Najvzácnejšia fotka, ktorú ste odfotili, môže byť celkom iná než čakáte. A verte mi, tieto poklady je nutné vytvoriť skôr, než o danú šancu prídete. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Premýšľali ste niekedy nad tým, ktoré vaše fotky alebo videá sú pre vás najcennejšie? Možno vás teraz napadne, že sú to napríklad tie fotky z vytúženej dovolenky na opačný koniec sveta, na ktorú ste sa tešili celý život, alebo si spomeniete na video zo zábavnej opekačky s kamarátmi, kde ste sa tak nasmiali. Určite budú pre vás nenahraditeľné takisto aj fotky z vášho detstva alebo detstva vašich detí, pretože deti rastú ako z vody, za pár rokov sú celkom iné a záber je tak už neopakovateľný.
Všetky takéto fotky a videá majú pre vás nepochybne veľkú hodnotu. Oprávnene. Ide o pamiatku na zvláštne udalosti, alebo na dôležité životné míľniky. Sú špeciálne a chcete si o nich touto formou zanechať zhmotnenú vizuálnu pamiatku.
Lenže existujú aj zábery iného typu, ktoré obvykle nerobíme. Týkajú sa udalosti, ktorým neprikladáme žiadnu hodnotu, pretože nie sú absolútne ničím špeciálne. Sú tak časté a obyčajné, že nás ani nikdy nenapadne si ich zaznamenať.
Poďte sa so mnou na ne pozrieť. Možno moje nasledujúce riadky od základu zmenia to, ako sa na takéto udalosti pozeráte.
ČO BEŽNÍ ĽUDIA FOTILI VČERA A ČO DNES
Keď som bol ešte malý chlapec, v mojej rodine panovala tradícia narodeninovej fotografie, na ktorej je oslávenec fotený s tortou s príslušným počtom sviečok.
Bolo to v 80. rokoch minulého storočia a finančná situácia bola nielen u mojej rodiny taká, že kúpa fyzického celuloidového kotúčiku filmu do fotoaparátu a jeho následné vyvolanie do podoby 25 až 36 fotografií bola pomerne citeľná položka v rodinnom rozpočte. Nebolo divu, že sa fotili hlavne veci, ktoré boli významné a dôležité.
Veľká časť fotografií z môjho detstva je teda taká, že sedím na gauči pred tortou. Na každej som o niečo starší, torta je vždy trochu iná, ale fotky sú pravdaže stále rovnaké.
Vzácnosť a špeciálnosť fotografie z princípu jej samotnej finančnej hodnoty a fyzického limitu sa časom vyparila ako para nad hrncom. Dnes môžeme digitálne fotiť čokoľvek a koľkokoľvek a nič nás to nestojí. A tak to aj robíme. Z dovolenky si dovezieme niekoľko stoviek fotografií, fotíme si každú „prkotinku“ na ktorú narazíme a fotky našich detí sú také časté, že by sa z nich dala samostatne zložiť aj video scéna.
Stratila sa aj nutnosť zvláštnej príležitosti. Fotíme aj nekonečný zástup nezmyslených selfie, obed zo všetkých strán a takisto obyčajné textové informácie, pri ktorých fotku používame ako rýchlu kópiu namiesto prepisovania.
Aj napriek týmto zmenám však v základe stále robíme len dva rôzne typy záberov. Buď fotíme niečo čo nám príde špeciálne alebo zaujímavé (narodeniny, dovolenku, zvieratko, západ slnka, vtipná vec), alebo niečo čo z nejakého dôvod potrebujeme (selfie, tanier s obedom pre sociálnu sieť, textový dokument).
Okrem týchto dvoch kategórii však existuje aj tá tretia forma záberov, do ktorej patria celkom nezaujímavé obyčajné veci a udalosti, na ktorých vám aktuálne vôbec nezáleží, pretože ich neprestajne zažívate.
Z tohto dôvodu vás preto ani nikdy nenapadne si ich odfotiť alebo natáčať. Lenže to, že sú pre vás bezcenné, sa môže zmeniť v momente, ako sa definitívne a natrvalo prestanú diať.
ZABUDNUTÉ ULOŽENIE KAŽDODENNÉHO MOMENTU
Ukážem vám zopár jednoduchých udalostí, ktoré do tejto tretej kategórie patria. Napadlo vás napríklad niekedy natočiť si „potajme“ to, ako vaša mama umýva riad, pripravuje nedeľný obed alebo ako vo svojom obvyklom odeve a klobúku vytrháva burinu na záhradke?
Alebo, uvažovali ste niekedy nad tým, zaznamenať si to, ako si vaša manželka dôkladne natiera maslo na chlieb tak, že na ňom v žiadnom prípade nemôže zostať ani jedno prázdne miestečko? Ide pravdaže o udalosti, ktoré sa dejú vo vašich konkrétnych špecifikách a nie presne v týchto podobách, ale základná idea je rovnaká.
Ide o obvyklé veci, ktoré robia vaši blízki, ktoré sú vo vašich myšlienkach s nimi nejakým spôsobom späté. Dnes sú pre vás ešte samozrejmé a obyčajné a zdanlivo bezcenné, ale v budúcnosti môžu pre vás mať prakticky nevyčísliteľnú citovú hodnotu.
Nič totiž netrvá večne. Ak ste dnes ešte tínedžer alebo skrátka mladík, tak tieto veci ešte príliš nevnímate a sú pre vás obvykle zahmlené. V danom veku vám totiž mnoho vecí ešte pripadá tak, že sa vlečú ako slimák a sú prakticky statické.
Je to však len krátkodobý klam. Časom stratíte prarodičov, potom rodičov a následne súrodencov a partnerov, pričom tí menej „šťastnejší“ ani nie v tomto poradí. Ak sa spýtate ľudí, na čo vôbec neboli v dospelosti pripravení a čo ich oproti mladosti najviac prekvapilo, medzi najčastejšie odpovede patrí viditeľné a extrémne rýchle zostarnutie ich rodičov.
Obvykle si tento efekt ľudia začnú prvý raz citeľne všímať okolo 30 roku života a následne sa už len čoraz viac znásobuje. Zvyčajne s tým, že s nimi už nežijete a vídate ich s čoraz väčšími odstupmi.
Tak ako každého z nás v detstve otravovala veta dospelákov „Ach môj bože ako si vyrástol“, tak sme všetci neskôr šokovaní a zdesení našou vlastnou myšlienkou, ktorá nehlasne hovorí „Ach môj bože ako si zostarol“.
Momenty, ktoré máte s rôznymi osobami rozlične späté majú rôznu podobu a mnohé z nich sú bez ich fyzickej prítomnosti nereplikovateľné. Možno je pre vás nezabudnuteľné to, ako vám partner či rodič pripraví raňajky, presne tak, ako to máte radi. Možno je takáto zvláštna drobnosť len fakt, že so on/ona vždy spomenie na konkrétnu vec, na ktorú vy vždy ako naschvál nechtiac zabudnete.
Často majú ale len čisto vizuálnu a zvukovú podobu. Môže to byť vtip, alebo slovný obrat, ktorý v nejakej situácii opakujú, môže to byť taká triviálnosť, ako ukladanie čistej bielizne do poličky, pečenie koláčov, či zaviazanie vlasov do drdolu krátkym pohybom, v nejaký špecifický moment.
Či už ide o drobné rituály, alebo iné pravidelnosti, jedného dňa ustanú a nebude po nich ani stopy. A ak niektoré z nich budete mať zaznamenané, budú pre vás po rokoch ako strojom času, ktorý vás zanesie do všedného obyčajného okamihu, ktorý ste tak dobre poznali a z ktorého čas spravil už len hmlistú spomienku.
Zaznamenávať takéto obyčajné veci je pravdaže neľahké. Slovo „potajme“ som v tejto súvislosti použil celkom zámerne, pričom som nenaznačoval nejaký negatívny podtext, v zmysle že chceme niekoho prichytiť proti jeho vôli.
Niektoré fotky alebo videá je skrátka nutné robiť nepozorovane, nie preto, že by s nimi dotyčný v zábere nesúhlasil, ale preto, aby svoje správanie nezmenil.
Je smutnou tragédiou, že pre drvivú väčšinu ľudí je vedomá prítomnosť záznamového zariadenia okamžitým podnetom na zmenu správania. Aj keď je dnes smartfón obyčajná vec, ktorú skoro stále držíme v ruke, jeho viditeľné namierenie v rámci fotenia či záznamu videa je stále rovnako rušivé, ako tomu bolo v ére veľkých analógových fotoaparátov a VHS videokamier.
Ak by ste to robili bez okolkov a priamo, vaša blízka osoba by vás možno poslala tam kam slnko nesvieti, povedala by vám aby ste „neblbli“, alebo by sa opýtala na čo to vám také video alebo fotka bude. Následne sa zháčite, pretože situáciu začnete vnímať v lepšom prípade absurdne, v horšom prípade morbídne.
Či už sa vám do videa daná osoba následne usmieva, začne sa ostýchať alebo vám vynadá, skrátka situáciu meníte a jej záznam začne byť unikát. Všedný moment, ktorý ste si chceli zaznamenať pôvodne, sa vytratí a zostanete bez neho.
Tento problém je neľahké prekonať. Často si pri mnohých situáciách želám, aby som si niektoré jemné každodenné momenty mohol zaznamenať priamo očami. Nie v tej forme hmlistej spomienky ale v dokonalej audiovizuálne podobe, ktorú by som si mohol v budúcnosti pripomenúť.
To možno jedného dňa bude možné nejakou formou smart šošoviek, ktoré nikto nebude vnímať, ale než sa tak stane, všetky tieto dôležité momenty z vášho života už môže medzičasom odviať čas.
Situácia ale nie je bezvýchodisková. Pri rôznom experimentovaní som si uvedomil, že mnoho vecí sa dá dosiahnuť skrátka len väčšou diaľkou. Typicky je omnoho lepšie zaznamenávať niektoré veci z druhej izby, cez otvorené dvere. Môžete tak byť celkom neviditeľný, čo by sa často v bližšej prítomnosti nepodarilo.
Niekedy pravdaže stačí len dobrá poloha a ak už so smartfónom sedíte v správnej polohe z iného dôvodu, napríklad pri bežnom prezeraní netu a niečo pre vás špecifické sa začne diať, niekedy je možné vykonať záber nepozorovane.
Takisto je často vhodné, ak záznam vykoná niekto za vás, alebo vy za niekoho iného. Takto som napríklad nepozorovane natočil krátky úsek toho, ako sa moja manželka rozpráva na balkóne so svojim otcom, zatiaľ čo on fajčí. Túto scénu zažila nespočetne krát, má ju so svojim otcom priamo spätú. Je súčasť jej života a ten bežný obyčajný moment.
NAJCENNEJŠIE ÚRYVKY OZAJSTNÉHO ŽIVOTA
Jedného dňa každá dôležitá osoba z vášho života navždy zmizne. Bude sa vám po nej cnieť a tak si ju budete občas chcieť pripomenúť na fotkách a videách. A čo nájdete? Fotku ako sedí na lanovke v Tatrách. Video, ako sa kúpe v bazéne v Bulharskom hoteli a záber, ako sedí pri narodeninovej torte.
Uvidíte stovky a tisíce momentiek, ktoré boli špeciálne v dobe kedy sa diali, ale po čase sa zmenili len na tú nedôležitú a nepodstatnú odlišnosť. Na krátkodobú odchýlku od toho reálneho stavu.
Tie bežné veci, ktoré vás formovali a ktoré sa do vás vpíjali ako každodenné okamihy, po tých nebude ani chýru ani slychu.
Kde sú všetci tak ako si ich pamätám? Kde je manželka ako si spieva pri čistení zubov, čo ma tak vždy pobavilo? Kde je mama ako obratne v rukách vaľká makové buchty, ktoré som mal tak rád? Kde je otec zastrihávajúci stromčeky na záhradke a čítajúci noviny na verande?
Kde sú všetky tie bežné momenty, ktoré mi tak chýbajú? Nuž, ak vás nikdy ani nenapadlo si ich zaznamenať, budú pre vás už navždy preč. Zostanú vám len milióny „špeciálnych“ videí a fotiek, ktorých vytvorenie nestálo ani cent a pritom žiadna z nich nebude tá správna.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
