Na konci októbra prišla ako blesk z jasného neba pozvánka na predstavenie novej verzie tabakového prostriedku IQOS. Bolo to do Tokia a niečo také sa neodmieta.
IQOS je totiž krásny príklad tohto, že aj v dnešnom preplnenom svete sa dá vymyslieť celkom nová kategória produktu a začať s ňou rekordné predaje. Osobne vidím IQOS používať na Slovensku mnohých ľudí, a tak som chcel vedieť, čo je za tým.
Za IQOS stojí spoločnosť Philip Morris International, ktorá má oficiálne sídlo vo Švajčiarsku. Prečo teda do ďalekého Japonska? Lebo práve Japonsko je úplne najväčším trhom na svete pre IQOS a práve v tejto krajine štartuje aj predaj novej verzie.
V Tokiu som už raz bol, na 24 hodín, keď som si posunul odlet lietadla o jeden deň a mal krátky čas na pozretie tejto metropoly. Tentoraz to však bolo iné – bol som tu 5 dní a mal som dosť času pozrieť sa na zaujímavé časti mesta aj život v ňom. Japonsko je v skutočnosti iná planéta ako zvyšok sveta. Ľudia sú tu veľmi úctiví, pri stretnutí sa aj neznámi hlboko klaňajú, všade poriadok, takmer vojenská disciplína, absolútna oddanosť svojmu vedúcemu a silný vplyv USA. Na ulici obyčajne nenájdete odhodený jediný papierik, fajčiť cigarety nemôžete ani na chodníku, na dopravný prostriedok čakáte v organizovaných radoch. Vyzerá to pekne, ale po dvoch dňoch mi začal chýbať ten chaos v Európe, predsa len má niečo do seba. Je tu naozaj viac demokracie.
Tieto skrutkovače ma zachránili od psychickej traumy
Dobre, ale vráťme sa ešte na začiatok cesty. Do Japonska sme leteli triedou biznis, čo je v súčasnosti niečo z oblasti ríše snov. Keď podnikám lety sám, vyberám si najlacnejšiu letenku, nevrátiteľnú, len s príručnou batožinou, bez preferovaného miesta a pod. Biznis je oveľa lepší a pri takmer 12-hodinovom lete to aj poriadne cítite. Akurát som mal nešťastné miesto pri okne, odkiaľ sa nedalo len tak vyjsť. Môj sused totiž zaspal spánkom spravodlivých a keď som už veľmi vážne potreboval ísť na WC, musel som ho preliezť. Pritom sa mi podarilo vyliať vínko a vylial som ho tak, že pár kvapiek sa dostalo aj do môjho notebooku.
Treba povedať, že mám Lenovo Thinkpad a som s ním spokojný. Už raz sa mi však stalo, že napriek zaklopeniu veka mi Windows neprešiel do režimu spánku a notebook som mal v spustenom režime v zatvorenom ruksaku. Keď som ho po pár hodinách vytiahol, bol extra horúci a hlásil aj problém s diskom. Po reštarte však bolo všetko v poriadku, akurát mi tak raz za mesiac vyhlásil problém s SSD diskom a nechcel naštartovať. Vždy stačilo jemné buchnutie na jeho zadnú stranu a naštartoval ako čerstvo nainštalovaný. Teraz, po vínnom kúpeli, však už nie.
Už v lietadle som po ňom búchal tak, že sa ma aj letuška pýtala, či je všetko v poriadku. Jednoducho, neprebral sa. Údaje mám zálohované, a to isté radím aj vám, lebo toto sa stane každému – skôr či neskôr. Len som mal pred sebou 5 dní bez notebooku a kto ma pozná, ten vie, že toto zanechá nezmazateľné stopy na mojej psychike.
Dobre, cestu do hotela som teda nejako prežil bez notebooku, ale potom som hneď začal konať. Do Tokia sme prišli pred obedom a mal som tak dosť času na vyriešenie problému. Začal som s tým, že predsa mám celosvetovú záruku a teda budem postupovať ako výrobca káže. Našiel som na Google centrálu Lenovo a zavolal tam. Nuž, Japonci milujú svoj jazyk, ale s angličtinou sa až tak nekamarátia. Teda presnejšie, oni niečo vedia po anglicky, ale vyslovujú tieto slová po japonsky. A tak sme sa nejako nevedeli stretnúť na jednej zrozumiteľnej vlne.
V centre Tokia, trochu hladný, ale šťastný
Po 10 minútach hovoru som sa rozlúčil s tým, že skúsim niečo iné. Bývali sme v hoteli Intercontinental, a to znie tak, že by tu niečo mohli vedieť. Zašiel som za pani, ktorí sa stará o ďalšie veci hostí (Concierge) a vysvetlil som jej, čo chcem. Povedal som jej, že ideálne pre mňa by bolo, aby som zobral notebook a zašiel kdesi, kde je servis Lenovo a tam na opravu počkal.
Tak to totiž robím v servise Lenovo v Bratislave, a to v Marsann IT funguje znamenite. Japonsko, ako viete, je iná planéta a rýchlo som pochopil, že Čína v Japonsku nie je príliš vítaná. Evidentne majú nejaké nedoriešené historické jazvy, ktoré ešte na doliečenie potrebujú čas. Ja som však čas nemal. Inými slovami, podpora Lenovo v Japonsku naozaj existuje, ale nie je to nejaká inštitúcia. Je to jeden človek, ktorý má na starosti notebooky Thinkpad a ten môže prísť osobne za mnou a zistiť, aký mám problém. To teda neznelo tak, že v ten deň večer budem na tomto notebooku písať články. Ale topiaci sa aj slamky chytá, pán tak dostal adresu hotela, číslo izby a tým to skončilo.
Nie však pre mňa. Večer sme mali prvé prednášky o trendoch a ja som po ich skončení zašiel na centrálnu železničnú stanicu v Tokiu. Chcel som kúpiť skrutkovač, aby som mohol otvoriť notebook a pozrieť sa vec zblízka. Na tejto stanici mali výber japonských jedál, aké by ste asi nikdy nezobrali do úst, suveníry zo všetkých japonských televíznych seriálov, mohol som si kúpiť slávnostné kimono, topánky do truhly, ale nie skrutkovač. Odišiel som naprázdno.
Po návrate do hotela som znova zašiel na recepciu a spýtal som sa, či majú nejakého elektrikára. Mali, ale už mal po pracovnej dobe. Vysvetlil som im môj príbeh s tým, že by sa mi hodili krížové skrutkovače. Zavolali elektrikárovi a ten po 15 minútach prišiel z domu do hotela na skútri a požičal mi súpravu skrutkovačov.
To bola moja voda na mlyn. Notebook som rozobral do posledného šróbu, hotelovým uterákom vyčistil všetky kontakty a prišla hodina pravdy. Notebook som zapol, zatajil dych a odvtedy ide ako švajčiarske hodinky. Mimochodom, pred polnocou mi na dverách izby zaklopal ten inžinier z japonského Lenova. Navaril som mu čaj z hotelového minibaru, ukázal som mu, ako to dopadlo a spolu sme sa dohodli, že niet prečo meniť víťaznú zostavu. Zlaté pravidlo znie, neopravuj to, čo funguje, to nikdy nedopadne dobre.
Celú noc som písal články, všetko zameškané počas cesty som dohnal a o piatej ráno som si overil, že Japonsko je naozaj krajina vychádzajúceho slnka. Aj keď možno na inej planéte.
Prajem vám príjemné čítanie novembrového vydania a teším sa s vami nabudúce
