Tradične v januári odlietam do Las Vegas na konferenciu CES. Posledných 15 rokov som na sviatok Troch kráľov nebol na Slovensku, tentoraz to bolo len pár hodín. 6. januára o deviatej ráno sme leteli cez Zürich do Los Angeles. Letenky do LA boli totiž lacnejšie ako priamo do Las Vegas, a to aj s požičaním auta.
Horšie to už bolo so šoférovaním 450 km cez púšť v noci po tom, ako sme strávili v ekonomickej triede 12 hodín. Ale stálo to za to. Aj napriek tomu, že pôvodne sme mali už kúpené letenky cez Air Berlin, ktorý medzitým skrachoval. Stále máme u nich odložené peniaze za letenky a museli sme kúpiť druhé. Či sa niekedy vrátia, to netuším. Veď odškodné za stratenú batožinu minulý rok mi dlhujú doteraz.
Na spiatočnej ceste skoro ráno pred odchodom do Las Angeles
Chodím na takmer všetky IT konferencie na tejto planéte, ale CES je určite najlepší. Tu totiž vidíte veci naozaj v predpremiére. Navyše, sme tu v spoločnosti úplnej novinárskej špičky. Tu hneď zistíte, že za zvučnými menami ako je The Verge, Engadget či Bloomberg sú ľudia ako my – nadšení, ochotní pre IT novinku urobiť čokoľvek. Áno, je ich tak 20 na jednu redakciu, majú na CES-e vlastnú základňu, firmy im predstavujú produkty skôr ako nám, ale nakoniec to robia tak ako my – píšu správy sediac na zemi, fotia a natáčajú o dušu, málo spia a hlavne to chcú robiť.
My sme boli z našej redakcie dvaja – Ondrej a Roman. Keďže ja som šéfredaktor, väčšina pozvánok na extra prezentáciu od firiem je smerovaná na mňa. Technicky a časovo sa to všetko osobne stihnúť nedá, preto už niekoľkokrát bol Roman Ondrejom. Veď v zahraničí sa to dá, stačí sa len vybaviť správnymi vizitkami.
A vo dvojici je to lepšie zvládnuteľné. CES je v skutočnosti fyzicky pomerne náročná aktivita okorenená aj 9-hodinovým časovým posunom. Udalosti tu idú jedna za druhou, tlačovky vedú prezidenti a generálni riaditelia najväčších svetových firiem a doslova cítite ako cez prezentačné miestnosti prechádza IT vývoj.
Áno, dá sa urobiť reportáž z CES-u aj tak, že sa nepohnete zo stoličky na Slovensku. V dobe internetu to ide, ale nikdy to nebude také, ako keď ste priamo tam. Nikdy nemôžete získať taký osobný názor na produkty a služby ako vtedy, keď si ich môžete reálne vyskúšať. A nezažijete tú úžasnú atmosféru, aby ste ju mohli tlmočiť do reportáže.
Neužijete si neskutočné tlačenice na tlačovky ako má napr. Samsung, LG či Panasonic, alebo cestovanie naprieč mestom v kolabujúcej doprave, aby ste stihli vystúpenie prezidenta Sony či Intelu, ktoré sa nelogicky konajú na iných miestach ako „denné“ tlačovky. Osobne sa mi najviac páčia samostatné podujatia ako je Showstoppers alebo Pepcom, kde máte na jednom mieste startupy s produktami, o akých by ste ani nepovedali, že vôbec môžu existovať, či dokonca, že si ich niekto môže reálne kúpiť.
Viď odsávač na materské mlieko za 500 dolárov s tým, že sa svojím výsledkom môžete pochváliť na sociálnej sieti alebo špeciálne trenky, ktoré zabraňujú prieniku Wi-Fi signálu do semenníkov. Áno, toto k Las Vegas dokonale patrí a bez toho by to ani nebolo ono.
Tento rok sa v Las Vegas stalo niečo, čo som ešte nezažil. Dva dni pršalo tak, že už viac ani nemohlo. Chodníky boli plné vody, kanály úplne zapchaté, prejsť z hotela do hotela znamenalo byť úplne mokrý. Aj pri nastupovaní do tunajšej „nadzemky“ sa ukázalo, že na dážď tunajší pripravení nie sú – čakali sme na autonómny elektrický vláčik v rade pekne krásne na daždi niekoľko dlhých minút. Večer sme si s Romanom sušili veci na hotelovej izbe. Dážď na púšť nepatrí, vzduch bol aj tak suchý, pery som mal popraskané ako po minulé roky.
Jeden deň som si zobral Uber na to, aby som sa pohodlne dostal z jednej strany mesta na druhú a celkom zábavný vodič z Amsterdamu mi vysvetlil, že tunajší vodiči vôbec nevedia šoférovať v daždi. A veru nevedeli, na 8 km trase sme videli 3 havárie, a to som tu za roky mojich návštev žiadnu haváriu nevidel. Holanďan si robil z tunajších srandu, že keby napadol sneh, nevyšli by ani z domu. Vo Vegas síce zoženiete veci ako nikde inde vo svete, ale zimné pneumatiky veru nie.
Dobre, výstavu CES sme prežili bez nehody, tentoraz teda žiadna stratená batožina alebo neexistujúca izba v hoteli s vopred potvrdenou rezerváciou. V deň nášho odchodu bolo už v Las Vegas úplne jasno, po daždi ani stopa. Roman navrhol, aby sme sa pri ceste na letisko LAX ešte zastavili asi na najzaujímavejšom mieste v Los Angeles.
Je to Griffith observatory – hvezdáreň umiestnená v podstate v hore nad týmto mestom anjelov. Je z nej úžasný výhľad na toto 4-miliónové mesto. Stíhať sa to dalo len tak-tak, ale dali sme to. Po ceste sme sa zastavili ešte v meste Barstow, kde sa naša cesta spojila s legendárnou Route 66.
Tunajšia čínska vývarovňa nás nachovala na celý deň aj časť nočného letu a zrazu sme boli priamo na hvezdárni. Doslova sme prebehli touto unikátnou stavbou, a to by sa tu dali stráviť hodiny. Ale my sme potrebovali prejsť toto megamesto zo severu na juh smerom na letisko LAX. A správy v rádiu boli jasné – diaľnica 110 na LAX je zapchatá.
Roman ma navigoval podľa googlových máp nejakými miestnymi uličkami, o ktorých vedeli asi len starousadlíci. Takto sme sa dostali do autopožičovne Avis v celkom rozumnom čase. Ale museli sme sa ešte dostať miestnym autobusom z Avisu na letisko, a to so všetkými kuframi.
Keď som zastavil pri statnom černochovi a ten videl naše náhlenie, sám mi navrhol, že nás odvezie priamo až ku vstupu na medzinárodný terminál. Jeho snahu sme ocenili po všetkých vreckách pozbieranými jednodolárovkami a všetci sme boli spokojní. Na odbavenie sme dorazili aj s časovým predstihom.
Nasadli sme teda do lietadla, zjedli mizernú stravu od Lufthansa a viac už neviem. Zobudil som sa až v Mníchove, a to bolo úplne prvýkrát, čo som prespal celý nočný let v ekonomickej triede. Je jasné, že tento CES stál naozaj za to, boli sme so silami na konci.
