Úvodník z minulého vydania TOUCHIT popisoval zážitky zo služobných ciest v New Yorku a Istanbule, v máji a júni toho bolo menej. Je to logické, firmy už ukázali, čo majú nové na prvý polrok a tiež sa priblížili prázdniny. Ale u nás sa vždy niečo nájde. Bol som na kombinovanej ceste Nemecko + Švajčiarsko. Najprv som sa v Berlíne presvedčil, že „bošky“, to nie sú len kvalitné vŕtačky. Bosch je vlastne IT firma, ktorá si brúsi zuby napr. na internet vecí. Priamo z Berlína som odletel do malebného švajčiarskeho mestečka Neuchâtel, kde je vývojové laboratórium a tiež veľká fabrika pre náplne do tabakových prostriedkov IQOS.
Vo vývojovej centrále IQOS
Berlín podľa mňa ešte stále trpí následkami druhej svetovej vojny. Toto mesto bolo totiž dlhý čas rozdelené obrovským múrom na východnú a západnú časť a ako dieťa som ho videl len z tej východnej strany. Hlavné berlínske letisko Tegel, ktoré možno vyhovovalo za dôb Hitlera, je priepastne mimo toho, čo je štandardom napr. v Mníchove alebo vo Frankfurte. Reálne si tu nemáte kde sadnúť. Nie je tu centrálny priestor na bezpečnostnú kontrolu, tá sa neefektívne robí pri každom z nástupných miest do lietadla osobitne. A aj nástup do lietadla je skôr z minulého storočia. Ľudia sa musia tlačiť jeden na druhého. Kvalita verejného internetu na letisku je plazivá, určite teda nie „nemecká“. A k dispozícii je jediná normálna reštaurácia, ktorá je však permanentne plná.
Môj let z Berlína bol celkom prvý ráno z tohto letiska a ja som si nemal kde kúpiť kávu ani vodu. A to je Berlín hlavné mesto vedúcej krajiny EÚ. Nové ultramoderné letisko Berlin Brandenburg mali otvoriť už pred siedmimi rokmi, ale tu padlo sľubov a termínov na dokončenie ešte viac ako u nás pri súvislom diaľničnom prepojení Bratislavy a Košíc. Taký veľký nemecký tunel. Ak môžete, vyhnite sa tomuto letisku.
Z Berlína som letel cez Mníchov do hlavného hodinkového mesta sveta, teda do Ženevy a odtiaľ vlakom do Neuchâtel. Už som to raz v mojom úvodníku spomínal, ale teraz ešte pripomeniem. Švajčiari sú s cenami nastavení úplne niekde inde, ako je to na Slovensku. Lístok na vlak 1. triedy na 120 km trati stojí 84 eur, káva vo vlaku je za 11 eur. Neskôr som sa pýtal ľudí vo fabrike na náplne do IQOS, ako je to s priemerným platom. Nuž v prepočte to bolo okolo 5000 eur. Potom im to samozrejme vyje, aj tie švajčiarske hodinky sa dajú raz za život kúpiť. Len keď sem príde niekto s priemerným platom zo Slovenska, tak je automaticky katapultovaný na úroveň človeka pod hranicou chudoby. Pôvodne som totiž plánoval, že by som sem šiel na dovolenku. Príroda je tu krásna, všade čisto, ale nejako ma to po tejto návšteve prešlo. Určite nehovorím, aby ste sa Švajčiarsku vyhli ako letisku Tegel. Je to nádherná krajina, len počítajte s tými astronomickými cenami.
Od mája začína pre nás v TOUCHIT aj sezóna EISA. Je to dnes už celosvetové združenie najrešpektovanejších novinárov sveta a Slovensko v tejto asociácii zastupuje práve magazín a portál TOUCHIT. Májové stretnutie je vždy v západnej Európe, boli sme opäť v belgických Antverpách v stredovekom kaštieli. Na toto stretnutie prichádzajú reprezentanti firiem, ktorí nám osobne prezentujú svoje nové produkty. Ja som v EISA paneli pre mobilné telefóny. Je to milé stretnutie, lebo je to pokojnejšie, ako keď sú celosvetové predstavenia noviniek. A vzťahy medzi firmami a novinármi sa tu vytvárajú ľahšie. Práve preto aj máme v TOUCHIT vopred niektoré modely telefónov, ktoré na Slovensku v danom čase nemá nikto iný. Po šoku zo švajčiarskych cien potravín mi Belgicko prišlo skoro ako Slovensko. A fakt majú lepšie pivo ako v Čechách. Škoda, že Antverpy sú teraz kompletne v rekonštrukcii a zo všadeprítomných pamiatok veľa nemáte. Vyhodnotenie produktov EISA bude na konci júna v Slovinsku, budeme vás informovať, čo je aj podľa nás to najlepšie.
Inak moje lety tento rok prebehli bez zrušenia alebo straty batožín, takže v podstate nuda. Hodinové meškanie by sa našlo, ale to už beriem pri súčasnej prehustenej leteckej doprave ako štandard.
Niekedy by sa takýto dvojmiestny vrtuľník na naše cesty hodil. Vystavoval ho Bosch
V máji som si zopakoval funkciu moderátora konferencie. Pred dvomi rokmi som to skúsil prvýkrát, tentoraz to však bolo na oveľa väčšej akcii pri ročnom výročí platnosti európskeho nariadenia GDPR. Bola to dvojdňová konferencia vo Vysokých Tatrách – skôr taká zmes technických a právnych názorov na ochranu osobných údajov. Je pravda, že viacerí ľudia na GDPR už ako keby zabudli, akurát že teraz je už po prechodnej dobe, ktorú sme dostali na to, aby sa veci vo firmách dostali do súladu s nariadením a kontroly prebiehajú. Ako vyplynulo z konferencie, GDPR je nariadenie vytvorené až príliš voľne, nehovorí konkrétne, ako máme veci robiť a na mnoho procesov tak môžu existovať protichodné názory – napr. váš pohľad a pohľad kontrolného orgánu. Mal som možnosť hovoriť priamo s ľuďmi z Úradu na ochranu osobných údajov SR a viem, že to myslia dobre. Cieľom Úradu nie je rozdávať likvidačné pokuty. Cieľom je, aby sme neboli tovarom pre prevádzkovateľov sociálnych sietí či telefonických predajcov kadejakého tovaru a služieb, pričom nie je jasné, odkiaľ majú naše súkromné číslo. A áno, robia sa kontroly aj na základe anonymných podaní, tak pozor na medziľudské vzťahy na pracovisku.
V Tatrách som už dlhšie nebol a konštatujem, že služby sú tu už na svetovej úrovni. Žiaľ aj ceny sa tak celkom evidentne približujú k tým vo Švajčiarsku. Minimálne teda v Grandhoteli Praha. Čakám na ten priemerný plat zamestnanca vo švajčiarskej fabrike.
