Nedá sa nič robiť. Mali sme počúvať tých prorokov, ktorí sa nás celú tú dobu snažili varovať. A ako to už v retročriepkach býva, niekedy sa skrátka veciam ktoré sa diali skoro až ani nedá uveriť.
Dnes, v dobe vládnutia Spotify a konkurenčných streamovacích služieb, sa dané obdobie môže zdať ako ďaleká a skoro až neuveriteľná história.
Prvá dekáda tohto storočia bola pirátstvom celkom posadnutá. Rapídne klesajúce predaje audio CD a neschopnosť nahrávacích a vydavateľských štúdií reagovať na internet a digitálnu distribúciu znamenala, že piráti mohli prakticky za všetko, vrátane zlej úrody pšenice.
Ak patríte medzi mladšie ročníky, ktoré túto dobu nejako vedome nezažili, možno sa vám to bude zdať všetko absurdné.
Nuž, absurdné to rozhodne bolo, ale vedzte, že bežní ľudia sa nesmiali a rozhodne len krútili hlavou, že čo to preboha tie firmy zo zábavného priemyslu a nimi vytvorené „autorské zväzy“ a protipirátske organizácie stvárajú.
AKO VŠETKÝCH PRESVEDČIŤ, ŽE SKOPÍROVANIE CD ZA 10 EUR JE HRÔZOSTRAŠNÝ A ŤAŽKÝ ZLOČIN
V roku 2006 bola v americkom štáte Minnesota obvinená 29 ročná matka štyroch detí z nelegálneho stiahnutia 24 pesničiek. Súbory sťahovala doma „na materskej“ pomocou P2P siete Kazaa, pričom 1700 skladieb zároveň v sieti zdieľala. V rámci verdiktu súdu jej bola, za radosti žalujúcich autorských zväzov, udelená pokuta vo výške 1,9 milióna dolárov.
To bolo 80 000 dolárov za skladbu. Alebo 1100 dolárov, ak by pri sťahovaní stihla odoslať všetkých 1700 skladieb smerom von, čo je viac ako nepravdepodobné. Vzhľadom na to, že v tej dobe sa v on-line obchodoch cena skladieb pohybovala na úrovni 99 centov, bol verdikt súdu absurdný.
Žiaľ, IT problematiky neznalí sudcovia a porota mali problém pochopiť, o čo vlastne pri sťahovaní ide a k akým stratám vlastne naozaj dochádza. Pri prvom odvolaní pokuta klesla na 222 000 dolárov, pri druhom naopak opätovne stúpla na 1,5 milióna a napokon v treťom a poslednom odvolaní, kedy sudca predniesol vetu, že „Odškodnenie 1,5 milióna dolárov za stiahnutie a distribúciu 24 skladieb je otrasné, obzvlášť v prípade, keď boli skladby použité na osobnú potrebu“, bola pokuta napokon znížená na finálnych 54 000 dolárov.
To bol mimochodom v tej dobe ročný príjmový medián americkej domácnosti, alebo šesť rokov priemernej mzdy vtedajšieho Slováka.
Každý máme nejakú prirodzenú predstavu o tom, čo je adekvátny trest a ktorý nelegálny čin je horší ako druhý.
Vieme rozlíšiť, že zavraždiť niekoho je omnoho hroznejší čin, než ukradnutie peňaženky. Vieme, že ak dieťa bez platenia v obchode vezme balík cukríkov a schová si ho do vrecka, daná krádež má inú povahu, než vbehnutie ozbrojeného lupiča v kukle do banky.
Asi nie je prehnané odhadnúť, že drvivá väčšina z nás bude vnímať vyššie uvedenú sumu ako neadekvátny trest za stiahnutie 24 trojminútových skladieb, denne hraných v rádiu.
To, že neautorizované stiahnutie/skopírovanie audiovizuálneho diela dnes označujeme pojmom krádež, je výsledkom dekády trvajúcich snách jednotlivých firiem a zväzov na ochranu licenčných a autorských práv.
Protipirátske reklamy s týmto stanoviskom sa začali objavovať už v 80. rokoch minulého storočia, ešte v súvislosti so sloganmi ako „Domáce nahrávanie zabíja muziku“, ktoré sa vyjadrovalo k nahrávaniu/duplikovaniu obsahu magnetofónových pások pomocou tzv. dvojčiat, pri ktorých sa jedna páska prehrávala, zatiaľ čo druhá vedľa nej zvuk nahrávala.
V 90. rokoch sa to transformovalo na digitálny obsah, v súvislosti s počítačmi, pričom ikonickým je napríklad video Nekopíruj tú disketu!, kde sa o nelegálnosti pirátstva a „domácom kradnutí“ 10 minút rapuje.
Po obrovskom nástupe internetu a sťahovaniu filmov a muziky v podobe MP3/AVI súborov tieto kampane zrejme vyvrcholili dielom „Nestiahol by si auto“ z roku 2004, ktorá sa stala kultúrnym dedičstvom svojej doby a nekonečným zdrojom paródii.
Aj keď označovať ľudí štýlovým slovom piráti a ukazovať im videá, v ktorých samotný akt v optike ranných rokov druhého milénia už ani coolovejšie vyzerať nemohol bolo dosť neefektívne, faktom bolo, že spojenie sťahovania autorsky chránených diel so slovom „krádež“ sa podarilo pretlačiť.
Použitie tohto slova je účinné, pretože vyvolá negatívne asociácie a dojem, že s týmito aktérmi nemá sympatizovať. V realite je zavádzajúce z očividných dôvodov neexistencie priamej paralely fyzickej krádeže, kde „obeti“ niečo naozaj mizne.
Neskresľujúcim termínom je „neoprávnené použitie služby/tovaru“, nakoľko pirátstvo bolo a je ekvivalentné napr. jazde načierno v MHD, či prešmyknutiu sa na koncert dierou v plote. Dotyčný aktér sa síce „obohacuje“, ale nie je pravda, že nevyhnutne spôsobuje merateľnú stratu, obzvlášť ak si lístok ani nemôže dovoliť.
Idea protipirátskych organizácii a jednotlivých nahrávacích štúdií, že neautorizovaná kópia diela je rovnocenná so strateným predajom, však paradoxne nebola tým najväčším nezmyslom, ktorý sa vehementne snažili v prvej dekáde presadiť.
Predovšetkým v USA sa roky snažili o to, aby sa strata násobila s každou vlastnou kópiou a takisto s každou potenciálnou kópiu v súvislosti so zdieľaním.
Ak teda používateľ stiahol pomocou siete Bittorrent jeden album kapely (dátový objem napríklad 100 MB), nespáchal priestupok na úrovni 20 dolárov, za ktoré sa predávalo CD, či 10 dolárov, za ktoré sa album predával v elektronickej podobe napríklad na iTunes.
V žalobách z prvej dekády tohto storočia chceli autorských zväzy prišívať pirátovi spolupáchateľstvo na rozširovaní a ak napríklad album sťahovalo 10 000 ľudí, mal byť zodpovedný za všetkých, pretože napríklad v prípade Bittorrentu album pri sťahovaní zároveň rozširuje/odosiela aj k iným používateľom.
V normálnom svete by platilo, že relevantný je len objem dát. Ak pirát stiahol 100 MB (celý album) a zároveň 200 MB odoslal (ekvivalent dvoch albumov), nezáleží na tom, koľkým ľudom putovali jednotlivé fragmenty.
Autorské zväzy a vydavateľstvá sa ale snažili vytvoriť iný svet. Svet v ktorom by mohli zlodeja jedného auta, ktorý ho rozpredal 1000 ľudom na súčiastky, odsúdiť za krádež 1000 áut a požadovať od neho 1000 automobilovú finančnú kompenzáciu.
Našťastie, éra drakonických a „exemplárnych“ procesov mala krátky život. Hudobné a filmové štúdia rýchlo zistili, že zastrašenie ľudí týmto spôsobom sa nepodarilo a v pirátstve veselo pokračovali po celom svete (jeho veľký pokles spôsobilo až veľké rozšírenie pohodlných streamingových audio a video služieb v nasledujúcej dekáde).
Navyše sa pritom stretli s negatívnou reakciou novinárov a takisto verejnosti, ktorá sa „prekvapivo“ nepostavila na stranu vlastníkov práv, ale práve na stranu študentov, matiek v domácnosti, či kohokoľvek, kto mal za hŕstku skopírovanej muziky platiť miliónové pokuty.
V nasledujúcej dekáde sa tak nahrávacie spoločnosti namiesto bežných pirátov zamerali na veľkých prevádzkovateľov pirátskych stránok a biznisov, ktorí sa na pirátskom obsahu pokúšali nejakým spôsobom zarobiť. Čo bola rozhodne schodnejšia cesta, pri ktorej nepotrebovali bojovať o sympatie.
MLADÁ ZLOČINECKÁ TERORISTKA A JEJ ÚSPEŠNÉ LAPANIE V KINE
Odklon nahrávacích spoločností od démonizovania bežnej verejnosti však niesli protipirátske združenia veľmi ťažko. Tie v budovaní atmosféry strachu naďalej pokračovali, pričom sa snažili vyvolať dojem, že autorské zväzy sú v takmer v zúfalej pozícii a len s ťažkosťou sa dokážu brániť narastajúcej a hrozitánskej kriminalite v podaní pirátov, ktorá ich čo nevidieť zruinuje.
Nešlo pri tom len o deti či dospelých, ktorí si zlotrilo sťahovali MP3 skladby v hodnotách desiatok eur. Šlo aj o pirátenie filmov, napríklad tým, že ho niekto nahral pri premietaní v kine.
A bolo jedno, že záznam vyzeral ako keby ho niekto urobil cez 20 cm hrubé plexisklo, ktoré celý deň škriabali a olizovali mačky. Podľa názorov týchto organizácii a združení šlo o neuveriteľne ohavný zločin, až na úrovni teroristických činov (podľa použitej rétoriky), s ktorým bolo potrebné bojovať najtvrdšou možnou mierou.
A je naozaj pozoruhodné, že tento dojem sa im na konci prvej dekády prakticky úspešne podarilo vytvoriť, čo vonkoncom nebola ľahká úloha.
Ak zájdeme do múzea alebo zoo, je pomerne normálne a z hľadiska zákonov aj legálne urobiť si fotky expozície alebo zvierat.
Nikto sa nás nebude snažiť presvedčiť, že vystavením daných fotiek napr. na Facebooku sme daných prevádzkovateľov okradli o peniaze, pretože sme odradili potenciálnych návštevníkov od návštevy (veď na čo by tam chodili, keď už to videli na fotkách).
Prevádzkovateľ samozrejme môže fotografovanie alebo nahrávanie videa zakázať a pri prichytení nás z budovy či daného objektu vykázať. Môže od nás chcieť zaplatenie poplatku a ak odmietneme, zakázať nám budúci vstup, keďže nedodržujeme podmienky a pravidlá.
Zo vstupu na „sväté územie“ filmového/hudobného priemyslu sa ale postupne stala celkom iná záležitosť. Pod nátlakom správcov autorských práv sa pri návšteve kina stala takáto činnosť zločinom.
Na to ako sa v tejto dobe vyvolával strach a pohoršenie poslúži dobová tlačová správa Českej protipirátskej únie:
„JIHLAVA, 29.10.2009 – Perfektná práca zamestnancov a vedenia jihlavského multikina Cinestar a polície vyústila v zadržanie mladej ženy, ktorá pri včerajšom popoludňajšom premiérovom predstavení pirátsky natáčala film Michael Jackson’s This Is It.
Uvádzač si pri rutinnej kontrole kinosálu všimol nekalej činnosti v sále a upozornil svojho kolegu, ktorý jeho podozrenie potvrdil. Spoločne následne informovali vedenie kina, ktoré kontaktovalo linku 158.
Na miesto sa ešte pred skončením predstavenia dostavila policajná hliadka a kriminalisti služby kriminálnej polície a vyšetrovania Územného odboru Jihlava. Tí si na páchateľa počkali do konca predstavenia a zadržali osobu, ktorú im pozorný uvádzač označil.
Ten sa totiž ešte pred koncom predstavenia prezliekol do civilného oblečenia a podozrivú sledoval, aby sa nestratila v dave. Asi dvadsaťročné dievča, ktoré sa k natáčaniu filmu pod ťarchou dôkazov priznalo, potom policajti predviedli na stanicu, kde boli zahájené úkony pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania autorského práva.
Dievčaťu, ktorému sa na svoj mobilný telefón podarilo nahrať takmer celý film, hrozí v prípade obvinenia trest odňatia slobody až na dva roky, peňažný trest do piatich miliónov korún a trest prepadnutia veci.“
Pokiaľ ste sa pri čítaní tejto reálnej dobovej citácie prevrátili oči dohora, alebo sa rukou chytili za čelo, rozhodne nie ste jediní. Text pripomína dennú tlač z pred roka 1989 a demonštruje, akú atmosféru sa ochranné autorského zväzy snažili z hľadiska pirátstva navodiť.
Text pôsobí, akoby polícia za pomoci statočných zamestnancov kina dolapila nebezpečného teroristu, ktorý ohrozoval každého človeka v republike. Všimnite si pri tom, že „pirát“ nebol prichytený s profesionálnou kamerou, ktorú postavil uprostred kinosály na statív. Obvinené dievča si nahralo časť filmu na svoj mobilný telefón, ktorý držala v ruke.
Ak neviete, ako telefóny v roku 2009 vyzerali, tak nejako takto. Kvalita záznamu musela byť nevyhnutne len symbolická a pripomínala skôr oživenú spomienku pre nasledujúci večer, než akokoľvek reálne upotrebiteľnú kópiu. Ale na tom z pohľadu protipirátskej únie nezáležalo.
Šlo o odporný zločin, ktorému sa mala venovať kriminálna polícia a hotovo. Pretože ak ste si daný záznam pozreli tisíc krát, okradli ste distribútora o tisíc predaných lístkov.
SPUSTENIE KOPIMAŠINY A NEODVRATNÝ KONIEC CELÉHO HUDOBNÉHO PRIEMYSLU
A ako to vlastne všetko mohlo dopadnúť? Určite nie tak, že by sa objavili služby, ktoré by digitálny obsah s požehnaním tvorcov začal poskytovať digitálne, on-line a rýchlo na jedno kliknutie za rozumné sumy.
Nie, také niečo bolo odporné a všetci vydavatelia hovorili, že to nemôže fungovať a nechceli to, takže sme sa nikdy nedočkali služieb ako Netflix či Spotify. To skrátka nešlo. Riešením boli fyzické médiá a čoraz prísnejšie ochrany proti kopírovaniu a ak to nefungovalo a klesali zisky, za všetko mohli tí hnilobní piráti, ktorých bolo treba miliónovo či rovno miliardovo pokutovať a zatvárať do basy.
V roku 2015 tak došlo k najhoršiemu.
Peter Sunde, jeden zo spoluzakladateľov legendárneho pirátskeho trackeru The Pirate Bay, sa dostal po rozsudku a odsedení si trestu v švédskom vezení na slobodu. Zábavnému priemyslu stále dlžil milióny dolárov, ktoré mu súd nariadil platiť do konca života, takže sa rozhodol vytvoriť ultimátnu zbraň a odvetu, ktorým celé odvetvie zlikviduje.
Bol ním malý počítač Raspberry Pi, s doplnkovým LCD displejom, pre ktorý v Pythone naprogramoval smrtiaci kód.
Stroj nazval „Kopimashin”, teda kopírovacia mašina, pričom robil jedinú vec. Neprestajne opakovane vytváral novú a novú kópiu MP3 pesničky, v kadencii viac ako 100 kópii za sekundu. Keďže v zariadení nie je pre ne dostatok miesta, kópie sa len prepisujú v operačnej pamäti, ale to nevadí. Dôležité sú len samotné kópie.
Ak vás zaujíma, akú pesničku zariadenie vlastne kopíruje, ide o skladbu Crazy od dua Gnarls Barkley. V roku 2015 sa na iTunes predávala za 99 centov, čo znamená, že zariadenie za jeden deň prevádzky spôsobí hudobnému priemyslu stratu 10 miliónov dolárov
Peter Sunde nikdy neuvádzal, že prístroj plánuje vypnúť. Od spustenia stroja uplynulo už 2749 dní a vzhľadom na to, že zábavnému priemyslu spôsobuje stratu 10 miliónov dolárov denne, nevyhnutne musíme dôjsť k záveru, že ho už onedlho zlikviduje.
Strata 4 miliardy dolárov ročne môže pôsobiť ako niečo, čo zábavný priemysel ustojí, ale problémom je, že po spustení sa kód zariadenia objavil na vývojárskej platforme GitHub, odkiaľ si ho stiahlo už tisíce ľudí.
Neprestajne je pri tom dostupný a ak ho dotyční ľudia prevádzkovali alebo dokonca stále prevádzkujú takisto, straty hudobného priemyslu už presahujú biliardy a možno trilióny EUR. To je viac ako hrubý domáci produkt celého sveta a celej ľudskej spoločnosti.
A toto skrátka žiadny priemysel nedokáže ustáť.
S ľútosťou vám teda oznamujeme, že ste posledná generácia, ktorá si ešte mohla užiť svet, v ktorom sa produkovala hudba. Pretože iná možnosť, v ktorej by tento stroj vlastne žiadnu stratu ani nespôsoboval, skrátka neexistuje.
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe každý štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
