Napadlo vás niekedy, ako a kde sa zrodili tie najelementárnejšie softvérové a hardvérové prvky dnešných počítačov? Odhrňte s nami oponu tejto nesmierne zaujímavej histórie.
Na pódiu dnešného žiarivého IT sektora sa vyhrievajú silné technologické spoločnosti, ktoré diktujú aktuálne trendy. Ak niekoho požiadate o príklad prelomovej IT firmy, väčšina ľudí uvedie napríklad Intel, Google, Apple či Microsoft. Za oponou celého odvetvia sa však v priebehu času skrývali mnohí velikáni, ktorí obvykle pred očami verejnosti zostali skrytí. Ide o vývojové laboratóriá, v ktorých sa po prvýkrát zrodili technológie, ktoré sa neskôr stali nosnými piliermi celého softvérového a hardvérového odvetvia. Ich vízie, prielomy a vývoj zostali zatienené žiarivými komerčnými úspechmi iných spoločností, ktoré sa postavili na ich ramená. Bez iskry však niet výbuchu.
Palo Alto Research Center, skrátene PARC, je výskumné centrum v kalifornskom meste Palo Alto v srdci Silicon Valley. Keď sa v júli roku 1970 po prvýkrát rozbehlo jeho súkolie, v jeho útrobách bolo možné nájsť dych berúcu zostavu vedcov a počítačových géniov, ktorí boli schopní zapáliť iskru technickej revolúcie. Behom nesmierne plodnej dekády v období rokov 1970 až 1980 sa v laboratóriách PARC vyvinulo veľké množstvo technológií, ktoré sú v obrovskej miere používané v dnešných počítačoch, pričom ide napríklad o GUI, teda grafické používateľské rozhranie, ethernet či laserovú tlač. Toto výskumné centrum založil kopírovací gigant Xerox, v snahe získať konkurenčnú výhodu v budúcnosti, avšak technológie ktoré PARC vyvinul sa u neho často stretávali s nepochopením. To, aké boli prelomové si však uvedomili iné spoločnosti a navždy zmenili svet.
Alto bol prvým strojom, ktorý sa dal nazvať ako osobný počítač
LIGA VÝNIMOČNÝCH A JEJ POČÍTAČ, KTORÝ PREDBEHOL DEKÁDU
PARC vznikol sprvu pomerne skromne ako výskumná časť novej dcérskej spoločnosti pre počítačové systémy, ktorú Xerox odkúpil. Na konci 60. rokov sa o počítačoch v rámci firemnej sféry hovorilo čoraz viac a Xerox sa bál, že jeho výnosný biznis točiaci sa okolo „papierovej kancelárie“ v budúcich dekádach prestane existovať. Xerox založil PARC z dôvodu, že si uvedomoval dôležitosť vývoja. Jeho vedúci predstavitelia zatúžili po oddeleniach, aké mali ich konkurenti v podobe IBM (laboratóriá IBM Research) a AT&T (pod ktorú patrili Bell Labs). Tie zbierali Nobelove ceny ako na bežiacom páse a PARC mal byť honosnou odpoveďou.
Financovanie vrcholového výskumu v rôznych smeroch dovtedy v Xeroxe nemalo obdoby. V minulosti najímal predovšetkým chemikov, fyzikov a metalurgov, ktorí mu pomáhali vyvíjať lepšie kopírky, tonery a skenovacie snímače. High-end vedecké vývojové laboratórium nebolo v tom čase v korporátnej sfére príliš bežné a vrcholový výskum sa odohrával na univerzitách či vo vládnych organizáciách. Na prelome 60. a 70. rokov sa však Xeroxu otvorili dvere pre nákup extrémnych talentov, pretože USA viedlo nákladnú vojnu vo Vietname, čo sa prevtelilo k značným rozpočtovým škrtom v rôznych oblastiach. Bol teda najlepší čas na pretiahnutie špičkových odborníkov.
Xerox mal obrovské finančné prostriedky, ktoré plynuli z jeho dominantného postavenia na trhu v oblasti kopírovacích systémov za posledných dvadsať rokov (v roku 1949 Xerox predstavil svoju prvú kopírku na svete v podobe Modelu A, ktorá sa stala taká populárna, že sa kopírovaniu začalo hovoriť xeroxovanie). Bol tak jednou z mála spoločností na svete, ktorá expertov mohla nakupovať skutočne vo veľkom a financovať ich výskum bez priamej naviazanosti na konkrétne produkty. Vrcholový vývoj je totiž často mnohé roky napred pred tým, než sú produkty (napríklad kvôli cene) pripravené pre komerčné nasadenie. Inžinierom a informatikom z PARC bola dopriata veľká voľnosť a štedré financovanie. Boli pri tom mimo bežnej korporátnej sféry a nevenovali sa teda tomu, aby zlepšili nejaký konkrétny výrobok. O to sa starali vývojové laboratóriá Xeroxu. PARC mal len jednu úlohu – napredovať do neprebádaného územia.
Do vedenia PARC bol zvolený Robert Taylor, počítačový a sieťový priekopník, ktorý bol dovtedy hlavou vývoja v Laboratóriu pre pokročilý vývoj amerického ministerstva obrany. So svojimi sieťovými konceptmi sa podieľal na vzniku ARPANET-u, ktorý sa spustil len pred rokom (1969) a spolu so svojím prelomovým protokolom TCP/IP sa stal predchodcom dnešného internetu. Taylor do laboratórií PARC priviedol obrovskú dávku špičkových expertov z oboru informatiky. Všetko v dobe, keď sa hardvér stával čoraz pokročilejší a umožnil veci, o ktorých sa pred desaťročím nikomu ani nesnívalo.
Vrstvenie okien operačného systému počítača Alto
PARC bolo jedno z mála miest na zemi, kde bola dostačená koncentrácia ľudí uvedomujúcich si tento prerod. Jedným z nich bol Charles Thacker a pod jeho vedením tím inžinierov zostrojil prototyp nového počítača, nazvaného Alto, ktorý už v apríli 1971 predviedli svojim nadriadeným. Šlo o niečo skutočne nevídané. V tej dobe ešte mala drvivá väčšina počítačov podobu niekoľkých objemných chladničiek postavených vedľa seba, z ktorých vychádzala sieť najrôznejších káblov a iných elektronických súčiastok. Používatelia či skôr operátori s takýmito počítačmi komunikovali nepriamo pomocou dierovacích štítkov alebo cez teletyp, teda elektronický písací stroj, ktorý mohol byť použitý na vkladanie dát (písaním) aj ich výstup (formou tlače na papier), čo bol spôsob ako zistiť, čo vlastne počítač „robí“.
Počítač Alto vyzeral úplne inak. Bol veľký ako nočný stolík, ktorý bolo možné na kolieskach jednoducho zasunúť pod stôl. S používateľom komunikoval cez veľkú televíznu obrazovku položenú na stole, na ktorej boli informácie zobrazené okamžite po zadaní na klávesnici alebo pomocou čudesného zariadenia, nazvaného myš. Už to bolo na tú dobu značne experimentálne a pomerne raritné. Alto však šiel ešte omnoho ďalej, pretože na obrazovke nekomunikoval len pomocou textu ale aj formou bitmapových obrázkov.
Zvláštne takisto bolo to, že Alto mal slúžiť pre jedného človeka. V minulosti bol počítač niečo, čo používali ľudia z celej firmy, univerzity či inej inštitúcie a delili sa oň. Alto bol prakticky prvým strojom, ktorý sa dal nazvať ako osobný počítač, teda PC (Personal Computer). Tento termín sa už niekoľko rokov začínal používať, pričom prvým zaznamenaným výskytom bola reklama spoločnosti HP na programovateľnú kalkulačku HP 9100A v roku 1968. Tá však od toho, čo považujeme za počítač dnes, mala značne ďaleko. Vo vedeckých prácach začal termín významne používať na začiatku 70. rokov ako prvý zrejme Alan Kay, ktorý bol v rokoch 1970 až 1980 zamestnancom PARC (po odchode sa stal hlavou vývojového tímu Atari) a na vývoji počítača Alto sa priamo podieľal.
Výkonný počítač, ktorý slúžil jednej osobe a zmestil sa pod stôl bolo niečo prelomové a na mnohých ľudí to pôsobilo zvláštne. Inak tomu nebolo ani u Xeroxu, ktorý bol zvyknutý na to, že kopírky, ktoré predával slúžili celej kancelárii alebo firme. Bolo to akoby ste prišli za leteckým výrobcom a povedali mu, že budúcnosť dopravy nie je Boeing 747, ktorý sa v tej dobe dostal do prevádzky a odviezol 400 ľudí, ale malé lietadlo, s ktorým bude každý lietať sám.
Myš PARC-u pre počítač Alto (vpravo) bola od tri roky starej prvotiny značne odlišná
Počítače boli v tejto dobe extrémne veľkou finančnou investíciou a Alto nebol výnimkou. Stál 10 až 18 000 dolárov podľa osadenej operačnej pamäte, pričom lacnejšia verzia obsahovala 96 000 bajtov, drahšia 128 000. Jej doplnkom bolo trvalé úložisko dát s kapacitou 2,5 milióna bajtov (2,5 MB). To bola v tom čase cena dvoch až štyroch nových áut a príliš sa nedalo predstaviť, že by si takýto počítač kúpil obyčajný človek sám pre seba.
Ľudia z PARC sa snažili Xeroxu vysvetliť, že ide o stroj, ktorý má neuveriteľný vývojový náskok a označili ho doslova ako stroj času. Boli si pri tom vedomí aktuálneho pokroku v oblasti hardvéru a vedeli, že cenu dvíha hlavne pamäť. Éra magnetických pamätí, ktoré vládli trhu od roku 1955 sa chýlila ku koncu a polovodičové RAM, ktoré vyrábal najmä Intel, začínali tvrdo útočiť. Napríklad výkonný počítač MAXC, ktorý PARC vyvinul zároveň s osobným počítačom Alto, používal najviac polovodičovej pamäte na svete (25 000 modulov, vďaka čomu bol PARC najväčší zákazník Intelu). Jeho cena bola 750 000 dolárov, pričom tretina z nej išla na pamäte. Bola to jediná časť, ktorú si PARC nevyrábal sám. Ich použitie bolo pri tom na tú dobu veľkým orieškom, pretože čipy RAM museli byť neustále obnovované niekoľko tisíckrát za sekundu, inak sa dáta z nich jednoducho stratili. Počítač MAXC, ktorý PARC vytvoril behom pár mesiacov však prekonával systémy, ktoré iné firmy vyvíjali roky a vytvoril rekord v neprerušenej prítomnosti na ARPANET-e.
Osobný počítač s pamäťovou výbavou, akú mal Alto, síce v roku 1971 ešte pôsobil draho, ale DRAM v podobe Intel 1103 sa predávala o rok neskôr už len za jeden cent za bit a tempo zvyšovania kapacity enormne rástlo. Objem operačnej pamäte, ktorý stál v roku 1973 desaťtisíc dolárov, ste o desať rokov neskôr kúpili za 30. PARC vtelil do počítača Alto obrovský kus svojho kumštu, ktorý zaručil, že aj napriek malým rozmerom bol dostatočne výkonný na to, aby mohol prevádzkovať pokročilý softvér a držať displej aktívny po celú dobu. To vyžadovalo časté vertikálne a horizontálne obnovovanie a takisto rýchlu prácu RAM, aby sa obrazové dáta stihli na displej dostať. Thacker vedel, že pridávanie hardvéru zariadenie len zväčšuje a predražuje, takže kdekoľvek mohol, použil namiesto hardvérových obvodov miniatúrne softvérové programy, nazvané „mikrokódy“, ktoré sú dnes neoddeliteľnou súčasťou moderných CPU (v tej dobe CPU neexistoval).
Steve Jobs bol tým, čo videl v PARC šokovaný
Jediné, čo Alto nemal, bol operačný systém, ktorý za krátku dobu jedného roku skrátka nebol pripravený. Technici pri predvádzaní Alta preto nahrali obrazovú informáciu priamo do pamäte a po zapnutí sa objavil obrázok postavičky Cookie Monster z americkej detskej relácie. Tá v jednej ruke držala koláč a v druhej písmeno C. Jej detinskosť v kombinácii s najnovšou technikou bola neuveriteľne kontrastná. To, čo mali všetci v roku 1971 pred sebou, bol osobný počítač, ktorý sa zmestil pod stôl, bol pripojený na sieť, ovládal sa myšou a klávesnicou a na monitore sa zobrazovala informácia o dianí v počítači formou obrázkov. To všetko v čase, keď IBM vyrábalo elektrické písacie stroje, Bill Gates nastupoval ako prvák na Harvard a Steve Jobs utiekol zo školy hľadať duchovné zážitky do Indie. Stroje s podobnými vlastnosťami, aké predvádzal PARC, sa objavili u iných firiem až po roku 1980. Obrovská vývojová sila a sústredenosť najlepších mozgov sa prejavila naplno.
ZROD GUI – ČO VIDÍŠ, TO DOSTANEŠ
Prvé počítače Alto boli postavené behom pár mesiacov a na softvér skrátka nebol čas. To však netrvalo večne, pričom došlo k vytvoreniu niečoho, čo navždy zmenilo svet. Butler Lampson, jeden zo zakladajúcich členov PARC, okolo seba nazhromaždil tím extrémne nadaných programátorov a inžinierov, s ktorými sa pustil do práce. Jedným z najvýraznejších bol pôvodom maďarský programátor Charles (Károly) Simonyi, ktorý spolu s Lampsonom v roku 1974 dokončil vývoj revolučného softvéru Bravo.
Nasledovník počítača Alto, Xerox Star
Bravo bol program na pokročilú prípravu dokumentov. Keďže Alto bol „obrázkový“ počítač, Lampson a Simonyi sa pokúsili vytvoriť softvér, ktorý mohol upravovať tvar a podobu konkrétneho textu. Nič také v tej dobe neexistovalo. Dnes takéto programy označujeme ako textové procesory, odlišujúc ich tak od jednoduchých textových editorov, v ktorých žiadne formátovanie dokumentu nie je možné. Takáto úprava si ale vyžadovala extrémny výkon a ak mala byť vykonávaná v reálnom čase, vyžadovalo si to celý dokument držať v pamäti. Problémom bolo, že pri editácii bolo nutné vytvárať ďalšie kópie dokumentu a na to už miesto nebolo. Lampson si však uvedomil, že nároky softvéru môže výrazne znížiť. Namiesto toho, aby do pamäte nahrával každé písmeno zvlášť, ako bolo dovtedy zvykom, vytvoril algoritmus, ktorý videl dokument ako sústavu textových blokov. Ak došlo k nejakej zmene, stačilo prepísať v pamäti len daný blok, nie celý dokument. Ak ste do nejakého bloku vložili nový text, blok sa v pamäti rozdelil a stal sa tromi blokmi z prednej a zadnej časti pôvodného bloku a novej časti.To umožnilo držať dobrý prehľad o tom, kde sa dáta v pamäti nachádzajú a správne ich usporadúvať pre tlač. Je omnoho jednoduchšie s dokumentom operovať v rámci takýchto blokov, ako so samostatnými písmenami, čo minimalizovalo pohyb dát v pamäti a šetrilo obrovskú časť výkonu.
Bravo tak zaviedol pokročilé úpravy, ako zmenu konkrétneho textu na tučný, šikmý či podčiarknutý. Dokázal meniť veľkosť písma a používať jeho rôzne typy. Naplno sa pri tom využíval nový vynález – myš. Na rozdiel od originálu, ktorý v roku 1968 vynašiel Douglas Engelbart, však myš PARC-u nemala jedno tlačidlo, ale tri. Pravé, ľavé a stredné, pričom každé slúžilo na inú úlohu.
Simonyi následne prišiel na to, ako so všetkými dátami pracovať v pamäti tak, že to čo videl na bitmapovom obraze monitora, vyzeralo takmer presne ako to, čo vyšlo z tlačiarne. Táto vlastnosť dostala meno WYSIWYG, čítané ako „vízy-vig“, čo bolo skrátenie What You See Is What You Get, teda v preklade Čo vidíš, to dostaneš. Nevýhodou programu Bravo bolo to, že práca s ním bola veľmi komplikovaná a bolo potrebné sa naučiť mnoho pravidiel. Išlo viac menej o program od technikov pre technikov.
Všetko zmenila druhá generácia tohto programu, nazvaná Gypsy, ktorú s radami Lampsona a Simonyiho dokončili Larry Tesler a Timothy Mott v roku 1975. To, čo vytvorili doposiaľ svet nikdy nevidel. Kým pri programe Bravo ste pri písaní alebo vložení nového textu do existujúceho museli držať špeciálne tlačidlo (tým sa vytvorila vyrovnávacia pamäť v danej oblasti, do ktorej bol text zapísaný a uložený nazad), pri Gypsy to už nebolo treba a stačilo myšou umiestniť kurzor na danú časť textu a začať písať. Zostávajúci text dokumentu bol automaticky posunutý. Ak ste chceli označiť text, v programe Bravo ste museli kliknúť na začiatok časti jedným tlačidlom myši a následne na koniec druhým tlačidlom. Gypsy ale umožňoval to, že ste tlačidlo myši stlačili a následne text označili pohybom.
Gypsy zároveň prišla s dvojklikom, podporovala vystrihnutie, kopírovanie či vloženie textu z inej časti dokumentu a podobne. Všetky operácie, ktoré dnes bežne robíte v programoch ako Microsoft Word, sa zrodili práve tu v programoch Bravo a Gypsy. Aby sa ušetrilo miesto v pamäti, niektoré menej používané príkazy sa umiestnili do menu, ktoré sa na kliknutie vysunulo a umožnilo príkazy vybrať dodatočne. Šlo o zrod klasickej softvérovej roletky. Všetko bolo tak intuitívne, že človek, ktorý pri počítači nikdy nesedel, dokázal program ovládať behom pár desiatok minút praxe.
Operačný systém počítača Apple Lisa
Princípy boli zabudované aj do ďalšieho programu, nazvaného Smalltalk, čo bol objektovo orientovaný, dynamicky zapisovaný a reflexný programovací jazyk. V PARC ho vytvorili Alan Kay, Adele Goldbergová, Dan Ingalls a ďalší. Šlo o jeden z najvplyvnejších programovacích jazykov v histórii. Prakticky všetky objektovo orientované programovacie jazyky, ktoré prišli po ňom, ním boli v nemalej miere ovplyvnené, pričom ide napríklad o Objective-C, Java, Python, Ruby a mnoho ďalších.
Na začiatku 70. rokov minulého storočia Butler Lampson, jeden z tvorcov programu Bravo, vyslovil predstavu o budúcnosti, pri ktorej bude písať pokročilé programy nielen hŕstka jedincov ale milióny ľudí. Mnohí z nich ich pri tom budú predávať. Každý kto dokáže používať ceruzku, bude schopný používať počítač a aj keď väčšina ľudí nebude schopná tvoriť vlastné programy, každý bude potenciálnym zákazníkom pre programy niekoho iného. Vytvorí sa tak nový trh, kde sa programy budú predávať v špecializovaných obchodoch a možno ich bude možné aj predplácať, ako časopisy, aby ste dostávali napríklad e-mailom vždy novú verziu. Jeho vízie boli prakticky proroctvom.
SLEPOTA XEROXU
Obrovský pokrok, ktorý Alto a jeho softvér priniesol vzbudil u Xeroxu len malú pozornosť. PARC sa firme každopádne začal vyplácať, pretože v polovici 70. rokov sa dostal na svet jeho ďalší vynález – laserová tlačiareň, ktorá výrazne zvýšila rýchlosť aj kvalitu tlače. Táto technológia bola „kopírkovému“ Xeroxu blízka a okamžite sa podujal ju využiť.
Pravá podoba vecí sa ukázala na Xerox World Conference v roku 1977, kde boli technológie PARC predvádzané verejnosti pri príležitosti uvedenia laserovej tlačiarne Xerox 9700 na trh. Návštevníci mali možnosť vidieť niekoľko počítačov Alto, pričom sledovali ako ľudia s nimi pracovali, posielali si e-maily, komunikovali s inými počítačmi na konferencii, pokročilo upravovali texty v reálnom čase a vytvárali technické nákresy. Všetko rýchlo a priamo pred zrakmi divákov uprených na monitor. Akonáhle bolo všetko dokončené, dáta putovali do laserovej tlačiarne, ktorá ich okamžite vytlačila. Inžinieri z PARC po prvýkrát videli, ako bežná verejnosť na produkt reaguje a predvádzacia miestnosť zostala otvorená až do noci. Pre hlavy PARC laboratória to znamenalo úľavu, pretože sa zdalo, že vrchní predstavitelia ocenia veľký záujem o ideu grafického počítača Alto. Všetko však bolo inak.
Problémom bolo, že vrchní predstavitelia Xeroxu nedokázali tento „zázrak“ ohodnotiť. Ženy plniace funkciu sekretárok k strojom prichádzali so záujmom a chceli vyskúšať „tú vec s tou myšou“, pričom z jednoduchej práce boli nadšené. Vrchní predstavitelia Xeroxu však boli muži, ktorí s kancelárskymi strojmi neprichádzali do styku. Ak niečo potrebovali napísať alebo upraviť dokument, zadali to sekretárke a o viac sa nestarali. Podobne ako boháč, ktorému všetko pripravuje slúžka či kuchárka nedokázal oceniť, koľko času dokáže v kuchyni ušetriť napríklad mixér či iný robot. Pre nich bol Alto a jeho softvér len akási divná zvláštnosť.
VEĽKÁ VLAKOVÁ GRAFICKÁ LÚPEŽ
Na konci 70. rokov sa Alto stával veľmi neaktuálny. Aj keď šlo o absolútny unikát, jeho hardvér silno zastarával. Za desať rokov sa ho pre nezáujem Xeroxu podarilo predať len 2000 kusov a žiadny záujem zdá sa nepútal. Počítačová grafika v tom čase prakticky nepriťahovala pozornosť, pretože počítače buď žiadny displej nemali, alebo ak áno, zobrazoval len jednoduché textové informácie či textovú grafiku. Sedemdesiate roky však boli v znamení novej technológie, v podobe centrálnej procesorovej jednotky (CPU), ktorú Alto nemal (jediný prvok od externého dodávateľa boli pamäte, ktoré PARC kupoval od Intelu). Kým prvý procesor Intel 4004 z roku 1971 ešte príliš pozornosti neupútal, o rok neskôr prišiel na trh nový model 8008, ktorý výkon zdvojnásobil. O ďalší rok sa to pri tom stalo znova! Rodil sa Moorov zákon a výkon hardvéru začal rásť enormným tempom a nezdalo sa, že by do konca tisícročia mal prestať. Bolo jasné, že také nárasty zmenia svet. V roku 1978 Intel predstavil procesor 8086, ktorý umožnil vznik celej X86 architektúry, okolo ktorej sa počítače točili nasledujúcich niekoľko desaťročí.
Operačný systém počítača Xerox Star
V decembri roku 1979 došlo k pamätnej udalosti, ktorá medzi zasvätenými nadšencami IT budila vášnivé debaty po celé nasledujúce desaťročia. PARC totiž navštívil Steve Jobs spolu so svojimi inžiniermi z mladej, len pred tromi rokmi založenej spoločnosti Apple. Plány pre túto návštevu sa v skutočnosti zrodili o osem mesiacov skôr, keď Steve Jobs ponúkol Xeroxu zaujímavú dohodu. Jobs vedel, že Xerox chce do Apple investovať a získať jej akcie. Bola to súčasť stratégie vrcholového manažmentu Xeroxu, ktorý investoval do malých a dravých technologických firiem, pre pomerne rýchly zisk. Steve Wozniak v roku 1977 postavil počítač Apple II, ktorý sa stal veľmi obľúbený u nadšencov. Ako jeden z mála prišiel už v hotovej podobe a s klávesnicou, pričom stačilo dokúpiť monitor. Jeho trhový úspech tak investorov lákal. Inžinieri Jobsovi naznačovali, že prístup k technológii PARC a jej počítaču Alto môže byť ohromne prínosný.
Jobs bol sprvu skeptický a naznačoval, že takmer desaťročný stroj zo skostnatenej firmy nemá čo ponúknuť . Napokon ale svojich inžinierov poslúchol a Xeroxu navrhol predaj 100 000 akcií Apple za 10,5 dolára za kus, teda dohromady za 1,05 milióna dolárov, výmenou za demonštráciu technológií Alta. Manažéri Xeroxu neváhali a dohoda bola na svete.
Rozdiel medzi PARC a Apple bol v tej dobe enormný. I keď si to mnoho vedúcich predstaviteľov Xeroxu neuvedomovalo, PARC bolo laboratórium na svetovej úrovni, plné stoviek najšpičkovejších inžinierov a informatikov, ktorí počas svojej kariéry pracovali na najvýznamnejších počítačových projektoch na svete. V porovnaní s nimi bol Apple, ktorý mal dohromady pár desiatok mladých zamestnancov, bandou fušerov, ktorí na kolene tvorili primitívne počítače za pár dolárov, ktoré ako-tak fungovali, často na ich vlastné prekvapenie.
Keď Jobs so svojím tímom prišiel do PARC, vedel od svojich inžinierov, že uvidí niečo zaujímavé. Nemal ale predstavu o tom, čo to vlastne bude. Neskôr sa v jednom zo svojich rozhovorov vyjadril, že to, čo videl boli tri obrovské a dych berúce inovácie. Tá prvá bola pri tom taká oslnivá a prelomová, že dve ďalšie s podobne veľkým významom si uvedomil až o mnoho rokov neskôr. Jobs pri predvádzaní Alta videl program Bravo, Smalltalk, myš a iné technológie. Okamžite pri tom rozpoznal, že ide o podobné veci, ako pripravuje jeho tím vývojárov pre chystaný počítač Lisa. Ten mal vďaka bitmapovej grafike rozhrania umožniť používanie aj obyčajným ľudom, ktorí s počítačmi žiadne skúsenosti nemali. Rozdiel bol v tom, že na dekádu starom počítači Alto videl veci, ktoré boli o svetelné roky napred.
Jobs sa so svojím tímom vrátil do PARC za dva dni. Inžinieri a programátori PARC pokračovali v predvádzaní, tak ako to robili na výstavách. Rýchlo si však uvedomili, že tentoraz ide o niečo viac. Vývojári Apple prišli perfektne pripravení. Programátorka PARC Adele Goldbergová, ktorá bola jednou z autorov Smalltalku uviedla, že Bill Atkinson, programátor Apple, ktorý výrazne určil smer akým sa uberal Macintosh, nikdy nespustil oči z obrazovky. Pýtal sa extrémne inteligentne otázky, ktoré ho nemohli napadnúť len z toho, čo práve videl. Bolo jasné, že nad celým softvérovým konceptom presne premýšľa a cielene sa pýta tak, aby zistil, ako boli konkrétne veci dosiahnuté. Ukázalo sa, že všetci prítomní vývojári Apple mali podrobne naštudované všetky vedecké prace, ktoré Goldbergová publikovala, a to, čo videli im len pripomínalo, na čo sa majú pýtať. Bolo jasné, že na rozdiel od Xeroxu ľudia z Apple okamžite vedeli, na akú prelomovú vec sa pozerajú.
Goldbergová uviedla aj zážitok, pri ktorom jej kolega Daniel Ingalls v jednom z grafických programov posúval posuvníkom stránku textu a Jobs poznamenal, že by bolo príjemné, ak by sa obraz neposúval po veľkých skokoch, ale plynule pixel po pixeli. Ingalls, priekopník objektového programovania, viac vedieť nepotreboval. Klikol myšou na okno Smalltalku, pripísal do kódu pár riadkov a vrátil sa do hlavného programu s textom, ktorý sa náhle posúval plynulo. Inžinieri Apple v tom momente mali problém stáť na vlastných nohách, pretože niečo také obvykle vyžadovalo prepísanie a prekompilovanie obrej časti programu, čo by mohlo trvať hodiny. Vďaka objektovo orientovanej modularite Smalltalku to však nebolo nutné, pretože stačilo rekompilovať malý úsek 12 riadkov a všetko bolo hotové za dve sekundy. Jobs začal zmätene mávať rukami vo vzduchu a kričať: „Prečo toto Xerox nedal na trh? Ako to mohol dopustiť?“, zatiaľ čo jeho inžinieri sa snažili pochytiť čo najviac z prezentácie.
Microsoft Windows 1.0
Pripravovaný počítač Lisa od Apple mal pôvodne statickú grafiku, vychádzajúcu z prístupov Hewlett-Packard. Dynamická grafika Alta, v ktorej sa okná vzájomne prekrývali, pôsobila ako z iného sveta a ohromne využívala výhody myši. Pre Lisu Apple myš pôvodne ani neplánoval, pretože okno s grafikou bolo vždy len jedno a v rámci neho sa dalo pohybovať klávesnicou. Pre dynamický mnohookenný systém Alta však myš bola prirodzeným doplnkom. Jobs v jednom zo svojich rozhovorov uviedol, ako sa po prezentácii vrátil do kancelárie Apple v štýle „nepríčetného šialenstva“ a okamžite od inžinierov požadoval, aby systém Lisy prerobili na dynamický štýl počítača Alto. Doslova uviedol, že mu bolo „okamžite jasné, že toto grafické rozhranie bude jedného dňa na všetkých počítačoch na svete“.
Ďalšie dve prelomové veci, ktoré si Jobs podľa vlastných slov kvôli šoku z grafiky uvedomil až neskôr, boli samotné objektové programovanie, ktoré bolo základom Smalltalku a takisto prítomnosť siete. Sprvu totiž nemal ani poňatia o tom, že predvádzaný Alto bol v rámci PARC prepojený s ďalšími 200 Alto počítačmi, s ktorými mohol navzájom komunikovať. Robert Taylor, ktorý PARC viedol, si bol vďaka práci na ARPANET-e veľmi dobre vedomý významu sietí a každý Alto počítač bol vybavený ethernetovým pripojením, ktoré sa takisto zrodilo v laboratóriách PARC.
Začiatkom 80. rokov začal oslabujúci Xerox výrazne škrtať financovanie PARC. Nastal odliv mozgov, pri ktorom si sklamaní vývojári PARC začali hľadať nových chlebodarcov. Larry Tesler, ktorý pre počítač Alto tvoril program Gipsy, odišiel do Apple a stal sa vedúcim jeho vývoja. Svoj nový domov si začal hľadať aj Charles Simonyi, ktorý bol podobná programátorská kapacita ako Tesler, pričom vytvoril program Bravo a na Gipsy sa podieľal ako dôležitý konzultant. Navštívil teda Boba Metcalfeho, jedného z vývojárov ethernetu , ktorý z PARC odišiel už o rok skôr (založil 3Com, ktorý sa stal významným výrobcom sieťového vybavenia). Metcalfe mu poradil niekoľko mladých zaujímavých firiem, u ktorých by to mohol skúsiť. Najväčšiu šancu prisúdil niekomu, koho označil za takého zvláštneho čudáka. Viedol v prenajatých priestoroch ôsmeho poschodia budovy jednej regionálnej banky v Seattli malú firmu so zhruba 30 zamestnancami. Jeho meno bolo Bill Gates a firma sa nazývala Microsoft.
Simonyimu sa pri návšteve Microsoft zapáčil. Okamžite si všimol, že oproti skostnatenému Xeroxu sa Microsoft mohol hýbať stokrát rýchlejšie a šlo o mladú krv, ktorá išla do všetkého po hlave. Simonyi prišiel do Microsoftu so svojím WYSIWYG textovým procesorom a okamžite bolo všetkým jasné, na akú obrovskú vec sa pozerajú. Simonyi v Microsofte zakotvil a v nasledujúcich rokoch vybudoval jeden z komerčne najúspešnejších softvérových produktov v histórii – Word a Excel.
Programátorský tím Microsoftu na začiatku 80. rokov. Charles Simonyi celkom vľavo
Simonyi predviedol Microsoftu techniky objektového programovania, ktoré sa naučil počas svojho pôsobenia v PARC. Gates si dobre uvedomoval jeho potenciál a Simonyiho povýšil na hlavu celého programátorského tímu. Výrazne tak ovplyvňoval smerovanie nielen kancelárskych balíkov, ale aj operačného systému, ktorý sa z DOS-u vyvinul do podoby Windows, ťažiac z interaktívneho okenného rozhrania, vyvinutého pre počítač Alto v PARC. Simonyi dorazil práve včas. IBM v roku 1981 predstavila svoj trhák v podobe osobného počítača IBM PC 5150, založeného na procesore Intel s architektúrou X86 a revolúcia počítačov sa začala. Trhová hodnota Microsoftu prerástla Xerox len o šesť rokov neskôr.
Keď v roku 1983 na konferencii Comdex Microsoft verejnosti oznámil prvý revolučný Windows a Word, Jobs, ktorý s ním mal dovtedy dobré vzťahy sa neskutočne rozohnil. Okamžite sa s Gatesom stretol a kričal „Kradnete od nás! Veril som vám a vy od nás kradnete.“ Gates však bol pomerne pokojný a vyslovil dnes už legendárnu vetu „Steve, myslím, že sa na to dá pozerať z viacerých uhlov. Podľa mňa sme mali obaja bohatého suseda menom Xerox, a v čase keď som sa k nemu vlámal, aby som ukradol televízor sa ukázalo, že ty si ho ukradol ako prvý.“
BOL XEROX NAOZAJ TAKÝ SLEPÝ?
Microsoft a Apple založili veľkú časť svojho softvéru na ovocí, ktoré vyprodukoval strom PARC. Toto laboratórium malo pri tom plnohodnotný koncept osobného počítača desať rokov pred konkurenciou. Mohol Xerox včas zareagovať? Mohol predbehnúť IBM v predstavení lacných počítačov s Intel procesorom? Na rozdiel od IBM, ktoré sa obrátilo s operačným systémom na Microsoft, Xerox nič také nepotreboval, pretože systém mal vlastný. Mohol byť úspech IBM a Microsoftu v 80. a 90. rokoch jeho úspechom?
Bill Gates drží diskety s Windows 1.0
Xerox v očiach mnohých ľudí monumentálne a neospravedlniteľne zlyhal. Neuvedomil si zlatú rybku vo svojej sieti a namiesto troch želaní si z nej spravil jednu, nie príliš chutnú večeru. Nezvládol skrátka rozpoznať, ako rýchlo bude vývoj pokračovať, ako zlacnejú produkty a aká veľká časť populácie si ich bude môcť dovoliť. Úspech IBM, Microsoftu a Apple však nemožno brať len ako niečo, čo mohol Xerox dokázať sám. Na začiatku 80. rokov mali Apple a Microsoft pár desiatok zamestnancov a dokázali sa perfektne hýbať za svojimi cieľmi. Xerox ich mal 125 000, pričom drvivá väčšina z nich sa zaoberala predajom kopírok a o počítačoch nemali ani poňatia. Úspech Xeroxu stál na dekádach ich úspešného vývoja a predaja, na čo boli takmer všetci zamestnanci trénovaní. PARC ako laboratórium plné géniov bolo pre nich niečo nepochopiteľné a často futuristické. Počítač Alto bol niečo ako cesta na mesiac. Výborný technologický úspech hodný obdivu, ale z pohľadu zákazníka kopírok šlo o niečo viac-menej bezcenné. Apple a Microsoft tento problém nemali a od začiatku sa budovali ako hardvérové alebo softvérové firmy, tak ako sa Xerox vo svojej mladosti vybudoval od základu pre kopírky. Všetko sa tak stalo zaujímavou kapitolou počítačovej histórie. PARC funguje v rámci Xeroxu dodnes. O zlatej ére z rokov 1970 až 1980, sa mu však môže už len snívať.
 | ||
 |  |  |
