A prečo je vo firmách väčšinou nastavené používanie 10.0.0.1. A prečo to vlastne nemôže byť niečo ľahšie zapamätateľné, ako 1.1.1.1.

Ak ste niekedy nastavovali svoj domáci Wi-Fi router, alebo pre vás nastavenie lokálnych či iných sietí nie je úplnou španielskou dedinou, pravdepodobne ste sa už s číslom 192.168.0.1 alebo 192.168.1.1 stretli.

Prečo má ale váš domáci router nastavené práve toto číslo a prečo v rámci tohto pásma rozdeľuje IP adresy jednotlivým počítačom a iným zariadeniam vo vašej domácnosti?

NEMÁM ČAS, VYSVETLI MI TO TROMA VETAMI:

Kým IP adresy v rozsahu 10.0.0.0 boli v dobe počiatkov internetu naviazané na americké vojenské siete MILNET a DDN, takže sa nemohli vypustiť späť do obehu a museli už navždy zostať „lokálne“, tak v prípade domáceho rozsahu 192.168.0.0 boli čísla zvolené len vďaka tomu, že boli ako ďalšie „na rade“. Ich výber a zarezervovanie pritom nevykonala žiadna veľká organizácia a ani nejaký štandardizačný tím či skupina. Dané čísla vybral a navždy vyčlenil jeden zarastený chlap v sandáloch v Kalifornii.

OK. TAK TO ZNIE ZAUJÍMAVO, CHCEM SPOZNAŤ TEN PRÍBEH

O týchto číslach sa rozhodlo v roku 1994 a definitívne boli zabetónované v roku 1996. Ich účelom je, aby boli priraďované len zariadeniam na uzavretých lokálnych sieťach a nikdy neboli adresne akceptované v rámci internetu ako takého.

Na niektorých menej informovaných miestach webu sa môžete dočítať, že tieto čísla zvolila IETF, teda medzinárodná komisia pre technickú stránku internetu (Internet Engineering Task Force).

Realita je ale taká, že IETF si zabetónovanie nejakých rozsahov IP adries len vyžiadala. Čísla ako také už dávno predtým vybrala, pridelila a uviedla v činnosť tzv. IANA, teda autorita pre priraďovanie čísiel.

To znie síce oficiálne, ale v realite bola IANA jeden zarastený chlap s menom Jon Postel, ktorý túto skratku dostal len preto, aby v oficiálnych dokumentoch a medzinárodných špecifikáciách nevyzeralo hlúpo, že o týchto veciach rozhodoval len jeden čudák kdesi z Marina del Rey.

Jon túto pozíciu zastával už od úplných počiatkov ARPANET-u (predchodcu dnešného internetu) na začiatku 70. rokov minulého storočia, a vykonával ju až do svojej smrti v roku 1998, kedy jeho rolu prevzala ozajstná organizácia s niekoľkými stovkami zamestnancov.

Kompletná IANA v podobe Jona Postela na konferencii internetových vývojárov v kanadskom Toronte /Foto: Chris Pizzello/

Základná odpoveď na otázku, prečo dnes domáce routery používajú rozsah 192.168.0.0 a nie iný preto znie: Pretože ho Jonathan Postel vybral.

Každé číslo, čo sa v rámci internetu potrebovalo na najvyššej úrovni priradiť, či už ide o IP adresy, čísla jednotlivých protokolov, portov, či to, aký štát bude mať aké TLD, skrátka čokoľvek číselno-identifikačné, vyberal a priraďoval Jon (a následne to napríklad Internetový register, resp. SRI-NIC publikoval a rozdistribuoval pre celý svet).

Jon to robil viac ako 26 rokov z pomerne jednoduchého a priamočiareho dôvodu: „Niekto to musí robiť, no tak to budem ja“.

To, že o vybraní a priradení týchto adries rozhodol Jonathan Postel nie je prekvapujúce, ale pre laika, ktorý o tejto osobe nemal ani poňatia pravdaže trochu šokujúce.

Ak to teraz šokovalo aj vás, vedzte, že podobne bol v 90. rokoch minulého storočia šokovaný napríklad aj americký kongres, keď sa o esenciálnej role ktorú v rámci internetu Jon zastával prvý krát dopočul, pričom im spadla sánka z toho, že Jonathan to všetko robí 25 rokov prakticky len ako svoj koníček.

KTORÉ KONKRÉTNE ČÍSLA SÚ TAKTO VYHRADENÉ?

Hlavným dôvodom, prečo bolo treba nejaké rozsahy vyčleniť, je limitovaný a relatívne malý počet IP adries, ktorá sa nachádzajú v rozsahu 0.0.0.0 až 255.255.255.255.

Konkrétne ich je 4 294 967 296, teda len o niečo viac ako 4 miliardy a už v 90. rokoch bolo jasné, že keby každé budúce zariadenie pripojené k internetu malo dostať na trvalo nejakú konkrétnu, veľmi rýchlo by sa minuli.

Vytváranie privátnych podsietí bolo jasným riešením, pričom pri ich budovaní ľudia pôvodne jednotlivým prvkom a počítačom vybrali len náhodné adresy, ktoré skryli za nejakú pridelenú nadradenú. Problém bol pravdaže v tom, že ak sa počítačom v internej sieti rozdali adresy, ktoré neskôr začali existovať aj v rámci internetovej infraštruktúry, takéto siete by sa nemohli spojiť.

Riešením sa teda malo stať to, aby niektoré adresy boli pre privátne lokálne siete vyčlenené natrvalo a mohli ich používať všetci, bez strachu že budú niekedy v rámci internetu nejakému serveru pridelené.

Jonathan tak v rámci RFC 1597 sám určil a vybral tieto tri rozsahy:

  • 10.0.0.0 – 10.255.255.255
  • 172.16.0.0 – 172.31.255.255
  • 192.168.0.0 – 192.168.255.255

Prvý najväčší rozsah (tzv. trieda A) obsahuje takmer 17 miliónov adries. Ten druhý (trieda B) zhruba jeden milión a posledný tretí (trieda C) zhruba 65 tisíc.

V okamihu, ako Jon tieto adresy určil, ste sa mohli spoľahnúť na to, že v rámci internetu už nebudú pridelené niekomu inému, pretože to bol práve Jon, ktorý voľné adresy, rovnako ako čísla nových protokolov a iných číselných prvkov internetu prideľoval.

Jonathan vo svojej kancelárii /Foto: Public Domain/

V marci roku 1994 sme sa tak zo stavu „mali by sme sa dohodnúť na nejakých adresách“, dostali behom okamihu do praxe „Jon vybral tieto adresy, treba ich používať“. Aj keď tento proces, ktorý neprešiel žiadnou diskusiou a ani schválením bol pre mnohých prekvapením, realitou bolo, že už v roku 1996 šlo o zabetónovanú a do štandardov vloženú prax.

Ideou bolo, že domáce alebo malé firemné siete budú voliť ten najmenší tretí rozsah (192.168.0.0), pretože nikdy viac adries potrebovať nebudú. Domáci router napríklad používa len posledný útržok, a priraďuje adresy len v poslednej 256 miestnej pozícii.

Väčšie firmy si mali voliť ten stredný rozsah (172.16.0.0), no a tie úplne najväčšie korporácie a inštitúcie, ktorých lokálna sieť sa rozpína na niekoľkých samostatných komplexoch budov ten najväčší prvý (10.0.0.0).

Realita je ale taká, že na domáce siete sa obvykle používa ten tretí a na čokoľvek väčšie takmer vždy ten prvý.

Ten najväčší rozsah totiž nemá výhodu len v tom, že obsahuje milióny dostupných IP adries, ale umožňuje aj lepšie vizuálne a lokálne delenie. Rozsah 10.1.0.0 môže byť priradený jednej budove a rozsah 10.2.0.0 druhej, pričom pri masívnych budovách je možné naďalej pozície číslovať napríklad aj na poschodia, kde môžu byť stovky či tisíce zariadení. Už priamo z čísla IP adresy je pri takomto delení zrejmé, kde ktorý počítač v rámci lokálnej siete vlastne je. Je to pravdaže len príklad štruktúry a sieťoví administrátori si volia svoje podľa preferencií a potrieb,

Nič pravdaže nebráni v tom, aby sa použil ten najväčší rozsah aj v rámci maličkej domácej siete a niektoré zariadenia ho koniec koncov aj takto majú zvolený, bez akýchkoľvek ťažkostí.

PREČO ALE JON VYBRAL PRÁVE TIETO ČÍSLA?

V čase kedy rozsahy IP adries Jon vyberal platilo niekoľko vecí.

V prvom rade, rozsahy 10.0.0.0 boli pôvodne priradené ešte v rámci ARPANETu, teda predchodcu internetu, ktorý sa kompletne vypol v roku 1990. Konkrétne bol tento rozsah pridelený zariadeniam v sieťach MILNET (Military Network) a Defense Data Network (DDN), teda počítačom vojenských sietí patriacich pod Americké ministerstvo obrany.

Jon pravdaže tento rozsah poznal a dobre vedel, že aj keď sa už nepoužíva a teda môže byť priradený pre iné účely, nesmie ho dostať žiadna entita v rámci klasických internetových adries (napríklad nejaká firma, nejaký telefónny operátor a podobne).

Americká sieť MILNET v roku 1989 /Ilustrácia: Public Domain/

Mnoho hardvéru z úplného počiatku ARPANETu a internetu totiž malo tieto adresy natvrdo nakódované vo svojich firmvéroch a aj keď tieto siete už fyzicky neexistovali, mnoho vojenského a iného hardvéru sa im stále snažilo ešte behom 90. rokov minulého storočia odosielať dáta.

Bolo teda dôležité, aby tieto adresy v rámci internetu neboli obnovené a ich vylúčenie formou vyčlenenia pre lokálne použitie, v ktorom boli odstrihnuté od internetovej číselnej štruktúry, bolo preto celkom logické.

To, prečo Jon rozsah 10.0.0.0 vybral, je tak na prvý pohľad jasné. Aj po zániku ARPANETu bol tento rozsah považovaný stále za „otrávený“ a bol na túto rolu ideálny kandidát.

Odpovedať na to, prečo Jon vybral rozsah 192.168.0.0 však už také priamočiare nie je. Nie je totiž ničím špeciálny a ani špecifický.

Najrozumnejšou odpoveďou, ktorú vydedukoval Michael Hampton, jeden z bývalých Jonových kolegov je to, že šlo skrátka o najbližší voľný rozsah.

V rámci RFC dokumentov popisujúcich internetové protokoly totiž môžeme spätne dohľadať, že adresný rozsah 192.159.0.0 bol priradený v roku 1992, pričom krátko potom, zrejme niekedy v roku 1993, dostala rozsahy 192.160.0.0 až 192.167.0.0 registračná entita RIPE NCC, pre potreby Európy, Stredného východu a Centrálnej Ázie.

Na začiatku roku 1994, kedy Jon adresy pre privátne siete vyberal, bol teda rozsah 192.168.0.0 pravdepodobne prvým na rade, ktorý veľkostne dostačoval. Výber tohto čísla tak zrejme nebol vôbec cielený, a ide len o „historicko-časový“ artefakt, ktorý sa skrátka pritrafil. Každopádne výber tohto čísla je takisto logický.

Jonathan vo svojej kancelárii na vedecko informačnom inštitúte Kalifornskej Univerzity /Foto: Public Domain/

Avšak dedukovať, prečo Jon vybral ten stredný miliónový rozsah adries 172.16.0.0, je značne komplikovanejšie. V danej dobe totiž bolo voľných ešte mnoho číselne nižších rozsahov v podobnom objeme a v základe nič nenasvedčuje tomu, prečo by mal Jon preskočiť až práve na tento.

Niektorí Jonathanovi kolegovia odhadujú, že rozsah bol zvolený celkom náhodne. Mne osobne ale predstava, že šlo o nejaké hodenie kockami či trafenie „šípkou do roztočeného glóbusu“, príde v súvislosti s Jonathanom Postelom nevhodná.

Môj osobný odhad je, že Jon tento rozsah vybral pre vizuálnu podobnosť s rozsahom 192.168.0.0, ktorého výber bol naopak priamočiary.

Jon nás už bohužiaľ opustil a preto sa ho nemôžeme opýtať, prečo dané rozsahy zvolil. Nikdy teda nebudeme poznať pravý dôvod ich výberu so 100 % istotou. Riadky vyššie považujte za maximum, ktoré kedy budeme vedieť.

Jon Postel bol jednou z extrémne vplyvných autorít v ranej dobe internetu a pokiaľ sa o ňom chcete dozvedieť viac, napríklad aj v súvislosti s tým, ako pri pokuse o privlastnenie si internetu americkou vládou nechal presmerovať všetky koreňové servery internetu celého sveta na niekoľko dní do svojho vlastného počítača, odporúčam vám starší Nedeľník „Muž, ktorý sa ako koníček staral o celý internet“.

Keď sa ale na rozsahy IP adries vyčlenené pre potreby lokálnych sietí pozrieme spätne, tak môžeme o nich povedať to, čo o všetkých ostatných číslach portov, protokolov a iných prvkov, ktoré Jon za viac ako 20 rokov v rámci internetu pridelil.

Vzhľadom na jeho povahu a životné postoje je takmer isté, že Jon ich nevybral len tak nerozvážne, alebo pre vlastný pocit nadradenosti či vlastný prospech. Vybral ich preto, že to považoval za logické a správne.