Odriekaného chlebíka najväčší kus

0

V touchIT pokračujeme aj v blogoch, ktoré vznikajú predovšetkým počas našich ciest. Ako prvá takáto reportážna cesta bola so spoločnosťou Panasonic do Frankfurtu nad Mohanom. Je to finančné centrum Nemecka, v centre nájdete mrakodrapy ako v New Yorku a my sme tu pobudli dva dni. Všetko prebiehalo normálne, až prišla cesta späť. Na letisko som sa pobral s poriadnym predstihom, lebo som si chcel za nalietané míle u leteckej spoločnosti Lufthansa kúpiť niečo v ich obchode. Vedel som, že majú vzorkovú predajňu práve tu na letisku a kúpiť si to v kamennej predajni je jednoduchšie a lacnejšie ako objednávať a platiť kuriéra. Navyše, u Lufthansa mám ešte stále status Frequent Traveller, čo ma oprávňuje na vstup do ich salóniku pre cestujúcich triedy biznis. To v preklade znamená, že máte čo jesť a piť, je tu internet a pokoj. Chcel som všetko naplno využiť, tak som na letisko šiel s trojhodinovou rezervou.

Nemci berú svoju prácu smrteľne vážne, to vieme všetci. Na letisku sa to prejavovalo predovšetkým pri bezpečnostnej kontrole. Ja stále na reportážne cesty chodím v plnej poľnej, teda ruksak plný elektroniky – statív, kamera, fotoaparát, blesk, mikrofón, rôzne adaptéry a pod. Pri kontrole na letisku som teda vyložil svoje vecičky do štyroch prepraviek a čakal, čo sa stane. Zo štyroch prepraviek skončili tri v špeciálnom režime. Nevedel som, čo to bude znamenať, ale za chvíľu som to pochopil. Ocitol som sa v miestnosti s dvoma analyzátormi, kde zamestnanec prezrel všetku moju foto a video výbavu. Kázal mi s fotoaparátom a kamerou urobiť záber práve na neho a hneď skontroloval, či sú zábery verné. Tašku a tiež úplne všetky prístroje potom otrel jemnou handričkou a tú vložil do analyzátora. Čo presne analyzoval, to neviem, ale po chvíli sústredeného sledovania budíkov skonštatoval, že som v poriadku. Všetko trvalo od začatia kontroly asi 20 minút a prebiehalo na vysokej profesionálnej úrovni, aj s patričným úsmevom. Za mnou v miestnosti s analyzátormi sa už medzi tým vytvoril pekný rad novinárov, ktorí boli spolu so mnou na rovnakej akcii. Bolo jasné, že všetci majú foto výbavou so sebou a čaká ich rovnaký proces. Dnes sa už novinárska práca bez toho robiť ani nedá.

Dobre, tak som za kontrolou a teraz rýchlo do toho vysnívaného obchodu, kde som chcel minúť svoje ťažko nalietané míle. Pýtal som sa na informáciách a prišiel na to, že tento obchod je umiestnený ešte pred bezpečnostnou kontrolou, teda vo verejných priestoroch letiska. Nuž, čo teraz? Napadlo ma, že by sa to dal využiť práve salónik pre cestujúcich triedy biznis, kam som medzitým aj vošiel. Tu majú totiž odkladacie priestory na batožinu, ktoré sa dajú zatvoriť na kľúč a sem som dal všetku svoju foto/video výbavu. Následne som opustil „bezpečný“ priestor a vyšiel von.

Foto: Marek Šimúnek, Techbox

Foto: Marek Šimúnek, Techbox

V obchode som si vybral celkom pekný kufor, ktorý má navyše certifikáciu, že ho určite pustia ako príručnú batožinu, teda minimálne na letoch s Lufthansou. Presne niečo také som hľadal a navyše sa mi páčil aj dizajnovo. S pokojným svedomím som išiel na opakovanú bezpečnostnú prehliadku. Už len tak mimochodom spomeniem, že ma elektronická letenka v mobile nechcela pustiť pri automatickom rozpoznaní, keďže som už na ňu raz vošiel do vnútra. Manuálna kontrola živým človekom však zabrala. Dostal som sa tak až na bezpečnostnú kontrolu a čakal, že teraz pôjde všetko ako po masle. A veru nešlo 🙂 Predovšetkým som pri prechode bezpečnostným rámom pískal, hoci predtým som mal na sebe to isté a nepískal som. To však nie je nič vážne, je to trochu nepríjemné prehmatávanie tela, ale dá sa to vydržať. Horšie to bolo s mojim novým kufrom. To podľa tunajších  pravidiel nebolo celkom normálne. Veď kto normálny by šiel do lietadla s úplne prázdnym kufrom? Nuž, asi si to už viete ďalej domyslieť – skončil som u toho istého pracovníka, čo minule v jeho miestnosti a môj kufor bol znova analyzovaný na prítomnosť pre mňa neznámej látky. Pri tomto analyzátore som sa cítil už tak trochu rodinne. Aj pracovník ma spoznal a v krátkosti som mu rozpovedal svoj príbeh. Nemal pre tento prípad žiadny oficiálny postup, tak všetko vykonal a bolo vymaľované. Nákupom kufra a kontrolami sa moja časová rezerva scvrkla na hodinku. Skôr v behu som si dal kávu, vodu a polievku, pripojil sa na internet, vybavil súrne maily a mierne dobil notebook. To mi umožnilo napísať tento blog priamo počas letu. Stalo sa a po pristátí vo Viedni som ho mal hotový. Ešte fotka z príletu a hneď je to na webe. Ako rýchlo ten čas teraz letí …

Majte sa pekne a ostante verní dotyku s nami.

Značky:

O autorovi

Ako novinár pracujem už od roku 1990. Teraz sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a tiež videoreportáží. Snažím sa byť na každej lepšej tlačovke či už na Slovensku alebo v zahraničí. Mám rád fotografovanie a tiež cestovanie.

Pridaj komentár

Objednajte si ročné predplatné časopisu TOUCHIT, teraz s užitočnou príručkou
Začíname so smartfónom.Iba za 22,99 €.
Kliknite a zistite viac>>