Pomysleli ste niekedy na to, že jedného dňa budú chcieť ľudia vidieť, ako vyzeral počiatok počítačových hier? Napadlo vás niekedy, že herné klenoty, ktoré bavili milióny ľudí, už o pár desaťročí či storočí naveky pohltí čas? Dá sa tomu vôbec zabrániť?
Každá súčasnosť bude jedného dňa históriou, každý predmet, ktorý denne používame, bude raz historický artefakt. V ideálnom svete sa vždy dôležité veci zachovajú a našim potomkom navždy rozprávajú príbeh o predkoch. Lenže my nežijeme v ideálnom svete. Historici si často povzdychnú nad významnými udalosťami, o ktorých by chceli vedieť viac. Keby sa len našiel dokument, ktorý by to viac popísal.
Keby sa len našlo viac predmetov, ktoré by nám rekonštrukciu uľahčili. Keby sa len našlo viac čohokoľvek, čo by nám na danú udalosť vrhlo viac svetla. Mnohé artefakty z ľudskej histórie prežili tisícročia. S nástupom digitálnej éry však hrozí, že mnoho historicky cenných dát sa stratí, a to nie za tisícky či stovky rokov, ale doslova už za hŕstku dekád.
Pred pár desiatkami rokov otvorili počítačové hry celkom novú oblasť zábavy. Technika, o ktorej sa ľudom z konca 19. či začiatku 20. storočia ani nesnívalo, umožnila najčastejšie deťom vstúpiť do nového sveta zhmotnenej fantázie. Herný priemysel v priebehu nasledujúcich rokov vyspel a niekdajšie deti dospeli. Hry však obvykle hrať neprestali, o čom hovorí aj dnešná štatistika (štúdia od Americkej asociácie zábavného priemyslu), podľa ktorej má priemerný hráč počítačových hier 31 rokov, je ženatý a má jedno dieťa (vek nižší ako 18 rokov má len 29 % hráčov).
Na svete je v súčasnosti už viac ako 700 miliónov aktívnych hráčov, hrajúcich minimálne jednu hru mesačne a pokiaľ by sme to obmedzili na minimálne jednu hru ročne, ich počet by ešte vzrástol. Ak máte vek podobný ako priemerný hráč, možno si dnes nostalgicky spomeniete na hry ako Arkanoid, Mega Man / Rock Man, Contra, či mnohé ďalšie, ktoré vznikli pre herné konzoly spoločností Nintendo, Atari či Sega na prelome 80. a 90. rokov.
Zo začiatku éry PC hier v 90. rokoch si mnohí spomenú napríklad na legendárne hry Doom, Wolfenstein 3D, Half-Life či StarCraft a z prvej dekády 21. storočia spomienky oživí napríklad niekoľko dielov série Grand Theft Auto, Half-Life 2, BioShock, Portal, pokračovania Metal Gear Solid či dodnes hraný World of Warcraft.
Keďže hry tohto druhu vznikli pomerne nedávno, len málokto vníma túto éru ako historickú udalosť. Na druhú stranu, nikto nepochybuje o tom, že napríklad prvé filmy, ktoré vznikli na konci 19. storočia, sú z historického hľadiska nesmierne cenné. Nedá sa teda to isté povedať o hrách z konca 20. storočia? Do týchto diel bol vložený nesmierny kus kumštu, ktorý často zápasil s veľmi limitovaným hardvérom, pričom zabával milióny ľudí po celom svete.
Herný priemysel, podobne ako ten filmový, narástol do mamutích rozmerov a najpredávanejšie hry dosahujú niekoľkonásobne väčšie tržby ako najväčšie filmové trháky. Koncept mnohých hier je pritom často nadčasový. Je bez diskusie pravda, že hry z 80. alebo 90. rokov nemôžu z hľadiska vizuálnej stránky súperiť s tými súčasnými a ako bude vývoj hardvéru a softvéru pokračovať, priepasť sa bude stále viac prehlbovať.
Prince of Persia (1989)
Mnoho hráčov si však starú hru dokáže zahrať aj dnes a behom chvíle na všetky rozdiely zabudnú. Neplatí to pritom len pre hráčov, ktorí danú éru zažili. Posaďte malé dieťa k hre ako Super Mario alebo Contra a o chvíľu sa bude baviť rovnako ako stará generácia. A to bude platiť aj o niekoľko storočí, pretože prenos autentickej zábavy starých hier do súčasnosti je prekvapujúco omnoho ľahší, než prenesenie zážitku zo starého filmu, ktorý v tomto ohľade často zlyhá. Čo by ste povedali ale na to, že legendárne hry, ktoré opantali život miliónom hráčov po celom svete, budú jedného dňa navždy stratené a nikto už ich atmosféru nezažije a dokonca už ani nebude vedieť, ako vôbec vyzerali?
Hrozba menom abandonware
Rýchly vývoj softvéru a hardvéru má za následok to, že hry sú, podobne ako iné programy po pár rokoch, beznádejne zastarané a prekonané novšími ekvivalentmi. Podobne ako neočakávame, že si niekto na svoj nový počítač začne inštalovať operačný systém Windows 95, tak ani nečakáme, že niekto bude neprestajne hrať hry z 90. rokov. Ich doba skrátka pominie a postupne sa začnú zo sveta vytrácať. V tejto súvislosti sa môžete stretnúť s termínom abandonware, čo je obvykle softvér, o ktorý sa jeho pôvodný autor, vydavateľ alebo skrátka aktuálny vlastník práv už nijako nestará.
Je to z jednoduchého dôvodu, že doba jeho aktuálnosti už dávno pominula. Program nie je podporovaný a nedá sa nijakým spôsobom zakúpiť (pokiaľ odhliadneme od bazárového predaja). Inak povedané, vlastníkovi práv už z neho neplynie žiadny zisk. S pribúdajúcimi rokmi však nezastaráva len softvér, ale aj hardvér. Predstavte si situáciu, že si ako tridsiatnik spomeniete na hru, ktorú ste hrávali v detstve ako desaťročný.
Ak vytiahnete niekde zo zaprášenej škatule jej originálnu 3,5″ disketu, budete ju mať ako skopírovať do počítača? Ak sa vám to podarí, budete schopní hru navrhnutú napríklad pre MS-DOS sprevádzkovať na aktuálnych systémoch? Nebude hra robiť problémy na súčasnej frekvencii a viacjadrových procesoroch? Dokážete spustiť 8 alebo 16-bitový kus softvéru? Všetko pravdaže závisí od vašich schopností, ale uvedomte si, aké máte už dnes, úbohých 20 rokov od jej vydania problémy znova ju prebudiť k životu. Ako to bude o 50, 100 či 200 rokov?
Tieto produkty pritom nie sú tesané do kameňa a ich dátový nosič ich udrží len niekoľko rokov či desaťročí. Netýka sa to len koncových verzií hry, ale aj kódu, z ktorých vznikli. Ako príklad za všetko môže slúžiť dnes už legendárna hra Prince of Persia, ktorá sa dostala na svet v roku 1989 najprv na počítačoch Apple II a v roku 1990 na prakticky všetkých dostupných herných platformách a systémoch, vrátane MS-DOS.
Táto, na svoju dobu nádherná a nesmierne zábavná 2D „plošinovka“, sa okrem iného vyznačovala aj veľmi vierohodnou animáciou pohybu, ktorú tvorca hry Jordan Mechner vytvoril formou rotoskopického záznamu svojho mladšieho brata (prekresľovanie videa do animácie snímok po snímku). Na celom svete sa predalo viac ako dva milióny kusov a dodnes na túto hru s nostalgiou spomína množstvo dnešných tridsiatnikov a starších hráčov.
Aj keď Prince of Persia dostal mnoho úspešných pokračovaní, originál je len jeden. Hra dekádu po svojom vydaní získala štatút legendy a mnoho ľudí sa ju snažilo oživiť či už portovaním na nové operačné systémy alebo pridaním modifikácií v podobe nových levelov. Pri snahe vypátrať staré zdrojové kódy pre pôvodnú Apple II verziu hry však autor v roku 2002 s poľutovaním oznámil, že ich nikde nemôže nájsť a sú zrejme navždy stratené.
Contra z konzoly NES (1987)
V roku 2011 to vyústilo do heroickej aktivity priaznivcov, ktorí reverzným inžinierstvom odhalili väčšinu potrebných princípov a vydali podrobnú dokumentáciu formátu jej súborov. To vyústilo do vydania mnohých modifikácií a nových levelov, ktoré je dnes možné nájsť na stránkach www.princed.org a www.popot.org. V roku 2012 však došlo k prekvapeniu. Mechnerov otec pri upratovaní starých vecí našiel doma škatuľu so starými vecami, v ktorej sa nachádzal archív 22-ročných 3,5″ diskiet so zálohou originálneho zdrojového kódu.
Mechner sa s dvojicou expertov podujal dáta vyextrahovať a po celodennom a celonočnom úsilí sa to napokon podarilo. Na osobnej stránke Mechnera www.jordanmechner.com tak dnes fanúšikovia nájdu pôvodný zdrojový kód a takisto jeho podrobnú dokumentáciu voľne k stiahnutiu. Pomerne smutne však pôsobí na stránke veta autora, ktorý uvádza, že dnes nie je originálna podoba hry oficiálne nikde dostupná. Ak si chce niekto Prince of Persia zahrať tak, ako si to pamätal zo začiatku 90. rokov minulého storočia, je to možné, ale nemôže povedať kde a ako.
Touto vetou autor pravdaže naznačuje to, že hra sa dá bežne stiahnuť v pirátskej verzii (spoločne s DOSboxom na emuláciu DOSu má 4,5 MB). Je to krutá realita súčasného autorského práva a licencií. Aj keď už produkt neprodukuje absolútne žiadny zisk a nie je možné ho žiadnou možnou cestou zakúpiť, stále je nelegálne si zadovážiť jeho neautorizovanú, a teda pirátsku verziu. Takéto správanie však v budúcnosti môže vyústiť do veľmi nešťastnej situácie.
Digitálna archeológia a strastiplná cesta obnovy
K starým hrám netreba pristupovať len z hľadiska toho, že majú akúsi sentimentálnu hodnotu pre dnešných ľudí, ktorí ich majú spojené s detstvom. Podobne ako staré filmy a hudba, aj počítačové hry majú svoju neodmysliteľnú historickú hodnotu. Mnoho ľudí to však má problém zbadať, pretože ide o oblasť, ktorá vznikla nedávno a nestihla sa stať obeťou veľkých strát.
No len si skúste predstaviť, aké smutné by bolo, keby ste so zanietením súčasnej generácii detí hovorili o prastarých hrách ako Pac-Man alebo Tetris, ale nemohli by ste im ich ukázať, pretože by skrátka už neexistovali. V múzeu by ste videli ich dochovanú fotografiu a na pozadí by bolo počuť komentár „pamätníka“, ktorý by zanietene popisoval, ako tieto hry vyzerali v pohybe.
Pri takýchto jednoduchých hrách úplná strata pravdaže nikdy nehrozí, pretože sú také primitívne, že ich je možné vytvoriť znova z pamäti a popisu. Akonáhle sa však dostanete k pokročilejším hrám, situácia sa razantne mení. Úplná strata pritom nehrozí len pri desať či dvadsať rokov starých hrách z éry Super Maria, ale aj pri tých súčasných a budúcich, ktoré pre svoju funkčnosť vyžadujú napríklad stále aktívny aktivačný server poskytovateľa.
Tím Good Old Games ako jeden z mála umožňuje kúpu plnohodnotných starých hier, portovaných na nové operačné systémy a bez ochrán a limitov
O zachovanie funkčnosti a dostupnosti starých hier pre súčasné, ale aj budúce generácie sa snaží množstvo nadšencov, archívov a takisto múzeí. Nejde však o jednoduchú záležitosť a v ceste im stojí niekoľko rozličných prekážok. Z hľadiska technológie je treba odstrániť uzavretie na jednu platformu, ktorá sa v priebehu času stratí. Nemôžeme očakávať, že o niekoľko storočí bude funkčný ešte kus autentickej elektroniky z danej doby, ktorý hru bude vedieť spustiť.
Zachovanie teda nemôže pozostávať z toho, že niekde odložíte starú konzolu NES (Nintendo Entertainment System) z 90. rokov spolu so zbierkou hier, ktoré budú časom nečitateľné a neobnoviteľné. Na archiváciu je nutné softvérovú stránku hry extrahovať a sprístupniť ju pre iné platformy priamo alebo formou emulácie, a to nielen dnes, ale aj v budúcnosti. Technické komplikácie však nie sú jediným typom prekážok.
Do druhej skupiny problémov patria často ešte zložitejšie komplikácie z hľadiska autorského zákona. Hry majú svojich tvorcov, vydavateľov a vlastníkov práv a aj keď je daný produkt už prakticky mŕtvou záležitosťou, nezamenená to, že s ním môže byť akokoľvek nakladené. Archiváciu však nie je možné riešiť až niekedy v budúcom storočí, kedy autorské práva úplne vypršia, pretože v tej dobe už môže byť neskoro.
V súčasnej situácii sa s ťažkosťami pohybujú aj komerčné spoločnosti, ktoré už majú veľké skúsenosti v odbore. Zrejme najúspešnejším v tomto smere je tím Good Old Games (Staré dobré hry), ktorý na svojej domovskej stránke www.gog.com staré hry obnovuje a stále ich ponúka aj na predaj. Ide o dcérsky projekt známej poľskej vydavateľskej spoločnosti CD Projekt, ktorá okrem iného stojí aj za hernou sériou Zaklínač (The Witcher).
V súčasnosti zbierka obsahuje už viac ako 1300 titulov, pričom drvivá väčšina ponuky je z obdobia rokov 1995 až 2005. Nájde sa však aj 130 kúskov spred roku 1995. Pokiaľ je hra opustená a nepredávaná, tím sa pokúsi od pôvodného vlastníka získať povolenie na úpravu a licenčný predaj. Hru pritom prepracuje tak, že odstráni akúkoľvek nežiaducu protipirátsku ochranu, ktorá by vyžadovala aktiváciu na už neexistujúcom serveri, stále pripojenie na internet alebo vloženie fyzického média (napríklad CD). Hru takisto presunie na čo možno najviac moderných systémov.
Bežne je podporovaný Windows XP až Windows 10, Mac OS X a takisto aj Linux v podobe Ubuntu a Mint. Stačí si hru kúpiť, stiahnuť, nainštalovať a hrať. Hry sú pripravené tak, aby ste ich na týchto systémoch, hoc aj emulovaných, mohli hrať už naveky a nikdy sa nezaoberali podporou pôvodného tvorcu. Hru vám nikto odpojením internetového servera nevezme. Dané hry sú ponúkané zväčša za ceny 5 až 10 eur, pri špeciálnych akciách však aj za menej.
Niektoré z nich dokonca umožňujú možnosť znovuzískania. To znamená, že ak ste si pred mnohými rokmi danú hru kúpili a dnes už nie je možné ju hrať napríklad kvôli neexistujúcemu serveru alebo preto, že na nových operačných systémoch už nefunguje, môžete si jej kópiu s odstránenými limitami stiahnuť zdarma. Stačí zadať pôvodné sériové číslo z jej obalu.
Získať licenciu na úpravu starých hier je často veľmi komplikované, pretože mnohé herné štúdia z 90. rokov už dnes neexistujú. Celá situácia tak často pripomína detektívnu prácu, pri ktorej sa pokúšate nájsť aktuálnych vlastníkov, ktorí nezriedkavo už ani netušia, že práva na hru vlastnia (napríklad prevzatím zbankrotovanej spoločnosti).
Najsmutnejšie je, keď sa dohadovanie s vlastníkom podarí, tím dostane oprávnenie upraviť kód hry tak, aby fungoval na moderných systémoch, ale napokon sa zistí, že originálny zdrojový kód už neexistuje. Bohužiaľ, takáto situácia je veľmi častá, pretože hra často prejde mnohými vlastníkmi a súbory skrátka presuny majiteľa neprežijú. Celý proces občas pripomína digitálnu archeologickú činnosť.
Mega Man alias Rockman (1987)
Ak sa nájdenie zdrojového kódu nepodarí, vydavateľská spoločnosť vlastniaca práva poskytne len nejaký archivovaný build hry, či len výslednú hru samotnú. Tím sa tak musí uchyľovať k reverznému inžinierstvu a zdĺhavo prichádzať na to, ako hra funguje a ako z nej ochrany a obmedzenia dodatočne odstrániť. Použitie hotovej verzie je problematické najmä vtedy, ak pochádza z veľmi starej platformy, výsledkom čoho je, že sprevádzkovanie občas pripomína matriošku, pretože je emulovaný aj samotný emulátor, schopný emulovať pôvodné prostredie hry.
Našťastie, moderný hardvér má taký obrovský výkonový rozdiel oproti starým systémom, že je to obvykle poľahky možné. Stávajú sa aj prípady, že sa licenciu na úpravu získať podarí, ale vydavateľská spoločnosť už hru vôbec nemá. Ľudia z Good Old Games vtedy použijú hru zo svojich vlastných zbierok CD, 3,5″ diskiet či iných médií a ak danú hru sami nemajú, vydajú sa na jej lov po bazároch, kde sa ju pokúsia zakúpiť od niekoho iného. S celým procesom často pomáha aj komunita fanúšikov a súčasťou niektorých pátraní je niekoľko stoviek príspevkov na diskusných fórach.
Práca GOG tímu je z hľadiska zachovania hier pre súčasné aj budúce generácie nesmierne cenná. Zozbieranie zdrojových kódov, odstránenie ochrán a fyzických obmedzení a prípadne aj reverzné inžinierstvo a vytvorenie dokumentácie, totiž umožní presun hier na nové systémy aj v budúcnosti (alebo ich úspešnú emuláciu). Tím sa pritom čo najviac snaží zachovať autentickosť a prinášajú aj digitálne kópie pôvodných tlačených bookletov, ktoré boli súčasťou balenia a často aj dôležitou súčasťou herného príbehu (napríklad obsahovali podrobnú mapu levelov).
Čo je zrejme na tíme GOG najúžasnejšie je, že cítia k uchovávaniu starých titulov veľkú zodpovednosť. Mnoho titulov preto archivujú aj v prípade, že na ich vydanie nemajú právo. Zozbieravajú dostupné modifikácie a patche, často na stránkach, ktoré existujú v zastaranej grafike už viac ako desať rokov, pretože kedykoľvek môžu z internetu navždy zmiznúť. Ak sa v budúcnosti situácia zmení a na vydanie hry už budú mať právo, alebo autorské práva vypršia, budú aspoň výsledné dátové kópie hry zachované.
Výnimka pre múzeá? Zabudnite, všetko sú to piráti!
Pri myšlienke zachovať počítačové hry pre budúce generácie sa netreba zameriavať len na tie, ktoré pochádzajú z minulej alebo predminulej dekády. O pár storočí bude súčasnosť z hľadiska histórie prakticky rovnaké obdobie. Stále sme ešte v úplnom zrode tejto formy zábavy. Situácia sa však z hľadiska uchovávania paradoxne oproti prelomu tisícročí zhoršila.
Druhá polovica prvej dekády totiž priniesla obrovský nárast implantovania veľmi agresívnych protipirátskych ochrán, ktoré paradoxne nespôsobovali žiadne problémy pirátom, ale platiacim zákazníkom – piráti si totiž zaobstarali hru už bez tohto nechceného prírastku. Ľudia, ktorí chcú hry zachovávať ich musia potom prácne odstraňovať. Našťastie, s nástupom digitálnej distribúcie, ako je napríklad Steam, ochrany začali uberať na agresivite.
Stále sme však ďaleko od ideálneho stavu. Príkladom pre všetkých môže byť práve CD Project, ktorý vydal bez DRM (Digital Rights Management) ochrany aj novú verziu Zaklínača. V budúcnosti sa však situácia z hľadiska archivácie môže opäť zhoršiť. Mnoho vývojárov experimentuje s myšlienkou „cloudového hrania“ pri ktorom by hry boli umiestnené len na serveri poskytovateľa a zákazník by ich funkčnú off-line verziu nikdy nemal. Po opadnutí záujmu o hru by vydavateľ server vypol a pokiaľ by hru neposkytol pre zachovanie archivačným tímom a múzeám, ľahko môže navždy zmiznúť zo sveta (napríklad po zániku danej spoločnosti, či skrátka nezachovaní daných dát).
Herní nadšenci, ktorí chcú staré hry zachovať z historického hľadiska pravdaže nepožadujú, aby nejaká spoločnosť prevádzkovala servery v momente, keď už je to nerentabilné, alebo aby poskytovala nejakú dokumentáciu či svoju podporu. Dané osoby chcú všetko vykonať na vlastné náklady a s použitím vlastného času a úsilia a chcú, aby sa na nich nenazeralo ako na kriminálnikov.
Minulé Vianoce napríklad Internetový archív, čo je nezisková digitálna knižnica, ktorá prevádzkuje Wayback Machine pre uchovanie starých webových stránok, uvoľnila prístup k emulátoru 2500 hier pre MS-DOS. Na stránke www.archive.org/details/softwarelibrary_msdos_games nájdete originálne podoby legendárnych hier z rokov 1978 až 1999 vrátane Street Fighter, Prehistorik, Dune, Wolfenstein 3D či Pac-Man. Všetky sú emulované pomocou javascriptového EmDOSBoxu a fungujú v rámci internetového prehliadača.
V ďalších sekciách môžete dnes nájsť aj viac ako 2900 starých konzolových hier z tohto obdobia a dokonca aj veľmi staré arkádové hry z automatov (www.archive.org/details/internetarcade). Ide o úžasný projekt. Aj keď ohlasy médií boli obvykle mimoriadne pozitívne, našli sa aj kritické hlasy. Problémom je, že Internetový archív hry sprístupňuje zdarma a niektorí ľudia si to vysvetľujú tak, že poškodzuje ich vlastníkov, pretože pôvodne tieto hry bolo nutné kúpiť (i keď dnes už ich prakticky nikto nepredáva a už takmer nikto by si ich nekúpil).
Na obranu Internetového archívu slúži to, že hry neumožňuje stiahnuť a hrať off-line. Môžete si ich zahrať len on-line v prehliadači, čo pripomína požičanie knihy v knižnici. Podobné ospravedlnenie používajú aj iné portály ako www.8bbit.com a www.game-oldies.com, ktoré ťažia najmú z toho, že o hry z 80. a 90. rokov sa štúdiá moc nezaujímajú. Každopádne celá situácia je z legálneho hľadiska veľmi problematická a nevedno, či archívy tlak ochrancov práv v budúcnosti ustoja.
Staré arkády z automatov prístupné prostredníctvom Internetového archívu
V tomto roku sa situáciu pokúsila zlepšiť nezisková organizácia Electronic Frontier Foundation (EEF), čo je jeden z najaktívnejších bojovníkov za práva používateľov na poli digitálneho obsahu. V apríli vypracovala dokument popisujúci problematiku uchovávania starých hier pre budúce generácie a požiadala americké Ministerstvo autorského práva o vytvorenie výnimky z amerického zákona Digital Millennium Copyright Act (DMCA), ktorá by slúžila k ochrane herných nadšencov, múzeí a akademikov, ktorí sa zaoberajú udržaním starých hier v prevádzkovateľnom stave.
Títo ľudia totiž musia obvykle do hry zasiahnuť a upraviť ju, pretože v minulosti regulárne zakúpené hry dnes už nejde hrať kvôli tomu, že vyžadujú napríklad herný server, ktorý už vydavateľ neprevádzkuje alebo aktivačný server, ktorý kontroluje legitímnosť kópie. Jediná možnosť ako niečo také prekonať, je hru dodatočne upraviť, podobne ako to robia pirátske verzie, ktoré aktivačný server nepotrebujú a pokiaľ ide o on-line hry, umožňujú pripojenie k neautorizovaným serverom. Takéto servery v prípade už opustených hier pravdaže nahrádzajú už neexistujúce servery pôvodného poskytovateľa.
Žiadosť o výnimku zo zákona DMCA (konkrétne z časti 1201) však okamžite napadla Americká asociácia zábavného softvéru (Entertainment Software Association – ESA), obhajujúca záujmy a autorské práva herných vydavateľov, ku ktorej sa pripojili sesterské asociácie filmového (MPAA) a hudobného priemyslu (RIAA). Americká asociáciu zábavného softvéru takúto výnimku považuje za neprípustnú a dané aktivity označila za hacking, ktorý je asociovaný s pirátstvom. Vo svojom vyjadrení uviedla, že úprava už nepodporovanej a starej hry tak, aby kontaktovala iný alebo žiadny server, by bol neprimeraný zásah do herného priemyslu.
Aj napriek tomu, že neprítomnosť oficiálneho servera bráni, aby ľudia, ktorí za hru zaplatili, ju mohli hrať ďalej, podľa vyjadrení ESA, MPAA a RIAA by udelenie výnimky „podkopalo fundamentálne princípy autorských princípov, na ktorých je autorské právo založené“. Na upozornenie EEF, že len v roku 2014 zanikli servery na on-line hranie viac ako 140 hier (napríklad Max Payne 3, Vietcong 2, Crysis 2 či Red Alert 3) reagovala Asociácia zábavného softvéru tak, že vplyv na komunitu je zanedbateľný, pretože vydavateľ sa rozhodne k vypnutiu až v prípade, že je záujem už veľmi malý.
Zastáva pritom názor, že vypnutie serverov nie je opustenie hry ako takej. Treba pripomenúť, že Asociácia v danom kontexte nepoužíva označenie hacking v správnom význame (vyjadruje sa v skutočnosti o tom, čo je v IT odvetví známe pod označením cracking hier a iných programov). Hacking v pravom zmysle slova nelegálny nie je a žiadna priama asociácia so zločinom neexistuje.
Street Fighter II (1991)
Vyjadrenia ESA, MPAA a RIAA však nie sú žiadnym prekvapením, pretože tieto organizácie dlhodobo presadzujú úplný zákaz obchádzania zabudovaných digitálnych ochrán a porušovania autorského zákona, nech je to z akýchkoľvek dôvodov. Je pritom jedno, že legitímne dôvody skutočne existujú, ako práve napríklad to, že vám zabudované ochranné mechanizmy a princípy bránia si svoju legálne nadobudnutú hru zahrať.
Občas postoje ochrancov autorských práv spôsobujú ukážkové absurdné situácie, nad ktorými sa dá len zaplakať. Jedna z najsmutnejších ukážok sa odohrala v roku 1977, kedy astrofyzik Carl Sagan pripravoval so svojím tímom posolstvo ľudstva pre dvojicu sond Voyager, ktoré opustili slnečnú sústavu. Obe sondy nesú špeciálnu platňu zo zmesi medi a zlata, ktorá je spolu s vedeckým návodom na postavenie prehrávacieho zariadenia navrhnutá tak, aby vydržala miliardy rokov a bola tak čitateľná v dobe, kedy evolúcia Slnka nevyhnutne spáli Zem na prach a spolu s ňou všetok život.
V tej dobe už budú Voyagery stovky svetelných rokov od Zeme prelietať okolo iných hviezd a planetárnych systémov, pričom hrdo ponesú tiché posolstvo o tom, že sme tu boli. Platňa s obrazovým a zvukovým záznamom obsahuje kus obrovského ľudského kumštu, pričom behom úvodných snímok ustanoví základné matematické a fyzikálne princípy, tak aby ich pochopila každá inteligentná rasa a použije ich ako univerzálny jazyk. Určí pri tom polohu Zeme v galaxii (trianguláciou frekvencie pulzarov) a čas, ktorý uplynul od štartu (na základe polčasu rozpadu pridaného uránu-238, ktorý funguje ako prírodné hodiny miliardy rokov).
Platňa ďalej nesie 118 fotografií predstavujúcich ľudskú rasu a náš spôsob života, obsahuje pozdravy v 55 jazykoch, spev veľryby, zvuky sveta vrátane dažďa a štekotu psa a takisto záznam mozgových vĺn mladej čerstvo zamilovanej ženy. Prítomných je aj 90 minút hudby a medzi dôsledne vybraté skladby od Bacha, Mozarta, Beethovena a ďalších klasikov chcel tím zaradiť aj ukážku modernejšej hudby, pričom vybral pieseň Here Comes the Sun od Beatles. Samotná skupina sa cítila touto voľbou veľmi poctená, avšak práva na skladbu malo vydavateľstvo E.M.I. a to sa rozhodlo, že povolenie vydania na tejto neautorizovanej platni neudelí. Zrejme sa obávali vesmírneho pirátstva a úniku ziskov mimo slnečnú sústavu.
Uchovávanie hier z hľadiska histórie je niečo, nad čím sa nedá mávnuť rukou. Nie je nezvyčajné, že až v momente keď niečo stratíme, uvedomíme si, aké to bolo cenné. Počítačové hry síce nemožno priamo porovnávať s hudbou klasikov, avšak s filmovým priemyslom často porovnanie znesú a mnohé z nich sa zapísali do našej kultúry a patria neoddeliteľne k našej dobe.
Hry sa v budúcnosti nepochybne zmenia a prvé husle bude celkom určite hrať virtuálna realita. Štart počítačového herného odvetvia je však len jeden. Na rozdiel od iných artefaktov našej doby hrozí pri hrách oveľa väčšie nebezpečenstvo, že staré cenné kúsky zmiznú zo sveta. Je to nevyhnutný dôsledok zastarávania hardvéru aj softvéru a takisto digitálnej povahy dát. Nech sa ochrancovia autorských práv snažia presvedčiť verejnosť a zákonodarcov akokoľvek o tom, že relevantné výnimky z autorského práva neexistujú, skutočnosť je iná. Smutné je, že problémom sú málokedy samotní autori hry.
Tí sú z archivácie takmer vždy nadšení. Problémy spôsobujú vydavateľstvá, ktoré majú pocit, že daný postup ich okradne o nejaký dnes ešte neodhadnuteľný zisk, ktorý by potenciálne mohol nastať v budúcnosti. O právo na zachovanie hier dnes bojuje mnoho ľudí a veľa nadšencov si je dobre vedomých rizika straty a vykonáva chvályhodnú archivačnú prácu často bez akéhokoľvek nároku na odmenu. Dúfajme, že všetko dobre dopadne a v budúcnosti po niektorých cenných herných kúskoch nezostanú len povzdychnutia.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom decembrovom vydaní touchIT, č. 7/2015, preto sa niektoré skutočnosti uvednené v článku môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
