Operátor O2 je veľmi aktívny aj pri podpore projektov, ktoré sú určené na podporu ľudí, ktorí majú dobré nápady.
My sme tak už podrobne informovali o Športovej akadémii Mateja Tótha, ktorá je zameraná na rozvíjanie športových schopností detí a teší sa veľkej obľube. Na túto školu sme sa boli pozrieť osobne a tento projekt veľmi chválime.
Tento rok operátor opäť spojil svoje hodnoty so známym spisovateľom Danielom Hevierom. S ním dlhodobo pracuje na spoločnom projekte O2 Radostná škola s Danielom Hevierom. Jeho cieľom je meniť školstvo systematicky zdola, od učiteľov, žiakov a ich rodičov, a to zavádzaním kreatívnych metód do samotnej výučby.
My sme využili príležitosť a položili sme Danielovi Hevierovi (DH) niekoľko otázok o tom, ako ide vzdelávane a technológie dokopy v dobe po pandémii.
TI: Ako funguje projekt Radostná škola s Danielom Hevierom a čo je jej cieľom?
DH: Cieľom O2 Radostnej školy s Danielom Hevierom je to, čo je cieľom mnohých individuálnych i skupinových aktivít. Zjednodušene povedané zlepšiť naše školstvo. Chodím, samozrejme, aj medzi deti, žiakov, študentov, ale konkrétne táto moja aktivita je zameraná na učiteľov. Najprv musíme naučiť učiteľov, ako učiť alebo „učiť.“ S podporou Férovej nadácie O2 fungujem(e) druhý rok, ale ja som vo vzdelávaní prakticky – a to doslova – už od 14-15 rokoch. Mám svoju didaktiku i stratégie, ale reagujeme aj na aktuálne dianie u nás či vo svete.
TI: Na internete je viacero vašich videí, kde vysvetľujete zložité veci jednoduchým spôsobom a to vo forme videa na YouTube. Ako sa na takúto formu pripravujete odborne a ako je to realizované z technického hľadiska – stačí vám len smartfón alebo je k tomu ďalší štáb?
DH: Vychádzam z vlastných skúseností, zo zážitkov, z intuície, z kontaktov s pedagógmi, deťmi, rodičmi. Neustále sa vzdelávam, študujem inšpiratívne texty rôznych inovátorov, využívam sociálne siete, tradíciu i experimenty…
Videá na YouTube robím so svojím synom Danielom ml., ktorý ma sníma na kameru a urobí miernu postprodukciu.
TI: Aký je podľa vás rozdiel medzi podávaním informácií pre žiakov skôr v textovej podobe v protiklade s prípravou videa a to z pohľadu pedagóga i žiaka?
DH: V prvom rade by som nechcel „podávať informácie“, to je dnes už neudržateľný spôsob vzdelávania. Chcem byť inšpirátorom, hýbateľom, motivátorom. Verím, že keď je žiak či študent motivovaný, aby sa niečo naučil, naučí sa to efektívnejšie sám alebo v malej skupinke. Nie je pritom dôležité, aké médiá na to využívam. Usilujem sa používať čo najširšiu varietu: aj text, aj obrázok, aj hovorené slovo, všetky možné technológie, hry, dokonca pohyb, divadlo, kostým, ale aj prostredie triedy či školy, ihrisko, ulicu, domácnosť, športové aktivity, šach, lego, sociálne siete, módu…
TI: Deti sa dnes rodia s tým, že informácie „konzumujú“ cez smartfón alebo v počítači. Staršia generácia vyrastala na papieri a chvíľu trvalo, kým sa dokázala sústrediť na prijímanie hlavne textových informácií cez displej, bez papiera. Ako je to pri vašej pedagogickej činnosti?
DH: Ako maliar či ilustrátor som veľmi vďačným konzumentom vizuality, videí, spotov, seriálov, fotografií, kresieb, klipov… A zároveň som veľkým obhajcom technológií. Pri vstupe do triedy je mojou prvou vetou: „Mobily na lavice!“ Nie preto, aby som ich žiakom zhabal, ako sa kovbojom pri vstupe do saloonu odoberali kolty, ale preto, aby sme s nimi (spolu)pracovali.
TI: S tým súvisí aj otázka, do akej miery deťom zakazovať neustále sa pozerať do telefónu a žiť skôr vo virtuálnej realite ako v skutočnom živote.
DH: Zákazy sú nedôstojné, ponižujúce, a v konečnom dôsledku neefektívne. Ak chceme byť osvietení pedagógovia či rodičia, motivujme deti, aby si samy určovali hranice, aby sa dokázali samy motivovať niečoho sa vzdať. Predstava, že zákazmi technológií niečo vyriešime, je iluzórna a detinská.
TI: Ako sa zmenila úloha rodiča v súčasnom pedagogickom procese?
DH: Skoro nijako. Rodič bol – alebo mal byť – odjakživa prvým učiteľom, majstrom, motivátorom, autoritou… Je dobré, že aj dnešní rodičia sa prebúdzajú z apatie a zaujímajú sa o to, čo sa s ich deťmi deje v škole, kam ich odkladajú na niekoľko hodín denne. Čo ich škola naučí a čo nie. Hoci – rodičia vedia byť aj najväčšími sabotérmi a kazisvetmi pri úsilí zmeniť naše vzdelávanie k lepšiemu.
TI: Aká je podľa vás budúcnosť pedagogického procesu po pandémii. Chodiť fyzicky do školy samozrejme znamená aj žiť v kolektíve, čo je zatiaľ náročné nahradiť technologickými prostriedkami. Sú ale situácie, kedy je pripojenie žiaka alebo pedagóga na diaľku prínosom.
DH: Ako hovorí okrídlený slogan, už ani budúcnosť nie je taká, ako bývala. Trúfnem si povedať, že budúcnosť bude oveľa komplikovanejšia, problematickejšia, ťažšia ako si dokážeme predstaviť. A to nehovorím o rokoch ani o mesiacoch, ale skôr o týždňoch. Keď si toto uvedomíme, s inými predsavzatiami sa budeme stavať pred žiakov v triede alebo pred monitor v online vyučovaní.
TI: Môžete uviesť tri hlavné zlepšenia pre školy na Slovensku, ktoré by výrazne zlepšili aktuálny pedagogický proces?
DH: Fíha, tak to si naozaj netrúfam. Ale možno by pomohlo, keby sa znížil počet prijímaných študentov na pedagogické fakulty, keby sa zvýšili nároky na uchádzačov, aby sa prijímali iba tí, ktorí chcú reálne učiť a sami sa učiť. Keby sa do pedagogického procesu zapojili skoro až masovo špecialisti, experti, ľudia so životnými skúsenosťami, vizionári, ktorí možno nemajú papier na vzdelávanie, ale vedia prirodzene odovzdávať svoj životný príbeh, motivovať mladých ľudí, byť prirodzenou autoritou…
A do tretice, možno paradoxne – urobiť selekciu medzi samotnými pedagógmi, rozlúčiť sa s tými, pre ktorých je učiteľstvo iba zamestnaním a nahradiť ich tými, pre ktorých je poslaním a misiou. A tým poskytnúť všemožnú podporu – materiálnu rovnako ako odbornú, psychologickú, duchovnú, didaktickú…
Za TOUCHIT sa rozprával Ondrej Macko
Prečítajte si tiež
