Čo sa v posledných rokoch v tejto súvislosti zmenilo? Prečo ovplyvňovanie volieb prebieha dnes celkom inak než v minulosti? A kto je v efektivite použitia týchto metód vo výhode a ktoré krajiny sú vo využívaní slabín najďalej?
O možnosti výrazne ovplyvňovať výsledky volieb v rôznych krajinách ste už určite počuli. Hrozby ktorým čelíme nie sú nové a boli prítomné vždy. V posledných rokoch sa však v tejto súvislosti odohrali masívne zmeny.
To čo sa výrazne premenilo nie je samotná podstata týchto praktík, ale ich rozsah, rýchlosť a účinnosť, ktorá nemá v histórii obdobu.
Mnoho ľudí má pocit, že sa tieto záležitosti týkajú vždy niekoho iného. Že sa pomocou týchto činností ovplyvňujú len menej informovaní či nejakí menej inteligentní ľudia, ktorí sú výrazne odlišní, ako oni sami. Nič však nemôže byť ďalej od pravdy.
/Ilustrácia: Klaus Meinhardt/
Pre čítanie tohto článku je irelevantné, aké politické názory máte a akým zdrojom informácií dôverujete. Úlohou tohto článku je poukázať na metódy, ktoré sa pri ovplyvňovaní štátov a populácie z hľadiska ich internej politiky a stability dajú používať.
Ich podobu si je pritom veľmi vhodné uvedomiť a držať si ju na pamäti. V mnohých prípadoch má totiž výrazne odlišný charakter, ako si ľudia bežne predstavujú.
MOC, KTORÚ DRŽIA INTERNETOVÍ GIGANTI
Na úvod sa pozrime na pomerne jednoduchú demonštráciu sily, ktorou disponujú v súvislosti s ovplyvňovaním volebných výsledkov internetový giganti v podobe Facebooku a Googlu. Zhodnoťte sami, či odpovedá vašim predstavám.
V roku 2010 vyskúšal Facebook experimentálne zobraziť 61 miliónom Američanov výzvu, že dnes je volebný deň a mali by ísť preto k volebným urnám. Aby vyskúšal efektivitu rôznych podôb vyburcovania, zobrazoval rôznym ľudom dve podoby týchto výziev. Jedna bola klasická, vo forme toho, že je volebný deň a bolo by dobré, aby sa ich šli teda zúčastniť. Druhá bola mierne pozmenená a okrem tejto výzvy zobrazovala aj fotky priateľov danej osoby, o ktorých už Facebook vedel, že odvolili (oznámili to na Facebooku).
Možno sa vám zdá, že zmena typu „váš priateľ Peter a kamarátka Janka už volili, volte aj vy“, bola len neškodná sociálna alternácia, nemajúca žiadny význam. Nebolo tomu ale tak. Na základe analýzy toho, ako používatelia oznámili odvolenie v nasledujúcich hodinách vyplynulo, že táto drobná alternácia upozornenia vyburcovala k voľbám o 340 000 voličov navyše.
V roku 2012 Facebook experiment zopakoval a oznámil, že sa mu takto podarilo zvýšiť počet voličov o 270 000. Len pre ilustráciu, posledné prezidentské voľby v USA rozhodlo zhruba 100 000 hlasov v kľúčových lokalitách.
Skúste si teraz predstaviť, aké výrazné zmeny vo volebných výsledkoch by bolo možné dosiahnuť, ak by ste menej účinnú správu zobrazili voličom jednej strany a tú účinnejšiu voličom druhej. Z pohľadu Facebooku je pritom triviálne určiť, aké základné volebné preferencie máte. Buď ste to totiž uviedli v komentároch či vo svojom profile, alebo sa to dá strojovo určiť z toho aké články „lajkujete“, zdieľate či skrátka len otvárate.
Podobne je možné cieliť na váš vek, napríklad v súvislosti s referendami, v ktorých majú ľudia v rôznom veku výrazne inú preferenciu (čo sa odvodí napríklad z bežného prieskumu). Následné účinnejšie vyburcovanie konkrétnej vekovej skupiny s výsledkom veľmi výrazne zamáva takisto.
Ako je z týchto príkladov vidieť, výrazne ovplyvnenie volebných výsledkov môže byť dôsledkom aj na prvý pohľad triviálnej a na oko neškodnej udalosti. Nemusí sa vôbec skladať zo šírenia dezinformácii či očierňovania konkrétneho kandidáta.
Aj keď dnes neexistuje dôkaz, že by napríklad Facebook svoju sociálnu sieť takto cielene zneužíval, povaha jeho platformy k tomu dáva priestor v rámci snáh tretích strán. V súvislosti s nedávnou kauzou a fiaskom Cambridge Analytica sa dnes ukazuje, že analýza a osobné profilovanie požívateľov na základe ich dát otvára dvere k veľmi precíznej a efektívnej manipulácii.
Bývalý výkonný riaditeľ Cambridge Analytica, Alexander Nix, prezentuje úspech dát svojej firmy /Bryan Bedder/Getty/
U mnohých ľudí žiaľ stále prevláda dojem, že oni by sa obeťou nikdy stať nemohli, pretože špecifické zobrazovanie informácií ich názory neovplyvní a k zmene ich volebných preferencií nedôjde.
Zmena názoru a volebnej preferencie ale nemusí byť vždy účel. Ako príklad môžu slúžiť prezidentské voľby v USA v roku 2016, po ktorých sa manažéri sociálnej kampane Donalda Trampa verejne pochválili tým, že na Facebooku vykonali veľmi úspešnú akciu, ktorej účelom nebola zmena volebného názoru, ale „demobilizácia“. Bola cielená na Afroameričanov či ženy v kľúčových oblastiach, pričom kampaň v nich mala vyvolať apatickosť a nechuť, ústiacu do toho, že voliť nešli. Podľa vyjadrení ľudí, ktorí za kampaňou stáli, mala vysokú mieru konverzie a modely ukazovali, že bola nesmierne úspešná (to, z akých propagačných správ na stene príspevkov pozostávala nie je známe a manažéri kampane ani Facebook tieto dáta neodhalili). Zmena situácie, ktorú priniesli sociálne siete v súvislosti s presným cielením, tak viditeľne zmenila situáciu aj na poli klasických volebných kampaní.
A tejto zmeny si veľmi dobre všimli aj svetové mocnosti, pričom suverénne najpružnejšie a neefektívnejšie zareagovalo Rusko.
OVPLYVŇOVANIE POLITICKÝCH NÁZOROV POPULÁCIE SVETOVÝMI MOCNOSŤAMI
Veľké ovplyvňovanie volebných procesov v cudzích krajinách bolo jedným zo symbolov studenej vojny, pričom v rámci ideologickej roztržky ich vykonávalo USA a bývalé ZSSR skutočne vo veľkom. Tieto praktiky so skončením studenej vojny nevymizli a pokračovali napríklad pri rozpade Juhoslávie, na blízkom východe a podobne.
Aby sme pochopili, aká výrazná premena týchto snáh nastala v druhej dekáde 21. storočia a prečo je dnes Ruská federácia v nich napred, je potrebné ich zasadiť do súvislostí. Historicky totiž v týchto aktivitách hralo prvé husle USA.
Politický historik a analytik Dov. H. Levin, z univerzity Carnegie Mellon, v tejto súvislosti zozbieral historické záznamy, svedčiace o tom, že medzi rokmi 1946 a 2000 takéto volebné ovplyvňovanie cudzích štátov vykonalo USA v 81 prípadoch a Sovietsky Zväz/Rusko v 31 prípadoch (i keď udáva, že v tom druhom prípade je zoznam nepochybne nekompletný).
Tieto aktivity mali napríklad podobu vlúpania agentov do volebných centrál, kradnutia informácií, umiestňovania informátorov na konkrétne miesta, finančnej pomoci konkrétnym kandidátom, či poskytovania dezinformácií pre dennú tlač.
Steven L. Hall, ktorý v roku 2015 odišiel do dôchodku po 30 ročnej službe v CIA, kde bolo vedúcim pre ruské operácie, sa pre New York Times vyjadril, že útok, ktorý Rusko vykonalo na americký volebný proces v roku 2016 nebol z hľadiska svojej podstaty ničím nezvyčajným ani bizarným. Mocnosti tieto typy útokov vykonávali po celé dekády od skončenia druhej svetovej vojny, pričom USA bolo v týchto aktivitách mimoriadne aktívne po celom svete, kdekoľvek sa obávalo zmeny režimu v neprospech amerických záujmov.
Richard M. Bissell, ktorý viedol pre CIA zahraničné operácie CIA v 50 a 60 rokoch minulého storočia, vo svojej autobiografii uviedol, že agentúra rutinne „preberala kontrolu nad novinami a rádiovými stanicami a zabezpečovala výhodný výsledok volebných procesov“.
V odtajnenom reporte CIA, ktorý zverejňuje agentúra na svojej stránke, môžeme vidieť samochválu, v rámci ktorej si CIA gratuluje k dosiahnutiu úspešného výsledku volieb v Chile v roku 1964. V reporte môžeme naraziť na vyjadrenia, že agentúra vykonala „tvrdú prácu“ a zabezpečila „veľké sumy“ na podporu preferovaného kandidáta, ktorého sa podarilo vykresliť ako „múdreho, úprimného štátnika“, zatiaľ čo jeho ľavicový oponent bol vykreslený ako „vykalkulovaný intrigán“.
Loch K. Johnson, významná akademická autorita na poli analýz medzinárodných vzťahov a aktivít tajných služieb (svoju kariéru začal ako člen komisie amerického Senátu pre vyšetrovanie a dohľad nad CIA), v mnohých svojich prácach predkladá postupy, v rámci ktorých USA ovplyvňovala voľby v cudzích štátoch od relatívne jednoduchých zásahov, ako napríklad plagátov, propagačných letákov a benerov, až po organizáciu prevratov či nájomných vrážd.
/David Goldman/AP/
V 50. rokoch minulého storočia tak CIA pomohla zvrhnúť zvolených zástupcov v Iráne či v Guatemale a v 60. rokoch podporovala násilné prevraty v mnohých krajinách latinskej Ameriky, Afriky a Ázie, pre podporu silno protikomunistických vodcov. Loch Johnson, podobne ako bývalý agent Steven L. Hall argumentujú, že v nasledujúcich dekádach sa začali aktivity USA a ZSSR značne rozchádzať. Americké intervencie začali čoraz viac (i keď nie výhradne) podporovať neautoritatívne demokratické zmeny, na rozdiel od tých autoritatívnych.
Stále však pravdaže smerovali k zlepšeniu pozície a záujmov USA. Johnson napríklad pri analýze mnohých prípadov a diskusií s jednotlivými agentmi udáva, že agentúra na konci 80. rokov minulého storočia implantovala do médií vo svete 70 až 80 správ denne. Väčšina správ síce bola podľa nich pravdivá, niektoré ale úmyselne falošné. Pri voľbách v roku 1990 v Nikarague napríklad CIA vkladala do médií falošné informácie o korupcií ľavicovej marxistickej vlády (Sandinisti), čo prispelo k víťazstvu opozície.
Kým po rozpade ZSSR v 90. rokoch ruské aktivity tohto typu vo svete výrazne utíchli, americké snahy pokračovali, pričom sa v mnohých prípadoch odchýlili od výhradne tajných operácii CIA a prešli do celkom otvorenej podpory v rámci Amerického ministerstva zahraničných vecí. V roku 1996 tak USA výrazne podporovalo kandidatúru Borisa Jelcina v Rusku, proti jeho komunisticky zmýšľajúcemu oponentovi a v roku 2000 pri voľbách v Srbsku poskytovala pomoc pri porazení Slobodana Miloševiča formou politických konzultantov a 80 ton propagačných nálepiek. Podobné snahy boli v roku 2009 uplatňované aj v Afganistane, v snahe zabrániť znovu zvoleniu Hamida Karzaia, čo sa však nepodarilo.
/Alliance/DPA/
Kým americké snahy postupom času slabli takisto a stávali sa viac otvorenejšími a prodemokratickejšími, príchod druhej dekády 21. storočia začal situáciu opäť meniť. Do hry sa totiž vrátilo Rusko, ktoré začalo raziť v mnohých ohľadoch výrazne odlišnú cestu, využívajúc pri tom masívne informačné a komunikačné zmeny, ktoré sa udiali v posledných rokoch.
Efektivita a spôsob, akým to Ruská federácia robí, mnohé štáty a tajné organizácie výrazne zaskočila, čo sa prevtelilo do mnohých úspešných akcií. Rusko tento spôsob informačnej vojny vyzdvihlo v posledných rokoch na celkom novú úroveň, pričom ich štátne snahy sú v súčasnosti na celkom inej úrovni a objeme, ako je tomu i iných globálnych či regionálnych mocností.
AKTUÁLNE IDENTIFIKOVANÉ ŠTÁTNE STRATÉGIE
Hlavným rozdielom oproti predošlým taktikám, ktoré sa zameriavali len na konkrétne politické ciele, je nový prístup k dlhodobej a systematickej erózii demokratických štruktúr, pri ktorom sa využívajú existujúce zdroje nepokojov a veľmi efektívne sa amplifikujú.
Ucelené informácie v tejto súvislosti môžete nájsť v oficiálnom reporte NATO (Russian meddling in elections and referenda in the Alliance) z novembra minulého roku.
Dnes stále nie je jasné, kedy tieto aktivity prvý krát začali, avšak report udáva, že jedným zo zlomových momentov bol Putinov prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007, v ktorom ostro kritizoval USA, NATO a Európsku úniu a volal po zavedení nového svetového rádu. Nemenej dôležité však boli vojenské akcie v Gruzínsku v roku 2008 a na Ukrajine od roku 2014.
Nech už to bolo akokoľvek, v rámci reportu je vyzdvihnuté, že dnes už je očividným faktom, že Ruská federácia zahájila výraznú ofenzívu za účelom vrátiť sa do geopolitickej hry s nulovým súčtom (to čo víťaz vyhráva je priama strata súpera) a snaží sa získať to, čo považuje za svoju sféru záujmu. Na aktuálnych akciách je viditeľná výrazná snaha pozmeniť súčasnú medzinárodnú situáciu, pričom prostriedkom je oslabenie a podkopanie severoatlantických štruktúr a destabilizácia demokracií v Severnej Amerike a Európe.
/NATO/ATLANTICCOUNCIL.ORG/
Report upozorňuje na to, že aj napriek silnej rétorike Ruskej politickej špičky krajina ako taká nemôže súperiť na podobnej rovine, ako tomu bolo v ére studenej vojny. Hrubý domáci produkt Ruska je na úrovni 1,3 biliardy dolárov, čo je v porovnaní s 19 biliónovým ročným HDP USA a 17 biliónovým HDP Európskej únie celkom nekonkurenčné. Nie je teda prekvapením, že v roku 2020 bude ruský rozpočet na obranu na úrovni 41 miliárd dolárov, čo je menej ako 5 % z toho, čo do obrany vložia krajiny NATO (892 miliárd, z toho cca 750 miliárd v USA).
Táto výrazná nerovnováha a slabá ekonomická pozícia Ruska sa premietla do nutnosti diverzie, teda rozvratnej činnosti (viď. analýza: Russia as Spoiler: Projecting Division in Transatlantic Societies, Alliance for Securing Democracy, German Marshall Fund of the United States, 2018).
Centrom tejto rozvratnej činnosti sa stali kybernetické útoky a mechanizmy, ktoré sa v základe podobajú na bývalé sovietske taktiky známe pod názvom „aktívne opatrenia“, čo boli masívne informačné operácie určené na zdiskreditovanie demokratických a liberálnych ideálov. To čo je odlišné oproti minulosti je nové a mimoriadne účinné bojisko na poli internetu a špecificky sociálnych sietí (viď. analýza: Democratic Defense against Disinformation, Fried Daniel and Polyakova Alina, Atlantic Council, 2018).
Ruské snahy, ktoré v súčasnosti týmto aktivitám vo svete dominujú, majú rôzne podoby, pričom závisia od okolností. Analisti poukazujú na to, že častá praktika je „operačný oportunistický prístup“, pri ktorom sa klasické a dlhé dekády používané praktiky (napr. diskreditácia konkrétnych politických oponentov ukradnutými alebo falošnými správami) kombinuje so zosilňovaním extrémistických postojov a podporou najväčších zdrojov nepokojov.
Jednou z hlavných vĺn aktuálneho ruského ataku je zosilniť a zvýrazniť existujúce zdroje napätia v spoločnosti. Kdekoľvek bola v posledných rokoch ruská aktivita tohto typu podozrievaná alebo priamo zaznamenaná, platení štátni hackeri a trollovia demonštrovali extrémne hlboké a sofistikované porozumenie konkrétnym zdrojom napätia a úzkosti, ktoré sú prítomné v jednotlivých krajinách.
/Alex Wong/Getty/
Kým v USA ide napríklad o problematiku rasových predsudkov, postoj k vlastníctvu zbraní a iných náboženských alebo politických bipolárnych problémov, v Nemecku bolo hlavným cieľom napätie v súvislosti s debatami okolo vládnych programov na pomoc utečencom, v snahe podkopať pozíciu nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. V Španielsku naopak ruské média a rozsiahle siete ruských botov a útočníkov živili ideu separatizmu Katalánska, ktorá vyústila do najväčšej konštitučnej krízy krajiny v moderných dejinách.
Je dôležité si uvedomiť, že kybernetické aktivity Ruskej federácie tieto problémy a roztržky nevyvolávajú a ani netvoria. Taktikou je tieto existujúce najcitlivejšie a najzraniteľnejšie miesta spoločnosti konkrétnych štátov identifikovať a prilievať čo možno najviac olej do existujúceho ohňa, v snahe vyvolať ich rast a prelomiť kritickú hranicu ich adopcie verejnosťou.
Cieľom týchto snáh je oslabiť existujúcich vlády a stabilné demokratické systémy, alebo naopak potlačiť nežiaducu opozíciu, v snahe vyvolať čo najväčší dojem, že moderné liberálne demokracie sú nežiaduce.
Tieto poznatky v internetovom prostredí často vedú až k paranoickým či posmievačným postojom typu „každý kto so mnou nesúhlasí je ruský agent či troll“, alebo „dnes sa zo všetkého zlého obviňujú Rusi“, čo samozrejme nie je pravda. Drvivá väčšina diskutérov a aktivistov sú veľmi aktívni domáci občania. Z pohľadu ruských aktivít je však táto atmosféra paranoje takisto veľmi cenná, pretože prispieva k šíreniu chaosu, zväčšovaniu nezhôd a nedôvery k akejkoľvek informácii.
Len veľmi malá časť internetových debát alebo aktivít sietí botov je skutočne priamou ruskou aktivitou tohto typu. Ruské útočné skupiny v rámci tejto informačnej vojny veľmi dobre identifikovali účinné stratégie, pri ktorých svoju aktivitu vkladajú do situácii a miest, kde sú si isté, že môžu spôsobiť rozdiel.
/The Daily Beast/
Veľkou zbraňou pri týchto bojoch je prirodzený fakt, že drvivej väčšiny kreatívnej aktivity sa účastní len veľmi maličká časť internetových používateľov.
Ruské záškodnícke skupiny tak môžu efektívne fungovať ako účinný katalyzátor a zároveň ako megafón existujúcich nepokojov a hlasných skupín, čo pred érou sociálnych sietí a veľkého rozšírenia internetu nebolo možné. Zúčastňujú sa miestnych aktivít silno pravicových, alebo silno lavicových skupín s najextrémnejšími názormi a podporujú ich produkciou vhodného, často na mieru vytváraného obsahu zvyšujúceho angažovanosť hyperpoužívateľov.
Ten má obvykle podobu nekonečnej cirkulácie a pumpovania čo možno najviac rozčuľujúceho obsahu pre konkrétne názorové skupiny. Je jedno či je daný obsah roky starý, kompletne pokrútený, alebo čiastočne alebo úplne vymyslený. Najúčinnejšia lož je totiž vždy tá, ktorá je s kúskami pravdy. Ako to robia?
Vezmime si napríklad pre ukážku nasledovnú snímku obrazovky, ktorá bola šírená na sociálnych sieťach vo veľkom a videlo ju milióny ľudí. Nikto pravdaže už teraz nezistí, či bol práve tento konkrétny prípad živený ruskými snahami alebo nie. Ide ale o dobrú ukážku stratégie, ktoré sa v tejto súvislosti často používa.
Nahneval vás daný text? Jeho základná cieľová skupina sú ľudia, ktorí majú extrémne negatívny postoj k právam transsexuálov, homosexuálov a iných minoritných skupín či všeobecne k feministickým aktivitám. Otázka hlúpej osoby im vyvolá zovretie krvi v žilách a následná odpoveď múdrej osoby naopak nával pocitu sebauspokojenia. Utvrdzujú sa tak vo svojich názoroch a presvedčeniach, že ich opozícia je zvrátená a pomätená a daný obrázok zdieľajú a šíria kde sa dá.
Daný text má ale zároveň aj vlastnosť nesúhlasu a nahnevania neutrálnych osôb. Ak ste so svojim názorom na hranici, je nemalá pravdepodobnosť, že príjem informácií tohto typu vás zlomí a prejdete so svojim názorom do extrému. Ak naopak patríte k ľudom, ktorí práva daných ľudí silno hája, budete sa cítiť nepríjemne a v budúcnosti budete potenciálne aktívnejší v šírení informácie s opačným vyznením (zvyšovanie agresívnej polarizácie spoločnosti).
Tak či onak, chcený výsledok je u obrovského zástupu ľudí dosiahnutý. Problémom je, že daná situácia na snímke obrazovky je pravdepodobne kompletne a úmyselne vyprefabrikovaná. Uvedomte si, že podobné príhody prirodzene vyvolávajú veľkú pozornosť. Do víru udalostí sa dostávajú prirodzene desiatky a stovky rodičov z danej školy a takisto personál. Obvyklé teda je, že ak je táto informácia pravdivá, pomerne rýchlo sa rozšíri a s napojením na reálne osoby sa dostane aj do lokálnych správ. Ak začnete pátrať, zistíte, že niečo podobné sa v roku 2015 naozaj stalo, pričom si o tom môžete prečítať v článku „Nechala som svojho syna obliecť si do školy dievčenské oblečenie a bolo to najťažšie rozhodnutie, ktoré som ako mama urobila“.
Problémom je, že to bol práve syn, ktorý to chcel, zatiaľ čo jeho matka váhala a nechala sa ním presvedčiť až na jeho veľké naliehanie (jej syn mal navyše len 4 roky, nie 12). Napokon sa rozhodla, že mu nebude striktne diktovať, čo má nosiť a umožnila mu to vyskúšať, pretože v danom veku deti aj tak sexualitu a rozdiely medzi pohlaviami prakticky vôbec nevnímajú.
Ako vidieť, tieto dva prípady sú výrazne odlišné. Ten druhý bol reálny a vôbec nie je hlúpy a nemá ani potenciál nahnevať milióny ľudí či meniť ich názory smerom k extrému. Ten prvý prípad zo snímky obrazovky ale naopak tieto vlastnosti má. Celú situáciu pritom obrátil do podoby, kedy je chlapec nútený si dievčenské šaty obliecť, pretože matka chce validovať svoje postoje. Aj napriek tomu, že sa dá očakávať, že by takáto udalosť vyvolala účasť lokálnych správ (nestala sa v súkromí, ale na škole), budete ju hľadať márne a nájdete len podobnú, ale v jadre inú udalosť. Vytvára sa tak lož s čriepkami pravdy.
/REUTERS/Dado Ruvic/
Daná otázka sa objavila na servery Quora a v rovnakom znení aj na Yahoo! Answers (Yahoo odpovede) a GirlsAskGuys.com (dievčatá sa pýtajú chlapcov), čo sa nedá príliš čakať, ak by ju písala ozajstná matka, ktorá chce získať len serióznu odpoveď.
Nevedno pravdaže, či danú správu pôvodne vytvoril nejaký pomätenec zo strany odporcov transsexuality a genderovej rovnoprávnosti, v snahe získať muníciu, alebo šlo o cielené rozvratné snahy. Výsledkom ale je, že sa táto polarizačná informácia dostala z dôvodu svojej povahy do masívnej cirkulácie.
A takýto obsah je pumpovaný do internetu v stovkách či tisíckach rôznych podôb prakticky každý deň. Je zameraný na najcitlivejšie témy, či už v podobe utečencov, minoritných skupín, náboženských problémov a čohokoľvek, čo dokáže rozvíriť hladinu (ďalší príklad).
Cieľom ruských aktivít je práve toto. Čo najviac zosilniť a pozdvihnúť do svetla reflektorov názory a postoje tých najextrémnejších skupín, v snahe vyvolať roztržky. Cieľom je teda nesúrodosť a prechod čo najviac ľudí do extrémnych opozičných názorov (je jedno, na ktorú stranu). Všetko na úkor umiernenej majority, ktorá sa snaží zachovať chladnú hlavu, robiť kompromisy a spolunažívať v pokoji. Celú situáciu vystihol dobre John Kelly, v krátkom reporte určenom pre americký senát, v ktorom uviedol „extrémy kričia z celého hrdla, zatiaľ čo majoritná väčšina šeptá“.
NOVÉ DRUHY DESTABILIZÁCIE, NA KTORÉ NIE SME PRIPRAVENÍ
Efektívna ruská destabilizačná stratégia, na ktorú poukázalo obrovské množstvo analytikov z Európy a USA, aj napriek zvýšenému povedomiu stále neutícha. Je veľmi nepríjemné, že tieto záškodnícke nízko-rozpočtové internetové stratégie sú najefektívnejšie práve v demokratických štátoch so slobodnými voľbami. Autoritatívne režimy s veľkou štátnou kontrolou populácie a internetu, či už v Číne alebo Rusku, sú proti nim v nemalej miere prirodzene imúnne.
Situácia, v ktorej sa nachádzame dnes, je oproti minulým dekádam výrazne odlišná. Aj keď v ruských snahách je v mnohých prípadoch vidieť klasickú cestu ovplyvňovania volebných výsledkov, pri ktorej sa snažia podporiť kandidáta s pozitívnejším, priaznivejším alebo mäkkým postojom k ich krajine a medzinárodnej politike (čo je niečo, čo USA či iné mocnosti robili po celé minulé storočie), ide obvykle o podružnú aktivitu a hlavným cieľom je jednoducho zdiskreditovať demokratický proces a oslabiť cieľovú krajinu ako takú.
Objem ruskej kampane je dych berúci. Problémom je, že aj keď nie je vôbec ťažké odhadnúť, kde presne ju máme očakávať a aký je zámer a osoh konkrétnych ruských aktivít, ich potlačovanie je nesmierne náročné z povahy demokracie a slobody ako takej.
/Justine Zwiebel/BF/
V posledných troch rokoch sme najväčšiu ruskú aktivitu v rámci ovplyvňovania verejnosti mohli nájsť v súvislosti s americkými prezidentskými voľbami, britským referendom o odchode z EU, samostatnosťou Katalánska a v situácii s utečencami a prisťahovalcami v EU. Rusko pravdaže nebolo pôvodcom ani strojcom daných udalostí. Nabralo však podobu veľmi efektívneho katalyzátoru a veľmi efektívnou podpornou činnosťou na správnych miestach výrazne nakláňalo váhy.
Osoh z týchto činností je zrejmý. Donald Trump bol a je výrazne priaznivejší kandidát z hľadiska medzinárodnej politiky smerom k Rusku, ako bola jeho oponentka. Bonusom sú jeho ostatné postoje a prejavy, ktoré v posledných rokoch výrazne oslabili USA na poli bezproblémovej kooperácie v rámci Severoatlantickej aliancie a iných medzinárodných dohôd, čo je pre Rusko mimoriadne prospešné. Rusko takisto mimoriadne ťaží z fragmentácie a nestability EU, ktorá na neho uvalila embargá a vyvíja silný ekonomický tlak. Podpora odchodu Veľkej Británie z EU, zvyšovanie vnútornej nesúrodosti únie, ako napríklad v súvislosti s utečeneckou politikou, či podpora potenciálnej fragmentácie Španielska je preto samozrejmosťou.
Veľká prítomnosť ruských snáh však bola zaznamenaná aj v značne menších udalostiach, čo len svedčí o obrovskom rozsahu týchto znovuzrodených ruských aktivít. Krátko pred minuloročnými marcovými voľbami v Taliansku boli ruské siete botov zodpovedné za 15 % Twitter aktivity, propagujúcej kandidátov krajnej pravice. Masívna aktivita bola zaznamenaná takisto v súvislosti s minuloročným septembrovým referendom o zmene názvu Macedónska na Severné Macedónsko, kde automatické siete botov naštartovali výraznú kampaň vyzývajúcu ľudí, aby referendum bojkotovali (pre Rusko bola zmena názvu nežiaduca, nakoľko uľahčila kandidatúru Macedónska na vstup do NATO).
Analýzy a reporty pre NATO jasne naznačujú, že tieto ruské stratégie v nasledujúcich rokoch nikam nezmiznú. Mnohé nedávne úspechy naopak znamenajú, že tieto snahy ešte viac zosilnejú.
/Ilustrácia: Ed Stein/
Z úspechu nových ruských taktík sa celkom určite poučia iné krajiny s veľkým vplyvom, či už Čína alebo USA a začnú ich uplatňovať vo veľkom takisto. Ruské snahy sú ale predsa len omnoho nebezpečnejšie, pretože okrem politických kandidátov a konkrétnych strán sa v obrovskej miere zameriavajú na destabilizáciu západnej spoločnosti (napr. formou ataku na spravodajské organizácie).
A tu je treba mať veľmi dobre na pamäti, že to obvykle robia pomocou čo najväčšej polarizácie a čo najväčšieho zosilnenie extrémnych názorov. Myslite na to, keď na sociálnej sieti či inde uvidíte snímku obrazovky, pozostávajúcu napríklad z nadpisu článku a nejakej fotografie, pri ktorej vám zovrie okamžite v žilách krv. Pôvodná informácia totiž môže byť celkom iného vyznenia.
V iných prípadoch je ruská snaha namiesto hnevu a rozkolu zameraná na zvýšenie apatie a rezignácie občanov. Typické prvky a postoje, ktoré sa ruské operácie snažia v populácii čo možno najviac zosilniť sú:
- všetky médiá podvádzajú a klamú, nič nie je reálne, všetko je fake
- nikto nikdy nepovie pravdu, takže všetky informácie z akýchkoľvek zdrojov sú rovnocenné
- ak je niečo v demokratickej inštitúcii zle, netreba hľadať riešenia či nápravu, treba ju zrušiť
- riešením napätia či problémov v EU alebo NATO nie je diskusia a náprava, ale okamžité opustenie týchto organizácií
- všetky problémy, ktoré existujú spôsobuje X a všetko čo s ním súvisí, je zlé
- za všetkým zlým stojí človek X a etnicita/skupina Y
- voľby sú len maškaráda a nič nemôžu zmeniť
- vláda viacerých strán a rozdelenie právomocí nereflektuje názory ľudí, treba zvoliť jedného lídra, ktorý bude mať správne odpovede na všetky otázky a bude ich môcť riešiť bez akýchkoľvek zábran ihneď
Majte sa pred týmito stále častejšími postojmi na pozore.
