Niekedy sa hardvérové problémy prejavia inak, ako by sme čakali. A história nám dala aj notebooky Applu, ktoré po pár rokoch používania začali smrdieť ako chlap, ktorý dezodorant považuje za zženštilosť a týždeň si nevymenil oblečenie.
„Poraďte mi prosím. Kedykoľvek začnem používať svoj iBook, po chvíľke začne smrdieť ako zhnité vajcia, alebo ako nejaká šatňa v starej telocvični. Čo by to mohlo spôsobovať? Je to niečo, s čím sa musím naučiť žiť? Je to strašne silné!“
Práve takto vyzeral jeden zo záplavy najrôznejších príspevkov, ktoré začali plniť internet v prvej dekáde tohto storočia, asi rok po tom, ako Apple predstavil svoje nové a špičkové notebooky.
Najčastejšie sa to popisovalo ako telesný pach, smrad prepoteného chlapa a podobne, pričom ľudia sa najprv domnievali, že ho muselo spôsobovať niečo externé.
Mysleli si, že na notebookoch muselo byť cez noc pohodené prepotené tričko, alebo ho celý deň používali rozjašené deti, takže rodič tie zvyšky ich potu medzi klávesmi musel pri večernom používaní „pretrpieť“.
Ale nebolo to tak. Takto „ľudsky“ naozaj smrdeli dané notebooky, respektíve ich útroby, pričom ich používatelia za nič nemohli.
Hlavným modelom ktorého sa táto problematika týkala bol iBook G3, ktorý sa v najrôznejších konfiguráciách dostal na trh v rokoch 2001 až 2003. V menšej miere sa tieto problémy ale objavili aj na nasledovných modeloch PowerBook G4 a aj naneskorších MacBookoch.
Steva Jobsa a jeho pompézne odhalenie nových iBookov môžete vidieť na tomto videu.
Šlo o výraznú zmenu oproti predchádzajúcim modelom. Dovtedy používané žiarivo farebné a zo všetkých strán oblé „mušle“, ktoré definovali vtedajší Apple dizajn, boli nahradené relatívne konzervatívnym bielym zariadením, s klasickými hranami.
Jobs chrlil superlatívy ako na bežiacom páse. Notebooky boli oproti predošlej konštrukcii výrazne ľahšie a takisto o tretinu tenšie (i keď z pohľadu dnešných noriem išlo stále o poriadne krabice). „Najtenší vo svojej kategórii“, „Ten najvýkonnejší ako sme kedy vydali“, a iné dnes už značne otrepané frázy lietali jedna za druhou.
Samotné notebooky ako také boli z hľadiska hardvéru v poriadku. Vtedajších 64 či 128 MB operačnej pamäte, 500 MHz procesor, 10 GB pevný disk a grafická karta ATI Rage Mobility s 8 MB grafickej pamäte síce už dnes neohúri, ale vo výsledku nešlo o nič lacné.
Notebooky sa predávali v rozpätí 2300 až 3090 eur, po prepočítaní na dnešné peniaze, pričom pri tejto sume obvykle neočakávate, že vás dané zariadenie bude sociálne strápňovať.
ŽIVOT SO ZÁPACHOM
Pozor, nehovoríme tu o nejakom miernom závane smradu na pozadí, ktorý sa prejavil len v malom a nevetranom priestore, ako napríklad v taške. Šlo o skutočný výrazný puch, ako keď si vedľa vás v letných dňoch sadne niekto „vhodný“ v autobuse.
Neprejavovalo sa to na všetkých notebookoch, pričom tých ktorých sa to týkalo, fungovali dobre a „voňavo“ pokojne jeden či dva roky. Práve z tohto dôvodu začnete na hromadiace sa sťažnosti narážať predovšetkým v rokoch 2005 až 2010, kedy ich bolo v obehu v „správnom“ veku najviac.
Ojedinele sa však tieto prípady objavovali aj behom celej druhej dekády, a to aj na modernejších zariadeniach MacBook Pro.
Mnoho ľudí si sprvu myslelo, že je to niečo, čo za pár dní či nanajvýš týždňov prejde. Ale nebolo tomu tak. Daný materiál začal smrdieť a následne smrdel mesiace, roky a prakticky už naveky, dokým ste notebook používali (ak ste to zvládali).
Nešlo pri tom len o osobný diskomfort. Nepríjemné bolo aj to, že ste prakticky nemohli notebook použiť v práci, v autobuse či nebodaj v kaviarni, pretože každý si automaticky myslel, že ten príšerný spotený puch vychádza z vás.
V prípade notebookov iBook G3 si ľudia spojili, že od potu smrdí predovšetkým klávesnica. A keďže sa domnievali, že pach klávesnice spôsobili svojim používaním, dávali si ju aj na vlastné náklady v servisoch Applu vymeniť.
Problémom bolo, že po pár mesiacoch začala smrdieť aj tá nová, pretože už nejaký ten rok bola „na sklade“, takže k aktivácii režimu „neklimatizovaného taxikára uprostred augusta“ došlo už behom pár mesiacov.
Notebook vo vypnutom stave obvykle nezapáchal a smrad sa začal šíriť až pri používaní, keď sa mierne zohrial. To, že zapáchať nezačali úplne všetky notebooky danej modelovej rady, ale len časť z nich, nie je vzhľadom na príčinu až také prekvapivé.
Neesenciálne materiály, ako použité lepidlo, rôzne podkladové pásky a podobne, sa v priebehu výroby skrátka menia podľa toho, kde a kedy sa konkrétne zariadenie montuje. A práve tie boli na vine.
ČO ZÁPACH SPÔSOBOVALO?
Lepidlo na pomocných páskach, ktoré boli použité pri konštrukcie klávesnice a iných prvkov, začalo po zhruba 12 až 18 mesiacoch prechádzať procesom chemického rozpadu, pri ktorom sa začal pach postupne uvoľňovať.
Obvykle najprv zľahka, takže používateľ mohol mať pocit, že zápach ide z neho a potrebuje sa osprchovať.
Zápach ale s pribúdajúcimi týždňami a mesiacmi silnel. Bol stále horší a horší, pričom po dosiahnutí maxima, pri ktorom už bolo používanie notebooku veľmi nepríjemné, zostal prítomný natrvalo.
Niektorí používatelia so zúfalstva začali striekať na klávesnicu antiperspirant alebo dezodorant. Našli sa dokonca aj takí, ktorí skrutkovačom klávesnicu nadvihli a zasunuli pod ňu tenký plátok osviežovača vzduchu pre autá.
Vo výsledku sa ale situácia príliš nezmenila. Notebook ďalej prepotene smrdel, ale tentoraz už napríklad s miernym doplnení vanilky či lesného ovocia.
Opraviť zariadenie na vlastnú päsť vyžadovalo odvahu. Rozskrutkovať celú konštrukciu a následne identifikovať nosom odkiaľ ten pach presne vychádza, bolo ako čuchať k podpazušiu a iným častiam tela, v snahe nájsť kde je zápach najsilnejší.
V drvivej väčšine prípadov smrdela lepiaca páska, respektíve lepidlo, ktoré používala. Na fotografiách môžete vidieť však aj novší MacBook Pro z roku 2012, kde prepotený smrad poskytovala termálna páska v blízkosti slotov operačnej pamäte.
V čase zapáchania už bola značne rozpadnutá a bolo ju možné skrátka len zlupovať. Verejnú chemickú analýzu daného problému nikto nevykonal, ale v základe existuje niekoľko prímesí a chemikálii, ktoré sme s pachmi ľudského potu, respektíve potu neumývaného človeka identifikovali.
Prepotený puch vyvoláva napríklad kyselina butánová, rôzne zlúčeniny kyseliny metylbutánovej a takisto kyselina hexánová. Nepochybne však existuje mnoho ďalších prvkov.
Tieto veci je v rámci výroby a návrhu ťažké odhaľovať, pretože lepidlo či páska nesmrdí v momente vyrobenia a ani o týždne či mesiace neskôr. Až jej postupné uschýnanie, kde rôzne materiály tuhnú a vyparujú sa v dôsledku zmeny teplôt, dôjde k vytvoreniu novej „smradľavej“ konzistencie, ktorú nikto nepredpovedal.
Nejde pri tom len o „potné zápachy“. Napríklad v roku 2013 začal na notebookoch Dell Lattitude 6430u plast degradovať tak, že smrdel ako mačacia moč. Pri takýchto prejavoch môžete najprv začať podozrievať svoju mačku, že si na notebooku uľavila, ale v momente ako to začnú reportovať ľudia bez mačky, už začne niečo nehrať.
Rozdielom je, že Dell po reporte používateľov tento problém priznal. K prepoteným notebookom sa Apple nikdy oficiálne nevyjadril a ide len o „všeobecne známy problém týchto zariadení“. Navyše, v prípade kultového statusu firmy ako takej je v dobových komentároch často vidieť, ako je sťažujúci sa chudák obvinený z vlastnej nehygieny a pri pokračujúcich sťažnostiach je mu miestnymi prívržencami odporučené navštíviť psychiatra.
Problémy so smradľavým plastmi nie sú len vecou histórie, ale aj súčasnosti. Napríklad v minulom roku mnohých ľudí po vybalení nového Apple notebooku z krabice prekvapil plesnivý zápach, spôsobený degradujúcim plastom doplnkového USB káblu.
Nuž, niekedy je dobré vedieť, že hardvérové a konštrukčné problémy notebookov sa môžu prejavovať aj trochu inak, než obvykle čakáte.
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe každý štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
