Vo vyspelom svete je dnes žiadaný multimediálny obsah v podobe filmov, seriálov a hudby dostupný na lusknutie prstu. Netflix, YouTube, Spotify a takisto pirátske P2P siete, pumpujú žiadané súbory internetom k stovkám miliónov ľudí. Ako to je však v krajinách, ktorým sa o rýchlom internete môže len snívať?
Ak niekde začujete slovné spojenie Piráti z Karibiku, zrejme sa vám vybaví populárna séria filmov s Johnny Deppom. Samotné slovo „pirát“ dnes spájame najmä s digitálnym pirátstvom, pričom problematike kraľuje hlavne P2P sieť BitTorrent a takisto aj populárne webové súborové úložiská (v našich končinách ide najmä o uloz.to). Pirátstvu sme sa v touchIT magazíne už niekoľkokrát venovali v podrobných článkoch, pričom bez nejakého prekvapenia má táto problematika jeden spojujúci faktor, ktorým je internet. Zvyšovanie rýchlosti internetových liniek a zväčšovanie kapacity úložísk dnes umožňuje ľahkú distribúciu súborov s objemom aj niekoľkých jednotiek alebo desiatok GB. V minulosti však internet taký rýchly nebol a prenos súborov veľkých len niekoľko gigabajtov bol ešte na prelome storočí pre väčšinu ľudí nereálny. Takáto situácia žiaľ dodnes panuje v mnohých kútoch sveta, pričom vonkoncom nemusí ísť len o štáty niekde vo vnútrozemí Afriky, ale aj o krajiny, ktoré sú od vyspelých ekonomík vzdialené len toľko ako Žilina od Bratislavy. Práve tak je tomu v prípade Kuby, ktorá leží v čarokrásnom Karibiku a od pobrežia USA ju delí len 150 km.
V tomto článku nahliadneme do celkom iného sveta pirátstva, než ako ho v súčasnosti bežne vnímame. Digitálni piráti dnešného Karibiku sa totiž obvykle pri distribúcii musia zaobísť bez internetovej linky a spoliehajú sa len na vlastné nohy, ruky, bežné dopravné prostriedky a pevné disky či iné úložiská, naplnené po okraj. Ide o digitálne pirátstvo v najčistejšej forme, aké fungovalo aj vo východnej Európe na konci 20. storočia, napríklad v súvislosti s hrami či iným softvérom. Pri ňom totiž nejde o to, aby niekto získal platený obsah zdarma nelegálnou cestou. Ide o získanie obsahu za malý poplatok či protislužbu (samozrejme nie na účet tvorcu daného obsahu, ale na účet jeho pirátskeho distribútora), ktorý inak v danej lokalite nie je dostupný vôbec.
Ostrov odpojených
Kuba patrí dlhodobo medzi najmenej internetovo dostupné krajiny na svete. V mnohých ohľadoch negatívne prekonáva aj africké štáty a horšia situácia je už zrejme len v striktne kontrolovanej Severnej Kórei. Známa kubánska disidentka a blogerka Yoani Sanchezová dokonca nazvala svoju krajinu ako „ostrov odpojených“, narážajúc tak na to, že internet je dostupný len pre malú časť populácie a v mizivých rýchlostiach. Rozširovanie internetu na Kube bolo odjakživa extrémne problematické. Ešte v nedávnej minulosti občania tejto krajiny dokonca nemali povolené ani vlastniť osobný počítač. Tvrdé zovretie režimu poľavilo až v roku 2008, keď z funkcie hlavy štátu odstúpil Fidel Castro a na jeho miesto sa dostal jeho brat Raúl. Zmenšenie obmedzení umožnilo, aby sa výpočtová technika začala dostávať medzi ľudí, pričom sprvu šlo o desktopy a notebooky a neskôr aj smartfóny a tablety. S priemernou mesačnou mzdou okolo 20 eur to však nebolo jednoduché. Takúto výšku mzdy nie je možné priamo porovnávať s inými krajinami, pretože ceny za bývanie a základné potreby sú na komunistickej Kube omnoho nižšie ako inde (priemerný Kubánec utratí mesačne za elektrinu, vodu, telefón a pohonné hmoty zhruba 2 eurá a nákup jedla obstarajú predovšetkým potravinové lístky). V prípade nákupu elektroniky sa však ekonomické rozdiely okamžite prejavia, pretože elektronika je kompletne importovaná a skrátka má svoju trhovú cenu.
Štátom poskytované internetové kaviarne sú na Kube najčastejším prístupovým bodom internetu pre bežného obyvateľa
Po zmene na prezidentskom poste v roku 2008 sa spolu s lepšou dostupnosťou počítačov začala zlepšovať aj internetová infraštruktúra. Zelenú konečne dostal projekt historicky prvého kubánskeho podmorského optického kábla (smerujúceho do Venezuely), ktorý sa mal stať náhradou za dovtedy jediné možné satelitné spojenie. Kábel sa síce dostal na dno mora v roku 2011, avšak spojenie cezeň bolo napokon sprevádzkované až v roku 2013. Dnes sa na Kube pravidelne pripája na internet približne 25 % obyvateľov. V drvivej väčšine prípadov je to však len vo vládou prevádzkovaných internetových kaviarňach. Internet v domácnosti má stále len 5 % obyvateľstva, pričom ide najmä o vládou schválených žurnalistov, úradníkov, doktorov a akademikov. Použitie internetovej kaviarne pri tom v žiadnom prípade nie je prechádzka ružovou záhradou. Záujemcovia musia na uvoľnenie počítača čakať jednu či dve hodiny a obvykle môžu používať internet len na niekoľko minút, pretože hodinová taxa sa môže vyšplhať až na 5 eur, čo je pre kubánske obyvateľstvo veľmi drahé. Prenosové rýchlosti sú obvykle pomalé a načítanie stránky môže trvať aj niekoľko desiatok sekúnd. Na prehrávanie on-line videa môžete rovno zabudnúť. Mnohí Kubánci si v kaviarni len čo najrýchlejšie uložia nové články z obľúbených stránok na USB kľúč a následne si ich čítajú na svojom počítači doma, kde sa o ne delia so známymi a rodinou. Kuba tak v mnohých ohľadoch žije stále v „dial-up“ ére. Rýchlosti liniek sú síce o niečo väčšie ako inde vo svete v 90. rokoch, ale stránky sú zas omnoho objemnejšie, takže v konečnom dôsledku je pocit z ich používania rovnaký.
Pohľad na mapu optických spojení vedúcich Karibikom odhaľuje krutú realitu a „ostrov odpojených“ sa ukazuje v plnej kráse. Na obrázku si môžete všimnúť, že naľavo od ostrova vedie štvorica významných optických chrbticových sietí. Ide o kábel ARCOS, ktorý spája karibské štáty a USA, ďalej kábel Sam-1, krúžiaci okolo Južnej Ameriky a kábel Maya-1, ktorý spája Severnú a Strednú Ameriku (ktorá je prepojená so zvyškom sveta). Táto trojica káblov bola vybudovaná v roku 2000 a 2001 a v roku 2014 ich doplnil štvrtý kábel v podobe AMX-1, posilňujúci spojenia medzi Severnou, Strednou a Južnou Amerikou. Na pravej časti obrázka zas môžete vidieť, ako Kubu obchádzajú ďalšie významné optické spojenia, pričom ide napríklad o CFX-1 z roku 2008, ktorý spája USA a Kolumbiu, ďalej kábel BDSNi z roku 2006, ktorý spája jednotlivé Bahamské ostrovy a Haiti, alebo káble GlobeNet, Columbus-II b, Americas-II, či už spomenutý okružný ARCOS, ktoré dohromady spájajú Severnú a Južnú Ameriku s Bermudami, Bahamami, Dominikánskou republikou, Portorikom a ďalšími ostrovnými štátmi. Všetky káble sa Kube vyhýbajú. Jedinú výnimku tvorí nový podmorský optický kábel v spodnej časti, ktorý bol dokončený v roku 2013 a ako jediný (okrem satelitného prepojenia) spája Kubu so svetom. Ide o ALBA-1, ktorý prepája Kubu a Venezuelu a v rámci zálohy aj Jamajku. Cez tieto dva štáty sa tak kubánske spojenia dostávajú do sveta.
Sieť chrbticových podmorských optických káblov obchádzajúcich Kubu
V minulosti kubánske internetové pripojenie podliehalo značnej kontrole a filtrácii. Ešte pred pár rokmi sa počas vlády Fidela Castra obyvatelia mohli pripájať iba na tzv. „národný“ internet, ktorý pozostával z domácich stránok vlády, úradov a e-mailovej služby. Texty pri tom boli výrazne monitorované a pri napísaní slov, ktoré sa považovali za buričské, bolo spojenie ukončené. Takzvaný „medzinárodný“ internet, tak ako ho poznáme my, bol dostupný len pre turistov. Po nástupe Raúla Castra sa situácia zlepšila a Kubánci dnes majú k regulárnemu internetu prístup. Pokiaľ si môžu dovoliť vysoký poplatok za kaviareň, môžu navštíviť napríklad profil na Facebooku či iné stránky. V lete jediný a vládou kontrolovaný operátor ETECSA zriadil v krajine aj 35 Wi-Fi hotspotov, ku ktorým sa ľudia (50 až 100 súčasne) môžu pripájať so svojimi notebookmi alebo smartfónmi, bez nutnosti čakania na uvoľnenie počítača v kaviarni. Hodinový poplatok za použitie takéhoto hotspotu je zhruba dve eurá, čo je na Kubánca stále nemalá suma, avšak ide prakticky o polovicu toho, čo je nutné zaplatiť v klasickej kaviarni. Poskytovaná rýchlosť je 1 Mbit/s (125 kB/s). Záujemcovia si musia kúpiť za dve eurá predplatnú kartu, na ktorej zotrú príslušné políčko s prístupovým heslom, pomocou ktorého sa na hodinu môžu pripojiť. Vzhľadom na to, že pri tom musia s notebookom alebo smartfónom stáť vonku na špecifickom mieste ulice nejde o príliš luxusnú službu. Kubánci sú však radi za každú možnosť pripojenia a služba je vo veľkej miere využívaná. Veľký záujem má, žiaľ, za následok aj to, že predplatné karty veľmi rýchlo vykúpia špekulanti a následne ich predávajú ľudom za dvojnásobok.
El paquete semanal – týždenná pirátska zásielka
Z oficiálneho hľadiska je v Kube len jeden zdroj médií – štát. Ten poskytuje internetové prípojky a prevádzkuje aj internetové kaviarne a niekoľko málo Wi-Fi hotspotov. Použiteľnosť internetu je výrazne ovplyvnená nízkou rýchlosťou, kvôli čomu nie je možné reálne používať napríklad YouTube a iný on-line multimediálny obsah s veľkým dátovým objemom. Obyvatelia takisto v základe nemajú prístup k zahraničným televíznym vysielaniam a sú odkázaní len na národné TV stanice. Kubánci však našli cestu, ako sa k veľmi žiadanému svetovému multimediálnemu obsahu dostať. Riešením sa stala rozsiahla pirátska sieť, fungujúca v celej krajine. Tá však neoperuje v rámci P2P alebo iných počítačových sietí.
Na ostrove existuje niekoľko „importérov obsahu“, ktorí vo väčšine prípadov operujú prostredníctvom nelegálnej satelitnej antény, umiestnenej na streche napríklad vo falošnom plastovom zásobníku na vodu. Takýmto spôsobom je možné prijímať vysielanie amerických televíznych staníc a napojením na satelitný tuner ich počítačom nahrávať. Vo výsledku sa tak vytvorí záznam nových dielov amerických televíznych seriálov bez toho, aby bolo nutné vyťažovať satelitnú internetovú linku. Tou naopak putujú ostatné dáta, v podobe pirátskych filmov, hudby či softvéru. V tomto prípade ide o pirátsky obsah, aký je známy všade na svete, pričom pochádza obvykle z elitnej pirátskej scény. V tomto ohľade je teda všetko veľmi podobné ako sťahovanie pirátskeho obsahu kdekoľvek inde. Takýchto prístupných bodov je však len niekoľko, a to, čím sa celá situácia líši, je následná cesta tohto obsahu po samotnej Kube.
Po súbory z pirátskeho El paquete si Kubánci chodia najčastejšie s USB kľúčmi
Pod importérmi obsahu si netreba predstavovať členov nejakého drogového kartelu, ktorí takýmto spôsobom rozširujú svoju ponuku. Zvyčajne ide o mladých ľudí s nadšením, ktorí majú jednoducho dostatočné znalosti IT. O prácu sa pritom môžu deliť, pričom jeden človek sa zameriava na nahrávanie seriálov a komprimáciu do výsledného MKV či AVI súboru, druhý sa špecializuje na zhromažďovanie filmov, ďalší na aktuálnu hudbu, softvér a podobne. Dáta zbierajú dovtedy, kým nedosiahnu spoločnú kapacitu 1 TB. Tento objem je následne umiestnený na HDD, ktorý sa pripraví na distribúciu. Kubánci túto dátovú kolekciu nazývajú El paquete semanal – týždenná zásielka. Čerstvý El paquete každý týždeň putuje pomocou dílerov do rôznych kútov ostrova, pričom ide nielen o Havanu a iné veľké mestá, ale aj malé dedinky. Aktuálna 1 TB zásielka chceného multimediálneho obsahu stojí záujemcov v prepočte 2 eurá. HDD prenáša ktokoľvek, pričom môže ísť o deti, tínedžerov, vodičov taxíka či autobusu, skrátka o kohokoľvek, kto si chce trošku privyrobiť. Tento druh distribúcie sa z hľadiska všeobecného názvoslovia označuje aj ako Sneakernet, čo je odvodené od anglického slova pre tenisky, poukazujúc na to, že chôdza je nevyhnutný prvok procesu.
HDD sa vždy dostane k spriaznenej osobe, ktorá si celý obsah skopíruje a pôvodný HDD pošle zas ďalej. Takto sa El paquete dostáva do „distribučných centier“, ktoré pokrývajú nejakú konkrétnu lokalitu. Veľmi často ide napríklad o servisy a predajne počítačov alebo smartfónov, čo je pochopiteľné, pretože v nich pracujú ľudia, ktorí sa dostatočne rozumejú technike a celému procesu. Bežní ľudia, ktorí majú o dáta záujem, poznajú svojho „dílera“ napríklad v lokálnom servise počítačov a pravidelne k nemu chodia s USB kľúčom a kopírujú si nové diely svojich obľúbených seriálov, ktoré patria k tomu vôbec najžiadanejšiemu obsahu. Niektorí však prichádzajú aj s vlastnými HDD a prekopírujú si celú týždennú dávku. Tento distribučný proces je bez akýchkoľvek pochýb biznis a ľudia na vrchole reťazca zarábajú na dané pomery dosť peňazí. O nejakom poškodzovaní ziskov majiteľov autorských práv však nemôže byť ani reč. Legálnou cestou sa totiž tento obsah na Kubu dostať nemôže. Situácia v mnohých ohľadoch pripomína nielen éru komunistického Československa a napríklad nelegálneho počúvania západných rozhlasových staníc, ale aj Slovensko na konci 90. rokov, keď mnoho hier, hudby či softvéru skrátka v našich končinách nebolo možné zohnať a pirátsky obsah bol jediným možným zdrojom. Internet bol takisto veľmi pomalý a dáta sa tak šírili najmä fyzickým prenosom médií, pričom lokálnym „distribučným centrom“ bol nejaký majiteľ luxusnej CD napaľovačky, ktorej nákup v danej dobe znamenal minúť mesačnú výplatu.
Kubánsky El paquete je modernou podobou tohto fyzického pirátskeho distribučného konceptu. Obdivuhodná je jeho neprestajná aktuálnosť a pravidelnosť, s akou je šírený. Každý týždeň medzi ľudí dorazí čerstvá dávka filmov pre daný týždeň (avi, mkv, mp4), pričom v mnohých prípadoch ide o snímky, ktoré sa aktuálne premietajú v amerických kinách (tzv. kinoripy, tajne natočené v kine). Kvalita je pravdaže nevalná, avšak o čerstvú produkciu je veľký záujem. Kubánci skrátka na nový diel Hviezdnych vojen do kina ísť nemôžu. Na El paquete sú však prítomné aj obrazovo kvalitné Full HD ripy filmov, ktoré už vyšli na Blu-ray nosičoch, alebo boli nahrané z HD vysielania televízií (hlavne seriály). Nechýbajú ani dokumentárne filmy. K videoobsahu sa vždy pridávajú španielske titulky, takže si prídu na svoje všetci, pretože znalosť angličtiny nie je príliš rozšírená. S ich zohnaním nemajú tvorcovia El paquete žiadny problém. Koniec koncov, aj v našich končinách je filmová a seriálová produkcia pokrytá slovenskými alebo českými titulkami, ktoré vytvára komunita dobrovoľníkov, a to vychádza len z 15-miliónovej populácie. V prípade pol miliardovej španielsky hovoriacej komunity je situácia ešte jednoduchšia. Filmy, seriály a hudba však vonkoncom nie sú všetko. Zásielka obsahuje takisto stiahnutý obsah webových stránok, ktoré sa venujú technológiám a recenziám nových smartfónov, notebookov, či hardvéru alebo skrátka len aktuálnym správam z celého veta. Ide teda viac-menej o off-line internet a Kubánci si môžu aj dlhé články prečítať v pohodlí domova, bez nutnosti platenia veľkých poplatkov za niekoľkominútové internetové pripojenie. El paquete obsahuje takisto aj hry a programy pre počítače s Windows a takisto aplikácie pre Android a iOS.
Nekonvenčné siete a štátna pozornosť
Neexistencia dostatočne rýchlej internetovej infraštruktúry na Kube však neznamená, že technicky zdatnejší používatelia sú odkázaní len na USB kľúče a externé disky. Na mnohých miestach sa dá stretnúť so Streetnetom (skrátene označovaným ako SNET), čo je lokálna pouličná sieť vytvorená pomocou zamaskovaných ethernetových káblov a nelegálnych internetových Wi-Fi routerov. V hlavnom meste Kuby – Havane, je možné naraziť na SNET spájajúci až 9000 počítačov. Ide o veľmi praktické doplnenie fyzickej distribúcie El paquete, pretože ľudia v danej lokalite si môžu obsah medzi sebou rýchlo vymieňať. Vďaka spojeniu je možné aj ľahko a zdarma komunikovať so susedmi a hrať sieťové hry ako World of Warcraft, Call of Duty či Counterstrike, bez nutnosti rýchleho a stabilného pripojenia k internetu. Ide tak prakticky o obriu LAN párty. Niektoré výkonné počítače a vysielače siete slúžia ako lokálne uzly a ich majitelia prakticky plnia funkciu providera. Aj keď takéto domáce používanie Wi-Fi je na Kube nelegálne (na prevádzkovanie Wi-Fi antény je potrebné mať povolenie od kubánskeho Ministerstva pre komunikáciu), miestnymi policajnými zložkami je tolerované, či lepšie povedané ignorované. Administrátori lokálneho SNET-u si zvyčajne dávajú veľký pozor na to, aby sa v sieti nevyskytovali protištátne materiály a pornografia, pretože tento druh obsahu je na Kube extrémne striktne potláčaný a hrozia zaň veľmi vysoké tresty. Hrať pirátske hry a nelegálne sledovať americkú filmovú a televíznu produkciu je jedna vec a byť nepriateľom režimu druhá. Kým pri prvej činnosti vám zrejme stačí nevystrkovať príliš hlavu a neprovokovať, pri druhej na seba stŕhate všetku pozornosť a predstavujete problém, s ktorým sa treba okamžite porátať.
Používanie Wi-Fi antén a rozsiahlych LAN je na Kube síce nelegálne ale tolerované. Umožnilo to vybudovanie SNET-u z tisícov počítačov, a ten účastníkom poskytuje vlastný ekvivalent internetu
SNET funguje v uliciach Havany už od roku 2001, keď ho začalo vytvárať niekoľko dostatočne technicky znalých používateľov (v tej dobe bolo nelegálne vlastniť ešte aj samotný počítač). Keďže takáto sieť je pre Kubáncov veľmi vzácna, jej používatelia dbajú o to, aby bola v čo najlepšom stave. Ak sa nájde niekto, kto nedodržuje pravidlá, je doživotne vykázaný. Sieť obsahuje diskusné fóra, stránky na zdieľanie športových výsledkov a dokonca aj off-line verziu Wikipédie. Tu sa veľmi pozitívne prejavuje to, že Wikipédia má svoju databázu voľne na stiahnutie (skomprimovaná verzia webu bez obrázkov má len necelých 600 MB a denne sa aktualizuje). Na SNET-e funguje takisto lokálna sociálna sieť, podobná Facebooku. O multimédiá vďaka El paquete nie je núdza a nová dávka filmov, seriálov, hudby a softvéru dorazí každý týždeň. Zaujímavé je, že vláda Kuby nebola vždy k El paquete a SNET-u zhovievavá a keď sa prvý raz prevalilo to, že po Kube sa hromadne distribuujú digitálne dáta v podobe prenášaných externých diskov a USB kľúčov, bolo to vnímané ako potenciálna hrozba režimu. Predsa len, týmito kanálmi by sa jednoducho mohli rýchlo šíriť aj protištátne materiály. Určitý čas dokonca úrady vydávali vlastný priamy náprotivok El paquete, nazvaný Maletín alebo Mochila (v preklade taška alebo ruksak), ktorý namiesto aktuálnych hollywoodskych trhákov ponúkal staršie filmové klasiky a propagandistický materiál, avšak, ako sa dalo očakávať, vôbec sa neuchytil. Po vládnom neúspechu došlo v lokálnych staniciach ešte k pokusu o šírenie falošných poplašných správ obvinením, že El paquete obsahuje množstvo vírusov, ktoré môžu zničiť počítač, ale aj tento pokus vyšiel naprázdno.
Reklama na dostupnosť El paquete v uliciach Havany
El paquete je dnes už súčasťou kubánskej digitálnej kultúry a života. V jeho útrobách sa napríklad nachádza aj off-line nástenka s používateľskými inzerátmi, simulujúca on-line bazáre, ale takisto aj množstvo hudby a filmov od lokálnych nezávislých skupín a tvorcov, ktorí majú takýmto spôsobom zaručenú distribúciu. Niektoré kubánske hudobné skupiny, ktoré len ťažko môžu očakávať umiestnenie v rádiách, dokonca zastávajú názor, že: „Ak nie ste na El Paquete, ako by ste ani neexistovali“.
Otepľovanie zahraničných vzťahov a nádej na zlepšenie
Potenciálnu svetlejšiu budúcnosť kubánskeho internetu načrtol v decembri 2014 americký prezident Barack Obama, ktorý po niekoľko dekád trvajúcej odmlke opätovne nadviazal s komunistickou Kubou diplomatické vzťahy a uvoľnil niekoľko ekonomických embárg. Vo februári 2015 dokonca mnohé americké spoločnosti, ako napríklad Netflix a Airbnb oznámili, že majú záujem o rozšírenie služieb do tejto krajiny. Napravenie politických vzťahov však nie je čarovný prútik, ktorý vystavia novú kubánsku internetovú infraštruktúru zo dňa na deň a ani z roka na rok. Dobrý náhľad na celú problematiku poskytla nová štúdia Severozápadnej univerzity v Illinois (USA), v ktorej sa profesor elektrotechnickej fakulty a informatiky Fabian Bustamante a študenti Zachary Bischof a John Rula podujali na zmapovanie kubánskej internetovej infraštruktúry a jej výkonu. Svoje výsledky publikovali koncom októbra 2015 na konferencii v Tokiu, venovanej svetovému internetu a rýchlostiam pripojenia.
Štúdia ukázala to, že problémy kubánskej konektivity nie sú spôsobené len malou prenosovou rýchlosťou liniek, ale aj vysokou latenciou. Aj napriek tomu, že od roku 2013 je Kuba pripojená podmorským optickým káblom ALBA-1, tak toto spojenie je stále v mnohých ohľadoch nevyužívané a prednosť často dostáva omnoho pomalšie satelitné spojenie. Ak sa pripojíte v kubánskom hlavnom meste na stránku Googlu a zadáte vyhľadávaciu frázu, požiadavka putuje podmorským optickým káblom do Venezuely v Južnej Amerike, odtiaľ ďalším podmorským káblom späť na sever do USA, a odtiaľ už v rámci americkej internetovej chrbticovej siete do serveru Googlu v Texase. Odpoveď Googlu s výsledkom putuje následne na Floridu a odtiaľ sa satelitným spojením dostáva späť na Kubu. Cesta z Kuby obvykle trvá 60 až 70 milisekúnd, cesta nazad s odpoveďou 300 až 600 milisekúnd. Pri testoch sa prekvapujúco ukázalo, že 100 % internetovej komunikácie smerom von z Kuby vedie podmorským káblom ALBA-1, avšak pri komunikácii smerom na Kubu až 92 % spojení vedie stále cez satelity. Spojenie je pritom vykonávané vždy cez USA. Ak chcete kontaktovať kubánsku stránku alebo počítač napríklad z Európy, tak aj napriek tomu, že Kubou používané geostacionárne satelity sú dostupné zo 40 % povrchu Zeme, európske telekomunikačné spoločnosti to ignorujú a dáta vždy putujú podmorskými káblami najprv do USA a odtiaľ následne satelitným spojením na Kubu. To je pomerne zaujímavý fakt, pretože to naznačuje, že Kuba je z hľadiska konektivity pomerne špecifický prípad a na rozdiel od zle pripojených afrických krajín by sa veľké zlepšenie konektivity Kuby dalo dosiahnuť len samotným zlepšením routovania.
Pri testoch sieťovej infraštruktúry sa zároveň zistilo, že je prítomné národné filtrovanie špecifických domén. Avšak nejde o nejakú extrémnu cenzúru, ako je to pri iných totalitných režimoch. Blokované boli niektoré americké stránky finančných služieb (napr. paypal.com a bankofamerica.com), niektoré stránky hardvérových spoločností (napr. dell.com a seagate.com) a takisto stránky s pornografickým obsahom (ten je na Kube prísne zakázaný). Nedostupnosť týchto stránok však nemusí mať na svedomí len Kuba. Najmä v súvislosti s hardvérom a bankovými službami môže byť nedostupnosť spôsobená aj platnými embargami. Tím expertov v spomenutej štúdii totiž zistil, že mnohé zo zablokovaných stránok sú nedostupné aj vtedy, ak sa použije sonda umiestnená v Sudáne, čo je takisto štát s uvaleným embargom od USA.
Celkom 35 Wi-Fi hotspotov situáciu na Kube príliš nezlepšilo. Spojenie je pomalé a veľmi drahé
Kým z hľadiska efektívnejšieho routovania dát smerom na Kubu sa môžeme dočkať v blízkej dobe veľkého zlepšenia, stav problematickej a nedostatočnej telekomunikačnej infraštruktúry v tejto krajine je celkom iný problém. Treba pri tom povedať, že nejde o nejakú nešťastnú udalosť alebo nechcený dôsledok nedostatku financií. Aktuálny stav je chcený a udržovaný kubánskou vládou. V posledných rokoch Kuba dostala niekoľko ponúk na pomoc so sieťovou infraštruktúrou, pričom jedným z inicializátorov bol napríklad aj Google. Ten navrhol napojenie na ďalší podmorský optický kábel, ktorý by situáciu v krajine zlepšil, pričom by formou vlastnej investície vybudoval na Kube hybridnú distribučnú sieť zahrňujúcu pozemné optické káble, telekomunikačné veže a prístupové body Wi-Fi. Využil by pri tom svoje skúsenosti, ktoré nadobudol pri riešení podobného projektu, v rámci ktorého v roku 2014 vybudoval internetovú infraštruktúru v africkej Ugande a v roku 2015 v Ghane (v oboch prípadoch šlo o tzv. Project Link). Kubánska vláda však ponuku odmietla.
Niekoľko desiatok Wi-Fi hotspotov, vybudovaných po krajine na začiatku roku 2015 indikuje, že sa situácia predsa len o niečo zlepšuje (použité routery sú od čínskych spoločností ZTE a Huawei). Na jedenásťmiliónovú Kubu je to však skutočne málo a byť pripojený jednu hodinu za dvojdňovú mzdu pri státí vonku na ulici nie je veru nič, čomu by sa dalo tlieskať. Viceprezident Kuby José Ramón Ventura sa vyjadril, že americké spoločnosti, ktoré chcú Kubáncom poskytnúť internet zdarma to nerobia pre Kubáncov samotných, ale len pre to, aby Kubu infiltrovali svojou ideológiou. Proti týmto postojom sa bojuje skutočne ťažko. Vláda každopádne dnes už rozoznáva stúpajúcu potrebu internetového pripojenia a oznámila, že do roku 2020 chce pripojiť na internet každého Kubánca pomocou vlastných prostriedkov. Detaily ako to chce urobiť však neposkytla. Zahraničnú pomoc odmieta a vidí v nej hrozbu pre domáci režim. Je však možné, že Kuba bude napokon hľadať pomoc v Číne, pričom najhorším dôsledkom by bolo, že by obyvatelia skončili za „veľkým kubánskym firewallom“, ktorý by bol ekvivalentom toho čínskeho.
Každopádne, či už bude internet na Kube v nadchádzajúcich rokoch silne filtrovaný, žalostne pomalý či finančne nedostupný, súčasná situácia s pirátskym El paquete ukazuje, že ľudia vždy nájdu schodnú cestu.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom februárovom vydaní touchIT č. 1/2016, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
