September bol teda extra rozcestovaný mesiac. (Pozn. redakcie: Tento editorial vyšiel v tlačenom septembrovom vydaní TOUCHIT 2019).
Začalo to výstavou IFA v Berlíne, pokračovalo ďalej autosalónom vo Frankfurte a tiež som bol v Bruseli na výstave zariadení na výrobu štítkov. To je celkom dosť na jeden mesiac. Nalietané míle na striebornú kartu Miles and More som už splnil, pokojne tak môže prísť ďalší rok.
Na služobných cestách sa vždy prihodí niečo zaujímavé. IFA bola osobitná v tom, že som išiel na túto výstavu po vlastnej osi a sám som aj vyberal ubytovanie. Využil som službu zdieľaného ubytovania cez Airbnb a v podstate som bol spokojný. Síce so zdieľanou kúpeľňou (doba pobytu obmedzená na 10 minút) a vo fakt malej miestnosti, ale s dobrým internetom a takmer na dohľad k výstavisku.
Blízkosť výstaviska je v 3,5-miliónovom Berlíne super. Aj keď je tu fungujúca MHD, nemusíte nič riešiť, idete pekne po svojich a nič vás neprekvapí. Žiaľ, ubytovateľka si naplánovala v dobe nášho pobytu kompletné prerobenie ostatnej časti bytu, a tak zvuk príklepovej vŕtačky bol ráno oveľa silnejší ako na neskôr plánovaný budík. Zišlo aj z toho, že sa bude dať použiť výbava v kuchyni na prípravu raňajok, a to vrátane kávy. Preto sme boli na výstave vždy skôr ako sme pôvodne plánovali. Tlačové stredisko bolo tentoraz našou záchranou, keďže tam bolo dosť miesta, výborná káva a tiež veľmi dobrý internet. Ale v poriadku, chcel som nízku cenu a blízko výstaviska, nuž mal som čo som chcel.
Jediné miesto kde je naraz Brusel aj Paríž. Mini-Europe
Posledný deň sme boli v súkromnom múzeu s názvom Berlin Story Bunker. Je to šalamúnsky zvolený názov, aby sa síce nepoužilo to pravé slovo, ale zároveň bolo jasné, o čo ide. Je to celé o Hitlerovi, pričom Nemci si poriadne dávajú pozor, aby po tomto prízraku nezostalo v ich krajine ani stopy. A je to naozaj bunker, ponurá atmosféra vo vnútri vás obklopí hneď. Je tu aj verná rekonštrukcia miestnosti, kde (údajne) nakoniec tento človek skončil. Berlín má inak tú výhodu, že tam takmer nič na pozeranie nie je a takéto múzeum vítam. Treba sa poučiť z histórie a Nemci sa teda určite majú z čoho poučovať.
Frankfurt bola jednodňová akcia, čo v poslednom čase milujem – ráno prvým lietadlom tam, večer obyčajne posledným späť. Takto sa dá urobiť akákoľvek metropola v (kontinentálnej) Európe a síce som večer úplne zmorený, avšak vo výsledku je to najefektívnejšia forma. Novinársky deň ma celkom zaskočil svojou dynamikou. Firmy majú na organizovanú tlačovú konferenciu len 15 minút, roj novinárov sa presunuje od jedného stánku k druhému. To mi celkom vyhovovalo, veď čo nepovedia prvých 15 minút, to nemá cenu ani hovoriť – málokto ešte dáva pozor. Dnešní novinári po tomto limite začínajú zverejňovať fotografie na sociálnych sieťach a píšu k tomu jednovetné stanoviská. Taký je dnes spôsob on-line žurnalistiky.
Nakoniec sa tento tlačovkový scenár organizátorom rozsypal, začalo to totiž ráno už o 8. a niečo po 12. hodine som už bol na tlačovke čínskej automobilky celkom sám. Snáď sa nabudúce poučia z tohto, že predsa len nie sme na štafetovom behu.
Na záver to bol Brusel. Na výstave Label EXPO vystavujú tlačiarne, ktoré chrlia štítky, ktoré sa nalepujú napr. na drogériu. Musia dobre vyzerať a málo stáť. A na rozdiel od iných tlačových médií, ktoré postupne prechádzajú na digitálnu podobu, toto rastie výrazne. Detaily uvidíte v reportáži. A poobede som mal čas navštíviť park Mini-Europe v susedstve výstaviska. Je tam aj zastúpenie Slovenska – Modrý kostolík v Bratislave. Osobne si myslím, že to nie je celkom charakteristika našej krajiny, ale radšej takto ako nič.
Špeciálna bola cesta späť – piatok o 17. hodine. Prišiel som na letisko autobusom a hneď bolo jasné, že toto jednoduché nebude. Všade kopa ľudí, veľkou výhodou je potom práve spomínaná strieborná karta, ktorá vám umožňuje využiť „Fast track“. Tento rýchly vstup aj tak trval 15 minút, ale určite lepšie ako hodinový rad v štandarde. K nástupu na lietadlo som sa tak dostal včas. Nastala však zvláštna situácia, ktorú som predtým poznal len z USA. Lietadlo bolo „overbookované“, teda predali viac leteniek než aká je kapacita lietadla a všetci cestujúci sa dostavili k odletu. To sa občas stane.
Hľadali tak jedného dobrovoľníka, ktorý je ochotný cestovať neskorším lietadlom. A podstatná vec – k tomu „bolestné“ 125 eur v hotovosti. Povedal som si, veď prečo nie – lietadlo predsa bežne mešká hodinu. Lístok na autobus z Viedne do Bratislavy si kupujem až vtedy, keď sedím v lietadle a už viem dobre odhadnúť, kedy budem na zastávke. Tak som sa prihlásil. Všetko vyzeralo dobre (s vidinou toho bolestného) až do chvíle, keď ohlásili, že môj pôvodný let bude kvôli situácii nad Nemeckom meškať vyše hodiny. Aj keď sa mi to celkom nezdalo, povedali mi, že teda nárok na 125 eur za zmenu lietadla nemám, ale na druhej strane som sedel v exit rade. Teda mal som kopu miesta pre nohy. A naozaj sme druhým lietadlom (Brussel Airlines) doleteli skôr, ako bol plán toho pôvodného (Austrian). Tak možno zarobím nabudúce. Už som totiž plánoval, čo si za tieto peniaze doslova z neba kúpim do foto-video výbavy.
Prajem vám príjemný zážitok pri čítaní októbrového vydania nášho magazínu.
