AMD už dlhý čas bojuje s mnohými internými problémami, ktoré v posledných rokoch znamenali prakticky úplný ústup z trhu high-endových CPU. Ozdravovací proces však začal a spoločnosť pre najbližšie tri roky chystá skutočne veľké veci. Podarí sa jej vrátiť opäť medzi špičku?
Spoločnosť AMD patrí k ikonám polovodičového priemyslu a jej meno je s vývojom procesorov, a v novšej histórii takisto aj grafických jadier, úzko späté. O sláve spred viac ako desaťročia sa jej žiaľ dnes už môže len snívať a v mnohých ohľadoch zaznamenala strmý pád. Slabá konkurencieschopnosť mnohých skupín jej produktov sa podieľa na neradostných finančných výsledkoch a spoločnosť už mnoho kvartálov operuje v strate. Je pravdou, že trh s klasickou koncepciou počítačov v podobe notebookov a desktopov, s ktorými je architektúra inštrukčnej sady procesorov x86 úzko spätá, prestal v roku 2012 rásť. V roku 2013 dokonca celkové predaje poklesli o takmer 10 %, čo rozhodne situácii neprospelo. Ale vzhľadom na to, že v roku 2014 sa pokles zastavil a predaje dosiahli prakticky totožné čísla ako za rok 2013 (zanedbateľný pokles o 0,2 %), problém AMD musí byť niekde celkom inde. Stagnácia, alebo ak chcete saturácia, či nasýtenie trhu klasickým konceptom počítačov, bude zrejme pokračovať aj tento rok. Stagnovať či dokonca mierne klesať bude v tomto roku zrejme aj trh tabletov a strmý rast si tak užívajú dnes len smartfóny, i keď ani tu nemôže rast pokračovať do nekonečna, čomu sme sa venovali v podrobnom článku v júnovom vydaní touchIT hard (v tomto roku budú strmo percentuálne rásť aj smarthodinky, avšak z hľadiska počtu predaných kusov ide ešte o relatívne malý trh). Problémy, do ktorých sa dostalo AMD v poslednom desaťročí, sú zavinené zmesou nešťastných okolností, nekalého konkurenčného boja a nevhodných rozhodnutí v tom najhoršom možnom čase. Mnohokrát sme sa už mohli stretnúť so zvesťami, že spoločnosť bude čo nevidieť odkúpená nejakým silnejším hráčom, čo sa však vždy ukázalo ako planý poplach. Do budúcnosti sa to každopádne vylúčiť nedá. Čo sa vlastne s AMD v posledných rokoch stalo a čo bolo príčinou pádu? Ako spoločnosť plánuje túto neutešenú situáciu zvrátiť v najbližších troch rokoch?
Od zrodu až k rozkvetu
AMD (Advanced Micro Devices) vzniklo v roku 1969, teda rok potom ako konkurenčný Intel. Rovnako ako v jeho prípade, aj AMD bolo tvorené predovšetkým „utečencami“ zo spoločnosti Fairchild Semiconductor, ktorá stála za vznikom planárnych integrovaných obvodov. Zaujímavosťou je, že zakladateľovi AMD, ktorým bol Jerry Sanders, požičal peniaze na založenie jeho novej firmy zakladateľ Intelu Robert Noyce. AMD sa v prvých rokoch svojej existencie venovalo predovšetkým výrobe preklápacích obvodov zložených len z niekoľkých tranzistorov a logických hradiel a takisto bipolárnych čipov RAM. V roku 1971 však Intel vytvoril historicky prvý univerzálny mikroprocesor (4-bitový Intel 4004), čo znamenalo pre celý odbor výrazný prielom. Do tej doby totiž boli výpočtové jednotky počítačov tvorené procesormi zloženými zo samostatných logických obvodov, špecializovaných na rozličné operácie, čo prinášalo množstvo problémov, pretože systém bol čoraz zložitejší. Spoločnosť AMD vstúpila na tento trh v roku 1974 s procesorom Am9080 (2 MHz). Išlo o „čiernu“ kópiu v tej dobe nového procesora Intel 8080, ktorý vývojári AMD otvorili a podrobne nafotili. Tento procesor bol vyrobený 6 mikrometrovým výrobným procesom, čo je v dnes používaných jednotkách 6000 nm (aktuálne sú 14 nm výrobné procesy). Zo snímok následne odvodili diagramy logických obvodov i schému práce a vytvorili prakticky celkom identickú kópiu.
V týchto raných dňoch mikroprocesorov (prelom 70. a 80. rokov) bolo vzájomné licencovanie technológií pomerne bežné. Mnoho spoločností totiž nestačilo zabezpečovať dostatočnú produkciu procesorov pre zvyšujúci sa dopyt, takže poskytovali licencie iným spoločnostiam, ktoré ich technológiu procesorov používali takisto a zvyšovali tak podiel danej platformy na trhu. V tom čase bola architektúra x86, vychádzajúca z procesoru Intel 8086, len jednou z mnohých a jej rýchle rozširovanie, vďaka výrobe vo fabrike inej spoločnosti, nebolo zas až tak negatívne. V tejto dobe dosahovali tržby AMD okolo 100 miliónov dolárov ročne a spoločnosť svoju expanziu podporila stavbou nových fabrík v USA, Malajzii a na Filipínach. AMD pritom podpísalo s Intelom niekoľko dohôd o výmene licencií, pričom kľúčom k všetkému sa stalo IBM, ktoré zvolilo procesory Intel pre svoje počítače na začiatku 80. rokov minulého storočia. IBM totiž požadovalo minimálne dvoch nezávislých dodávateľov procesorov a Intel tak s AMD uzavrel rozširujúce dohody, ktoré umožnili vzájomné použitie technológií a takisto zdieľanie patentov. AMD tak na základe licencie začalo pre IBM produkovať procesory vytvorené Intelom. Veľmi populárne boli najmä 8 až 20 MHz procesory Am286, čo bol licenčne vyrábaný Intel 80286. Dohody pritom boli vzájomné a Intel napríklad od AMD dostal na oplátku licenciu na výrobu pokročilých matematických koprocesorov z dielne AMD v podobe Am9511.
AMD je od roku 2009 bez vlastných fabrík. Jeho výrobná časť sa stala po odpredaji samostatnou spoločnosťou GlobalFoundries
Na prelome 80. a 90. rokov prežívali počítače ozajstný boom. Koncept počítača IBM bol obrovským úspechom, ktorý na začiatku 90. rokov rýchlo ukrojil tretinu trhu a behom nasledujúcich rokov ho zhltol prakticky úplne celý. Iné koncepty počítačov ako Commodore 64, Atari 8-bit a ST, Amiga či Apple II zmizli v histórii. Malý 5 % podiel zostal len Macintoshu od Apple a koncept IBM PC založený na x86 procesoroch tak behom tejto dekády zabral 95 % trhu (samotné IBM nad ním stratilo kontrolu a trh sa stal pôdou pre identické kompatibilné klony takmer nekonečného zástupu iných výrobcov). Intel obrovský potenciál rozpoznal a rozšíril svoje výrobné kapacity natoľko, že sa mu ujedanie z procesorového koláča v podobe „parazitujúcej“ konkurencie prestalo páčiť. Neposkytol teda AMD svoj nový procesor 80386 a vyrábal ho sám. Všetko skončilo sériou žalôb, pri ktorej AMD zažalovalo Intel za porušenie dohôd o zdieľaní a Intel AMD zas za to, že behom nasledujúcich rokov reverzným inžinierstvom vytvorilo kópiu „triosemšestky“ v podobe Am386. Intel zažaloval prakticky všetkých ostatných výrobcov x86 procesorov a kým napríklad UMC bola donútená zastaviť výrobu, AMD sa vďaka dohodám uzatvoreným v čase štartu IBM PC platformy ubránilo. Aj keď Am386 (kópia Intel 80386) prišla, kvôli rozviazaniu spolupráce, s niekoľkoročným oneskorením, AMD sa podarilo procesor vylepšiť a namiesto pôvodnej frekvencie 33 MHz ho dokázalo dotlačiť až na 40 MHz, čím sa začal výkonovo podobať na nový a mnohonásobne drahší procesor Intel 80486. Spoločnosť AMD sa tak stala populárnym výrobcom CPU u nadšencov, ktorí pri stavbe počítača hľadeli na najlepší pomer výkonu a ceny. K podobnej situácii došlo o pár rokov neskôr, kedy AMD vydalo vlastnú vylepšenú verziu procesoru Intel 80486 pod menom Am486. Súdna bitka bola však pre AMD vyčerpávajúcejšia ako pre mnohonásobne väčší Intel. Ak totiž Intel neuspel s jednou kartou žaloby, okamžite vytiahol ďalšiu a dokonca AMD žaloval aj za použitie čísla „386“ v názve produktu. AMD kvôli zákazom predaja svojich produktov v dôsledku súdneho hašterenia zmeškalo dôležitý začiatok 90. rokov, v ktorom x86 platforma zaznamenala prudký rozmach a Intel si zabezpečil 90 % trhu.
Séria žalôb sa skončila napokon v roku 1995, kedy Intel zaplatil AMD odškodné 18 miliónov dolárov za nedodržanie licenčných dohôd a AMD zas Intelu 85 miliónov za porušenie patentov daných procesorov. Zároveň však došlo k podpisu ďalších dohôd o výmene licencií a zdieľaní patentov súvisiacich s CPU, pretože technológie oboch spoločností boli už pevnou súčasťou ich konkurenčných produktov. Spoločnosť AMD sa musela zaviazať k tvorbe už len celkom vlastných procesorov, avšak zostalo jej právo tvoriť CPU v rámci x86 platformy. Dizajn mikroarchitektúr oboch spoločností sa tak začal odvtedy výrazne odkláňať, i keď stále držal plnohodnotnú spoločnú kompatibilitu. Svoj prvý kompletne vlastný procesor vydalo AMD v roku 1996 pod názvom AMD K5. Na trhu súperil s prvými procesormi Intel Pentium. Výkonom bežné Pentiá prekonal, na výkon Pentia Pro však nestačil a vzhľadom na neskorší príchod na trh príliš nezaujal. To sa však nedalo povedať o jeho nástupcovi K6 v roku 1997, ktorý sa stal pre procesory Intelu (Pentium II) prvým vážnym konkurentom. V tom čase ich ešte bolo možné osadiť oba do rovnakej pätice i základných dosiek a AMD sa začalo na trhu presadzovať výraznejšie a jeho trhový podiel sa začal šplhať až k 15 %.
Stalo sa pritom niečo, čo len málokto čakal. Aj napriek tomu, že Intel bol z hľadiska zdrojov a počtu zamestnancov prakticky desaťnásobne väčšou spoločnosťou, AMD začalo byť v mnohých ohľadoch technologickým lídrom v zavádzaní noviniek. Nová K7 architektúra, na ktorej boli založené procesory Athlon sa stala hitom. V spolupráci s Motorolou a IBM dokázalo AMD, vďaka vylepšeným medeným medzispojom, priniesť nový 180 nm výrobný proces prakticky o rok skôr ako Intel a aj vďaka tomu sa procesory AMD Athlon stali v roku 2000 prvými masovo vyrábanými x86 procesormi, ktoré dosiahli frekvencie 1 GHz. V roku 2000 AMD stúpli tržby medziročne takmer o 70 % (z 2,8 miliardy na 4,6), pričom čistý zisk spoločnosti sa v danom roku priblížil hodnote jednej miliardy dolárov. AMD bolo na koni a do vývoja a výskumu investovalo ročne 640 miliónov dolárov. Nasledujúca architektúra AMD A8 (Athlon 64) sa v roku 2003 stala prvou úspešne zavedenou 64-bitovou architektúrou procesorov, ktorá navyše integrovala do procesoru pamäťový radič. Otvorila dvere vysokým kapacitám pamätí, pričom bola stále plne kompatibilná so starším 32-bitovým variantom. Išlo pritom o vôbec prvý prípad, keď architektúru inštrukčnej súpravy x86 výrazne upravil niekto iný ako Intel a ten teda musel prvýkrát integrovať do svojich CPU riešenie inej spoločnosti. Dovtedy tomu bolo naopak. Jeho vlastný pokus v podobe celkom novej a spätne nekompatibilnej architektúry IA-64 skončil výkonovým fiaskom (použitá na serverových procesoroch Itanium). Štandard architektúry x86-64 z dielne AMD sa používa na procesoroch AMD aj Intelu dodnes. V roku 2004 uviedla spoločnosť AMD na trh, takisto ako prvá, dvojjadrové procesory a prvá polovica prvej dekády 21. storočia sa tak v mnohých ohľadoch dá vnímať ako úplný vrchol tejto spoločnosti. V mnohých smeroch mala najlepšie procesory na trhu, ktoré pokrývali nielen drahé, ale i lacnejšie riešenia (napríklad za rovnaké peniaze ako 933 MHz Intel Pentium III sa dal kúpiť omnoho výkonnejší AMD Athlon na 1,2 GHz), inovovala celý trh a viedla v zavádzaní mnohých noviniek (64-bitová architektúra, integrovaný pamäťový radič, dvojjadrové procesory). Nad spoločnosťou sa však pomaly začalo zmrákať.
Súmrak AMD v poslednej dekáde
Vďaka úspechu Athlonov, respektíve architektúr K7 a K8, dokázalo AMD v rokoch 2000 až 2006 tvrdo útočiť na pozície Intelu. Na konci roku 2005 napríklad na americkom trhu po prvýkrát porazilo Intel a jeho CPU sa nachádzali v 52 % predaných desktopov a na lukratívnom serverovom trhu, ktorý bol dlhé roky najväčším zdrojom ziskov Intelu, podiel AMD v roku 2006 narástol na 48 % (v high-endových viacjadrových systémoch). Z hľadiska celosvetových predajov na domácich i serverových riešeniach AMD stúpalo na 25 % trhový podiel, čo automaticky malo za následok trhový pokles Intelu na 75 %. Intel proti tejto novej hrozbe začal žiaľ bojovať mnohými „podpásovými“ metódami, ktoré AMD zabránili v ďalšom raste. Jednou z dlhodobo opomínaných praktík bola veľká podpora softvérových vývojárov. Intel im totiž začal poskytovať kompilačný nástroj na zlepšenie a optimalizáciu kódu, aby mohli lepšie pracovať na procesoroch Intelu. Kompilátor upravil kód tak, aby využíval rozšírenia x86 architektúry, ako je napríklad MMX, SSE3, F16C či FMA, ktoré procesory Intelu aj AMD obsahujú. Problémom bolo, že bol ponúkaný ako optimalizačný nástroj pre všetky procesory na trhu a získal tak veľkú popularitu. Vývojári automaticky predpokladali, že ak kompilátor upraví kód tak, aby bolo využívané nejaké rozšírenie x86, nestane sa tak len pri procesoroch Intelu, ale aj AMD, ktoré toto rozšírenie majú tiež. Systém totiž obsahuje funkciu, ktorá rozpoznáva to, či dané rozšírenie procesor má alebo nie (tzv. CPU dispatcher). Intel však navrhol kompilátor, respektíve jeho dispatcher tak, aby najprv prečítal identifikátor samotného procesoru (vendor ID) a ak tento údaj neobsahoval výraz „GenuineIntel“ (originál Intel), nepoužila sa optimalizovaná časť kódu, ale naopak nezriedka tá vôbec najpomalšia, aj keď procesor rýchlejšie metódy podporoval. Ak by to Intel verejne oznámil, zrejme by bolo všetko v poriadku. Išlo totiž o jeho produkt, navrhnutý na zlepšenie kódu pre jeho procesory. To sa však nestalo a vývojári si tak neboli vedomí toho, že obsahuje „podvodný“ dispatcher, znevýhodňujúci konkurenciu. Ak by to vedeli, zrejme by sa kompilátor Intelu nikdy príliš nerozšíril, pretože len máloktorý vývojár by svoj program úmyselne tvoril tak, aby na nejakých procesoroch fungoval zle, obzvlášť, ak ide o procesory, ktorým v posledných rokoch mimoriadne rástla popularita.
Nákup spoločnosti ATI bol pre AMD obrovskou finančnou záťažou. Umožnil však integrovanie GPU do CPU a takisto vstup AMD do herného segmentu
Omnoho väčší nátlak však Intel vyvinul proti AMD zo strany výrobcov počítačov. Najkontroverznejším prvkom bol systém vernostných rabatov, ktorý sa na pohľad ukazoval ako množstevná zľava, v skutočnosti však odmeňoval výrobcov za to, ak dávali prednosť takmer výhradne Intelu a trestal v prípade, že do svojich počítačov osadzovali aj konkurenčné riešenia. V čase, keď procesory AMD predstavovali lepšiu voľbu než riešenia Intelu (Pentium III a Pentium IV), mnoho výrobcov začalo ponúkať stále väčšie objemy svojich počítačov s riešením AMD. To sa Intelu pochopiteľne nepáčilo a výkonovú nevýhodu začal kompenzovať dohodami, ktoré si mohol na základe svojho dominantného postavenia dovoliť. V základe to znamenalo, že poskytol extrémne výhodné ceny tým výrobcom, ktorí budú konkurenciu ignorovať alebo osadzovať len minimálne (napríklad do 5 % výrobkov) a zároveň pohrozil, že ak naopak konkurenciu neobmedzia, produkty pre nich výrazne zdražia. Takéto bonusy a hrozby sú samozrejme udržateľné a účinné len v prípade, že máte prakticky monopolné postavenie na trhu (na úrovni 80 %) a takisto ste na tom ekonomicky mnohonásobne lepšie, než váš najbližší konkurent. Jeden z najviditeľnejších prípadov sa udial v Japonsku, kde napríklad v produktoch Sony podiel procesorov AMD klesol z 24 % na nulu, pričom podobná situácia nastala aj u produktov Toshiba. V rámci desktopov spoločnosti NEC dokonca podiel padol z 84 % až takmer na nulu. Vtedajší viceprezident AMD Tom McCoy to označil za podlé a vyjadril sa, že „Intel začal byť nervózny, takže skrátka odišiel do Japonska a vďaka uplatneniu svojho monopolného postavenia nás jednoducho zlikvidoval.“ Dodal pritom, že ekonomicky sa monopol láme niekde na 30 a 35 % svetového trhového podielu, takže Intel sa postaral o to, aby spoločnosť AMD tento podiel nedosiahla. Na tom, že neprekonala ani 25 % trhový podiel, sa veľkou mierou podpísal aj Dell, teda najväčší americký dodávateľ počítačov, ktorý zastavil svoje snahy o osadzovanie AMD procesorov aj napriek tomu, že to pre nich znamenalo konkurenčnú nevýhodu z hľadiska výkonu. Uniknutá emailová komunikácia, ktorá sa stala súčasťou súdneho procesu, pritom ukázala, že predstavitelia spoločnosti sa jednoducho báli finančných následkov takého prechodu a boli si vedomí toho, že „Intel je pripravený na džihád, ak sa pridáme k AMD exodusu,“ čo bol citát priamo z jedného uniknutého mailu. AMD podala žalobu na Intel na zneužívanie monopolného postavenia a nekalé obchodné konanie v roku 2005 nielen v USA, ale aj Japonsku, Južnej Kórei a Európskej únii. Proces trvajúci mnoho rokov jej dal napokon za pravdu a znamenal astronomickú pokutu pre Intel. V roku 2009 išlo o pokutu 25 miliónov dolárov od Kórejskej obchodnej komisie a 1,06 miliardy eur od Európskej komisie, za nekalé zneužívanie dominantného postavenia na trhu, proti ktorému sa Intel odvolal. V roku 2014 však Európska komisia odvolanie zamietla a rozsudok potvrdila. V rámci americkej žaloby skončil proces v roku 2009 mimosúdnou dohodou, na základe ktorej Intel zaplatil AMD odškodné vo výške 1,25 miliardy dolárov.
Prítomnosť procesorových a grafických jadier AMD na oboch hlavných herných konzolách v podobe PlayStation 4 a Xbox One je jedným z mála pozitív AMD za posledné roky
Zdatný súboj s Intelom v rokoch 2001 až 2006 nebol zadarmo. Spoločnosť AMD investovala do vývoja každoročne 600 miliónov až 1 miliardu dolárov, pričom aj napriek stúpaniu tržieb (z 3,8 miliardy v roku 2001 až k 5,8 miliardám v roku 2005) operovala v rokoch 2001 až 2003 v strate (spolu 1,5 miliardy dolárov). V rokoch 2004 a 2005 síce dosiahla zisk 221, respektíve 231 miliónov, avšak sabotáž predajov zo strany Intelu tvrdo pociťovala zo všetkých strán a malý trhový podiel skrátka nedokázal živiť stavbu nákladných fabrík a vývoj nových výrobných procesov (dlhodobý dlh narástol na 1,7 miliardy dolárov). Intel, ktorý mal v roku 2005 pri svojom 75 % trhovom podiele tržby takmer 39 miliárd a zisk 8,6 miliardy dolárov, s tým problém pravdaže nemal. Jeho čistý zisk bol totiž väčší, než celkové tržby AMD. V tomto období, keď sa AMD darilo produkovať vyrovnané či dokonca lepšie procesory ako mal Intel, bola situácia udržateľná, pretože 25 % trhový podiel a narastanie trhu ako celku zvládlo celý proces financovať. Toto obdobie však nemohlo trvať večne. Misky váh sa naklonili na stranu Intelu s príchodom architektúry Core, pri ktorej začal uplatňovať dnes veľmi známu tik-tak stratégiu. Jeden rok vylepšil mikroarchitetúru a druhý rok výrobný proces, a tak pokračoval stále dokola. V roku 2006, keď Intel uvádzal svoju najlepšiu architektúru za mnohé roky. Pritom spoločnosť AMD urobila jedno z najnákladnejších rozhodnutí vo svojej histórii a odkúpila úspešnú kanadskú spoločnosť ATI, vyvíjajúcu grafické čipy Radeon. Spoločnosť AMD za ňu zaplatila 4,3 miliardy dolárov (spoločne s 58 miliónmi vlastných akcií vo vtedajšej hodnote 1,1 miliardy dolárov), na čo si musela požičať, čím navýšila svoj dlh na 5 miliárd dolárov. Sprvu pritom pokukovala po Nvidii, ale tá mala záujem len o viazanú spoluprácu, nie akvizíciu. Rozhodnutie teda padlo na ATI a či to bolo dobré alebo zlé sa hodnotí pomerne ťažko. Spoločnosť AMD veľmi dobre zhodnotila to, že budúcnosť je vo väčšej integrácii, a potom ako do svojich procesorov integrovala radič pamäti zo severného mostíka, vedela, že ďalším veľkým krokom bude integrácia GPU jadier. S nimi však nemala žiadne skúsenosti a akvizícia grafickej spoločnosti teda bola z jej pohľadu nutnosť, a to aj napriek tomu, že to znamenalo ešte väčšie zadĺženie.
V roku 2007 spoločnosť uviedla na trh architektúru K10 v podobe Phenomov (a Opteronov na serverovej strane), pričom si musela vystačiť so 65 nm výrobným procesom, zatiaľ čo konkurenčný Intel už úspešne prešiel na vyvinutejší 45 nm proces. Aj napriek tejto zjavnej nevýhode procesory AMD za Intel Core 2 Duo a Core 2 Quad v samotnom výkone príliš nezaostávali a rozdiel sa prejavoval najmä na horšej spotrebe. Vďaka lepšej cene boli však stále populárne a zákazník si za rovnakú cenu mohol dovoliť v strednom segmente často výkonnejší AMD procesor, než bol čip Intelu za rovnakú cenu. AMD procesory sa tak stali ľudovou voľbou aj v našich končinách. AMD prešlo na 45 nm výrobný proces až v roku 2009 v rámci príchodu procesorov Phenom II, Intel však v januári 2010 zavŕšil prechod na 32 nm výrobný proces (prvé Core i3, 5 a 7) a svoj náskok si udržal. AMD zažívalo ťažké finančné obdobie. Aj keď tržby zostali relatívne stabilné a v rokoch 2006 až 2010 sa pohybovali na úrovni 5,4 až 6,4 miliardy dolárov, kvôli odkúpeniu ATI boli roky 2007 a 2008 hlboko stratové (3,3 a 3,1 miliardy dolárov). Financovanie nákladných fabrík sa pritom stalo pre spoločnosť už neudržateľné a po dohode s finančníkmi z blízkeho východu došlo k oddeleniu celej výrobnej časti do samostatnej spoločnosti nazvanej GlobalFoundries. Tá je v súčasnosti vo vlastníctve emirátu Abú Zabí (prostredníctvom investičnej spoločnosti ATIC), najväčšieho emirátu Spojených arabských emirátov. GlobalFoundries sa stala čisto výrobnou spoločnosťou (tzv. Dedicated Foundries), ktorá nevyrába vlastné čipy, ale len čipy iných spoločností, ktoré fabriku nemajú. Stala sa tak priamym konkurentom svetovej jednotky spoločností tohto typu, ktorým je tchajwanské TSMC. Samotné AMD je od roku 2009 tzv. fabless vývojárom čipov, bez vlastnej fabriky, podobne ako napríklad Nvidia či Qualcomm a za výrobu v cudzích fabrikách musí platiť. Odpadajú mu však náklady na ich stavbu a vývoj výrobného procesu. Spoločnosť sa skrátka potrebovala vrátiť do zisku a na prelome rokov 2008 a 2009 urobila aj veľmi nešťastné rozhodnutie o odpredaji mobilnej grafickej divízie v podobe produktov Imageon, ktoré získala nákupom ATI. Sústredila sa len na hlavný produkt v podobe Radeonov a Imageon určený pre mobilné SOC a ten nakoniec skončil v rukách spoločnosti Qualcomm. Tá ho premenovala na Adreno a začala ho integrovať do svojich ARM procesorov Snapdragon, krátko po explózii popularity smartfónov. AMD sa tak touto chybou pripravilo o relatívne ľahký vstup na tento trh. Vďaka odpredaju fabrík, Imageonu a konečnému prehltnutiu ATI, sa AMD v rokoch 2009 a 2010 vrátilo do zisku v podobe 304, respektíve 741 miliónov dolárov. Vyzeralo to, že sa blýska na lepšie časy. Kríza bola, zdá sa, zažehnaná, dlhodobý dlh vďaka odpredaju fabrík a takisto 1,25 miliardovému odškodnému od Intelu (za nekalé praktiky v predošlých rokoch) klesol z 5 na 2 miliardy dolárov a spoločnosť sa chystala vrátiť do veľkej hry pomocou novej architektúry Bulldozer. Tá nevychádzala z predošlých Phenomov a Athlonov (K10, respektíve K8, ktorá mala svoj zrod už v roku 2003) a bola navrhnutá úplne od základu, s dôrazom na modularitu a viacvláknový výpočet.
AMD očakáva od Zenu veľa. To, či sa očakávania naplnia, prezradí budúci rok
Po jej príchode v roku 2011 však prišiel mohutný šok. Procesory totiž dosahovali podobný alebo v niektorých prípadoch dokonca horší výkon ako Phenomy II, ktoré sa chystali nahradiť, a to aj napriek lepšiemu 32 nm výrobnému procesu. AMD preto K10 stále držalo na trhu až do mierneho vyladenia architektúry Bulldozer v nasledujúcich rokoch. Avšak, keď v roku 2012 Intel prešiel na 22 nm proces, priepasť sa vďaka nevydareným Bulldozerom ešte viac prehĺbila. V roku 2011 stúpli tržby na 6,57 miliardy a čistý zisk tvoril 491 miliónov, avšak v roku 2012 sa „Bulldozerová“ mizéria prejavila naplno poklesom tržieb na 5,42 miliardy a stratou 1,18 miliardy dolárov. Neúspech procesorov bol v danom roku ešte prehĺbený 10 % poklesom trhu ako celku a zatiaľ čo Intel hlásil rekordné tržby, AMD sa prepadalo viac ku dnu a trhový podiel klesol na 13 % (a podiel Intelu teda stúpol na 87 %). V roku 2013 skončilo AMD s tržbami 5,3 miliardy dolárov, čo bolo ešte menej než v roku 2012, avšak hrozivá strata miliardy dolárov bola tentoraz nahradená relatívne malou stratou 83 miliónov. Strata v predchádzajúcom roku bola totiž tvorená rôznymi jednorazovými nákladmi napríklad v podobe „pokút“ za nevyužité dohodnuté výrobné kapacity v GlobalFoundries, v dôsledku nepodareného nástupu architektúry Bulldozer, o ktorú bol skrátka primalý záujem. AMD v roku 2012 takisto odkúpilo spoločnosť SeaMicro za 334 miliónov dolárov (281 miliónov priamo, zostávajúcich 53 miliónov prostredníctvom predaja 7,2 milióna vlastných akcií), s pomocou ktorej chcelo naberať trhový podiel v segmente cloudových datacentier. Zisky zachránil v roku 2013 úspech na poli herných konzol, pretože procesorové a grafické riešenie sa podarilo dostať do PlayStation 4 a takisto Xbox One. Vďaka nim začal rásť trhový podiel AMD opäť nad 15 %, pričom sa začal zviechať aj procesorový trh s druhou generáciou mikroarchitektúry Bulldozer (Piledriver), ktorá odstránila tie najväčšie neduhy. Pri 32 nm výrobnom procese však boli 22 nm procesory Intelu stále v nedohľadne. AMD v roku 2014 dosiahlo trochu zlepšené tržby na úrovni 5,51 miliardy dolárov, avšak po započítaní všetkých prevádzkových a vývojových nákladov tento rok zakončila s masívnou stratou 403 miliónov. Tržby Intelu boli v roku 2014 pritom opäť rekordné a dosiahli 55,9 miliardy dolárov, z čoho bol čistý zisk 11,7 miliardy.
Existuje nádej na lepšie časy?
Podľa výsledkov z prvého štvrťroku (tržby 1,03 miliardy, strata 180 miliónov) skončí AMD v tomto roku opäť v strate, a to pravdepodobne na úrovni niekoľkých stoviek miliónov dolárov. Prvý kvartál roku je však obvykle slabší než druhý a najmä štvrtý. Spolu s výsledkami prvého kvartálu 2015 sa dostala na svet taktiež ďalšia nepríjemná novinka o tom, že spoločnosť s okamžitou platnosťou ruší svoju divíziu mikroserverov. AMD túto divíziu pritom založilo len pred dvoma rokmi, odkúpením už spomenutej spoločnosti SeaMicro za 334 miliónov dolárov. V základe išlo o koncept rozmerovo malých a energeticky úsporných serverov so stovkami procesorových jadier, s ktorými malo AMD veľké plány, pričom chcelo využiť najmä cennú technológiu prepojovacej logiky od SeaMicro, nazvanej Freedom Fabric. Koncept sa však nepodarilo úspešne rozvinúť a táto divízia skrátka v rukách AMD rozkvitnúť nedokázala, nech už boli dôvody akékoľvek. Pre AMD tak začala predstavovať neželanú a hlavne v súčasných podmienkach neudržateľnú finančnú záťaž, ktorú si dnes skrátka nemôže dovoliť. Výsledkom je teda zrušenie, ktoré prispelo v prvom kvartáli tohto roku do finančných výsledkov jednorazovou stratou 75 miliónov dolárov. V AMD prebieha dlhodobá reštrukturalizácia, pričom je vidieť výrazné krátenie nákladov.
GlobalFoundries by vďaka spojeniu síl so Samsungom mal dokončiť prípravu 14 nm FinFET procesu pre pokročilé AMD procesory už na budúci rok
Jedným z najväčších problémov AMD v posledných rokoch je výrazné meškanie v zavádzaní výrobného procesu. S 32 nm čipmi sa konkuruje ťažko, pokiaľ váš súper vyrába na 22 nm a najnovšie dokonca na 14 nm výrobnom procese. Situácia je ešte umocnená tým, že architektúra Bulldozer sa skrátka príliš nepodarila. Jej druhá generácia (Pilledriver, 2012) síce situáciu zlepšila, ale nie oveľa. V roku 2014 predstavila AMD tretiu generáciu tejto mikroarchitektúry, nazvanú Steamroller, na nižšom výrobnom procese, ktorá však nebola celým krokom z 32 na 22 nm, ale len polovičným krokom na 28 nm. Dôvod bol jednoduchý. Lepší výrobný proces skrátka pre pokročilé čipy stále nebol dostupný ani v GlobalFoundries, ani v TSMC. Skorý prechod na FinFET sa Intelu vyplatil a iní výrobcovia čipov narazili pri vývoji 20/22 nm výrobných procesov klasickej koncepcie na obrovské problémy. Doplatili na to nielen AMD, ale aj Nvidia. Veľké GPU čipy totiž zostali na 28 nm zaseknuté takisto. Notebookové modely AMD procesorov A4, A6, A8 a A10 trápia aj z tohto dôvodu horšie prevádzkové vlastnosti v porovnaní s produktmi Intelu a výkonné desktopové FX modely sa pri ďalšom navýšení výkonu prezentujú skutočne mamuťou spotrebou. Situáciu zachraňuje z hľadiska zákazníka aspoň cena, ktorá neduhy v niektorých prípadoch vyváži. Situáciu zrejme nezachráni ani štvrtá a finálna generácia CPU mikroarchitektúry Bulldozer, nazvaná Excavator (znova 28 nm), s ktorou bude AMD bojovať na trhu tento rok. AMD potrebuje nový výrobný proces ako soľ, pričom nesmie chýbať ani podarená mikroarchitektúra. A práve tu sa blýska na lepšie časy.
AMD sa snaží opäť dostať do zisku a agresívne vyrazila za celkom novou architektúrou, ktorá koncept Bulldozeru celkom zahodí. Ide o novú mikroarchitektúru Zen, ktorá je naplánovaná pre rok 2016. Jej hlavným vývojárom je Jim Keller, ktorý v minulosti stál na čele vývojového tímu mikroarchitektúry K8 (z ktorej vyšli úspešné procesory Ahlon 64) a spolupodieľal sa na vývoji 64-bitovej architektúry x86. AMD sa zameriava na svoje najväčšie slabiny v porovnaní s mikroarchitektúrami Intelu, ktorými sú spotreba a výkon na jedno jadro.
AMD si pritom stanovilo jasný cieľ, ktorým je ukončenie prešľapovania v najlacnejšom segmente počítačov a opätovná penetrácia do výkonného segmentu. Chce sa pri tom sústrediť na menej vecí a dobre, než na veľa vecí a málo. Pre budúce roky teda nemá žiadny záujem investovať do vývoja čipov pre low-endové smartfóny a tablety. Na tomto trhu je totiž obrovská konkurencia a potenciálne nízke marže, ktoré by nevyvážili vysoké náklady na vstup do neho (Intel dnes do neho vstupuje s masívnymi investíciami, ktoré si AMD skrátka nemôže dovoliť). Namiesto toho sa zameria na segment, s ktorým má skúsenosti, a teda tvorbou procesorov pre výkonné počítače v podobe herných strojov, pracovných staníc a datacentier. Prioritou sú teda procesory pre notebooky, desktopy aj servery. Cieľom je nová mikroarchitektúra Zen pre výkonný segment, postavená na platforme x86 a takisto jej úsporná sestrička K12, postavená na platforme ARM (ARMv8-A), ktorá by sa mala dostať na trh v roku 2017 (tá nie je určené pre tablety, ale pre datacentrá používajúce obrovské množstvo čipov). Okrem zmeny konceptu bude hlavnou prednosťou novej Zen mikroarchitektúry najmä to, že GlobalFoundries by v spolupráci so Samsungom malo byť v roku 2016 schopné spustiť 14 nm výrobný proces pre zložité čipy v podobe herných GPU a takisto CPU s architektúrou x86 a AMD vďaka tomu bude môcť urobiť najväčší skok v zmenšovaní procesu za mnoho rokov. Ak sa nástup v roku 2016 podarí, po dlhej dobe by stála na rovnakom stupni ako Intel a hrala vyrovnanú partiu. Vývoj novej mikroarchitektúry a jej zavedenie na celkom novom procese je však veľmi náročné a Intel sa tomu bráni vďaka svojej výbornej tik-tak stratégii, pri ktorej zmenší vždy existujúcu mikroarchitektúru a následne na ďalší rok vyvinie novú mikroarchitektúru na rovnakom procese. Vyhýba sa tak spojeniu oboch náročných krokov, čo mu prinieslo obrovský úspech. Hodiny Intelu však majú v roku 2016 naplánované hrozivé tiknutie na 10 nm, vďaka čomu môže opäť odskočiť. Je ale otázne, či sa to podarí a nenastanú oneskorenia, ako v prípade aktuálneho 14 nm výrobného procesu. Intel sa tak môže úspešne dostať k 10 nm výrobe možno až v roku 2017, pričom na túto hodnotu rýchlo chváta aj Samsung a GlobalFoundries, ktoré s 14 nm prejdú na FinFET takisto. AMD by tak v roku 2017 a 2018 mohla, vďaka výrobe v týchto fabrikách, opäť situáciu vyrovnať s druhou generáciu Zenu (dnes označovanou ako Zen+), pokiaľ bude pripravený 10 nm výrobný proces aj pre zložité a veľké čipy, nielen pre jednoduchšie SOC.
Zavedením HBM pamätí AMD ukazuje, že pozícia technologického lídra nie je celkom zabudnutá. Nechce nimi totiž nahradiť len GDDR5 na grafických kartách, ale ich aj integrovať priamo do výkonných procesorov
AMD sa ponáhľa vylepšiť aj svoju grafickej divíziu a produkty Radeon. V segmente samostatných grafických kariet sa od doby odkúpenia spoločnosti ATI pohybuje trhový podiel Radeonov na hodnotách okolo 40 %, zatiaľ čo konkurenčné produkty GeForce od spoločnosti Nvidia okolo 60 %. V tomto segmente je pritom AMD často vývojovým lídrom a súboj je nezriedka na ostrie noža vo všetkých cenových segmentoch, v ktorých majú obe spoločnosti čo ponúknuť. V poslednom roku však došlo k výraznému poklesu trhového podielu a AMD, aj vďaka svojej nepríjemnej finančnej situácii a takisto podarenej mikroarchitektúre Kepler od Nvidie, musela prehltnúť horkú pilulku so znížením trhového podielu na 25 %. Nvidia teda zabrala tri štvrtiny trhu samostatných grafických kariet a AMD to rozhodne nemá v pláne nechať bez odpovede. Najnovším prírastkom do boja má byť to, že AMD ako prvá zavedie nový koncept grafických pamätí v podobe HBM, čo je nástupca stávajúcej GDDR5 koncepcie, čomu sa podrobne venujeme v samostatnom článku o operačných pamätiach v tomto vydaní. Trhový podiel sa zmení v prípade, že sa pozeráme na GPU ako celok a započítavajú sa aj grafické integrované jadrá v x86 procesoroch. Z tohto hľadiska patrí, vďaka vysokému trhovému podielu procesorov, prvé miesto Intelu (70 %), pretože GPU má prakticky každý jeho čip, pričom AMD a Nvidia sa držia každá okolo 15 % podielu (AMD doháňa rozdiel Nvidie integrovanými grafickými čipmi vo svojich CPU). Uvidíme, či sa AMD podarí grafický trh obrátiť naruby. Každopádne má k tomu omnoho väčší technický potenciál, než v prípade CPU, pretože na GPU trhu v poslednej dekáde AMD hralo s Nvidiou celý čas vyrovnanú partiu, čo sa o CPU trhu, kde mu konkuruje Intel, rozhodne povedať nedá. Závan nového vetra, ktorý priniesla nová riaditeľka AMD Lisa Su (od októbra minulého roku), pôsobí každopádne sviežo. Sústredenie na menší rozsah výrobkov a takisto na výkonný GPU a CPU segment, môže AMD veľmi prospieť.
Pred AMD sú každopádne zlomové roky 2016 až 2018, v ktorých sa bude snažiť vrátiť na vrchol. Ide v mnohých ohľadoch o rozhodujúci útok, pretože posledná dekáda bola skutočne ťažkým obdobím, kde zaznamenala pokles a stratu významu prakticky na všetkých trhoch. Ak by sa nástup Zenu nepodaril z hľadiska nevydarenia mikroarchitektúry alebo problémom so 14 nm výrobným procesom a spoločnosť by sa dostávala do čoraz väčšej straty, závan odkúpenia silnejším hráčom by sa veľmi rýchlo vrátil okolo roku 2020. Ten, komu súčasná pozícia AMD vyhovuje, je Intel. Z hľadiska CPU totiž AMD pre neho predstavuje v posledných rokoch minimálnu konkurenciu a v rozložení produktov a ich cien má prakticky voľné ruky, ako keby bol na trhu sám. Zároveň však sám vlastne nie je a má teda pokoj od antimonopolných úradov. Ako zákazníci však konkurencieschopné AMD potrebujeme všetci ako soľ.
