„Ľutujeme, ale toto video nie je dostupné vo vašej krajine. / Na tento obrázok sa môžu vzťahovať autorské práva.“ Tieto vety dobre ilustrujú to, že s autorským zákonom prichádza denne do styku prakticky každý používateľ internetu. Aké problémy ale ten európsky zákon vlastne má a ako je nutné ho upraviť?
V predchádzajúcom vydaní nášho magazínu touchIT hard sme sa, v článku Vojna pirátov a ochrancov práv sa vyostruje, venovali pálčivej téme súboja protipirátskych organizácií a internetových používateľov. V jeho závere sme pritom spomenuli, že silná filtrácia výsledkov vyhľadávania, blokovanie domén či likvidácia serverov, je len špičkou ľadovca. Tie najvýznamnejšie útoky totiž majú podobu lobovania, teda aktívneho ovplyvňovania zákonodarcov, ministrov a všeobecne politikov. Zástupcovia filmového a hudobného priemyslu či iných ochrancov autorských práv sa pritom zameriavajú predovšetkým na USA a Európsku úniu, kde vedú súboj na dvoch frontoch – útočnom a obrannom. Ten útočný má podobu presadzovania nových zákonov, ktoré by umožnili rýchly a drvivý boj s pirátstvom. Obranný je naopak reprezentovaný snahou udržať zákony, v ktorých sú záujmy majiteľov autorských práv výrazne nadradené záujmom používateľov. Samotná prítomnosť takýchto zákonov nie je vôbec prekvapivá. Drvivá väčšina z nich vznikala pred dobou YouTube, Googlu či internetu ako takého a nevyhnutným dôsledkom je, že sú v dnešnej dobe neadekvátne a vyžadujú nemalé úpravy, ktoré by ich posunuli do 21. storočia.
Pri týchto zákonoch nejde len o pirátov ako takých, ale hlavne o bežných občanov, ktorí trpia neadekvátnym systémom v podobe zlého alebo zastaraného prístupu k informáciám. V mnohých štátoch Európy napríklad autorské zákony absurdne upravujú pravidlá prevádzky verejných knižníc, ktoré nemajú možnosť požičať digitálnu kópiu diela. Ak si ju chce čitateľ prečítať, musí prísť do knižnice a tam si ju prečítať na displeji. To by ešte nebol až taký problém, avšak knižnice ako také nemôžu na základe autorského práva zobraziť v jednom momente digitálnu kópiu knihy viacerým používateľom, než majú fyzických kópií daného diela. To už pôsobí značne smiešne a ide o jeden z prípadov, pri ktorých sa rôzni používatelia a inštitúcie stávajú „pirátmi“ nechcene a nevedome.
Autorský zákon je nielen neaktuálny, ale aj plný nejasných a často protirečivých ustanovení. Protirečivosť je vidieť napríklad v rámci práva na vytvorenie kópie vlastneného diela pre osobnú potrebu, bez súhlasu autora. Ak máte kúpené napríklad hudobné CD, na základe platného autorského zákona ste oprávnení vytvoriť si jeho kópiu napríklad tak, že si ho na počítači skomprimujete do MP3 súborov a nahráte si ich do svojho smartfónu. Toto pravidlo platí aj na Slovensku, pričom v minulosti sa vďaka nejasnostiam v definíciách dala považovať za kópiu diela na osobnú potrebu aj verzia súboru (napríklad filmu) stiahnutá z internetu. Úprava slovenského zákona v minulom roku však túto „medzeru“ zaplátala a rozmnoženinu pre osobnú potrebu je dnes možné vytvoriť len z legálneho zdroja, teda napríklad z optického média, ktoré ste si zakúpili. Táto možnosť však v minulosti ani dnes nie je zadarmo.
Ako kompenzáciu za toto právo si totiž autorské zväzy vydobyli náhradu odmien, ktorú platia predajcovia, a teda aj ich zákazníci. Konkrétne ide o poplatok v hodnote 6 % z dovoznej ceny optických médií, 3 % z ceny prehrávacích a nahrávacích zariadení a v prípade notebookov a desktopov 0,5 % z ceny pevného disku. Poplatok za samostatne predávaný disk sa zatiaľ neplatí. V apríli tohto roku však vláda schválila úpravu zákona, ktorý stanovuje poplatok na 6 %, takže za prázdny disk v hodnote 100 eur by ste zaplatili o 6 eur navyše. Poplatok sa navyše bude vzťahovať aj na počítače ako celok, nielen na ich úložisko. Za notebook či desktop by sa mal platiť poplatok 1 % z ich celkovej hodnoty, za tablety a smartfóny 0,7 % a za fotoaparáty a kamery 1 %. V prípade optických médií, USB kľúčov a pamäťových kariet ide o poplatok 6 %, pri tlačiarňach a čítačkách kníh 3 %. Zákon putuje ešte do parlamentu a pokiaľ bude schválený, vstúpi do platnosti od roku 2016.
Blokovanie obsahu na základe geografickej polohy do 21. storočia skrátka nepatrí. Internet hranice nemá
Už samotná prítomnosť takéhoto poplatku je veľmi diskutabilná, nakoľko ho platia všetci a zo všetkých zariadení bez ohľadu na to, či ich vôbec na výrobu kópií použijú alebo nie. Ani zďaleka to však nie je to najhoršie, čo v tejto súvislosti vzniká. V mnohých európskych štátoch je totiž nezákonné prelomiť ochranu proti kopírovaniu, ktorá je na daných médiách prítomná. Dochádza tak k paradoxnej situácii. Na základe autorského zákona má používateľ právo na vytváranie kópie, za túto možnosť platí nemalé poplatky pri kúpe rôznych zariadení a nakoniec si nemôže danú kópiu urobiť, pretože by porušil zákon. Ide skutočne o niečo celkom absurdné. Len si predstavte, že váš zamestnávateľ umiestni na vaše pracovisko automat na nápoje a povie vám, že si z neho môžete vziať kávu zdarma kedykoľvek, keď pracujete. Ako kompenzáciu však musíte pravidelne odvádzať poplatok dve eurá zo svojej výplaty. Poviete si, že je to stále výhodné, avšak netušíte, že zamestnávateľovi sa nepáči, že si kávu neberú len pracovníci, ale aj návštevníci. Automat tak následne spoplatní. Keďže konštrukciu automatu poznáte, môžete sa načiahnuť do jeho útrob a platobný mechanizmus vypnúť. Tým ale zasahujete do stroja, ktorý je vo vlastníctve zamestnávateľa, čo je v pracovnej zmluve zakázané. Výsledkom je, že na kávu zdarma máte z pracovnej zmluvy nárok, platíte za túto možnosť poplatok, nie je vám však umožnené si ju zadarmo vziať bez toho, aby ste porušili pracovnú zmluvu a hrozila vám výpoveď. Presne takto funguje právo na vytvorenie kópie pre osobné použitie, ktoré platí v mnohých európskych štátoch.
Misky váh naklonené na jednu stranu
Okrem neaktuálností a protirečivých tvrdení, je pri súčasnom autorskom zákone problémom najmä to, že je výrazne naklonený len na jednu stranu. Je to nevyhnutný dôsledok toho, že na jednej strane sú bežní používatelia, ktorí sa v autorskom zákone vôbec nevyznajú a k celej situácii sa stavajú pasívne a na druhej strane sú extrémne aktívni zástupcovia filmového a hudobného priemyslu, s obratom desiatky miliárd dolárov, ktorí investujú do presadzovania svojich záujmov milióny dolárov ročne. Autorské zákony sa však netýkajú len autorov, ale aj používateľov/zákazníkov a zrejme každý človek mimo protipirátskych skupín a nahrávacích spoločností bude súhlasiť s tým, že nie je vhodné, aby pri takejto komplexnej téme boli presadzované záujmy len jednej strany. Tá navyše na danej téme zakladá svoj biznis a urobí všetko preto, aby jej príjmy boli čo najvyššie. Asi nikomu netreba pripomínať jednoduchú poučku o tom, že práva na slobodu jedného človeka končia tam, kde začínajú práva na slobodu iného. Tak ako je nutné vyvážiť právo na prístup k informáciám a právo na súkromie, tak je treba vyvážiť aj autorské právo. Nad tým, že v drvivej väčšine krajín sa zákony výrazne jednostranne nakláňajú na stranu majiteľov autorských práv a ignorujú práva bežných používateľov, sa rozhodne nedá mávnuť rukou. Predstavte si situáciu, že by zákony pojednávajúce o pracovných dohodách výrazne riešili len práva zamestnávateľov a umožňovali im zamestnancov výrazne postihovať pri porušení pracovnej dohody, ale nijak by neupravovali pravidlá a práva zamestnancov (právo na prestávku, materskú dovolenku, zákaz diskriminácie zamestnancov na základe rasy, pohlavia či sexuálnej orientácie). Určite by ste si povedali, že ide o výrazný problém. V autorskom zákone je žiaľ takáto situácia už mnohé desaťročia.
Autorské práva na dielo dnes prežijú nielen autora samotného, ale aj jeho deti
Jedným z prvkov, kde sa táto nerovnováha prejavuje, je neúmerne dlhá doba vypršania práv. Je samozrejme v poriadku, že autor má na svoju prácu plné práva. Problémom je, že k ich uvoľneniu nedôjde ani po jeho smrti. V minulosti sa autorské práva v Európskej únii zachovávali 50 rokov po smrti vlastníka, avšak po úprave v 90. rokoch minulého storočia, majú všetky štáty Európy túto lehotu predĺženú na 70 rokov. K podobnému predĺženiu došlo v tomto období aj v USA, pričom v prípade bežného autorstva bola doba predĺžená z 50 rokov na 70 a v prípade toho korporátneho na 95 a v niektorých prípadoch až na 120 rokov. Za zákon extrémne lobovala najmä spoločnosť Disney, nakoľko sa blížilo vypršanie práv na prvé príbehy Mickeyho Mousa. Paradoxne, samotné štúdio Disney je známe z veľkej komercializácie cudzích príbehov, na ktoré autorské práva vypršali, ako je napríklad Alica v krajine zázrakov (L. Carroll, 1865), John Carter (E. R. Burroughs, 1917), Na vlásku (Bratia Grimmovci, 1812) či najnovšie Ľadové kráľovstvo (H. Ch. Andersen, 1845). To, že v Európskej únii je miska váh naklonená výrazne na jednu stranu sa ukazuje aj v tom, že je stanovená len minimálna doba platnosti práv, nie maximálna. Niektoré členské štáty, ako napríklad Španielsko, si tak zvolili aj dlhšiu dobu v podobe 90 rokov bez akýchkoľvek problémov. Na záujmy verejnosti a voľný prístup k starým dielam sa tak nehľadelo. Význam označenia „autorské právo“ tak pôsobí už značne zvláštne, keď je autor samotný už viac ako polstoročie po smrti a z jeho práce inkasujú peniaze potomkovia, ktorí práva zdedili alebo napríklad nahrávacie spoločnosti, ktoré ich odkúpili, či vlastnia už od začiatku. Nemyslite si však, že vám stačí počítať roky od úmrtia autora a následne už dané dielo môžete bezstarostne používať a šíriť bez toho, aby vás niekto obvinil z porušovania autorských práv. V mnohých krajinách vám totiž nestačí vedieť, kedy autor zomrel. Napríklad v Rumunsku potrebujete vedieť aj to, ako staré boli jeho deti v dobe jeho smrti, zatiaľ čo vo Francúzsku zas to, či autor zomrel v dôsledku prvej alebo druhej svetovej vojny. Pri rôznych parametroch je totiž dĺžka práv rozdielna.
Mohli by vás zaujímať aj tieto články:
5 aplikácií na esemeskovanie
Vyberáme pre vás zaujímavé appky
Komplikovanosť celej situácie sa podieľa na zaujímavom fenoméne, známom ako „čierna diera 20. storočia“. Na grafe si môžete všimnúť jednoduché zobrazenie pomeru diel v projekte Europeana (európsky digitálny archív kníh, obrazov a filmov) a nových edícií diel v najväčšom internetovom obchode Amazon. Kým diela z roku 1900 až 1920 sú zastúpené vo veľkom počte, diela so vznikom v rokoch 1930 až 1990 padajú ku dnu grafu. Po roku 2000 je vidieť opäť výrazný nárast. Je to z toho dôvodu, že pri veľmi starých dielach je jasné, že autorské práva vypršali a s ich vydávaním a používaním nebude mať nikto problém. V prípade aktuálnych diel môžete samotného autora obvykle kontaktovať a právo na uverejnenie si vyžiadať alebo kúpiť. Problém nastáva s dielami so stredným vekom, kde je autor už nezriedkavo po smrti a situácia z hľadiska autorských práv je nejasná. Vo väčšine prípadov je totiž ťažké zistiť, kto práva vlastní a ako ich získať. Len malé množstvo diel pritom prináša vydavateľom a potomkom zosnulého autora nejaký výrazný zisk. Drvivá väčšina diel vysokú popularitu nemá a nielenže zisk neprináša, ale trpí stratou relevantnosti z dôvodu svojho neuvoľnenia.
Fenomén známy ako čierna diera 20. storočia. Z dôvodu komplikovaných autorských práv je problém so šírením mnohých diel
V roku 2014 vykonala Európska komisia rozsiahly report o postojoch zainteresovaných strán v oblasti autorského zákona (EU copyright consultation report), v ktorom vyhodnocovala názory verejnosti, autorov a vydavateľov. Výskumu sa v rámci reportu zúčastnilo viac ako 9000 autorov, inštitúcií v podobe knižníc a univerzít, zainteresovaných používateľov s prehľadom v tejto oblasti a takisto poskytovateľov služieb a vydavateľov. Keďže v tejto diskusii je obvykle počuť najmä názory vydavateľov, pozitívne je, že tento report je výrazne odlišný a najviac odozvy získal od autorov, ktorí obsah tvoria a koncových používateľov, ktorí ho používajú. Na grafe si môžete všimnúť, že používatelia sa spoločne s univerzitami a knižnicami výrazne prikláňajú k tomu, že aktuálne autorské zákony sú neprehľadné a nespravodlivé a ich zmena je celkom nutná. Naproti tomu vydavatelia sú na opačnom konci spektra a nazdávajú sa, že s dĺžkou autorských práv po smrti autora a iných dôležitých súvislostí je všetko v poriadku a k zmene zákonov by nemalo dôjsť. Samotní autori stoja niekde na pomedzí a občas súhlasia s postojmi používateľov a inokedy vydavateľov. Autorské právo je bezpochyby komplexná téma, avšak ak sa používatelia sťažujú na veľké zvýhodňovanie autorov a vydavateľov, zatiaľ čo vydavatelia sa snažia aktuálny systém silou-mocou zachovať, je ťažké ubrániť sa pocitu, že to je skutočne preto, že zákony sú naklonené v prospech jednej strany.
Pirátske strany ako protipól
Zmena skostnatených zákonov súvisiacich s autorským právom, ktoré nezodpovedá dnešnej dobe, nie je ľahká záležitosť. Celý schvaľovací proces je zdĺhavý a vyžaduje množstvo krokov. Je nesmierne dôležité, aby pri politickom rozhodovaní o tom, kam sa má budúcnosť uberať, boli vypočuté obe strany. Používatelia uprednostňujú, aby bol autorský zákon jednoduchý a nebránil inováciám ani prístupu k informáciám. Mnohým sa pritom nepáči, že zatiaľ čo veľké organizácie a vydavatelia majú pri návrhoch nových zákonov veľký vplyv, na názor používateľov a často aj autorov samotných sa prakticky nikto nepýta. Výsledkom je, že ochranné autorské zväzy a vydavatelia udržujú stav, pri ktorom majú nad používateľmi obrovskú výhodu, zatiaľ čo v boji proti pirátstve inicializujú stále nové a nové návrhy zákonov, umožňujúce drakonické postihy. Množstvo ľudí je veľmi znepokojených z toho, že mnohé významné dohody sa nezriedka prejednávajú v tajnosti a na verejnosť sa dostanú len vďaka prakticky nelegálnym únikom. Našťastie, vďaka internetu je možné rýchlo zalarmovať veľké množstvo ľudí, ktorí sa napokon odhodlajú k činom, ako to ukázali protesty proti dohodám ACTA, SOPA a PIPA v rokoch 2011 a 2012.
Na jeseň minulého roku došlo k hacknutiu firemnej siete spoločnosti Sony a mnohé jej interné e-maily a súbory sa dostali na verejnosť. Server WikiLeaks v apríli tohto roku zverejnil viac ako 30 000 uniknutých dokumentov, za čo si vyslúžil nemalú kritiku. V minulosti bol totiž známy preto, že zverejňoval uniknuté dokumenty štátneho významu (napríklad pochybenia americkej armády vo vojne v Iraku), avšak tentoraz išlo o zverejnenie dokumentov technologickej spoločnosti, čo nemalo nič spoločné so záujmami verejnosti. Ukázalo sa však, že to nebola celkom pravda. Medzi dokumentmi sa totiž nachádzala aj komunikácia, ktorá ukazovala priebeh rokovania s vládnymi inštitúciami, v snahe presadzovať zákony s veľmi silnou podporou intelektuálneho vlastníctva a taktiež snaha Sony neprestajne podnecovať nové generácie trestného práva. V jednej z komunikácií bolo takisto vidieť spustenie globálneho akademického grantu, ktorého úlohou bolo poskytnúť vybraným akademikom finančné prostriedky na to, aby vznikli práce zaoberajúce sa autorskými právami. Účelom bolo vyselektovať profesorov z celého sveta, ktorí s názormi vydavateľov sympatizovali a následne s nimi nadviazať spoluprácu. Tieto aktivity sami o sebe nie sú nijako prekvapivé. Spoločnosti urobia všetko preto, aby bojom o silnejšie autorské práva a prísnejšie postihy pirátstva zvýšili svoje zisky. To, čo je naopak problémom je, že tieto aktivity v základe nemajú žiadny výrazný protipól.
Pirátske strany vznikli v mnohých európskych štátoch. Na Islande pritom útočia na najvyššie méty
Jednou z akých-takých protiváh, ktorá sa v poslednej dekáde rysuje, je zástup pirátskych strán, ktoré začali vznikať po celom svete. Prvá Pirátska strana vznikla v roku 2006 vo Švédsku, pričom vo švédskych voľbách konaných v tom istom roku sa do parlamentu nedostali. V roku 2009 však prekvapili celú Európu, keď vo voľbách do európskeho parlamentu získali 7,13 % hlasov, čo im zaručilo dve z celkových 20 švédskych europoslaneckých kresiel. Pirátske strany ako také sa sústreďujú predovšetkým na podporu ľudských práv, reformu autorského a patentového zákona, slobodu informácií, podporu sieťovej neutrality, otvoreného zdieľania informácií a používateľského súkromia. Nezriedka však majú slabiny v iných, všeobecnejších politických témach. Konkrétna špecializácia na práva internetových používateľov a autorský zákon ich však pasuje na potenciálne vhodný ochranný val pred presadzovaním jednostranných opatrení, z dôvodu vypočutia len jednej strany mince (reprezentovanej autorskými zväzmi a vydavateľmi). Medzi najväčšie slabiny týchto strán patrí samotné použitie názvu pirát, ktoré je v rámci politiky značne nevhodné. Názov ako taký síce slúži ako dobrý identifikačný prvok z hľadiska internetových používateľov, avšak v hlave politikov iných strán sa neraz spúšťa červený maják a členovia pirátskych strán sú nespravodlivo považovaní za akýchsi zástupcov anarchie. V rokoch 2006 až 2012 sa zúčastnili pirátske strany národných volieb v celkom 12 krajinách, všade však boli neúspešné.
Situácia sa však postupne mení. K historicky prvému prípadu, kedy sa Pirátska strana dostala do parlamentu v rámci klasických národných volieb, došlo v roku 2013 na Islande. Pirátska strana získala 5,1 % všetkých hlasov (šiesta najsilnejšia strana), čo stačilo na získanie troch poslaneckých kresiel z celkových 63. Je zaujímavé, že Islandská pirátska strana, od založenia v roku 2012, neustále získava na popularite. A to poriadne. Podľa prieskumu verejnej mienky, uskutočneného v marci tohto roku, sa s tesným rozdielom dostala už na prvú priečku s 23,9 % podielom. Bude zaujímavé sledovať, či takáto popularita strane vydrží až do nasledujúcich volieb v roku 2017. O takejto popularite sa každopádne môže pirátskym stranám v iných krajinách len snívať. Mierne zvyšovanie popularity však vidieť v Českej republike, kde Pirátska strana v parlamentných voľbách v roku 2010 získala 0,81 % hlasov, zatiaľ čo v roku 2013 už 2,66 % (čo však na kreslo stále nestačilo). V roku 2014 strane tesne ušlo kreslo v Európskom parlamente, kde vo voľbách získali 72 514, teda 4,78 % všetkých hlasov (v Českej republike je dolný limit na zvolenie 5 %, a k jeho dosiahnutiu chýbalo približne 3000 hlasov). Vzhľadom na to, že do parlamentu sa v roku 2014 nedostali ani zástupcovia Švédskej pirátskej strany, ktorí v domácej krajine získali 77 477 hlasov (2,19 %), hrozilo, že Európsky parlament zostane tentoraz bez pirátskeho zastúpenia. Situáciu napokon zachránili voľby v Nemecku, kde Pirátska strana dostala 424 541 hlasov (1,45 %), čo stačilo na bezpečné získanie jedného kresla (druhé uniklo len o vlások). Zástupcom sa stala 28 ročná Julia Reda.
Čas na zmenu
Keďže Slovensko je členom Európskej únie, zaujíma nás predovšetkým problematika autorského práva v EU. Netreba však ignorovať ani situáciu v USA, pretože drvivá väčšina najpopulárnejších internetových služieb, softvérových spoločností a predstaviteľov zábavného priemyslu je lokalizovaná práve tam. Výrazné zmeny v americkom autorskom zákone tak ovplyvňujú internet ako celok, čo je vidieť napríklad na likvidácii jedného milióna odkazov vyhľadávača Google každý deň, čomu sme sa venovali v predchádzajúcom vydaní touchIT hard. Aj keď je americký autorský zákon výrazne útočnejší v boji s pirátmi, obsahuje aj klauzulu „fair use“, pri ktorej sa práva vlastníka dávajú do súvislosti s právami verejnosti a na niektoré použitia sa tak vzťahuje výnimka. To je veľmi pozitívne, i keď je pravdou, že systém ako taký je pomerne netransparentný (nie vždy je možné bez súdu zistiť, či sa výnimka na daný prípad skutočne vzťahuje alebo nie). Jednou z kritík systému je, že výrazne zvýhodňuje spoločnosti alebo bohatších jedincov, ktorí si môžu dovoliť dlhodobý a najmä nákladný súdny proces.
Naproti tomu európsky systém autorského práva má obvykle výnimky zapísané priamo do zákonov, čo síce v základe spôsobuje menej nezrovnalostí a šedých zón, avšak zakaždým, keď sa technológia zmení, systém sa stáva neaktuálnym. Je teda nutná nová úprava zákonov, čo je veľmi zdĺhavý proces a zákony sú tak za rýchlo napredujúcimi technológiami mnoho rokov pozadu. Vhodná by mohla byť akási kombinácia amerického a európskeho systému, pri ktorom by sa skombinovali ich výhody. Žiaľ, najnovší a aktuálne platiaci autorský zákon EU z roku 2001 skôr kombinuje len nevýhody. Klauzulu v podobe fair use v ňom totiž nenájdeme a výnimky natvrdo zavedené v zákone slúžia predovšetkým pre zvýhodnenie majiteľov autorských práv, než pre verejnosť (napríklad spomenutá dlhá doba vypršania práv po smrti autora). Europoslankyňa Julia Reda, zástupca Nemeckej pirátskej strany, upozornila v decembri minulého roku, priamo v Európskom parlamente na niekoľko závažných problémov stávajúceho systému. Aj keď EU poskytuje základný framework pre autorský zákon členských krajín, jednotlivé štáty majú pomerne voľnú ruku. EU napríklad stanovuje 20 rôznych výnimiek z autorského zákona, ale je len na štátoch samotných, či ich implementujú alebo nie. Z tohto dôvodu teda nenájdete dve európske krajiny, ktoré majú autorský zákon rovnaký.
Zrejme každý bude súhlasiť s tým, že základné pravidlá o nakladaní s autorsky chráneným obsahom by mali byť jasné a pochopiteľné. Ak je zákon natoľko zložitý, že na jeho interpretáciu je potrebný právnik s expertízou, nevyhnutne bude dochádzať k množstvu neúmyselných porušení. Julia Reda uviedla niekoľko príkladov takýchto zvláštnych situácií, pričom jedným z nich je právo na fotografiu architektúry. Predstavte si, že sa vyberiete na dovolenku do Ríma či Paríža a v centre mesta si fotíte nejakú zaujímavú budovu. V základe sa zdá, že ste fotku vytvorili vy a môžete si s ňou robiť prakticky čokoľvek, vrátane publikovania na internete. Európsky autorský zákon má na tento prípad vytvorenú výnimku, v ktorej sa hovorí, že takéto fotografovanie budovy nenarúša autorské právo jej architekta. Problémom je, že väčšina európskych krajín túto výnimku do svojich zákonov neimplementovala. Ak teda cestujete napríklad do Francúzka a v Štrasburgu si odfotíte budovu Európskeho parlamentu, tak na jej publikovanie na internete v skutočnosti potrebujete súhlas. To samozrejme bežnému používateľovi ani len nenapadne a stáva sa tak porušovateľom autorského zákona. Takejto situácii čelila Wikipédia, ktorá na autorské právo výrazne dbá. Keďže chcela v článku o parlamente uverejniť fotografiu tejto budovy, požiadala administratívne oddelenie Európskeho parlamentu o povolenie. Povolenie bolo bez okolkov udelené, avšak ukázalo sa, že na to administratíva ako taká vlastne nemala právo. Práva totiž patrili architektovi. Keď na to Wikipédia prišla, urobila fotku stožiarov európskych vlajok, na ktorej je budova parlamentu akoby náhodou v pozadí. Keďže parlament nie je priamy objekt snímky, Wikipédia sa vyjadrila, že autorské právo architekta neporušuje. Je však otázne, či by takáto argumentácia obstála na súde (ku ktorému takmer s istotou nikdy nedôjde).
Zatiaľ čo vydavateľom sa súčasný stav zákonov naklonených výrazne k vlastníkom práv páči, používateľom a univerzitám nie. Samotní autori stoja niekde na pomedzí
Ďalšou problémovou oblasťou je napríklad výnimka z autorského zákona založená na práve na paródiu. Túto výnimku má väčšina krajín EU implementovanú, pretože ide o dôležitý prvok slobody prejavu. Používateľ tak môže napríklad fotku politika použiť v parodickom obrázku so zábavným textom. Julia Reda pri svojej demonštrácii použila fotku europoslanca a komisára pre digitálnu agendu Günthera Oettingera, ktorý sa chystal na prejav v parlamente, vysielaný on-line. Použila pritom grafickú úpravu, ktorá ho obliekla do podobného odevu, aký je používaný v postavách známeho seriálu Hra o tróny (Game of Thrones), pričom kultovú frázu „Pripravte sa. Zima prichádza,“ zmenila na „Internet priprav sa. Günther prichádza.“ Problémom bolo, že v mnohých európskych krajinách výnimka platí len na parodovanie majiteľa práv samotného. Kým na Oettingera sa teda výnimka vzťahovala, na obsah vo vlastníctve televízie HBO už nie. Julia Reda parodickú fotku publikovala na Twitteri a poukázala na to, že ju zdieľalo mnoho jej fanúšikov z celej EU. Kým v niektorých štátoch bolo všetko v poriadku, v iných nie a používatelia sa nevedomky dopúšťali porušenia autorského zákona. Roztrieštenosť pravidiel je v dobe bezhraničného internetu skutočne problém.
Tieto príklady dobre ukazujú to, že systém autorského práva je taký komplikovaný a nejasný, že obyvatelia, firmy či inštitúcie ho neustále porušujú bez toho, aby to vôbec vedeli. Dôvod, prečo systém neskolaboval a nespadol všetkým na hlavu, je ten, že väčšina majiteľov autorských práv tieto zákony neuplatňuje. V tomto svetle pôsobí inak aj aktivita nahrávacích spoločností, ktoré sú v hájení svojich autorských práv najaktívnejšie a neustále sa dožadujú ešte väčšieho sprísnenia zákonov. Ak by ale podobne agresívne využívali súčasný systém aj iní vlastníci práv, celý systém by sa zrútil. To, že filmovému a hudobnému priemyslu spôsobuje pirátstvo enormné či likvidačné straty, pritom ani zďaleka nie je jasná záležitosť. V roku 2008 organizácia MPAA (The Motion Picture Association of America), obhajujúca záujmy šiestich najväčších filmových štúdií (20th Century Fox, Paramount Pictures, Sony Pictures, Universal Studios, Walt Disney, Warner Bros), oznámila, že straty, ktoré im pirátstvo spôsobuje, dosahujú 6,1 miliardy dolárov ročne. V priebehu nasledujúcich rokov sa objavilo niekoľko ďalších štúdií a reportov, pričom v niektorých sa odhady strát filmového priemyslu pohybovali medzi 20 až 50 miliardami dolárov ročne. Za vrchol sa dá zrejme považovať tvrdenie organizácie RIAA (Recording Industry Association of America), ktorá zastupuje viac ako 1600 hudobných vydavateľstiev. V roku 2011 totiž na súde obvinila tvorcov P2P programu LimeWire z toho, že jej spôsobili straty 75 biliónov dolárov, čo je viac, než je hrubý domáci produkt všetkých štátov sveta dohromady. Súd našťastie tento odhad označil za absurdný. V mnohých odhadoch spôsobenej škody ochrancovia práv vychádzajú z nereálnej situácie, pri ktorej sa predpokladá, že každý stiahnutý a dokonca aj zdieľaný súbor je zmiznutá tržba. Tento spôsob bol mnohými expertmi na ekonomiku a autorské právo výrazne kritizovaný, pričom sa poukazuje predovšetkým na to, že drvivá väčšina pirátov by si stiahnutý produkt reálne nikdy nekúpila. Existuje dokonca aj spätná väzba, pri ktorej sa z piráta stane zákazník, pričom v prípade, že by nemal možnosť si dané produkty zaobstarať vopred nelegálne, nikdy by sa o nich nedozvedel. Jednu z veľmi zaujímavých štúdií uverejnil v minulom roku Koleman Strumpf, profesor ekonómie na univerzite v Kansase, ktorý vychádzal zo 7 rokov trvajúcej analýzy 150 veľkofilmov. V analýze porovnával ich finančné výsledky, ceny akcií a štatistiky z BitTorrentových trackerov. Podľa týchto dát, sa pirátstvo prejavuje znížením príjmov z kín na úrovni 200 miliónov dolárov ročne. To je 0,3 % z celkových tržieb. Filmové štúdiá pritom investujú do boja s pirátstvom okolo 500 miliónov dolárov ročne.
Dánska politička Neelie Kroes, ktorá v rokoch 2010 až 2014 stála na čele Európskej komisie pre digitálnu agendu (po minuloročných voľbách ju nahradil Günther Oettinger), označila európske právo za fragmentované, neflexibilné a často irelevantné. Podotkla pritom, že autorský zákon by mal viesť k otvorenosti, inováciám a kreativite, nie byť nástrojom na obštrukcie, limitácie a ovládanie. Aktuálny prezident Európskej komisie Jean-Claude Juncker síce patril k aktívnym podporovateľom dohody ACTA, aj on sa však vyjadril v súvislosti s aktuálnymi autorskými zákonmi negatívne, pričom poukázal najmä na problém geo-blockingu, ktorý je podľa neho skrátka nespravodlivý a v súčasnej spoločnosti nemá čo hľadať (zakazovanie prístupu k službám a videám v závislosti od toho, z ktorej krajiny pochádzate). V súčasnosti má návrh na zmenu Európskeho autorského zákona dvere otvorené, pričom report o tom, čo je so súčasným systémom v neporiadku, má na starosti práve nemecká europoslankyňa pirátskej strany Julia Reda. Návrh reportu bol dokončený v januári, pričom nasledovala diskusia s členmi komisie pre digitálnu agendu, ktorá sa v apríli skončila interným hlasovaním o navrhovaných zmenách. V máji sa očakáva hlasovanie na plenárnom zasadaní a v lete alebo na jeseň pôjde hotový návrh do prejednávania v európskej rade a parlamente.
Je nepochybné, že v priebehu najbližších mesiacov sa do návrhu dostanú mnohé nepopulárne časti. Je však dôležité posunúť sa z aktuálneho zastaraného stavu a aj keď prvé zmeny budú mať určite ešte ďaleko k spokojnosti bežných používateľov, je treba podporiť každý, hoci aj malý krok správnym smerom.
