Na začiatku roka som sa rozhodol pre netradičnú dovolenku už v máji. Spolu s manželkou sme chceli navštíviť Island a vybral som cestu organizovanú cestovnou agentúrou.
Pozn. redakcie: Tento úvodník vyšiel aj v tlačenom vydaní magazínu TOUCHIT 5-6/2023-
Priznávam sa, že toto nie je môj obľúbený spôsob dovolenkovania, radšej si organizujem veci úplne sám a môžem sa potom hnevať len sám na seba. A hlavne nemusím čakať na ostatných. Na Island si ale zatiaľ netrúfam, tak som nás zveril do rúk špecialistovi na túto krajinu, ktorý tam organizoval zájazdy ešte v dobe, keď sa sem dalo dostať len loďou z dánskeho prístavu a spať potom v stane.
Dnes je Island turistickou krajinou, hoci s pomerne nízkym počtom hotelov. Pracuje tu aj mnoho ľudí zo Slovenska a je to extrémne drahá krajina. Na stravu na celý deň pre dvoch ľudí počítajte so šťastím tak so stovkou eur. Keď sa potom vrátite na Slovensko, zrazu sa vám tie ceny u nás vôbec nezdajú vysoké. Samozrejme, platy na Islande sú niekde úplne inde a môžeme im len závidieť, že to dokázali v krajine, kde to na priemysel či IT technológie na prvý pohľad vôbec nevyzerá.
Ale majú na to, dokázali využiť energiu tak, že je to jedna z najbohatších krajín. Island nie je súčasťou EÚ, ale vzťahy s EÚ sú nadštandardné. Z pohľadu bežného človeka je potom výhodou to, že aj v tejto vzdialenej krajinke platia telekomunikačné programy tak, ako keby ste boli na Slovensku. Tým pádom máte internet, kde len chcete, Island je prekvapivo dobre pokrytý aj v oblastiach, kde by ste to nečakali.
Zdroj: TOUCHITJe to krásna a drsná krajina, počasie bolo na začiatku mája studené a daždivé. Domáci to tak necítili, zatiaľ čo my zo Slovenska sme boli zababušení od hlavy po päty, Islanďania chodili v krátkych nohaviciach a večer si pochutnávali na zmrzline. Reykjavík ako najsevernejšie hlavné mesto v Európe žije v noci z piatka na sobotu podobne ako Bratislava – je to mesto plné malých krčmičiek a zábavy.
Naša cestovná agentúra nám pripravila dobrý program – bolo vidno, že má s touto krajinou dlhoročné skúsenosti. Na večer sme sa vždy vracali do Reykjavíku do hotela, ale cez deň sme boli na cestách súkromným autobusom. To je pohodlné riešenie a pritom môžete vidieť zaujímavosti v okolí. Na Islande sa však k zaujímavostiam dosť dlho veziete po pomerne kvalitných cestách s maximálkou 90 km/m a všetci to tu dodržiavajú. Takto si pozriete gejzír, ktorý na rozdiel od toho nášho v Herľanoch funguje každých 5 minút. Dych vyrážajúcich vodopádov je tu na rozdávanie, jeden krajší ako druhý.
Od nášho sprievodcu som však čakal viac. Ľudsky to bol veľmi dobrý človek, pomohol so všetkým, čo bolo treba. Veľmi priateľský typ. Horšie to bolo s jeho výkladom počas cesty. Ešte prvý deň to bolo tak, ako to očakávam od niekoho, kto v tejto krajinke vlastne žije – ako bolo cestovkou sľubované. Náš sprievodca poznal Island skôr tak turisticky, bolo zrejmé, že sa tu vyzná a bol tu viackrát.
Dozvedeli sme sa, ako tu funguje zdravotná starostlivosť a radšej si dvakrát skontrolujte vaše zdravotné poistenie. Vieme, že vysoké školy sú tu také drahé, že väčšina študentov odchádza študovať do Dánska. Vďaka nemu viem, že Island má najviac aktívnych sopiek a keď sa niektorá stane aktívnou, miestne cestovné kancelárie na to okamžite reagujú, aby tento zážitok sprostredkovali len na to čakajúcim turistom. Pochopil som, že Reykjavík je postavený tak, že nech je aktívna ktorákoľvek sopka, toto mesto je úplne bezpečné. Jeho polohu takto určili ešte Vikingovia, ktorí na to nemali žiadne poriadne nástroje, ale mali z rôznych ciest množstvo skúseností.
Ďalšie dni to však bolo s jeho výkladom slabé – väčšinu toho, čo som sa dozvedel, som si noc predtým pozrel na Wikipédii a boli to aj doslovné citácie. Touto krajinkou som bol totiž fascinovaný, a tak som hltal všetko dostupné na internete o Islande, a to aj s využitím ChatGPT. Zrazu som mal toľko informácií, že som sa od sprievodcu už nič nové nedozvedel. Chýbali mi práve tie jedinečné či autentické zážitky, ktoré nikde inde na internete nenájdem. Forma prednesu tiež teda nebola na úrovni národného divadla. Ale nevadí, okolo mňa bola stále krásna krajina, ktorá je taká drsná, až to mrazí.
Prišiel posledný deň, keď sme boli na celodennom výlete. Prešli sme si všetko naplánované, ale chybou vodiča sme doobeda nezabočili k ľadovcu. Ľadovec som chcel vidieť, tak snáď na spiatočnej ceste poobede. V tejto chvíli sa musím vrátiť k postave vodiča, lebo zohral kľúčovú úlohu. Mal na Island netradičné meno a to Čaba, čo vám okamžite pripomenie známu pesničku od Elánu – Čaba neblázni. Po pár hodinách jazdy bolo jasné, že Čaba je vlastne Csaba a je to Maďar ako repa. Okrem Slovákov či Poliakov na Islande totiž pracujú vo veľkom počte práve Maďari.
Csaba teda zabočil z hlavnej cesty k ľadovcu, ale trasu si na to vybral nesprávnu. Bola to cestička určená pre zážitkové cesty štvorkolkami, určite teda nie pre autobus s rodinami s deťmi a so staršími ľuďmi na palube. Okolo stanovištia štvrkoliek pre túto cestu sme pritom prechádzali, dobre som si ju všimol. Vyšli sme už poriadne vysoko na kopec a ľadovec sme mali na dohľad asi kilometer. Cesta sa však stala taká zážitková, že pokračovať v nej autobusom už bolo vyslovene nebezpečné.
Csaba si uvedomil, že toto asi nie je tá cesta, ktorou k ľadovcu húfne chodia turistické skupiny a rozhodol sa teda autobus otočiť. Vysadil nás na miernej odbočke a s prázdnym autobusom sa rozhodol aj so sprievodcom vyhľadať lepšie miesto otočenia. Nebudem to predlžovať, zapadol v zradnej islandskej zemi tak, že autobus celkom ležal na bruchu. Ľudskými silami sa s ním nedalo ani pohnúť. Niekoľko udalostí však hralo v náš prospech – nepršalo a bolo slnečno. Slnko bolo navyše ešte dosť vysoko a mali sme svetlo tak na 3 hodiny.
Na druhej strane bola riadna zima a v tej výške fúkalo tak, ako si to pamätám z návštevy Lomnického štítu. Šli sme tak s manželkou najprv k zapadnutému autobusu po veci a potom dole k centrále štvorkolkárskej firmy. Csaba totiž zistil, že túto firmu prevádzkujú Maďari a viete, ako je to v zahraničí – ak sa stretnú rovnaké národnosti, sú si zrazu bližší ako rodina. Po dvojhodinovom zostupe vo skuvíňajúcom vetre sme tak sedeli v teple pri čaji a káve a čakali na náhradný autobus. Ten aj skutočne prišiel a odviezol nás s obrovským meškaním do hotela. Ľadovec sme zblízka už nevideli.
Ako všetky moje cestovateľské zážitky doteraz, aj tento sa tak skončil šťastne. Keď som si tak po návrate domov rekapituloval všetko z tejto cesty, zistil som, že ten skutočne najautentickejší zážitok s priamym dotykom s Islandom bol naozaj ten zostup dole a neskorší pobyt v maďarskej chate. A to sme pritom vôbec nemali v programe.
Prečítajte si aj:
