Nové typy zázračných batérií, grafén všade kde sa pozriete, zázraky na počkanie, včera, dnes a zajtra. Kde ale do pekla všetky vlastne sú? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Určite to poznáte. Tie úžasné popularizačné vedecké články, tvorené jedným krátkym odsekom a bombastickým nadpisom. Vedci vyvinuli 1 nm tranzistor. Výskumníci vyvinuli grafénový tranzistor. Vedci vyvinuli batériu, ktorá uloží 10× viac energie ako dnešné. Vedci vyvinuli nový typ procesoru, ktorý môže mať 100 GHz. Vedci vyvinuli nový typ DNA úložiska, kde sa na jeden milimeter zmestí petabajt dát, atď, atď. Úspechy nemajú konca kraja.
Kam sa ale všetky podeli? Veď ste o nich čítali pred rokom, pred 5 rokmi či rovno 10 rokmi. Čo sú všetci takí neschopní, že to nevypustia na trh? Alebo tie články boli klamstvo?
Už viem, mám famóznu myšlienku – začnem si myslieť, že tie veci dávno existujú, ale používajú ich iba vládni agenti a armády a pred zvyškom populácie sa taja. To je ono. Hor sa do čiernej diery technobludov!
Možno si myslíte, že preháňam. Som si ale istý, že už ste sa s tým mnoho krát stretli. Tieto postoje nie sú vonkoncom raritné. V tejto čiernej diere je uväznených naozaj mnoho ľudí, čo je skutočne nešťastné.
Kým polovica z nich má pocit, že sú stále podvádzaní reportovaním o úžasných vysnených technológiách, ktoré sa nikdy nezhmotnia, druhá polovica má konšpiračné názory o tom, že sú tieto technológie utajené a držané mimo verejnosti.
LABORATÓRNA FORMULA 1 vs. POULIČNÁ TOYOTA COROLLA
Z pohľadu žurnalistiky má vznik týchto názorov dve základné príčiny. Tou prvou je samotná podstata informácie, ktorou je vedecký výskum v laboratóriách, tou druhou je jej prezentovanie.
Častou chybou pri laickom sledovaní vedeckého pokroku je, že bežní ľudia nevnímajú diametrálny rozdiel medzi vrcholovým vedeckým výskumom a inžinierskym vývojom konkrétnych produktov.
Typicky, ak nejaké hardvérová či softvérová firma oznámi vývoj novej technológie, respektíve špecifického riešenia, je dosť dobre možné, že konkrétny produkt bude na trhu o jeden či dva roky.
Pred pár mesiacmi ste tak čítali o dierach v displejoch pre smartfónové kamery a dnes sú tu. Dva či tri roky čítate o snímačoch odtlačkov pod displejom a následne sa začínajú objavovať. Päť rokov počúvate o chystaných ohybných displejoch a potom ich začnete vídať v obchodoch.
James Collins, pracujúci na experimente špeciálnych topologických ultratenkých materiálov zo sodíku a bizmutu, ktoré dokážu meniť svoj stav takmer bez akejkoľvek elektrickej straty a potenciálne tak môžu slúžiť ako základ budúcich „topologických tranzistorov“ (Laboratórium Berkeley)
Naproti tomu oznamovanie objavov z hľadiska vedy je celkom odlišné. Ide o posúvanie hranice nášho poznania. O experimenty odhaľujúce nové zákonitosti a postupy, ktoré len postupne ukazujú svoje zákutia. Medzi nimi a trhovou výrobou je asi taký rozdiel, ako medzi autom, ktoré stojí vo vašej garáži a Formulou 1.
Z hľadiska čitateľa ide o problém. Ten je totiž nadšený, ak sa dočíta o zázračných nových technológiách, postupoch, zliatinách či kompozitných materiáloch a ak následne o nich roky či celé desaťročia už znova nepočuje a produkty na trhu zostanú také ako predtým, je poriadne sklamaný.
Navyše, ak je takéto sklamanie ešte podporené tým, že o daných veciach (ako napríklad grafén) stále len znova a znova číta v súvislosti s ich potenciálom, ale bez praktického použitia, vyústi to neraz až do hnevu a zúrivosti a štipľavých poznámok v diskusiách pod článkami.
Vzhľadom na povahu toho, o čom články reportujú, ale nejde o chybu. Pri čítaní populárnych krátkych reportov si je potrebné skrátka uvedomiť, že obvykle ide o popis experimentálnych výsledkov na univerzitách a laboratóriách, ktoré naznačujú, že tieto materiály alebo riešenia sú v základe možné a oplatí sa tento smer vývoja nasledovať (v snahe experimentálne odhalené vlastnosti v budúcnosti využiť).
Termoelektrický organický tranzistor z laboratória švédskej univerzity v Linköpingu, kontrolovaný zmenou teploty namiesto elektrického signálu (info)
To je ale ešte na hony vzdialené od toho, aby sme dokázali dané materiály či riešenia efektívne industriálne vyrábať a takisto industriálne aplikovať. Také veci trvajú aj niekoľko desaťročí a úspech vonkoncom nie je zaručený. Existuje pritom nekonečný zástup rôznych postupov a nikto dnes ešte nevie, aký bude správny a schodný.
Nepríjemné pravdaže je, že články tohto typu sú často extrémne zveličené. Zvyčajne to ale nie je jednorazovo. Na začiatku máme obvykle nejakú vedeckú prácu publikovanú v odbornom žurnále, kompletne technickú a bez akéhokoľvek zveličenia a zjednodušovania. Ak je zaujímavá, objavuje sa sumár na stránke univerzity, ktorý je zjednodušený a mierne zveličený, pretože univerzita chce, aby sa o nej písalo v médiách.
Ak sa následne témy ujme autor všeobecného spravodajstva, pričom vytvára len krátku novinku, z hľadiska času nemôžete očakávať, že bude čítať samotnú štúdiu. Správu vytvorí len zo zjednodušeného popisu/tlačovej správy, pričom neúprosnosť dnešného webu si vyžiada prehnaný nadpis a ešte väčšie zveličenie danej informácie, pretože inak sa daná správa nebude čítať a nezaplatí sa ani tá jedna hodina investovaná do jej vytvárania.
To je jednoduchý fakt. Následne správa prejde reťazcom preberania ďalších médií, formou odkaz na odkaz, a bombastické nezmysly sú na svete.
Autor jednoduchého populárneho článku potrebuje vedieť len dve veci. Za prvé – je to prvý raz čo sa tak stalo (nevadí, že nie, stačí keď je odpoveď: „no, v tomto veľmi špecifickom prípade a v tomto type konštrukcií áno, ale…“ PRESTÁVAM POČÚVAŤ). Za druhé – čo to môže znamenať v budúcej praxi pri najdivokejších predstavách, pri úplne ideálnych podmienkach, ktoré sa nikdy nedosiahli.
Práve z tohto dôvodu ste mohli v minulosti čítať, že vedci vyvinuli prvý tranzistor s veľkosťou jedného atómu v roku 2002, v roku 2008, v roku 2012, či v roku 2018. To je pravdaže len časť zo zoznamu. Okrem toho, ďalší zoznam má zas prvý 1 nm tranzistor, čo je veľkosť zhruba dvoch atómov kremíku, pričom úžas nemá konca kraja.
A už je to tu. Ste zmetený, nahnevaný či rozčarovaný. Prečo sa firmy do čerta lopotia na 14 nm či 10 nm procesoch, keď už môžu vyrábať na 1 nm? Nehovoriac už o tom, že v čase, kedy reporty o 1 nm tranzistoroch začali, sme ešte vyrábali procesory 130 nm výrobným procesom. Čo je toto za bordel.
Unikátny tenučký topologický materiál z atómov bizmutu a sodíku (hore) a stroj, ktorým bol materiál vyrobený a testovaný v laboratóriu v Berkeley
Samozrejme, to čo neviete je napríklad to, že daný jedno-atómový tranzistor bol vyrobený napríklad pri absolútnej nule, z exotických materiálov, po mesiacoch či rokoch neúspešných opakovaní a podobne. Neviete, že sa rozpadol po 10 prepnutiach z 0 na 1. Neviete, že sa po hodine vyparil.
Neviete, že keby sa takýmto riešením vyrobil procesor, ktorý by ich obsahoval 5 miliárd, jeho obslužné mechanizmy by boli veľké ako dom a daný CPU by po sekunde prevádzky explodoval. O takých detailoch sa v naivnom článku zloženého z dvoch odsekov o 10 vetách nedozviete.
Ale tak to už bohužiaľ býva. O téme môže lepšie a podrobnejšie reportovať technický redaktor, ktorý už o daných veciach píše roky a má v nich prehľad, takže môže rovno s relatívnym pochopením čítať zdrojovú štúdiu a zaradiť ju napríklad do veľkého tematického článku, kde zhodnocuje technologický vývoj v danom odbore za posledné roky.
Ale taký článok už nie je pre každého. Je dlhý, náročnejší a nie zveličený, takže zákonite už neťahá takú pozornosť bežných čitateľov.
Nedajte ale zmiasť. Tie úžasné krátke novinky o pokrokoch vo vede nie sú utkané z ničoho. Na pozadí týchto oznámení sú vždy reálne a dôležité vedecké práce, ktoré demonštrujú, že nejaká cesta je potenciálne schodná.
Ide napríklad o potvrdenia, že sa môžeme snažiť o stále menšie a menšie tranzistory, pretože tento spínací tranzistorový koncept funguje aj na úrovni, pri ktorých je zložený len z hŕstky atómov. To je ale na hony vzdialené od toho, aby sme boli schopní tieto tranzistory rýchlo a efektívne vyrábať v počte desiatok či stoviek miliárd kusov na jednom čipe, v cene pár dolárov.
Tranzistory sú pravdaže len jeden príklad z mnohých a k rovnakým „nedorozumeniam“ dochádza napríklad aj v súvislosti s vývojom nových typov batérií a podobne.
AKO ROZPOZNAŤ DOBRÝ POPULARIZAČNÝ ČLÁNOK OD TOHO ZLÉHO
Ale pozor, jadro problému, pri ktorom ľudia padajú do čiernej diery technobludov, však nie je veľké zjednodušovanie zložitých vedeckých tém a objavov a následný „clickbait“ nadpis. To je prakticky žurnalistická nutnosť.
Typicky, ak chcete bežnej verejnosti predstaviť napríklad problematiku kvantových počítačov a ich napredujúceho vývoja, nemôžete očakávať, že obyčajní ľudia do detailov budú poznať kvantovú teóriu a rôzne komplexné fyzikálne špecifiká. Musia sa do témy uviesť formou zjednodušení a prirovnaní, ktoré majú pár riadkov, nanajvýš odsekov. Článok nemôže začínať 1000 stranovou učebnicou fyziky.
Zjednodušovanie je v poriadku. Najdôležitejším stavebným kameňom je pôvod jadrovej informácie a jej uvedenie do správneho kontextu.
Dobrý prehľadový článok, popisujúci pokrok vo vede sa venuje aktuálnym výzvam, ktoré sa snažíme prekonať a vysvetľuje prečo sú náročné a prečo s nimi bojujeme. Optimisticky síce popisuje už zvládnuté prekážky, dosiahnuté výhody a doterajšie úspechy, ale venuje sa najmä aktuálnym slabinám, ktoré nám stoja v ceste.
Menej kvalitný popularizačný článok naopak obvykle opisuje bombastickou rečou výhradne výhody nejakej novej metódy alebo materiálu a poukazuje na to, čo môžu priniesť. Neupozorňuje na žiadne problémy a nijak sa nevenuje tomu, ako komplikované bolo konkrétnu prezentovanú vec dosiahnuť a aké ťažkosti vznikajú pri jej potenciálnom použití alebo v súvislosti s jej hromadnou výrobou. Výsledkom je nesprávny pohľad čitateľa, že nejaká vec je vlastne hotová, za rohom a skrátka tu.
Na uvedenie kontextu je pri tom miesto vždy. Samozrejme, nie všetky články môžu byt rozsiahle, kde je na vysvetlenie špecifík priestor, ale aj malá novinka na pár riadkov či odsekov ho môže obsahovať.
Na to aby ste niekomu povedali, že pri tvorbe previazaných qubitov kvantového počítača masívne narastá komplexnosť a náchylnosť k rozpadu s pridaním každého ďalšieho kusu, alebo že robotický pes Boston Dynamics je pri väčšine záberov riadený osobou s joistickom, nepotrebujete mať k dispozícii tisíce znakov.
Všímajte si teda, ako je report o vedeckom úspechu robený. Typickým prejavom toho nevhodného článku sú výrazy typu „vedci vyvinuli“, pričom text vôbec neuvádza, ako sa volajú, z akej univerzity alebo laboratória sú a už vonkoncom nespomína ani názov alebo číslo danej vedeckej štúdie, kde by ste si detaily vývoja, pokusov a experimentov mohli nájsť a prečítať. Ak to autor nepovažuje za dôležité, takmer určite sa k pôvodnému zdroju informácie ani nedostal a teda ho nemohol ani správne pochopiť a dať do súvislostí.
Ak naopak v texte nájdete mená a názvy publikácií, dátumy kedy k experimentom či iným testom došlo, spolu s popisom problémov, budúcich výziev a odhalených slabých miest, sú to základné prvky, s ktorými odlíšite kvalitnejšiu informáciu od tej menej kvalitnej. Aj takýto článok pritom môže byť písaný úplne jednoduchou rečou a dostupný pre každého.
NEKONTROLOVANÝ PÁD DO ČIERNEJ DIERY TECHNOBLUDOV
Ak články o pokrokoch vo vede hltáte iba v bombastickej podobe bez kontextu, nie je divu, že časom budete frustrovaný z toho, že kdeže to tie zázračne veci vlastne sú, keď o nich už roky či dekády iba čítate.
Frustrácia, nahnevanosť či rezignácia, spôsobená prehnanými očakávaniami však nie najhoršia vec, ktorá sa v tejto súvislosti môže stať. Ďaleko horším dôsledkom je to, ak sa človek pod vplyvom týchto zlých reportov začne domnievať, že dané technológie existujú, ale sú v utajení.
Možno medzi týchto ľudí patríte aj vy a napríklad si myslíte, že dokonalé kvantové počítače už dávno používa napríklad CIA či NSA. Alebo možno máte pocit, že 1 nm procesory, DNA úložiská či holografické displeje už sú dávno dokonalé a v prevádzke, ale len pre tajné služby.
Alebo sa možno nazdávate, že súčasné systémy umelej inteligencie, ako napríklad na rozpoznávanie tváre, identifikáciu objektov a podobne, sú len odvar toho, čo má k dispozícii americká či iná armáda. Možno máte dojem, že technológie vyvinuté v utajení dávno prekonávajú to, čo ponúka Google, Microsoft či iná technologická firma.
Nedávno ma v podobnej súvislosti kontaktoval človek, ktorý si prečítal jeden z mojich rozsiahlych článkov o pokrokoch vo vývoji rozhraní mozog-počítač (BCI), pričom sa čudoval tomu, že v takom podrobnom článku vôbec neboli spomenuté rôzne „utajované projekty syntetickej telepatie“, v rámci ktorých vláda experimentuje s ovládaním myšlienok ľudí na diaľku.
Daná problematika ho zaujímala, očividne sa chcel o nej dozvedieť čo najviac, ale v procese bohužiaľ spadol do konšpiračnej špirály, kde už hľadal informácie na weboch ako Psychickeobtezovani.webnode.cz či Mindcontrol.se, ktoré sa zaoberajú čítaním a implantovaním myšlienok do hláv ľudí cez satelit a zjavne sa na nich nachádzajú zážitky ľudí trpiacich schizofréniou.
Dostal sa tak do zjavného rozporu s mojim reportom o špičkových vývojároch v tejto oblasti, ktorí aktuálne zápasia len s rudimentárnym čítaním elektrických vzruchov motorického kortexu (cez implantovaný čip s elektródami) a článkami, v ktorých čítal o tom, ako vláda dané veci robí s úžasnou úspešnosťou a bezchybne na vzdialenosť stovky kilometrov cez satelit.
Rozhodol sa teda neuveriť. Používal pri tom dva základné predpoklady. Moje články síce hovorili o tom, ktorí vedci sú v danom odbore považovaní za špičku (hlavne tím neurovedca Johna Donoghuea z Brownovej univerzity a tím Andrewa Schwartza z Univerzity v Pittsburghu) a aké úspešné experimenty vykonali v posledných rokoch na univerzitách, v nemocniciach a verejných laboratóriách, ale to bolo nepodstatné, pretože to boli len tí „verejní vedci“.
Za druhé, bol si istý, že dané utajené a omnoho pokročilejšie technológie určite existovali, pretože našiel patenty, ktoré ich popisovali. Ide o pomerne časté nepochopenie patentového systému, v rámci ktorého si ľudia neuvedomujú, že udelený patent automaticky neznamená, že niekto niečo vyvinul.
Obrovské množstvo patentov má len formu nápadu, ktorý niekto popíše a automaticky to neznamená, že bude fungovať a že je v praxi vyrobiteľný. V základe vám nikto nebráni vytvoriť patent, ktorý bude popisovať ovládanie smartfónu myšlienkami vďaka červenej lentilke vo vrecku. To, či bude súdne vymáhateľný ak niekto patent „poruší“, je vec celkom iná.
AKO SA Z TECHNOBLUDOVEJ JAMY VYHRABAŤ SVOJPOMOCNE
Ak už budete mať jedného dňa populárnych článkov plné zuby a nebude sa vám dariť nájsť dobré popularizačné prehľadové články o téme, ktorá vás zaujíma, môžete si v problematike urobiť poriadok na vlastnú päsť.
Nie je to až tak zložité. Na pamäti držte vždy jednu vec. Keďže zákonite nie ste expert v danej oblasti a nemáte o nej ani poňatia, najlepším zdrojom informácií sú ľudia, ktorí sú v danej oblasti výskumu svetovo uznávaní top-level experti (konkrétni vedci či vývojári) a udávajú tempo vývoja pre iných. Či už následne sledujete ich prednášku, ktorú poskytli na nejakej univerzite, alebo čítate ich vedeckú prácu, je pri nich takmer nulová šanca, že vám poskytnú o danej problematike nejakú nepodloženú hlúposť.
Všetky technológie musí vždy najprv niekto vyvinúť. Je jedno či ide o vývoj samoriadiacich áut, pokročilú autonómnu robotiku, systémy umelej inteligencie, alebo problematiku čítania a vytvárania mozgovej aktivity formou implantovaných čipov, vždy existuje len relatívne úzky okruh kľúčových a vrcholových expertov v danej oblasti, ktorí dnes naozaj vývoj posúvajú ďalej.
Obvykle pri tom nie je taký problém ich identifikovať (čo si samozrejme bude vyžadovať znalosť angličtiny). Pre ilustráciu si napríklad vezmime odbor umelej inteligencie. Nemáte ani potuchy kde začať? Na úvod teda len omrknite článok na anglickej Wikipédii, ktorí je dobre odzdrojovaný, pričom sa zamerajte na sekciu o histórii vývoja.
Narazíte napríklad na významného vývojára Geoffreyho Hintona, ktorý sa významnou mierou podieľal na posune vývoja neurónových sietí, ktoré sú chrbticou aktuálneho boomu a pokroku v UI. Máte prvé meno. OK, kde pracoval? Na akých projektoch sa podieľal? Aké sú jeho aktuálne vedecké práce? Kto boli spoluautori? Aké iné vedecké práce sa spomínajú v jeho vedeckých prácach?
Rýchlo sa dostávate k tímu Google Brain a od neho zas k Deep Mind. OK, aké mená vidím tam? Majú publikácie na stiahnutie? Čo momentálne riešia a na čom pracujú? Pamätajte, že nemusíte všetkému v publikovanej vedeckej práci rozumieť. To je normálne. Nie je písaná pre laikov, ale pre iných vedcov. Avšak úvodné kapitoly vedeckej práce vždy pekne zhŕňajú aktuálny stav a takisto minulý výskum, takisto ako záver pekne zhŕňa aktuálne slabiny a dosiahnuté výsledky. To väčšinou bez problémov pochopíte.
Výborným zdrojom je takisto aj YouTube, kde po zadaní zistených významných mien v danom odbore nájdete prednášky na univerzitách, rozhovory alebo dlhé broadcasty, kde sú daní ľudia pozvaní. YouTube vám následne ponúkne podobný obsah, pričom možno narazíte na prednášky Andrewa Ng. Hodíte jeho meno do Wikipédie a vidíte, že ide o vedúceho vývojára systémov umelej inteligencie čínskeho internetového giganta Baidu, ktorý vykonáva takisto funkciu profesora v laboratóriu vývoja umelej inteligencie na Stanfordovej univezite. Nuž, taká prednáška stojí za pozretie, pretože očividne budú poskytnuté informácie iného kalibru, než mi poskytuje neznámy autor na stránke pravda-o-citani-myslienok.sk.
Týmto sa dostávate do kolotoča zaručenej vysokokvalitnej informácie a po pár hodinách či dňoch dostanete pomerne reálny pohľad na to, ako si ľudstvo ako celok v danej časti výskumu stojí a ako napreduje. Budete tak môcť pomerne reálne zhodnotiť, čo už dnes alebo onedlho bude možné a čo je naopak ešte len pesničkou budúcnosti.
Ak dostanete pocit, že tento systém má slabinu v tom, že v ňom chýbajú tí utajení vývojári, o ktorých nikto nevie a ich pokročilú prácu nikto okrem NSA a CIA nepozná, rýchlo túto predstavu zahoďte. Takto vedecký pokrok skrátka nefunguje. Akýkoľvek konkrétny špičkový vedecký vývoj je vždy produktom ľudí a expertov z konkrétnych odborov, ktorí sú akademicky známy. To pritom platí aj pre tie najviac utajované vývojové projekty pod taktovkami štátov, pretože práve tie týchto ľudí zapriahajú.
Neveríte mi? Použime ako príklad projekt Manhattan, v rámci ktorého sa po prvý krát úspešne podarilo separovať štepný materiál a skonštruovať funkčný mechanizmus na naštartovanie reťazovej reakcie atómovej bomby v roku 1945.
Šlo o jeden z najdôležitejších a najviac utajovaných vedeckých projektov v histórii, na ktorom záviselo vojnové ťaženie. Jeho osud ale nebol v rukách nejakej tajnej elity, o ktorej nikto nikdy nepočul. Za vývojom všetkých modelov a princípov stáli vtedajšie najväčšie esá z oblasti teoretickej a experimentálnej nukleárnej fyziky z USA, Veľkej Británie a Kanady. Šlo hlavne o J. R. Oppenheimera z Kalifornskej Univerzity (ktorý robil kalkulácie v súvislosti s rýchlymi neutrónmi), Enrica Fermiho či Robert Serbera z univerzity v Illinois a Arthura Comptona z Chicagskej univerzity. Súčasťou tímu bol takisto aj mladý Richard Feynman, ktorý bol azda najpopulárnejším fyzikom z pohľadu verejnosti v druhej polovici 20 storočia.
Presne takúto elitu, s Nobelovými cenami na krku, môžete u takéhoto projektu očakávať. Vďaka tomu sa napríklad bývalý Sovietsky zväz rýchlo dovtípil, že v USA vývoj nukleárnej zbrane začal. Stalina na to už v roku 1942 upozornil prominentný sovietsky fyzik Georgij Fljorov, ktorý si všimol utíchnutie publikačnej činnosti relevantných západných vedeckých špičiek v odbore.
Tento príklad pekne ilustruje to, že situácia pri top-level vedeckých snaženiach je diametrálne odlišná, ako si to mnohí ľudia tvoriace rôzne konšpiračné weby naivne predstavujú. Dlhodobo tajiť je možné rôzne inžinierske riešenia, vychádzajúce zo známych princípov, pričom dobrým príklad môže byť vývoj Stealth technológie lietadiel (potlačovanie radarových odrazov), alebo vládne projekty ako PRISM na monitorovanie internetového dátového toku (odhalené Edwardom Snowdenom). Vedecký pokrok ako taký je ale vec celkom iná.
Ak sa teda presvedčíte pri svojom pátraní o tom, že stav technológie z hľadiska kvantových počítačov, neurolinkových rozhraní, čítania mozgovej aktivity v rámci BCI rozhraní, alebo vývoj umelej inteligencie nie je taký vyspelý, ako ste si mysleli a ste na rozcestí, že či máte veriť vedeckej literatúre, alebo konšpiračným webom s diametrálne odlišnými informáciami o stave technológii, uvedomte si jednu vec.
Čítate o snahe ľudí, ktorí majú najväčší prehľad v danom odbore, aký je dnes možný a vývoju daných technológii zasvätili svoj život. Je pravdepodobnejšie, že sa mýlia oni, alebo to, že niekto neznalý niečo preháňa?
Ak ste na pochybách v súvislosti so snahami vlád, dobrým identifikátorom pokroku v mnohých dôležitých odboroch je americká DARPA. Jej úlohou je preskúmavať všetky aspekty ranných a objavujúcich sa technológií, v snahe zabrániť tomu, aby nečakaný pokrok v technológiách nejakým spôsobom USA zaskočil a znížil bojaschopnosť americkej armády.
DARPA nevykonáva vedecký pokrok sama o sebe, ale funguje ako kontraktor a takisto ako akýsi investor pre rôzne firmy, vedecké inštitúcie a univerzitné výskumné tímy a to nielen v USA, ale aj inde vo svete. Keď klasické skupiny vedcov a inžinierov urobia nejaký dôležitý objav, DARPA si obvykle rýchlo uvedomí jeho vojenský potenciál a následne zabezpečuje financovanie a inú podporu týchto výskumných tímov, výmenou za prístup k dátam. Jej snahou nie je vývoj „ukradnúť“, ale naopak podporovať pôvodných výskumníkov, aby svoje projekty dotiahli do konca a výsledky práce mohli poskytnúť, respektíve predať rôznym americkým zbrojárskym firmám. Účelom je, aby armáda USA bola vždy o krok napred a technológie zavádzala ako prvá, často niekoľko rokov pred zvyškom sveta.
Práve preto DARPA v rokoch 2004 až 2007 usporiadala súťaže samoriadiacich áut, kde súťažili rôzne vývojové tímy civilných expertov. Týmto danú oblasť vývoja finančne nakopla, vďaka čomu prakticky celý odbor prebrala k životu (vedecký vývojový tím víťaza tejto súťaže odkúpil Google a je jadrom vývojového oddelenia jeho samoriadiaceho auta).
Práve preto dnes DARPA financuje mnoho robotických súťaží vývojárov a práve preto dnes DARPA financuje aj mnoho výskumov rozhraní Mozog-počítač, ako napríklad čip BrainGate, ktorého elektródy merajú aktivitu neurónov v motorickom kortexe a je ním možné aj stimulovať senzorický kortex pre vnem dotykov z robotickej ruky.
Prečo by ale tá najvýznamnejšia a najvplyvnejšia inštitúcia tohto druhu na svete podporovala vývoj súčasných vedeckých expertov v týchto oblastiach, keby už dávno existovali nejaké „utajené“ skupiny „bezmenných neznámych vývojárov“, ktorých 100× lepšie technológie by už boli dávno v prevádzke?
Na svete existuje veľké množstvo ľudí, ktorí sú skalopevne presvedčení, že armáda či iné inštitúcie sú dekády napred pred vedeckým vývojom ľudstva. To ale jednoducho neodpovedá realite. Top level vedecký pokrok v našom poznaní nevzniká vo vákuu za zavretými dverami od nejakého utajeného génia, o ktorom nikto nevie, ale v rámci kontaktu vedeckej špičky s inou vedeckou špičkou.
Je trochu paradoxné, že ľudia uväznení v čiernej diere technobludov sa obvykle stavajú ku kvalitnej informácii s extrémnym a devastujúcim skepticizmom (typu: tie tisíce či milióny vedcov a vývojárov určite niečo taja), zatiaľ čo k informáciám zverejňovaným úplne neznámymi ľuďmi s pseudonymom, na ktorých narazia dnes prvý raz v súvislosti s ich konšpiračným videom, pristupujú bez zábran, pričom ich s takmer nulovou dávkou skepticizmu považujú automaticky za pravdivé.
V takejto situácii je ich už takmer nemožné z daných názorov odtlačiť, pretože každá protichodná informácia, ktorá by im ukotvený názor mohla vyvrátiť, ju z ich pohľadu vnímaná ako potvrdenie toho, že sa niekto niečo snaží utajiť a ututlať. Skrátka, občas si človek vykope obrannú jamu až príliš hlbokú, z ktorej sám už nevylezie a rebrík ktorý mu z vonku podávajú iní ľudia je už žiaľ prikrátky.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
