Muž, ktorý sa ako koníček staral o celý internet

9

Príbehy, ktoré píše sám život, vedia byť v skutku zaujímavé. Najmä keď ide o tak prelomové udalosti, akou je formovanie internetu. Jedným z jeho mnohých kľúčových hrdinov je Jonathan „Jon“ B. Postel, ktorého si pamätáme aj ako najvplyvnejšieho jedinca, ktorý na internete kedy existoval. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Jon Postel bežnej vernosti nie je takmer vôbec známy. So svojim výzorom zarasteného muža s dlhými vlasmi, ktorý najradšej chodil vo voľnom oblečení a s ponožkami v sandáloch, zodpovedá archaickej predstave IT experta, ktorý sa niekde tam dole v prízemí stará o to, aby všetko fungovalo.

Bolo by ale chybou, keby ste si ho predstavili ako nejakého rozpustilého a ľahkomyseľného rojka. Jeho zmysel pre detail, precíznosť a správnosť sa stali dôležitou hybnou silou pri formovaní dnešného internetu, pričom prvky jeho dobre odvedenej a neúnavnej práce žijú v tejto celosvetovej sieti dodnes.

Jon vo svojej kancelárii Kalifornskej univerzity

Jon sa výraznou mierou podieľal na súčasnej podobe komunikačných protokolov, ktoré sa starajú o to, ako dáta prúdia internetom a posielajú sa e-maily (TCP/IP a SMTP) a predovšetkým na DNS, teda systéme doménových mien a ich nadväznosti na IP adresy, vďaka čomu web a internet môže vlastne fungovať.

To však nebolo ani zďaleka všetko. Na svojich bedrách niesol aj obrovskú zodpovednosť a povinnosť, v dôsledku ktorej mal v rukách potenciálne aj veľkú moc. Ak ste o nej doteraz nevedeli, nuž, tak to vám chýba dôležitý kus histórie a rozhodne čítajte ďalej.

INTERNETOVÉ ŠTANDARDY PODĽA JONOVEJ KVALITY

Od smrti Jona Postela uplynulo už 20 rokov. Medzi priateľmi a kolegami bol známy ako skromný a samotársky muž, ktorý robil veci poctivo a detailne. Nie preto že musel, ale preto že to považoval za správne.

Jeho vlastná biografia, ktorá bola dostupná na jeho webe, sa skladala len z 8 viet, ktoré ani zďaleka nevyjadrovali obrovskú rolu, ktorú pri vývoji internetu zohral. Jonathan sa narodil v roku 1943 v kalifornskom mestečku Altadena, v blízkosti Los Angeles. Tam nastúpil aj na Kalifornskú univerzitu (UCLA), kde na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia začal študovať počítačové vedy, teda v dobe, kedy americká agentúra pre vývoj pokročilých projektov (DARPA) zrealizovala s americkými univerzitami projekt prvej veľkej univerzálnej počítačovej siete, nazvanej ARPANET.

Prvé štyri uzly ARPANETu v decembri 1969. Kalifornská univerzita v Los Angeles (UCLA), Vedecký inštitút Stanfordovej univerzity (SRI), Kalifornská univerzita v Santa Barbare (UCSB) a Univerzita v Utahu

ARPANET v júli 1977.

UCLA bola jedným zo štyroch počiatočných uzlov ARPANETu a zároveň vôbec prvý uzol, ktorý komunikáciu začal (kontaktoval počítač na univerzite v Stanforde). Pri sprevádzkovaní uzlov v roku 1969 sa začal ozajstný boom nápadov a riešení, ako systém prevádzkovať a ďalej rozširovať, pričom Jon sa vo veku 26 rokov ujal práce hlavného RFC editora, ktorý na tvorbu a rozširovanie štandardizačných návrhov pre arpanetovú a neskôr internetovú infraštruktúru dohliadal.

Túto funkciu vykonával až do svojej smrti v roku 1998, teda viac ako tri dekády. RFC dokumenty sú skratkou pre „Request For Comment“, teda v preklade žiadosti o komentáre, ktoré sú od počiatkov ARPANETu až dodnes považované za základný mechanizmus na zavádzanie praktík a štandardov komunikačných protokolov, systémov a ďalších prvkov na internete.

Ako už názov napovedá, ide skôr o odporučenia než normy v tradičnom slova zmysle, avšak aj napriek tomu sa nimi odjakživa riadi drvivá väčšina internetu. Celý mechanizmus je založený na jednoduchom princípe „dodržuj tieto odporučenia a nebudeš mať problémy“ (pri komunikácii s inými účastníkmi internetu).

Tvorcami RFC teda nikdy neboli veľké inštitúcie, ale jednotliví experti, ktorí sa snažili riešiť nejaký konkrétny problém. Ak dané riešenie iní experti uznali za prínosné, dokument sa vydal ako RFC. Keďže v rámci Internetu neexistovala v počiatkoch žiadna donucovacia štandardizačná autorita, tento režim bol všeobecne akceptovaný a pomohol rozšíriť internet do súčasnej veľkosti.

Stvoritelia internetu na slávnej fotografii redakcie WIRED pri príležitosti 25. výročia spustenia ARPANETu. Jona Postela môžete vidieť vzadu v druhej rade zľava

Aby však nevznikol totálny chaos a neporiadok v tom, ako sú tieto RFC vytvárané, musel niekto dohliadať na to, aby mali konkrétnu štruktúru a kvalitu. A tým niekým bol práve Jon Postel. Vinton Cerf, autor protokolu TCP/IP,  to pekne zhrnul vetou o tom, že počiatky internetu boli tak náchylné na zmeny a kľúčové inovácie od veľkého zástupu ľudí, že jediný človek, ktorý o celej debate dokázal držať prehľad, bol iba Jon.

Mnoho zlých návrhov a riešení včas zachytil a donútil autorov, aby ich prepracovali. Nedovolil, aby nejaký RFC išiel do behu bez toho, aby zodpovedal jeho vysokým požiadavkám na kvalitu. Mnoho krát na veľký protest autorov, ktorí sa sťažovali na prílišnú prísnosť, avšak napokon sa vo väčšine prípadov ukázalo, že Jon mal pravdu a zmeny boli nielen potrebné, ale aj v skutku esenciálne. Postel však nebol len editor a kontrolór RFC. Sám sa autorsky podieľal aj na viac ako 200 z nich.

Rola, ktorú Jon zohral v rámci RFC a výslednej podoby zavádzaných štandardov, bola v rámci histórie internetu mimoriadne dôležitá. Avšak z pohľadu hierarchie celej sieťovej štruktúry ju zatienila celkom iná povinnosť, ktorá z neho spravila zrejme najmocnejšieho internetové jednotlivca v histórii celého internetu.

SIEŤOVÝ SANTA CLAUS, KTORÝ ROZDEĽOVAL ADRESY PRE CELÝ SVET

V počiatkoch ARPANETu a celého internetu Jon Postel vykonával ešte jednu úlohu, ktorá bola v prospechu všetkých jeho tvorcov a používateľov. Prihlásil sa pri tom k nej dobrovoľne a sám, pretože cítil, že je veľmi dôležitá a bolo ju potrebné vykonávať správne a systematicky. Dlhé roky ju pritom vnímal ako svoj koníček.

Šlo o rozdeľovanie všetkých IP adries, priraďovanie čísiel pre všetky porty a protokoly a takisto vytváranie Top Level domén v podobe adresných koncoviek COM, ORG, NET a ďalších a tiež aj Top Level domén jednotlivých štátov, teda napríklad SK, CZ, DE, UK, AT a podobne.

Dnes sa o celosvetový list domén stará organizácia ICANN, pod ktorú táto právomoc spadá, avšak pred jej vznikom v roku 1998 tomu bolo celkom inak.

Nech sa to zdá na dnešné pomery akokoľvek neuveriteľné, v ére ARPANETu a v počiatkoch internetu túto úlohu vykonával Jon Postel sám a ručne. Šlo pri tom o celkom základný kameň celého sieťového systému, vďaka čomu sa mohol internet rozširovať a rásť.

Bol to práve Jon Postel, ktorý priraďoval jednotlivým štátom domény ako DE pre Nemecko, JP pre Japonsko, alebo TV a FM pre tichomorské ostrovné štáty Tuvalu a Federatívnu Mikronéziu. Takisto to bol on, kto pridelil Československu doménu CS a odobral ju po rozpade, kedy nám pridelil názvy SK a CZ.

Aby jeho pozícia znela oficiálne, dostala označenie IANA, teda autorita pre prideľovanie čísiel (Internet Assigned Numbers Authority), čo pripomínalo nejakú organizáciu alebo komisiu.

Keď boli totiž v rámci štandardizácie protokolov internetu vytvárané rôzne oficiálne dokumenty, a takisto keď sa prideľovali Top Level domény jednotlivým štátom, bolo lepšie, ak sa uvádzalo, že to rozhodla IANA, nie nejaký zarastený chlap z Kalifornie s menom Jon.

Kompletná IANA v podobe Jona Postela na konferencii internetových vývojárov v kanadskom Toronte

Po celé dekády boli označenia IANA a Jon Postel prakticky synonymné. Vint Cerf jeho rolu zhrnul jednou vetou ako „Jon spravoval a držal dohľad nad všetkými protokolmi, identifikátormi, sieťami, adresami a v konečnom dôsledku aj všetkými doménovými menami v celom sieťovom vesmíre“.

To, že to platilo ešte aj na začiatku 90. rokov pekne ukazuje historka Paula Vixieho, čo jeden z významných informatikov, podieľajúcich sa na dizajne dnešnej podoby protokolov DNS a je autorom dnes najpoužívanejšieho obslužného DNS softvéru (BIND) pre servery.

Vixie sa v roku 1993 zúčastnil svojho prvého mítingu IETF (Komisia pre technickú stránku internetu), kde prezentoval svoj návrh na zlepšenie DNS protokolu. Potreboval pri tom prideliť nový opkód, ktorý by táto funkcia na internete mala, pričom sa dozvedel, že pre realizáciou bude musieť kontaktovať IANA. Vixie tak bol značne rozmrzený, pretože si to predstavoval ako náročný a otravný proces, pozostávajúci z byrokratického kontaktu s nejakou veľkou organizáciou, ktorá to má všetko na starosti. Pri vyjadrení svojich obáv mu však len jeden z účastníkov mítingu odvetil „Oh, nie. Je niekde tu. Pred chvíľou som ho videl.“

Vixie následne Jona Postela na mítingu stretol a svoj projekt mu vysvetlil. Jon s ním následne zašiel k terminálu, kde sa vzdialene pripojil k svojmu serveru a nové číslo alokoval. Ukázalo sa, že IANA, teda internetová autorita na prideľovanie čísiel, bol skrátka Jon a komunikácia s ním bola rýchla a bezproblémová.

V prvých dvoch dekádach existencie ARPANETu a následne internetu sa o prideľovanie a takisto údržbu a žiadosti IP adries a doménových mien starali ľudia z inštitúcii, ktoré sa stali prvými dvoma uzlami siete. Kalifornská univerzita (UCLA) a Stanfordova univerzita.

Jon Postel na Kalifornskej univerzite v rámci svojej role IANA prideľoval rozsahy IP adries jednotlivým inštitúciám a takisto Top Level domény jednotlivým štátom, kde sa o ne starali konkrétne lokálne organizácie. Jon správu nad prvými Top Level doménami (ktoré ešte neboli štátne) COM, NET a ORG pridelil Vedeckému inštitútu Stanfordovej univerzity (SRI).

Tam sa o ne staralo sieťové informačné centrum, skrátene NIC (Network Information Center), pod vedením Elizabeth Feinlerovej, ktoré fungovalo ako prvá registračná entita, v súvislosti s tým, ak niekto mal záujem o adresu niečo.com, alebo niečo.net.

V počiatkoch to fungovalo tak, že žiadateľ poslal e-mail do NIC na Stanfordovej univerzite, kde po vyhovení bolo doménové meno (spolu s cieľovou IP adresou) zaznamenané do súboru HOST.TXT, ktorý bol následne rozdistribuovaný univerzitou do každého počítača v sieti.

Ako ARPANET rástol, začalo to byť čoraz komplikovanejšie, čo viedlo k vzniku systému doménových mien – skrátene DNS (vytvoril ho Paul Mockapetris), ktorý používame dodnes. V rámci neho sú tieto záznamy držané na hlavných koreňových DNS serveroch, z ktorých si ostatné internetové servery túto informáciou preberajú.

V 90. rokoch začalo byť potrebné internet vysvetľovať aj laikom. Táto fotka vznikla v roku 1994 pre časopis Newsweek. Jon namaľoval obrázky a Vint Cerf (vpravo) a Steve Crocker (hore) vytvorili sieť navlečením zeleniny na šnúrky. Všetko zabralo niekoľko hodín, pričom Vint Cerf to komentoval so slovami, že sieť nemohla fungovať, pretože nebolo vytvorené žiadne spojenie ucho/ústa

V 90. rokoch minulého storočia nastal internetový boom a do siete sa okrem štátnych a akademických inštitúcií začali pripájať aj súkromné firmy a bežní používatelia. Armádna časť sa z nej nadobro oddelila, čím pôvodný ARPANET zanikol, pričom financovanie internetu z konta amerického ministerstva obrany už neprichádzalo do úvahy.

Finančné povinnosti a právomoci prešli na Americké ministerstvo obchodu, ktoré nebolo k tomu, že systémy a celú finančnú administratívu a manažment spravujú univerzity a vedecké inštitúcie, už tak benevolentné.

V tomto období tak došlo k udalosti, ktorá sa označuje aj ako DNS vojna, pričom v priebehu času navždy transformovala podobu internetu v súvislosti s jeho vlastnením alebo nevlastnením vládou USA.

V prvej polovici 90. rokov prešiel manažment DNS a správa COM, NET, ORG a ďalších všeobecných Top Level domén z rúk Stanfordského NIC do rúk organizácie na správu vládnych systémov USA, ktorá ju v roku 1994 na základe vládneho kontraktu presunula do správy komerčnej firmy Network Solutions.

To nebolo komunitou tvorcov internetu prijaté príliš dobre. Tí si síce uvedomovali, že nebolo v silách univerzít sa o dané systémy starať naveky, avšak ich idea bola, že táto moc sa presunie na nezávislú medzinárodnú organizáciu, nie na vládnym kontraktom kontrolovanú komerčnú firmu.

To, že nový správca je problematický sa ukázalo v roku 1996, kedy Network Solutions začal odmietať registráciu domén, ktoré obsahovali „zakázané“ slová, pričom realizácia systému bola značne komická.

Ak sa niekto pokúsil zaregistrovať doménu typu „huby-shitake.com“, dostal automatický e-mail s odmietnutím, že „Network Solutions má právo na základe prvého dodatku americkej ústavy na odmietnutie registrácie domén, ktoré obsahujú slová, ktoré považuje za nevhodné“. V danom príklade šlo o anglické slovo „shit“, teda „hovno“, ktoré však bolo súčasťou bežného a nesúvisiaceho slova.

V roku 1997 si americký kongres predvolal Jona Postela s tým, aby pred kongresmanmi vysvetlil, čo to vlastne IANA je a ktorá organizácia sa o túto rolu vlastne stará. Následne boli svedkami toho, ako im Postel oznámil, že IANA je vlastne len on sám a túto rolu vykonáva už skoro 30 rokov dobrovoľne ako svoj koníček.

Keďže funkcia IANA bola v základe pôvodne vytvorená na základe kontraktu DARPA a Amerického ministerstva obrany, hrozilo, že bude Postelovi funkcia odobratá a takisto daná do rúk firmy Network Solutions, ktorá by okrem povinností bývalej Stanfordskej NIC mala tak pod kontrolou aj prideľovanie rozsahu IP adries a celých Top Level domén svetu. Celý svet domén a adries by tak bol v jej a americkej vládnej moci. Stalo sa ale niečo celkom iné.

DEŇ, KEĎ JON POHOL CELÝM INTERNETOM

V januári roku 1998 Jon Postel poslal ôsmim z dvanástich inštitúcii, ktoré v tej dobe spravovali koreňové servery DNS, a teda celú „adresnú knihu“ internetu, jednoduchý e-mail.

Povedal im, aby prestavili svoje servery tak, aby nebrali adresy od vládou podporovanej firmy Network Solutions a jej serverov vo Virgínii, ale z jeho počítača na Univerzite v južnej Kalifornii.

A oni to spravili…

Tento krok neschválila žiadna komisia, žiadna organizácia a ani vláda. Jon Postel skrátka napísal správu a o pár sekúnd neskôr sa prakticky celý internet pohol a prepol. Postelov počítač sa stal najvyšším a prioritným adresárom toho, akú adresu ktorý prvok internetu má a ku ktorej adresa aká doména patrí.

Dodnes je nejasné, prečo to vlastne spravil. Niektoré zdroje tvrdia, že šlo o „test“ toho, že celú internetovú adresnú infraštruktúru je možné presmerovať rýchlo a podľa potreby. Väčšina zasvätených si však uvedomovala zrejme pravý účel. Šlo o vyjadrenie stanoviska a postoja. Postel týmto krokom demonštroval Bielemu domu a celej vláde USA, že nad internetom nemajú kontrolu. Naživo a v reálnom čase im predviedol, že internetovú infraštruktúru má pod kontrolou nepolitická a medzinárodná komunita výskumníkov, IT expertov a akademikov. Ľudia, ktorí počas posledných troch dekád internet vybudovali, udržovali a rozširovali na základe vlastných znalostí a expertízy.

Tento akt navždy demonštroval, aká autorita Jon Postel bol a aký obrovský rešpekt u administrátorov celej internetovej infraštruktúry mal. Internet neurobil to, čo nakázala americká vláda. Internet urobil to, o čo požiadal Jon Postel.

Postelov bývalý profesor na Kalifornskej univerzite, David J. Farber (ktorý významne prispel k vývoju programovacích jazykov a počítačových sietí, vďaka svojej práci v Bellových laboratóriách a na univerzitách Heinz College a Carnegie Mellon) sa neskôr v tejto súvislosti vyjadril, že Postel bol v rámci internetu zrejme historicky „najmocnejším“ jednotlivcom. K svojej moci, vyplývajúcej z jeho povinností, však došiel prirodzene, bez nátlaku a vďaka rešpektu a lojalite, ktoré si svojou prácou vybudoval v celej internetovej komunite.

Aj keď presmerovanie bolo len niekoľkodňová záležitosť, všetko to viedlo napokon k vytvoreniu novej nezávislej a neziskovej organizácie ICANN (Internet Corporation for Assigned Names and Numbers), ktorej založenie Jon Postel spolu s ďalšími akademikmi a IT expertmi navrhol v roku 1998.

Tá mala prevziať obe role IANA a bývalej Stanfordskej NIC na svoje bedrá. V druhej polovici roku 1998 sa tak na príkaz prezidenta Billa Clintona naozaj stalo a organizácia sa tak dnes stará o priraďovanie rozsahov IP adries, Top Level domén a takisto kontrolu a správu koreňových DNS serverov.

Jej novým sídlom sa stala Kalifornia a to len z dôvodu, že tam býval Jon Postel, ktorý sa mal stať jej hlavným technickým riaditeľom. Tejto role sa však tesne nedožil. Začiatkom októbra 1998 mu začala presakovať srdečná chlopňa, ktorú mal transplantovanú od roku 1991. Podstúpil tak núdzovú operáciu, ktorá síce zdanlivo dopadla dobre, avšak Jon napokon zomrel na nečakané pooperačné komplikácie o pár dní neskôr.

Jeho pozíciu v novovzniknutej organizácii ICANN prevzal jeho dlhoročný priateľ a kolega Joyce Reynolds. Kým organizácia ICANN pozíciu správcu domén COM, ORG a ďalších postupne prevzala a stala sa ich správcom, pozícia IANA im bola americkou vládou len pridelená do správy.

Aj keď teda americká vláda nemala nad ICANN moc, teoreticky jej mohla funkciu IANA v budúcnosti odobrať. Na druhú stranu, asi by sa taký krok s úspechom nikdy nestretol, ako Jon Postel pekne ilustroval o deväť mesiacov skôr. Ak by k takémuto agresívnemu kroku niekedy došlo, je možné, že prevádzkovatelia internetových systémov by sa takémuto kroku bránili a vytvorili by novú autoritu, ktorá by tú starú ignorovala. Po nasledujúce roky tak ICANN spravoval aj funkciu IANA, aj keď ju mal len „dočasne“ zverenú. Už ju pravdaže nevykonával len jeden človek, ako kedysi Jon, ale celý medzinárodný tím.

Všetko to napokon skončilo v marci roku 2016, kedy sa americká vláda svojej formálnej právomoci nad delegovaním IANA kompletne vzdala. Pôvodný kontrakt vypršal a namiesto jeho predĺženia vložila všetky vlastnícke práva navždy do rúk ICANN.

Pár mesiacov pred tým to viedlo k vskutku tragikomickým vyhláseniam niektorých amerických politikov, ako napríklad senátora Teda Cruza a vtedajšieho prezidentského kandidáta Donalda Trumpa, ktorí prehlasovali, že tento krok podkopáva americkú pozíciu v rámci internetu a hrozí, že internet bude ovládaný Čínou či inou krajinou.

Šlo pravdaže len o popletené bľabotanie vychádzajúce z hlbokého nepochopenia toho, čo to ICANN a jej odiel IANA vlastne je, pričom si vôbec neuvedomovali, že pozícia americkej vlády bola v tejto oblasti už takmer 20 rokov len formálna a rozhodovanie medzinárodnej neziskovej organizácie ICANN nemala šancu ovplyvniť.

Symbolizmus daného finálneho odovzdania však bol vskutku veľký, pretože bolo skutočne možné povedať, že internet konečne patril všetkým a už žiadnemu štátu. Tak ako si to Jon vždy prial.

Tvorca webu, Tim Berners-Lee, to pekne zhrnul vetami „Ľudia, ktorí sa stali súčasťou infraštruktúry a návrhov internetu až po jeho vzniku dostali do vienka nielen úžasné idei a technológiu, ale takisto úžasný kooperatívny spolok, ktorého interné hodnoty a zásady vidieť len málokde inde. Jon Postel stál v samom centre tohto všetkého. O tento výsledok sa postaral nielen plodmi svojej technickej práce, ale aj postojmi, ktoré hájil. Koncept, že niektoré veci patria skrátka všetkým a že určité veci treba robiť preto, že sú jednoducho správne“.

Aj keď nás Jon Postel navždy opustil len vo veku 55 rokov, jeho odkaz a postoje žijú dodnes. V roku 2012 bol zaradený do čestnej siene slávy internetu, pričom organizácia Internet Society v jeho mene každoročne udeľuje cenu Jonathana Postela pre ľudí, ktorí vykonali obrovský prínos pre internetovú komunitu a jeho rozvoj.

Udalosti z januára roku 1998 sa navždy zapísali do dejín internetu a stali sa zrejme posledným prípadom, kedy sa masívna softvérová infraštruktúra celosvetovej siete v jeden moment preskupila a transformovala iba na základe pokynu jediného človeka. A Jon vedel, prečo to robil. Urobil to preto, pretože to bolo jednoducho správne…

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.

O autorovi

Profesionálnej žurnalistike sa venujem od roku 2006. Zameriavam sa najmä na prehľadové a analytické články z prostredia hardvéru, výrobných procesov polovodičov, umelej inteligencie a ďalších technológií. Mojou doménou je takisto servis hardvéru aj softvéru.

9 komentárov

  1. kašlem na tvrdky, ak je článok plný kvalitných informácií v zaujímavom príbehu, za mňa ďakujem. Prosím si ďalšie podobné články

  2. Takych ludi ako bol Jon Postel potrbujeme viac nez vsetkych Putinov Trumpov Ficov a kapitánov dohromady. Skvelý článok

Pridaj komentár

Objednajte si ročné predplatné časopisu TOUCHIT, teraz s užitočnou príručkou
Začíname so smartfónom.Iba za 22,99 €.
Kliknite a zistite viac>>