bankového systému a pred zrakmi obrovského počtu finančníkov, investorov a novinárov demonštratívne prepol jeden zo svojich vypínačov.

V úplnom tichu, bez akéhokoľvek spaľovacieho generátoru v blízkosti, sa v celej budove rozsvietilo 100 žiaroviek. Doba elektrifikácie sa začala. Zázrak, sa stal skutočnosťou. Elektrina pre ikonickú finančnú budovu sa negenerovala na mieste, ale v prvej veľkej americkej elektrárni, ktorá stála na ulici Pearl Street, na dolnom Manhattane zhruba 1 km ďaleko.

Séria káblov sa z nej vinula do všetkých smerov, pričom pri hrúbke kabeláže a stratám z dôvodu elektrického odporu bolo možné transportovať energiu do vzdialenosti zhruba jednej míle, teda cca 1,5 km. Bol to veľký pokrok, pretože desiatky a možno aj stovky zákazníkov (rozumej budov), mohlo byť obsluhovaných z jednej elektrárne v dosahu.

Prvá Edisonova elektráreň, uvedená do prevádzky v roku 1882 na ulici Pearl Street v New Yorku

Problémom bolo, že Edisonovo riešenie bolo efektívne použiteľné len v hustej zástavbe veľkomesta, kde počet budov mohol vyvážiť náklady na stavbu elektrárne. Rozrastajúce sa americké predmestia a okraje miest jednoducho nemali dostatočne hustú koncentráciu zákazníkov, ktorá by uživila celú elektráreň. Dnes je ťažké si predstaviť ako by vyzeral svet, v ktorom by tieto riešenia boli jedinou odpoveďou elektrifikácie. Elektrárne v každom kúte mesta, elektrina dostupná len pre husto obývané oblasti, alebo oblasti v ich priamom dosahu. Všetko by vyzeralo inak.

Nikola Tesla a mnohí ďalší elektrickí inžinieri však snili o svete, v ktorom by sa elektrina dostala do každej domácnosti. O svete, v ktorom by sa distribuovala z masívnych elektrární naprieč celými mestami, dedinami a dokonca naprieč celými štátmi. A prostriedkom k realizácii tohto snu sa mal stať celkom iný typ elektrického prúdu.

Elektrický experti tej doby dobre vedeli, že čím bol elektrický prúd v kábli menší, tým menšie straty z dôvodu odporu mal a tým na väčšiu diaľku ho bolo možné transportovať. Problémom bolo, že malé prúdy boli k ničomu, nakoľko nerozsvietili dostatok žiaroviek a tobôž neroztočili výkonný elektrický motor.

Odpoveďou na tento problém bolo použitie inej metódy transportu elektriny, v podobe prúdu, ktorý netečie jedným smerom, ale alternuje, teda strieda svoj smer pohybu z jedného do druhého vo veľmi vysokej rýchlosti.

George Westinghouse a reklama na jeho distribučný systém striedavého prúdu v dobových novinách /
Library of Congress/

Množstvo striedavému prúdu totiž mohlo byť výrazne znižované, bez toho aby to ovplyvnilo množstvo transportovanej energie do cieľa. Stačilo to vykompenzovať jeho vyšším napätím. Keďže množstvo elektrickej energie transportovanej v kábli sa rovná vynásobeniu množstva prúdu s jeho napätím, tak veľkým zvýšením napätia striedavého prúdu, v podobe jeho „voltáže“, bolo možné znižovať množstvo prúdu až tak, aby ho bolo možné úspešne transportovať aj na vzdialenosti stoviek kilometrov.

Problémom je, že veľké napätia na úrovni tisícok voltov, ktoré boli k tomu potrebné, boli pre ľudí veľmi nebezpečné a takisto z hľadiska koncových zákazníkov nepoužiteľné. Elektrina tak musela byť tesne pred svojim cieľom dodatočne upravená konvertorom alebo transformátorom do použiteľného stavu.

Riešenia tohto typu začal vyvíjať nadaný podnikateľ a inžinier George Westinghouse, pričom v roku 1886 ich úspešne začal uvádzať na trh, ako alternatívu k jednosmerným systémom. To ho postavilo do priameho konkurenčného boja s Edisonom, ktorý rozširoval svoje distribučné riešenia už štyri roky a neprestajne staval ďalšie a ďalšie elektrárne v New Yorku a ďalších mestách.

Westinghouse však mal jeden problém. Striedavý prúd sa síce dal použiť pre elektrické osvetlenie, ale na rozdiel od jednosmerného prúdu neexistoval elektrický motor, ktorý by sa ním dal napájať. A mnoho ľudí sa nazdávalo, že ho ani nebolo možné efektívne skonštruovať.

Kto si to však rozhodne nemyslel bol Nikola Tesla. Ten totiž už niekoľko rokov experimentoval s inovatívnym riešením v podobe rotačného magnetického poľa, generovaného polyfázovým/viacfázovým striedavým prúdom.

/U.S. Patent and Trademark Office/

V roku 1887 napokon skonštruoval celkom nový typ funkčného elektrického indukčného motoru, ktorý svoju rotáciu generoval z viacerých výstupov elektrického prúdu, rozmiestnených do kruhu. Časovo ich pritom odstupňoval tak, aby pracovali v rámci spoločnej sekvencie a vybudzovali elektromagnetické pole v cievke motoru v strede, ktorý tak roztáčali.

Nešlo však len o motor. Tesla spolu s ním navrhol kompletné technické riešenie a mechanizmy, ktorými bolo možné tento viacfázový striedavý prúd produkovať, distribuovať a požívať, čo si následne aj patentoval.

Westinghousa tieto riešenia veľmi zaujali, pretože odstraňovali zrejme najvýraznejšiu slabinu jeho systémov. Teslove patenty na indukčný motor a viacfázové transformátory tak v roku 1988 odkúpil za 75 000 dolárov (zhruba 2 milióny eur na dnešné peniaze) a rozhodol sa ich používať vo svojich nových elektrárňach.

Jeho odvážne plány nemali limit. V jeho hlave sa rodili plány na obrovské hydroelektrárne, ako napríklad pri Niagarských vodopádoch, ktoré by mohli zásobovať celé mestá, pričom jeho distribučným systémom zdanlivo už nemohlo stáť nič v ceste.

Aj keď v roku 1988 bol Westinghous značne pozadu a mal vybudovaných len zhruba polovicu elektrární (68), ako Edison (121), veril, že mnohé mestá budú dávať jeho nadradenému riešeniu distribúcie prednosť.

Zdalo by sa, že lukratívne kontrakty v New Yorku a ďalších veľkých amerických mestách sa budú na neho len tak valiť. To však nebola pravda ani zďaleka.

KRVILAČNÁ ZBRAŇ S MENOM STRACH

Edison a jeho rozvodná infraštruktúra distribúcie jednosmerného prúdu mala náskok a úcta a dôvera, s ktorou k nemu mestá pristupovali, bola obrovská. Nie je divu, že Westinghousove distribučné riešenia so striedavým prúdom sa pokúšali bojovať predovšetkým cenou.

To bolo možné vďaka čoraz väčším a cenovo efektívnejšie elektrárňam, ktoré vo Westinghousovom prípade mohli zásobovať omnoho viac zákazníkov, vďaka mnohonásobne väčšiemu dosahu, čím cenu mohol lepšie rozkladať.

Cena je síce jedna vec, ale v súvislosti s elektrinou, ktorá v ľuďoch vyvolávala strach z nepoznaného, nebola všetko. Jedným z hlavných Edisonových argumentov, vďaka ktorým získaval ďalšie a ďalšie nové kontrakty, sa stala bezpečnosť.

Dotknutie sa Edisonovho riešenia, s malým napätím, teda malým množstvo voltov bolo síce bolestivé, ale v základe neškodné. Naproti tomu dotknutie sa vodiča, ktorým putoval striedavý prúd s vysokými napätiami, mohlo skončiť ľahko vašou smrťou.

Dobová ilustrácia zo spravodaja z roku 1889, ukazujúca na nebezpečenstvo elektrifikácie

Edison tak v tlači neprestajne vyzdvihoval bezpečnosť distribúcie jednosmerného prúdu a hlasno poukazoval na každú jednu nehodu alebo úraz, spôsobenú Westinghousovým riešením. A na to ľudia aj politici rozhodne počuli.

Jedným z najhlasnejších kritikov bol elektrický inžinier Harold Brown, ktorý sa stal iskrou na rozpútanie zrejme jednej z najefektívnejších negatívnych kampaní v histórii.

Všetko to začalo ostrými argumentmi v tlači v roku 1888, kedy sa Brown pridal k Edisonovej kritike a listami zasielanými editorom novín New York Post sa snažil presvedčiť verejnosť, aby distribúciu striedavého prúdu zatratili.

Poukazoval na všetky možné nebezpečenstvá, vyplývajúce z jeho distribúcie a neprestajne vyzdvihoval bezpečnosť jednosmerného riešenia. Spytoval sa pritom, prečo by mala verejnosť žiť v konštantnom strachu z náhlej smrti len preto, aby ich spotrebiče mohli používať trochu lacnejšiu elektrinu. Nedávalo to podľa neho zmysel.

Svoju kritiku priniesol aj pred New Yorskou radou pre kontrolu elektrických systémov, pričom sa dožadoval, aby distribučné systémy striedavého prúdu prešli výrazným regulačným zásahom. Presadzoval, aby zákon limitoval maximálne možné napätie na 300 V, ktoré by bolo pre človeka bezpečné. Takéto limity napätia pravdaže distribučný systém striedavého prúdu urobili bezcenným, nakoľko by stratil svoju výhodu ďalekosiahlosti.

Harold Brown (vľavo) poukazoval aj na čerstvé prípady, kedy aktuálna snehová búrka v New Yorku strhla na zem jeden z obrovských zväzkov telegrafných a elektrických sietí, visiacimi nad hlavami obyvateľov mesta a kábel so striedavým prúdom zabil malého chlapca, ktorý sa ho dotkol.

Westinghouse sa odpoveďami v novinách bránil a tvrdil, že neexistuje žiadny vedecký dôkaz o tom, že striedavý prúd je viac smrteľnejší ako jednosmerný. Pri poukazovaní na jednotlivé prípady úmrtí sa hájil tým, že existuje aj mnoho prípadov, kedy jednosmerné systémy spôsobili životunebezpečné požiare budov, pričom Browna označil za bábku, ktorú Edison používa pre hájenie svojho biznisu.

Browna vyjadrenia o tom, že vysokonapäťový striedavý prúd nepredstavuje väčšie nebezpečenstvo rozzúrila a podujal sa na zorganizovanie ohavných a hrôzy plných demonštrácii.

Na New Yorských uliciach pochytal túlavých psov a pre veľký zástup elektrických inžinierov a novinárov opakovane usporiadal hrôzostrašný verejný cirkus, pri ktorom psy na pódiu zabíjal rôzne veľkým elektrickým šokom.

Kým psy s bolesťou znášali zásah jednosmerným prúdom až do sily 1000 V, pri použití striedavého prúdu ich Brown poľahky usmrcoval už pri 330 V. Aj keď mnoho znechutených divákov celého predstavenia na Browna pokrikovalo a s odporom odchádzali, povaha správy ktorá sa týmto spôsobom dostávala do sveta bola celkom jasná a ľudia na ňu rozhodne počuli.

V mnohých amerických štátoch, ako napríklad v Ohiu a Virgínii, sa zákony na reguláciu maximálneho napätia striedavého prúdu takmer stali skutočnosťou a len tesne neprešli hlasovaním. Brown cítil, že musí pritvrdiť a kontaktoval Edisona s požiadavkou na finančnú podporu a zaobstaranie pokročilého elektrického vybavenia pre jeho nové experimenty a demonštrácie. A ten mu vyhovel.

Brownova demonštrácia smrtonosného striedavého prúdu /New York Medico-Legal Journal, 1889/

V decembri roku 1888 tak pred zrakmi veľkého množstva expertov z oblasti práva a zdravotníctva, novinárov, politikov, a takisto aj Edisona samotného, rozohral Brown ešte väčšie predstavenie.

Pred ich šokovanými tvárami elektrinou zabíjal nielen psy, ale postupne sa presúval k čoraz väčším a väčším zvieratám. Zabil niekoľko čoraz urastenejších teliat a napokon sa presunul až ku koňovi, ktorého zabil striedavým prúdom o sile 750 V.

Táto postupnosť bola celkom zámerná. Brownovou ideou bolo nesporne preukázať, že striedavý prúd je smrtiaci pre akékoľvek veľkého živočícha a teda nevyhnutne aj pre človeka.

Demonštrácia zaujala aj prítomného predsedu komisie pre tresty smrti, ktorý definitívne uviedol do pohybu ideu popravy elektrickým prúdom, ako modernú alternatívu k obeseniu.

Na základe Brownových experimentov vydala americká organizácia Medico-Legal Society odporúčanie, aby sa pri popravách ľudí používal striedavý prúd o sile 1000 až 1500 Voltov, pričom noviny neváhali poukázať na fakt, že ide o polovičné napätia, ktoré putovali nad hlavami obyvateľov v rámci elektrických distribučných sietí mesta.

Westinghouse tieto brutálne demonštrácie ostro kritizoval a označoval ich za cielený útok na svoj biznis. Poukazoval na to, že Brown vyvoláva strach a zavádza verejnosť s nevhodne konštruovanými experimentmi.

Brown v tlači opakovane vyvracal všetky Westinghouse obhajoby a verejne ho vyzval na elektrický duel. Brown navrhol, že do svojho tela bude pred zrakmi všetkých vpúšťať čoraz väčší elektrický šok jednosmerného prúdu, zatiaľ čo Westinghouse by vedľa neho robil to isté s čoraz väčším elektrickým šokom striedavého prúdu. Prvý kto by to pri postupnom zvyšovaní napätia vzdal, alebo by rovno následkom šoku zomrel, by súboj prehral.

Dobová ilustrácia z roku 1888, predstavujúca podobu novo schválenej metódy popravy elektrickým prúdom v štáte New York /Scientific American, 1888/

Westinghouse to označil za maškarádu a výzvu odmietol. V máji nasledujúceho roku však bol v štáte New York odsúdený prvý človek na popravu práve jeho elektrickým vybavením, ktoré bolo napojené na nový „vynález“ v podobe tzv. elektrického kresla.

Aj keď Westinghouse financoval odvolanie a prehodnotenie prípadu, rozsudok sa mu zvrátiť nepodarilo. William Kemmler bol v Auburnskej New Yorskej väznici popravený v auguste roku 1890, dvojitým zásahom 1300 a 2000 V striedavého prúdu.

V rámci americkej verejnosti a tlače sa v tomto období strhla debata, ako vlastne tento druh popravy nazvať. Medzi navrhované výrazy patrili kombinácie s archaickým slovom mort, znamenajúcim smrť, ako napríklad dynamort, ampermort či electromort. Napokon sa ustálil výraz „electrocution“, ako kombinácia slov elektrina (electricity) a poprava (execution).

Edison a jeho právnici však mali jasno a neváhali neustále poukazovať na to, že ide ignorantský názov, pretože k poprave sa používa výhradne striedavý prúd a elektrické vybavenie od Westinghousa, úplne rovnaké ako mali jeho čoraz rozširujúce sa distribučné siete.

Opakovane tak navrhovali, že pre popravu alebo smrť elektrickým prúdom je vhodný a presný len jeden výraz – „Westinghauzovať“.

Dobová ilustrácia (1890) smrti John Feeksa, opravára telegrafných spojení, ktorý vykonával v New Yorku servis stožiaru. Netušil, že jeden z káblov sa o niekoľko ulíc ďalej prekrížil s vysokonapäťovým rozvodom striedavého prúdu a pred zrakmi okoloidúcich ho zabil silný elektrický výboj. Jeho telo dymilo a iskrilo na stožiari takmer hodinu, kým sa ho bezpečne podarilo dať dolu a za ten čas sa pod ním zhromaždilo niekoľko tisíc šokovaných divákov. /Physique Populaire by Emile Desbeaux 1891/

Negatívne prívlastky striedavého prúdu a jeho nebezpečnosti sa neustále navršovali. Je pritom veľmi nevhodné si v tejto súvislosti predstavovať zástancov distribúcie jednosmerného prúdu ako nejakých spiatočníkov, ktorí bránili pokroku.

V tej dobe naozaj nebolo jasné, ktorý systém distribúcie elektriny je vhodnejší v rámci dlhodobého a praktického použitia. Mestá sa prepĺňali visiacimi drôtmi, ktoré mali poruchy, padali a usmrcovali ľudí, vrátane detí. Celá elektrická infraštruktúra sa jednoducho len rodila a katastrofálne nebezpečenstvá boli na každom kroku.

Striedavý prúd s čoraz vyššími napätiami, distribuovaný z čoraz vzdialenejších elektrární, bol ako magická kosa smrtky, ktorá visela nad hlavami všetkých. A strach ktorý demonštrácie, popravy a aj realita každodenného života vyvolávala, bol skutočný.

TESLOVA ODPOVEĎ ZO SVETA ZÁZRAKOV

Aj keď zabíjanie zvierat na pódiu a popravy odsúdených ľudí boli azda tým najväčším dnom celej vojny prúdov, rozhodne neboli koncom celého príbehu.

Vo vojne strachu hrá odvaha a odhodlanie rozhodujúce slovo, pričom demonštratívne rozbitie predsudkov a zakorenených predstáv vie byť často silnejšie, než akýkoľvek argument.

A Nikola Tesla sa chystal urobiť niečo, čo nikto na svete ešte predtým nevidel. Niečo tak trúfalé a úžasné, že to vyrazilo dych komukoľvek, kto sa toho stal svedkom.

V dobe kedy sa verejnosť neprestajne utápala v navršujúcich sa mŕtvolách a strachu, vyvíjal Tesla vo svojom laboratóriu celkom novú metódu generovania striedavého prúdu na extrémne vysokej frekvencii.

A v máji roku 1891, na mítingu špičkových elektrických inžinierov z celého sveta, ju pred všetkými demonštroval…

V takmer magickej demonštrácii úžasnej sily elektriny, bez akejkoľvek ochrannej pomôcky a odevu, dvesto päťdesiat tisíc voltov, generovaných Teslovou cievkou, prešli celým jeho telom až na koniec fluorescenčnej tyče, ktorú držal v ruke.

Na pódiu, uprostred pohľadov užasnutých divákov a bez akejkoľvek bolesti či zranenia, naplno roztočené dynamo transferovalo cez Teslov trup skoro až nepredstaviteľne vysoké napätia, niekoľko stoviek násobne prevyšujúce dávky používané v hrôzostrašných Brownových cirkusoch, pričom v efektných praskajúcich a syčiacich modrých korónových výbojoch preskakovalo z tyče ktorú držal v ruke na veľké pláty zinku vedľa jeho ramena.

Tesla doslova rozbil na prach argument, že striedavý prúd je prirodzene smrtonosný nástroj, ktorý by musel byť zákonmi limitovaný na nízke napätia a ukázal, že pokiaľ sa zvláda a transportuje korektne, môže byť bezpečný.

Dobová ilustrácia (1891) Teslovej demonštrácie vo vtedajšej tlači

Bol to vôbec prvý prípad, kedy v súboji strachu vo vojne prúdov dostali zástancovia jednosmerného riešenia masívny zásah.

A netrvalo dlho a pridal sa k nemu obrovský propagačný úspech Westinghousa, ktorý agresívnou cenou (bez akéhokoľvek zisku) dokázal vyhrať kontrakt na osvetlenie Svetovej výstavy v Chicagu v roku 1893, ktorá patrila k najvýznamnejším prezentačným udalostiam svojej doby.

Bezchybná a bezpečná demonštrácia osvetlenia celej obrovskej akcie a komplexu budov striedavým prúdom jasne ukázala, že tieto systémy je možné budovať a osádzať rýchlo, flexibilne a podľa zadania, pričom spĺňajú aj tie najnáročnejšie požiadavky.

Osvietenie a elektrifikácia Svetovej výstavy v Chicagu v roku 1893 striedavým prúdom
Westinghousova expozícia a výbava na výstave v Chicagu, kde dobre vidieť zmienku o použití Teslovho viacfázového systému striedavého prúdu /Foto: Brooklyn Museum, Public Domain/

Jasné svetlá tejto výstavy dnes považujeme za oficiálny koniec Vojny prúdov, z ktorej distribúcia striedavého prúdu vyšla ako jasný víťaz.

Vďaka tomuto úspechu Westinghouse v tom istom roku úspešne podpísal kontrakt na vybudovanie veľkej hydroelektrárne pri Niagarských vodopádoch, ktorej generátory striedavého prúdu sa naplno roztočili v roku 1895. Pri napätí 20 000 V zvládli napájať aj vzdialené mestá v podobe Buffala či Lockportu.

Edison sa v tomto čase stiahol celkom z elektrického biznisu, pričom sa začal naplno venovať projektom zušľachťovania železnej rudy. Jeho dogmatické postoje a odmietanie striedavého prúdu tak z jeho firmy General Electric zmizli a spoločnosť začala rýchlo v tomto odvetví napredovať, vyvíjajúc mnoho pokročilých transformátorov, generátorov aj motorov pre zariadenia a systémy na striedavý prúd.

Vďaka najatiu obrovského množstva talentovaných inžinierov a takisto teoretikov, ako napríklad pruského matematika Charlesa Steinmetza, ktorý vytvoril prvé solídne matematické základy pre modelové a teoretické porozumenie striedavého prúdu, sa firma rýchlo ustálila na špičke odboru poskytovateľov týchto systémov a podobne ako Westinghouse začala získavať elektrické kontrakty po celej krajine.

Propagačné zbrane plné nábojov strachu definitívne stíchli.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.