Minulý mesiac som bol na predstavení nových produktov Acer v New Yorku.
A ako to už býva pri mojich cestách, vždy sa stane niečo neplánované, možno inšpirujúce. Bola to cesta netradične cez Berlín, a to s Air Berlin. Túto spoločnosť som doteraz považoval za taký o niečo lepší low cost, ale pozitívne ma prekvapili. Už pred pristátím na berlínskom letisku som od nich dostal SMS, že let na letisko JFK bude oneskorený o 3 hodiny. No, s tým sa nedá nič robiť, treba počkať. Berlínske letisko Tegel je na tom biedne. Ak by som ho porovnal s Mníchovom alebo Frankfurtom, cez ktoré obyčajne lietam s Lufthansou, tak je tu rozdiel dvoch generácií. Nemáte si kde sadnúť, v starej hranatej budove sú bufety na úrovni železničnej stanice v BA s jednou normálnou jedálňou. Káva a čaj zadarmo z Mníchova či Frankfurtu sú tu vysnívaným luxusom. Prešiel som letisko celé a v kúte som našiel miesto, ktoré sa veľmi vzdialene podobalo na letiskový salónik. Vstupné bolo 25 eur a za to som dostal stoličku, nápoje, elektrinu a prísľub rýchleho internetu. Ostalo len pri prísľube, na internet sa nikto z prítomných nedokázal pripojiť. Ostal som tak na dátovom balíku Slovak Telekomu, čo je asi najlepší kompromis medzi cenou a pohodlnosťou. 500 MB dát za 15 eur som minul počas tých 3 hodín takmer celé, niečo zostalo aj na USA. Samotný let bol super, cestovalo totiž veľmi málo ľudí a mal som celý rad sedačiek len pre seba. Počas cesty som strihol tri videá, napísal nejaké články a asi hodinu som spal.
Samotná akcia Aceru bola ukážková. Fakt dobrý internet, mali normálne biele svetlo na fotenie, všetko som si mohol nahrať na kameru. K tomu 5 hodín na detailnú prehliadku produktov v budove WTC a ja som ich všetky využil. Preto ste mali fotky a videá hneď ráno (nášho času) k dispozícii. Takto si to predstavujem. Neznášam, keď ma niekto naháňa z vlastnej akcie, aby sme išli na večeru, kde aj tak budeme hodinu čakať na jedlo a nebude stáť za nič.
V New Yorku som mal ešte jeden deň navyše, trochu som sa zahral na videoblogera a urobil som si prechádzku po tomto inšpiratívnom meste. Na letisko som sa odviezol včas metrom + letiskovým vláčikom a do tejto chvíle šlo všetko ako „na drátku“. To som už tušil, že sa niečo musí stať, lebo takto ideálne to so mnou nikdy nebýva.
Foto: Neznámy zamestnanec Air Berlin maďarskej národnosti
Tak aj bolo. Let JFK – Berlín bol cestou späť plný až po strop. Cestujúca predo mnou si dala operadlo hneď po štarte celkom dole a moje sa nedalo ani pohnúť. Skúšal som strihnúť naplánované video v polohe pripomínajúcej vrcholný cvik z jogy. Po 2 minútach som vedel, že takto to veru nepôjde. Spať sa mi nechcelo, tak som si povedal, že si po dlhom čase pozriem nejaký film. A to ma tak chytilo, že som si pozrel asi tri filmy z ich videotéky a posledný som sledoval tak, že záverečná scéna sa odohrávala vo chvíli, keď sme už mali vytiahnutý podvozok a do pristátia ostávala minúta. Chcel som ho dopozerať a tak som sa dostal do blbej situácie. Po zaparkovaní lietadla sa totiž všetci pasažieri zdvihnú a zmyslom ich života je dostať sa čo najrýchlejšie von. Pritom ja nemám pobalené veci a priestor na ich balenie nie je žiadny. Nahádzal som tak do ruksaku všetko, čo som mal okolo seba – notebook, myš, prepojovacie káble, smartfón …. Detailne som prezrel lampou z mobilu vrecko predo mnou, zohol som sa aj pod sedadlo. Nikde nič, ale aj tak som mal taký pocit, že niečo asi nemám. Dav ľudí ma však tlačil von, tak som musel ísť. Na letisku som sa na toalete dal trochu dokopy a prešiel som na iný terminál s odletom do Viedne. Prešiel som opakovanou kontrolou a čakal na nástup. Tak, veď môžem strihnúť to video, čo som chcel dokončiť za letu. A vtedy to prišlo – keďže som do poslednej chvíle v lietadle sledoval film, mal som na sebe slúchadlá, ktoré som pri vystupovaní ledabolo položil na sedačku a na to položil deku a vankúš. A neboli to hocaké slúchadlá – fajnové, s potlačením okolitého hluku, ideálne na takéto dlhé cesty. Tieto slúchadlá som si pritom „vylietal“ za posledných 10 rokov, čo som poctivo zbieral body pri letoch, požičaní auta a pobytoch v hoteloch. A tak mi to bolo ľúto. Oznámil som stratu letiskovej obsluhe, tí však pokrčili ramenami. Odtiaľ, kde práve som, sa k lietadlu na inom termináli veru nedostanem a navyše nástup do lietadla je už o 5 minút. Stál som tak pred rozhodnutím – buď slúchadlá alebo zmeškaný let, a to mojou vinou, teda domov sa dostanem asi vlakom za vlastné, a to tak o 12 hodín najskôr. Odletel som teda podľa plánu a vo Viedni začal situáciu riešiť.
O stratách a nálezoch na viedenskom letisku viem aktuálne všetko. Predovšetkým som zistil telefónne číslo na nálezy v Berlíne a tam ich aj našťastie našli. Ale až 6 hodín po mojom prílete a boli ochotní ich poslať do Viedne prvým letom. Tak sa aj stalo. Telefonicky som zistil, že celkovo sú vo Viedni až tri kancelárie pre straty a nálezy, ale vzájomne medzi sebou nespolupracujú. Slúchadlá som nakoniec objavil v jednej z nich, ale až 4 dni po mojom prílete. To mi sami od seba poslali SMS, že ich práve dostali. Kde boli dovtedy, to sa už nikto nedozvie.
Na viedenské letisko som šiel osobne, využil som autobus Slovak Lines s internetom na palube a parkovaním auta na stanici v cene lístka a dostal som sa pred tú správnu kanceláriu. Obsluha bola veľmi príjemná, vyrozprával som im môj príbeh a šli sme spolu do skladu vo vnútri letiska. Zaujímavá situácia je v tom, že ako v podstate neznámy človek, som sa dostal služobnými dverami priamo do haly s odletmi lietadiel a vôbec nikto ma neskontroloval. A to som mal na opasku nôž, ktorý by sem cez kontrolu evidentne neprešiel.
Ale bol som šťastný, až sa mi zdalo, že tie slúchadlá hrajú teraz o čosi lepšie ako predtým. Dobre vám radím, dávajte si na svoje veci pozor! Inak to stojí čas aj peniaze dostať ich naspäť. A musíte mať aj kus šťastia.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom májovom vydaní TOUCHIT č. 4/2016, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
