Ako sa svet internetových používateľov zmení za jednu až dve dekády? Čo bude o desať rokov považované za normálne? Bude erózia súkromia pokračovať? Ak áno, čo to bude všetko znamenať v súvislosti s novým pokrokom v technológiách? Bude to všetko raj, alebo naopak zhmotnená nočná mora?
Za posledných desať až dvadsať rokov sa internet premenil skutočne výrazne a je nepochybné, že o podobne dlhé obdobie bude opäť vyzerať inak. Nemáme pritom na mysli grafickú podobu internetových stránok, prípadne rýchlosť či počet webových služieb. Tá najväčšia a najdôležitejšia zmena je spoločenská a týka sa toho, ako internet vnímame a akým spôsobom ho používame.
V horizonte rokov 2030 až 2040 sa internet tak ako v minulosti masívne premení a od súčasnej situácie sa značne vzdialime. Zmení sa to, čo budeme považovať za normálne a akceptovateľné a zmení sa aj to, ako technologické firmy budú s používateľmi komunikovať a „narábať“.
Niektoré fakty z tohto článku sa vám možno budú zdať na prvý pohľad šialené a budete sa nazdávať, že nie je možné, aby niečo také ľudia v budúcnosti akceptovali a začali považovať za samozrejmé. Pamätajte však na to, že pri čítaní tohto článku túto zmenu uvidíte skokovo a naraz. V realite sa však takéto premeny nedejú náhle, ale postupne. Takže ľudia si samotný posun a zmenu často ani neuvedomujú.
/Ilustrácia: Dan Matutina/
Okrem toho, náš pohľad na to, čo je považované za normálne a bežné sa neustále mení, pričom ako vhodná paralela z nedávnej minulosti sa dá uviesť základná povaha správania na internete na prelome storočí. Ešte krátko po roku 2000 bol internet povestný anonymitou a prakticky každý bezpečnostný expert odporúčal, že na ňom nie je múdre zverejňovať svoje skutočné meno či dokonca adresu. Dnes je ale už prakticky sociálnou povinnosťou, že zverejníte nielen svoje meno, ale aj svoje fotografie, všetky záľuby a podelíte sa o to, kde všade ste boli, kde ste a kam pôjdete. Stalo sa to normou a ak ju neplníte, ste čudák.
Podobne vzdialene dnes pôsobia historické rady o tom, ako sa neodporúča stretávať sa s osobami, ktoré sme stretli na internete, pretože nemusia byť tými, za koho sa vydávajú. Táto doba je dávno preč a ľudia si dnes „cudzích ľudí z internetu“ privolávajú sami a nasadajú k nim do áut (Uber a pod.), dokonca prenocujú v izbe ich domu (AirBnB). Ak by sme toto povedali niekomu pred 20 rokmi, asi by si o nás pomyslel, že svet sa zbláznil.
Súčasné trendy a pokrok technológií môžeme extrapolovať a pokúsime sa pritom odhadnúť, aké veci sa stanú v blízkej budúcnosti realitou. Tento postup pravdaže nie je bezchybný, pretože budúci stav nevyhnutne závisí od mnohých premenných, ktoré dnes ešte ani neexistujú. Je teda nemožné s nimi počítať. Mnoho základných a takmer nevyhnutných ideí je ale vidieť dlhodobo dopredu, pričom ako príklad by mohol slúžiť videofón, ktorého nevyhnutný príchod sme správne predpovedali už od 19. storočia.
Podobne aj dnes môžeme nevyhnutný príchod konkrétnych riešení pomerne spoľahlivo odhadovať. Ak sa nám pri tom dôsledky týchto zmien nebudú páčiť, je najvyšší čas vyvinúť veľké úsilie na ich reguláciu, kontrolu či prípadnú likvidáciu.
DEDIČNÝ DÁTOVÝ GÉN A JEHO ČUDESNÁ VÍZIA
Na úvodnú predstavu o tom, ako veľmi sa povaha internetu a jeho používateľov môže v blízkej budúcnosti zmeniť, použime koncept, ktorý v minulom roku unikol z interných materiálov Googlu. Ide o video šírené v rámci vývojových laboratórií Google X, ktoré bolo určené pre inžinierov ako jedna z možných ciest, ktorou sa firma môže uberať. Potom ako sa dostalo na verejnosť a šokovalo mnoho ľudí, sa hovorca spoločnosti vyjadril, že ide len o uplatnenie techniky „špekulatívneho dizajnu“, ktorého účelom je preskúmavanie nezvyčajných a často znepokojujúcich videí a konceptov, za účelom vyprovokovať diskusiu a debaty.
Nech už je to akokoľvek, faktom je, že nám ako používateľom umožňuje fantastický pohľad na to, ako veľmi sa technologické koncepty špičkových IT firiem môžu odlišovať od bežných predstáv, pričom v základe nič nebráni tomu, aby sa čo nevidieť začali uplatňovať.
Sebecký dátový gén /Google/
Toto 9-minútové video (v angličtine), začína rýchlym predstavením biológa Jean Baptiste de Lamarcka a jeho diela z roku 1809, ktoré je dnes považované za historicky prvú významnú vedeckú teóriu o evolúcii života na Zemi. Lamarck vo svojom diele „Philosophie zoologique“ predstavil ideu vnútorného kódu, ktorý nesie každý živý tvor na Zemi, pričom tento kód, ako je odovzdávaný z rodiča na potomka, definuje fyziologické charakteristiky jeho nositeľa.
Na pochopenie toho, prečo sa vlastne Google o tieto princípy zaujíma, je potrebné uvedomiť si, že základnou ideou Lamarckovej evolučnej teórie je tzv. „adaptívna sila“. Lamarck si predstavoval, že samotný životný príbeh daného organizmu modifikuje jeho interný kód a v momente keď sa organizmus reprodukuje, na jeho potomka prechádza práve táto modifikovaná verzia. Typicky, ak sa napríklad žirafa počas svojho života načahuje za čoraz vyššími konármi, jej kód sa modifikuje do akútnej potreby čoraz dlhšieho krku, vďaka čomu ho jej potomkovia naozaj majú.
Tieto idey neboli biologicky správne a o pol storočia neskôr boli nahradené Darwinovou evolučnou teóriou. Darwin v knihe „O pôvode druhov“ predostrel alternatívnu metódu vývoja života, založenú na prirodzenom výbere. Aj keď bola pre mnohých Lamarckova teória atraktívna ešte aj na začiatku 20. storočia, napokon ustúpila mimo záujmu vďaka novým poznatkom o genetike, molekulárnych štruktúrach a DNA. Tie ukázali, že práve Darwinove myšlienky boli tie správne, pričom v priebehu 20. storočia sa spojili s novými poznatkami o dedičnosti a genetike do tzv. modernej evolučnej syntézy, ktorá je jadrom evolučnej biológie dnes.
Video však špekuluje s uplatnením Lamarckových myšlienok inde, pričom poukazuje na zaujímavú paralelu v súvislosti s používateľskými dátami. Je prakticky nevyhnutným faktom, že dáta, ktoré Google o používateľoch zberá, sa postupom času stávajú čoraz komplexnejšie a čoraz presnejšie popisujú to, kým sme. Kým v minulosti šlo len o e-maily, či zoznam navštívených stránok a kliknutí, dnes už ide napríklad aj o záznam pohybu, návštevu konkrétnych lokalít v konkrétne dni a hodiny, záznam jazdy autom či inými dopravnými prostriedkami, dáta o spánku, srdcovom pulze a mnoho ďalšieho. Tieto informácie sa pritom čoraz viac rozširujú a v súčasnosti vidíme aj čoraz úspešnejšie snahy o zisťovanie emočného a duševného stavu používateľa v konkrétnom čase.
Vždy, keď používame svoje smartfóny či iné druhy počítačov a otvárame na nich internetové služby, dochádza k vzniku informačného dátového obsahu, ktorý po analýze popisuje naše akcie, rozhodnutia, preferencie, pohyby a vzťahy vo fyzickom svete. Keďže tieto dáta sa v priebehu času neprestajne vyvíjajú, rozrastajú a deformujú podľa našich akcií a prostredia, v ktorom žijeme, dá sa na ne nazerať ako na akýsi Lamarckovský dátový gén, ktorý reprezentuje konštantne meniaca sa reprezentácia toho, kto sme.
Idea dátového génu /Google/
Google sa vo svojom koncepte pozerá na celú ideu dát týmito očami a koketuje s myšlienkou, že by dátový gén, v podobe neprestajne meniacich sa používateľských dát, prestal byť vnímaný ako historická referencia konkrétneho jednotlivca a začal by existovať ako aktívne existujúci prvok, ktorý je samotným jednotlivcom len nesený.
V biológii je tento koncept známy pod označením sebecký gén (vhodnejšie pomenovaný ako nesmrteľný gén), ktorý do pozície kľúčového prvku v prirodzenom výbere stavia samotné gény a nie jednotlivca, ktorý ich nesie. Vďaka týmto mechanizmom je možné vysvetliť napríklad ideu sebaobetovania organizmu (ktorý sa vôbec nerozmnožuje, alebo umrie pre dobro skupiny), čo sa na prvý pohľad môže zdať evolučne ako kontraproduktívna vlastnosť. Avšak len do momentu, než začneme nazerať na problém z pozície jeho génov, ktoré takto nevedomky a slepo zabezpečia svoje prežitie v telách zachránených potomkov či iných členov druhu a spoločnosti.
Koncept následne predostiera budúcnosť, pri ktorej by Google fungoval ako poskytovateľ cieľov pre takéto sebecké dátové gény, ktoré by sa týkali napríklad zdravia či environmentálnych a iných záležitostí, ktoré si Google cení ako organizácia.
V praxi by takýto systém začal fungovať tak, že by si samotní používatelia zvolili, aké vlastnosti svojho dátového génu si prajú. Z ich pohľadu by pravdaže nešlo o žiadny fyzický gén, ale skrátka len o to, že by Googlu v rámci nejakej služby oznámili, že chcú žiť napríklad zdravší a ekologickejší život. Tu si je dobré uvedomiť onú jednoduchú plynulú postupnosť. Ak by sa toto stalo hoc aj zajtra, žiadny z internetových používateľov by si nevšimol prakticky žiadnu zmenu.
Tak ako dnes Google analyzuje používateľské dáta z dôvodu cielenej reklamy, či odporúčacích algoritmov v rámci vyhľadávania na YouTube, tak by ich po novom analyzoval aj v súvislosti s ideou dátového génu a začal by upravovať to, ako jeho služby na daného používateľa (nosiča dátového génu) reagujú.
Snaha o modifikáciu používateľského správania na základe idey dátového génu /Google/
Každá interakcia so službami a zariadeniami by bola vyhodnocovaná a algoritmus by vyberal najlepší doporučený smer na základe zvolených cieľov. Keďže používateľ si v tomto príklade prial zdravší a ekologickejší život, tak napríklad v momente, ako by cez mapovú aplikáciu zisťoval dostupný autobus či Uber pre dopravu na konkrétne miesto, Google by mu interaktívne mohol ponúknuť chôdzu cez park, pretože cieľ je blízko a v konečnom dôsledku by používateľ obetovaním niekoľkých minút mohol zlepšiť svoju kondíciu. Alternatívne by napríklad pri nakupovaní nejakého produktu odporučil jeho iný, ekologickejší variant.
Google vo svojom koncepte uvažuje nad tým, že takýmto spôsobom je možné modifikovať správanie používateľov, čím sa dátový záznam, ktorý nesú, bude približovať k svojmu cieľu. Ako technológia pritom bude napredovať, c.
Google pritom uviedol príklad, pri ktorom by dátovému génu chýbala nejaká kľúčová osobná informácia, ktorú by potreboval na lepšie pochopenie svojho virtuálneho nosiča (napríklad zistenie jeho hmotnosti alebo srdcového pulzu v konkrétnych situáciách), čo by sa prevtelilo do toho, že by dátový gén svojpomocne začal vyhľadávať produkt, ktorý by mu takéto dáta pri používaní poskytol.
V praxi by dátový gén začal vyberať medzi vhodnými produktmi, pričom by selektoval tie, ktoré majú najväčšiu šancu zaujať jeho používateľa. Mohol by napríklad využiť to, že pozná jeho dizajnové preferencie, obľúbenosť značiek, farieb či tvarov a možno takisto aj momentálnu náladu. V okamihu, keď by predpokladal najväčšiu mieru svojho úspechu, napríklad v momente, keď bude daný človek uvoľnený a podľa indikácií ochotný nakúpiť, by mu ponúkol napríklad nákup smart hodiniek či inteligentnej váhy.
Ak by používateľ bol citlivý na cenu, dátový gén by to vedel a mohol by využiť napríklad to, že nájde nejakú vhodnú zľavu, na ktorú svojho nosiča upozorní. Všetko by sa to stalo len z dôvodu, aby dátový gén naplnil svoj sebecký cieľ – doplnenie svojich dát, ktoré použije na ďalšie zvýšenie pravdepodobnosti ovplyvnenia používateľa.
„GOOGLE VO SVOJOM KONCEPTE UVAŽUJE NAD TÝM, ŽE TAKÝMTO SPÔSOBOM JE MOŽNÉ MODIFIKOVAŤ SPRÁVANIE POUŽÍVATEĽOV. ODPORÚČANIA BY TOTIŽ MOHLI POSTUPNE PRESTÁVAŤ BYŤ ZALOŽENÉ NA PÔVODNÝCH PREFERENCIÁCH POUŽÍVATEĽA A ZMENY BY ZAČAL NAVRHOVAŤ SAMOTNÝ DÁTOVÝ GÉN NA ZÁKLADE SVOJHO SEBECKÉHO SPRÁVANIA.“
V rámci nápadov z laboratórií Googlu vidíme takisto rozpoznanie faktu, že používateľské dáta, a teda jeho dátové gény majú schopnosť prežiť svojho nositeľa. Ako príklad možno uviesť dátovo bohaté účty na Facebooku, ktoré patria mŕtvym ľudom. Dátový gén používateľa tak dostáva opäť podobnosť s biologickým génom, ktorý zostáva žiť v potomkovi či súrodencoch. V rámci Lamarckovského dátového génu je pritom nesená informácia NEnáhodná a priamo tvarovaná jeho predošlým nositeľom.
Tým, že by sme na takéto dátové gény, respektíve používateľské dáta nazerali ako na viacgeneračné, bolo by možné, aby novo narodení používatelia ťažili z tých existujúcich, ktoré by už Google vlastnil. Mohol by tak lepšie a rýchlejšie chápať preferencie a rozhodnutia nových používateľov, o ktorých ešte nemá dostatok informácií.
Nevyhnutným faktom zo spracovávania nových aj starých dátových génov budú čoraz presnejšie odhady o rozhodnutiach a budúcich konaniach ich nosičov (ľudí). Ako bude cyklus dátových génov narastať, bude možné extrahovať pochopenie veľmi komplexných konaní a princípov na úrovni celého ľudského druhu. Google pritom poukazuje na to, že v blízkej budúcnosti bude dátový záznam činnosti a reakcií používateľov čoraz bohatší, nielen v rámci základných služieb a nositeľnej elektroniky, ale aj inteligentnej domácnosti a kompletného časového manažmentu. Čím väčšie množstvo dát bude k dispozícii, tým zaujímavejšie a nečakanejšie vzory budeme v našom správaní odhaľovať. Z toho vyplynie možnosť nových a doteraz ešte nevídaných predikcií.
Okrem toho, podobne ako sme dokázali sekvencovať ľudský genóm, bude takýmto spôsobom možné sekvencovať aj ľudské správanie. A podobne ako v génovom sekvencovaní je možné gén modifikovať za účelom dosiahnutia cieleného výsledku, tak bude možné sekvencovať dátový genóm, na dosiahnutia chceného správania.
/Ilustrácia: Dan Matutina/
Tieto myšlienky, určené pre vývojárov experimentálnych laboratórií Googlu, v mnohých reakciách vyvolali veľmi negatívnu odozvu. Oprávnene. Ak pochopíte všetky súvislosti, ktoré spolu s nimi vznikajú, sú skutočne strašidelné. Je ich však možné vnímať aj pozitívne, nakoľko nám dobre predstavujú meniacu sa situáciu, ktorú bežní používatelia majú často problém zbadať. Éra Big Data, pokročilej analýzy a stále sa zlepšujúcich neurónových sietí otvára bránu mechanizmom a odhaleniam, ktoré v minulosti nemali obdobu. Nemáme teda s nimi žiadnu skúsenosť.
V rámci bežnej verejnosti sa môžeme často stretnúť s pomerne naivnými názormi, že veľká neviazaná kolekcia osobných dát komerčnými firmami nie je žiadny problém, nakoľko sa využíva len na obyčajnú cielenú reklamu, ktorá aj tak poriadne nefunguje. Mnoho ľudí sa takisto nazdáva, že sú imúnni proti zneužívaniu osobných dát proti ich vlastnému záujmu. Je to však len ilúzia. Tak ako vaša noha sama zareaguje vystrelením pri udrení kladivkom na úpon štvorhlavého stehnového svalu, alebo ako vaše telo vyvolá zívanie krátko po tom, ako vidíte zívať iného človeka (či zviera), pokročilá analýza dát môže stále presnejšie odhaľovať informačné vzory v ľudkom správaní, ktoré bude možné v blízkej budúcnosti správnymi vzruchmi reprodukovať.
V horizonte nasledujúcich dvoch dekád tak musíme byť pripravení na to, že to konkrétne firmy začnú čoraz aktívnejšie robiť, pričom v niektorých prípadoch si toho samotní tvorcovia daných systémov ani nemusia byť vedomí. Ako príklad môže slúžiť odporúčací algoritmus YouTube, ktorý sa postupom času nevedomky vyvinul kvôli masívnej preferencii extrémistického a konšpiračného obsahu a vytváraniu závislosti. Tejto téme sme sa podrobne venovali v našom Nedeľníku „Umelá inteligencia miluje závislosť a urobí všetko preto, aby vás do nej dostala“.
V budúcnosti sa budeme musieť naučiť žiť s tým, že na základe veľkej dátovej analýzy bude možné veľmi presne predpovedať konkrétne prejavy ľudského správania, náchylnosť k nákupu či zmeny preferencií a názorov a bude možné ich na požiadanie vyvolať.
ŽIVOTNÉ PRÍBEHY ĽUDÍ AKO MAJETOK FIRMY
Nasledujúce dve dekády sa nepochybne stanú érou veľkých dát a pokiaľ v blízkej budúcnosti nebudeme na celom svete ostro presadzovať ďalšie regulácie ako GDPR (ktoré sú len prvým správnym krokom k haseniu požiaru, nie jeho uhasením), sila nadivoko zbieraných informácií sa naplno prejaví aj v situáciách, kde nám to nebude vôbec príjemné. Zatiaľ čo v odporúčacích či vyhľadávacích algoritmoch je používanie Big Data (analýz skutočne obrovských a komplexných súhrnov dát za účelom hľadania nových a doteraz nevidených súvislostí) veľmi pozitívne, inde, ako napríklad pri prediktívnom policajnom hliadkovaní a preventívnych zásahoch sa vynára množstvo potenciálnych problémov.
V súvislosti s internetom a bežnými používateľmi sa s touto problematikou stretávame hlavne v rámci čoraz väčšej datafikácie samotného používateľa a prepojenia jeho internetových dát s tými fyzickými. Masívny zber dát je dvojsečný meč. Zozbierané dáta dokážu zlepšiť produkty, môžu vám uľahčiť život, či dokonca zabrániť úmrtiam. V blízkej budúcnosti totiž bude možné aplikovať pokročilé analytické a automatické systémy napríklad na včasné zachytenie samovražedného konania v súvislosti s analýzou príspevkov na sociálnych sieťach, alebo v súvislosti so smart hodinkami, ktoré rozpoznajú napr. prichádzajúci infarkt a odporučia urýchlený presun do nemocnice. Na druhú stranu vás ale môžu takisto pripraviť o prácu (napr. tým, že zamestnávateľ analýzou zistí, že zamestnankyňa je tehotná a prepustí ju, skôr než to zistí ona sama), či vás pripraví o slobodné rozhodnutie, pri ktorom ste zmanipulovaný k niečomu len vďaka tomu, že má niekto o vás dostatok dát.
V súčasnosti sa masívny zber dát o internetových používateľoch vykonáva predovšetkým za účelom cielenia reklamy. Ignorujúc to, či dnešné systémy sú alebo nie sú účinné, očividným a neoddiskutovateľným faktom je to, že zber a predaje osobných dát narástli v posledných rokoch do alarmujúcich rozmerov. Mnohé firmy sa dnes doslova predbiehajú v tom, kto na požívateľov zozbiera čoraz väčšie množstvo stále intímnejších informácií, ktoré následne predávajú ako na bežiacom páse. Typicky aj tak obyčajný akt, ako objednanie pizze môže znamenať, že meno, adresa, telefónne číslo (a takisto samozrejme preferencie pizze) sa bez okolkov predáva a tieto dáta si už následne žijú svojim vlastným životom v masívnych databázach.
/Ilustrácia: Dan Matutina/
Štandardným javom súčasného internetu je tzv. tracking tretích strán, existujúci na drvivej väčšine webových stránok. Úlohou integrovaných trackerov, využívajúcich cookies a generovanie hardvérových a softvérových odtlačkov, je identifikovať jednotlivých používateľov naprieč internetom a vytváranie histórie ich prehliadania, záujmov a všeobecne reakcií na videný obsah. Obvyklým majiteľom a tvorcom trackerov sú rôzne sociálne siete a reklamné spoločnosti, ktoré tieto dáta využívajú na svoje cielené reklamné systémy.
Mnohé trackery sú však aj majetkom dátových brokerov, teda spoločností, ktoré nazberané dáta v základe nepoužívajú, ale len ich následne predávajú prakticky akýmkoľvek záujemcom. Treba pritom pripomenúť, že tieto dáta často nie sú anonymné a sú rutine párované s reálnymi menami a osobnými dátami, napríklad vďaka odchytávaniu prihlasovacích mien zo sociálnych sietí, alebo odchytávaním dát z formulárov. Prevádzkovateľ e-shopu či inej stránky často vôbec netuší, že tracker takúto nekalú činnosť na jeho stránke vôbec robí.
Tieto dáta sa často kombinujú so zberom, ktoré vykonávajú napríklad rôzne mobilné aplikácie. Na oboch mobilných systémoch sú tieto aktivity veľmi rozšírené. Napríklad v októbri minulého roku tvorcovia bezpečnostného programu GuardianApp pre iOS identifikovali desiatky populárnych aplikácii, ktoré speňažovali, respektíve predávali kompletnú históriu fyzickej polohy používateľa (odčítanú z GPS). Šlo napríklad o aplikácie ako ASK.fm, Code Scanner, Mobiletag, MyRadar/NOAA Weather Radar, či Photobucket.
Používatelia o tom nemali ani tušenia. Napríklad po inštalácii aplikácie v podobe dažďového radaru skrátka len povolili prístup k GPS, aby program mohol odčítavať, kde sú a zobrazovať relevantnú informáciu. Nemali ale ani poňatia, že aplikácie tieto dáta o polohe neprestajne v krátkom časovom intervale zbierajú, a to aj v prípade, že nie sú v popredí, pričom vytvárajú detailný plán o pohybe používateľa v konkrétnom čase. Tieto dáta tvorcovia aplikácii následne veselo predávali dátovým brokerom.
Výsledkom týchto činností je, že veľké množstvo firiem dnes vlastní obrovské množstvo detailných používateľských dát. Nejde pri tom len o očividné firmy ako Facebook či Google, ale aj o firmy, ktorých názvy väčšine ľudí absolútne nič nehovoria. Napríklad dátový broker Experian ponúka svoje dáta firmám so sloganmi ako „Obohaťte svoje demografické databázy o nové dáta a informácie. Použite naše dáta na zlepšenie znalostí o svojich zákazníkoch, špeciálne znalosťou o ich rodinných pomeroch, počte detí alebo pravdepodobností detí na konkrétnej adrese. Naše dáta na konkrétnych používateľov obsahujú viac ako 500 premenných a dátových bodov, čím sú vo svojej hĺbke unikátne, pričom obsahujú zlúčenie on-line a off-line informácií. Všetky sú neprestajne aktualizované, dávajúc vám živý prehľad o trhovej situácii“.
/Ilustrácia: Google/
Masívnymi databázami sú známe takisto spoločnosti ako Axciom Corporation alebo Datalogix, ktoré agregujú dáta niekoľkých stoviek miliónov ľudí v súvislosti s ich nákupnými návykmi, zlozvykmi či preferenciami. Podrobné dáta o nákupoch elektroniky, šperkov, kozmetiky či voľne dostupných liekov kombinujú so súdnymi záznamami, študentskými pôžičkami či hypotékami. Tieto dáta sú veľmi často predávané aj internetovým firmám, ako je Google a Facebook, ktoré ich párujú s webovými dátami používateľov.
Väčšina používateľov o existencii tohto párovania dát nemá ani tušenia a mylne sa nazdávajú, že konkrétne internetové firmy majú len tie dáta, ktoré im sami dobrovoľne poskytli. V skutočnosti sú ale doplňované nielen o informácie z iných zdrojov, ale takisto aj o sekundárne dáta, ktoré daní používatelia nikomu nikdy vedome neposkytli a firmy ich len analyticky odvodili z tých primárnych. Okrem toho, firmy sú takisto čoraz aktívnejší aj pri zbere dát novými formami. Napríklad pokrok v systémoch umelej inteligencie otvoril dvere zberu informácii z uploadovaných fotografií, na základe identifikovania konkrétnych osôb, oblastí a činností, ktoré sa na nich dejú.
Dnes je neisté, či sa tento svetový trend neviazaného zberu (a predaja) dát podarí zastaviť. Ak sa tak nestane, o jednu alebo dve dekády bude prakticky nevyhnutným dôsledkom, že komerčné spoločnosti budú vlastniť prakticky kompletný životný príbeh a aktuálnu životnú situáciu jednotlivých používateľov. Tú si pri tom budú navzájom predávať a zdieľať, čím dôjde k masívnemu narušeniu rovnováhy medzi zákazníkom a predajcom. Zatiaľ čo vy o novom predajcovi a jeho produktoch nebudete vedieť prakticky nič, on o vás bude vedieť prakticky všetko. To môže zneužiť proti vám.
„O JEDNU ALEBO DVE DEKÁDY BUDE PRAKTICKY NEVYHNUTNÝM DÔSLEDKOM, ŽE KOMERČNÉ SPOLOČNOSTI BUDÚ VLASTNIŤ PRAKTICKY KOMPLETNÝ ŽIVOTNÝ PRÍBEH A AKTUÁLNU ŽIVOTNÚ SITUÁCIU JEDNOTLIVÝCH POUŽÍVATEĽOV.“
V tejto súvislosti nejde len o záznam preferencií či predošlých akcií a činov konkrétnych používateľov. Ide aj o presné modely toho, ako na konkrétne situácie budú reagovať. Táto problematika je naviazaná aj na trend zisťovania aktuálneho emočného stavu a nálad. Je pomerne základným faktom, že ľudia v rozdielnych náladách reagujú na rozličné podnety rôzne a zisťovanie tohto stavu je teda veľmi cenné.
Aktuálnemu pokroku v týchto oblastiach sme sa venovali v článku „Automatické rozpoznávanie pocitov a nálad ide do akcie“, pričom pokrok, ktorého budeme svedkami v nasledujúcich rokoch umožní napríklad vytvárať dynamické reklamy. Tie budú reagovať na zmenu nálady konkrétneho používateľa v reálnom čase, čo povedie k efektívnejšiemu ovplyvňovaniu. Takto si to predstavuje napríklad Amazon, ktorý si patentoval spôsob, ktorým jeho inteligentný reproduktor Echo rozpozná „fyzickú či emočnú abnormalitu“ používateľa a pokúsi sa mu predať konkrétne lieky.
/Ilustrácia: Dan Matutina/
Možnosti sú pritom v tejto súvislosti značne väčšie. Reklamné mechanizmy blízkej budúcnosti budú môcť čoraz lepšie reagovať na momenty eufórie, emočnej labilnosti či zraniteľnosti. Agresívny reklamný mechanizmus bude môcť vyčkávať napríklad na smrť vašich blízkych, rozchod s dlhodobým partnerom či pracovný neúspech, pričom väčšina používateľov ani nebude vedieť, že tieto dáta vôbec niekedy zdieľala (budú len odvodené). V tejto súvislosti pravdaže nejde o to, že by sa napr. po smrti vašich blízkych rýchlo objavila reklama na pohrebné služby, ale skôr o objavenie celkom nesúvisiacej reklamy, ktorá bude len parazitovať na vašom stave, zlomenosti a smútku.
ERÓZIA AUTENTICKEJ INFORMÁCIE
V nasledujúcich dvoch dekádach si internetoví používatelia a svet bude musieť začať zvykať takisto na éru, v ktorej bude môcť ktokoľvek generovať vierohodné videozáznamy rozhovorov, priznaní či video dôkazov o trestných činoch politikov, celebrít, či skrátka akýchkoľvek obyčajných ľudí, ktoré sa nikdy nestali.
K tomuto posunu dnes prispieva akcelerovaný vývoj v systémoch umelej inteligencie, konkrétne v neurónových sieťach, ktoré umožňujú obrovské prielomy v oblasti generovania mimického pohybu na základe naučených dát z reálnych videozáznamov. Súčasným výsledkom a vývoju sme sa podrobne venovali v samostatnom článku „Svet bez video a audio dôkazu je za dverami“ (TOUCHIT 5/2018). Dôsledkom tohto vývoja bude v nasledujúcich dekádach to, že prakticky ktokoľvek bude môcť napísaný text nechať prečítať plne vierohodným hlasom konkrétnej osoby, ktorý syntetizuje vytrénovaná neurónová sieť len z niekoľkých minút tréningového záznamu.
/Ilustrácia: Zhang Zeqin/
Tento zvukový prejav následne bude môcť byť namapovaný na video danej osoby, ktoré neurónová sieť plynulo upraví tak, aby video mimicky odpovedalo generovanému zvuku. Samotná mimika pritom nebude robotická, ale bude patriť ozajstnému vlastníkovi a neurónová sieť sa ju z videozáznamu naučí. Inak povedané, nielenže videozáznam danej osoby bude hovoriť čokoľvek, čo chceme, ale daná osoba pri vyslovení jednotlivých slov bude vyzerať presne tak, ako by vyzerala, keby dané vety naozaj hovorila. Precíznosť a vierohodnosť týchto systémov sa bude už len zlepšovať, pričom produkcia výstupov bude možná po čoraz rýchlejšom tréningu a na čoraz menšom objeme tréningových dát.
Postupom času budú tieto mechanizmy dostupné čoraz väčšiemu množstvu používateľov. To nás po roku 2030 zrejme posunie do éry bez video a audio dôkazu. Nielenže nebude možné veriť tomu, že konkrétne usvedčujúce video je naozaj realita, ktorá sa udiala. Pôjde takisto aj opačný efekt, kedy sa reálne video označí v rámci obrany za podvrh, pretože nebude možné vylúčiť to, že ním naozaj je. Výsledkom bude, že mnoho ľudí bude presvedčených o falošnej realite, ktorá sa nikdy nestala, zatiaľ čo podobné množstvo ľudí bude skalopevne presvedčených o neplatnosti reality, ktorá sa naozaj stala, pretože jej z dôvodu možného podvrhu neuveria.
NEÚNAVNÝ SOFTVÉROVÝ ŠIKANÁTOR
Súvisiaci negatívny efekt nastane v dohľadnej budúcnosti takisto v súvislosti so schopnosťami digitálnych asistentov, ktorí už dnes umožňujú automaticky vykonávať pomerne základné typy úloh, napríklad v súvislosti s plánovaním. Súčasným cieľom vývoja týchto systémov je, aby používateľ skrátka len povedal, čo potrebuje a systém to za neho vykonal. Je pri tom jedno či ide o zaznamenanie schôdzky v kalendári, kúpenie lístkov na koncert či zarezervovanie hotela na konkrétny dátum, zlepšovanie týchto systémov vidíme neustále (zatiaľ hlavne v anglickom a čínskom jazyku).
Ako vhodný úvod do aktuálneho stavu týchto technológii je možné uviesť minuloročnú demonštráciu Googlu, pri ktorej digitálny asistent bez problémov zvládol telefonicky objednať služby kaderníčky, bez toho aby osoba na druhej strane vôbec zistila, že sa nerozpráva s človekom. Nejde pravdaže o platné prekonanie turingovho testu. Ide ale o zvládnutie konkrétnych úzko zameraných úloh, pričom s pokrokom v technológiách je prakticky nevyhnutné, že skôr či neskôr budú systémy tohto typu dostupné v rôznych podobách komukoľvek.
Ako paralelu si môžeme vziať napríklad dnešné systémy na syntézu reči. Špičkové systémy, schopné pri správnom tréningu pokročilých neurónových sietí produkovať hlas prakticky na nerozpoznanie od človeka, majú dnes k dispozícii len špičkové technologické firmy, ktoré ich plánujú postupne integrovať do svojich produktov. Prakticky ale každý používateľ má dnes k dispozícii nejaký technologicky výrazne horší syntetizátor (napr. prostredníctvom veľkého množstva webových služieb či softvéru), pomocou ktorého môže nechať „roboticky“ čítať nejaký text.
/Ilustrácia: Kevin Hong/
V horizonte rokov 2030 až 2040 môžeme očakávať, že systémy digitálnych asistentov, ktoré sú dnes špičkou, budú už bežný štandard nad ktorým sa nikto nepozastaví. Budú teda k dispozícii aj v podobe rôznych webových služieb a takisto softvéru, ktorý bude môcť použiť ktokoľvek a prakticky na čokoľvek.
Tak ako dnes existuje trh, ktorý poskytuje možnosť kúpenia botnetov, falošných lajkov, komentárov či recenzií, tak bude v dohľadnej dobe existovať trh na poskytovanie služieb digitálnych asistentov, bez akýchkoľvek etických obmedzení. Tie pravdaže nikdy nebudú na vrcholovej technologickej úrovni. Špičkové technologické firmy budú mať v tej dobe už oveľa lepších digitálnych asistentov a nepochybne budú ich nekalému použitiu zamedzovať. Lenže to je irelevantné. Z dôvodu technologického pokroku je prakticky nevyhnutné, že tie „horšie“ voľne dostupné systémy budú na rovnakej alebo lepšej úrovni, ako sú dnešné špičkové systémy tohto typu. A už to stačí.
Uvedomte si, čo prítomnosť podobných technológií v rukách kohokoľvek môže znamenať. Vezmime si napríklad nejakého trolla alebo pomäteného internetového aktivistu, ktorý takýto systém vezme a zacieli ho na niekoho, koho nebude mať rád z dôvodu jeho politických, ideologických alebo iných rozdielov. Dnes takýchto ľudí bežne vidíme v akcii v štýle, že svoju obeť na internete prenasledujú kde sa dá a šikanujú ju. Či už ide o nenávistné komentáre, kritiku na všetko čo povie a neustále zosmiešňovanie, tieto útoky môžu mať extrémne negatívne dôsledky.
Je to obzvlášť nepríjemné, najmä ak takíto ľudia dokážu so sebou ťahať nejaký nazlostený dav ako pri čarodejníckom procese, ktorý napadne nejakú osobu a dožaduje sa, aby za nejaký výrok (pokojne aj 10 rokov starý), kus oblečenia alebo nejakú inú triviálnosť bol okamžite vyhodený z práce, ponížený a jeho celý život zničený, pretože niekto, kto ho nikdy osobne nevidel a ani nestretol, sa doma na gauči cítil urazený. Veľmi hlasná, ale pritom miniatúrna časť celkového publika dokáže byť v týchto procesoch často veľmi úspešná, pretože firmy alebo inštitúcie radšej negatívny požiar rýchlo uhasia najjednoduchším možným spôsobom (vyhovením).
„LEN NA JEDNU VEC SA DÁ SPOĽAHNÚŤ. AUTOMATICKÝ SYSTÉM SA NIKDY NEUNAVÍ. NIKDY SA NEZĽUTUJE. NIKDY NEZABUDNE VYVÍJAŤ ĎALŠÍ A ĎALŠÍ TLAK.“
Predstavte si teraz budúcnosť, pri ktorej internetoví troll, šikanátor, alebo vyznávač „čarodejníckych procesov“ vezme inteligentného asistenta bez akýchkoľvek technických a etických zábran a zacieli ho na konkrétne osobu, ktorú nemá v láske. Asistent následne začne svoju obeť obťažovať a prenasledovať na celom internete. Bude útočiť nielen na cieľovú osobu, ale aj jej zamestnávateľov, priateľov, rodinu či kohokoľvek relevantného. Všetko len za účelom čo najviac jej uškodiť. Bude písať negatívne komentáre, hodnotenia, telefonovať a vyhrážať sa reálnym ľudským hlasom. Podávať sťažnosti, falošné obvinenia, rušiť schôdzky, ohovárať a skrátka život znepríjemňovať ako je to len možné.
Všetko až do momentu, keď sa cieľ psychicky zrúti, príde o prácu, svojich priateľov či svoju dobrú povesť. Len na jednu vec sa dá spoľahnúť. Automatický systém sa nikdy neunaví. Nikdy sa nezľutuje. Nikdy nezabudne vyvíjať ďalší a ďalší tlak. Bude pokračovať aj vtedy, keď už pomätenec ktorý ho aktivoval dávno zabudol, prečo to vlastne urobil a už sa bude venovať celkom iným záležitostiam. Neetický inteligentný asistent tu pripomína akéhosi čudesného terminátora, ktorý nevyvoláva fyzický nátlak, ale psychologický, ktorý pritom má prakticky rovnako ničivé dôsledky. Dnes je ešte nejasné, ako a ako úspešne budeme na túto vzniknutú situáciu reagovať.
/Ilustrácia: Deshi Deng/
Ako je z týchto príkladov vidieť, mnohé dnes vyvíjané technológie, na ktoré sa pozeráme s nadšením či bez obáv, budú mať v nadchádzajúcich dekádach nepríjemné dôsledky. Či už ide o éru bez audio a video dôkazu, zneužívanie citového rozpoloženia používateľa, alebo používanie pokročilých systémov umelej inteligencie na šikanu či lynč, tieto zmeny v nasledujúcich dvoch dekádach skrátka nastanú z prirodzeného pokroku už existujúcich technológií a budeme ich musieť nejakým spôsobom riešiť.
V súvislosti s Lamarckovským dátovým génom či masívnou datafikáciou používateľov bude záležať na tom, ako sa my ako spoločnosť k tejto problematike postavíme a čo budeme akceptovať. Vhodnejšia pritom bude opatrnosť, istota a striedmosť, než prístup „hurá torpédo“, v naivnej istote že všetko určite dobre dopadne a môžeme sa do experimentov na celej civilizácii pustiť hlava-nehlava. Vypusteného džina totiž už späť do lampy budeme dostávať len ťažko.
