Kúpite si 2TB disk a 190 GB mu chýba. Zapojíte 500 GB SSD a 35 GB je fuč. Sprevádzkujete si 16 TB domáce NAS a 1,5 TB niekto ukradol. Poondení dátoví lupiči, kto sa im o to prosil!

Som si istý, že teraz v duchu vykrikujete, že predsa viete, prečo sú kapacity rozdielne. Výrobcovia počítajú kapacitu desiatkovo a tvorcovia operačných systémov binárne. No dobre, ale prečo je to tak? Dokedy to budú takto robiť a prečo ani jedna strana zaboha nechce prestať?

Pozrime sa v úvode najprv na zaujímavý fakt, ktorý si možno neuvedomujete. Rozdiel, ktorý je rozličným počítaním spôsobený nenarastá iba opticky, ale aj reálne! Možno ste si mysleli, že kedysi 20 GB diskom chýbalo 190 MB kapacity, potom 200 GB diskom 1900 MB kapacity, 2 TB diskom 190 GB kapacity a napokon jedného dňa bude 20 TB diskom chýbať 1900 GB. Lenže tak to nie je.

Ako môžete vidieť, nejde len o to, že by sa tento problém zhoršoval iba tým, že ubudnutú kapacitu viac cítime z dôvodu jej optickej veľkosti (chýbajúci MB nevadí, ale GB už áno). Percento rozdielu narastá takisto. Kým pri megabajte šlo o ubudnutie 4,6 %, pri terabajte je to už 9,1 %.

Situácia sa teda neprestajne zhoršuje a ak by sme niekedy používali napríklad nejaké DNA úložiská s kapacitou rátajúcou sa na Yotabajty, rozdiel by už tvoril viac ako 17 %.

KDE ROZDIEL VIDIEŤ A PREČO PERCENTO ROZDIELU NARASTÁ

V súčasnosti sa pri hardvéri a softvéri stretneme s dvomi podobami bajtových násobkov. Binárne sa násobia číslom 1024 a desiatkové číslom 1000.

Výrobcovia operačnej pamäte (RAM) používajú  pri predaji a označovaní svojich produktov binárne násobky. Ak máte v počítači osadených 4, 8, 16 či viac GB operačnej pamäte, ide o 4 × 1024 MB, 8 × 1024 MB a 16 × 1024 MB. Bez výnimky. To platí takisto pre iné typy tranzistorových pamätí, ako napríklad EPROM a takisto aj pri samotných čipoch NAND flash (ale paradoxne už nie pri SSD, ktoré sú z nich zložené).

Operačné systémy a programy s binárnymi násobkami operujú takisto. Ak si na Windows či Linuxe zobrazíte kapacitu RAM, zobrazí sa v binárnych násobkoch.

Výrobcovia HDD oproti tomu používajú desiatkové násobky. To znamená, že napríklad 1 GB má 1 000 MB a následne teda aj 1 TB má 1000 GB. Ak si teda kupujete 4 TB HDD, znamená to, že má 4000 GB, 4 milióny MB, 4 miliardy kilobajtov a 4 biliardy bajtov.

Operačný systém Windows a historicky aj tie ostatné systémy, však kapacitu úložísk počítajú tak, ako kapacitu RAM, teda s násobkami 1024. To znamená, že ak výrobca na disk umožní uložiť 4 biliardy bajtov, Windows toto číslo vydelí 1024 a dostane sa na 3,9 miliardy kilobajtov, po ďalšom vydelení na 3,8 milióna MB, následne na 3 725 GB, čo po poslednom vydelení číslom 1024 znamená 3,63 TB. Bum bác, používateľ vidí, že mu do 4 TB kapacity chýba viac ako 350 GB.

Dôvod narastania som znázornil na tejto násobkovej ilustrácii. Vidíte, ako sa posledné bajtové číslo stále viac vzďaľuje od predošlej zaokrúhlenej tisícky? To je práve to narastanie percenta rozdielu.

KTO VLASTNE POČÍTA KAPACITU ZLE A KTO BY MAL USTÚPIŤ?

Na situáciu sa najprv pozrime bez zachádzania do detailov. Väčšina bežných ľudí ich nepozná a podobne na tom je aj veľký zástup tých, čo sa v IT oblasti orientujú.

Nemám čas, stačí mi zjednodušený pohľad na vec:

Jednoduchý názor zanieteného tábora 1: Metrické predpony sa vždy odvodzujú od čísla 1000 a tak tomu je vo väčšine prípadov aj u počítačov. Procesorovú frekvenciu 1 GHz považujú výrobcovia hardvéru aj softvéru za 1000 MHz a podobne je to aj pri frekvenciách Wi-Fi a podobne.

To znamená, že by sa mali používať násobky tisícky aj u kapacít. Iba tak je to správne, takže Windows či výrobcovia RAM by sa mali prispôsobiť. Ak si chcú svoje debilné násobky 1024 zachovať, nech používajú dementné označenia Kibibajt, Mebibajt, Gibibajt a Tebibajt.

Jednoduchý názor zanieteného tábora 2: Binárne násobky sa používajú v počítačovom priemysle u kapacít odjakživa. Je k tomu dôvod, pretože počítače používajú interne binárnu sústavu, nie desiatkovú. Tento systém metrické predpony síce prebral z dôvodu pohodlnosti, ale vzal len ich názov, nie definíciu. Dátová kapacita v bajtoch nebola pôvodne v metrickej sústave definovaná a podobne ako míle, stopy, palce či iné imperiálne sústavy nie je jej súčasťou.

Všetko bolo v poriadku a každý to poznal, ale výrobcovia HDD a SSD všetko pokazili, pretože chceli uvádzať z dôvodu marketingu vyššie kapacity, ako naozaj mali. Preto ako dementi začali používať desiatkovú sústavu. Oni by s tým mali prestať a mali by sa prispôsobiť!

Dobre teda. Máme predstavené oba zjednodušené názory znepriatelených táborov, ktoré nechcú tomu druhému dať za pravdu. Možno sa podľa daných argumentov staviate na stranu jedného, alebo druhého tábora, ale ako to už býva, príbehy bývajú pekne zamotané, najmä ak majú už dlhú históriu.

Chcem to pochopiť viac a zaujíma ma celý príbeh:

V rámci počítačových architektúr sa používa binárna sústava, reprezentovaná jednotkou a nulou. Najmenšia hodnota digitálnej informácie má teda dva možné stavy (1 alebo 0). Dva bity majú teda z tohto dôvodu štyri rôzne stavy (00, 01, 10, 11), tri bity už osem rôznych stavov (000, 001, 010, 100, 101, 110, 011, 111) a tak ďalej.

Dostávame tak 8 stavov, 16 stavov, 32 stavov, 64, 128, 256, 512, 1024, 2048. Sú vám tieto čísla známe? Samozrejme. Takto vidíte stúpať predávanú kapacitu USB kľúčov, pamäťových kariet, aj operačných pamätí.

Osem bitov síce už nazývame bajt, ale nič sa nemení. Stále pokračujeme v násobkoch dvojky, ktorá nám s každým pridaním bitu či bajtu zdvojnásobí možný počet stavov. Keď sa počítačový priemysel začal vo svojich počiatkoch dostávať k vyšším číslam, v podobe 1024 či 2048 bitov, ľudia začali skracovať zápis ako 1k či 2k (alebo 1K a 2K ak šlo o bajty). Ide o skratku prefixu kilo, znamenajúci tisíc, pričom dávala zmysel. Pri zdvojnásobení hodnôt sa totiž tisícka prvý krát objavila.

Toto môžete pri zjednodušenom pohľade označiť za historický omyl. V rámci metrickej sústavy je totiž predložka kilo definovaná výhradne ako 1000. Metrický systém sa používa aj pri meraní frekvencie procesorov, zberníc a aj frekvencií operačných pamätí, pričom napríklad 1 GHz sa rovná 1000 MHz, nie 1024 MHz.

Je to ale trošku komplikovanejšie. Aj keď tieto predpony boli definované pri vytváraní metrického systému, ich slovný pôvod nemá vždy číselný význam. Často sa môžete stretnúť s argumentom, že označovať 1024 bajtov výrazom kilobajt je v jadre hlúpe, pretože predpona kilo pochádza z gréckeho slova χίλιοι (chili s ozajstným ch), čo v preklade znamená tisíc.

Toto slovo bolo adoptované Antoine Lavoisierom a jeho výskumnou skupinou v roku 1795 a následne zaradené do predpôn metrického systému v roku 1799. Tisíc gramov je preto kilogram, tisíc metrov kilometer a tisíc hertzov kilohertz.

Situácia sa zdá teda jasná. IT priemysel túto predponu adoptoval nezmyselne. Ale pozor. Ďalšia predpona v poradí, v podobe Mega, pochádza z gréckeho μέγας, čo sa číta ako megas a v preklade to znamená skrátka len veľký (nie milión, akoby sa mohlo zdať).

Nasledujúci výraz Giga, vychádzajúci z gréckeho jigas (γίγας), čo znamená obor, alebo priamo z jadra slova odvedený gigant. Nasledujúci výraz Tera má zas pôvod v slove monštrum. Až následne začína metrický systém definovať predpony násobkov zo slov označujúcich čísla. Peta, Exa, Zetta a Yotta vychádzajú z gréckych alebo rímskych čísiel 5, 6, 7 a 8, čo sa použilo ako mocniny (10005, 10006, 10007, 10008).

Operačná pamäť s magnetickými jadierkami z počítača CDC 6600 (rok 1961). Binárny bit je reprezentovaný priamou polohou jadierka na mriežke z drôtov, čím bolo vytvorené 64 × 64 bitov, teda 4 Kb (4096 bitov)

To, že počítačový priemysel prebral pomenovania násobkov z metrického systému a aplikoval ju na svoje binárne náprotivky nie je teda zvláštne, trestné ani zákerné. Je to očakávateľné. Možno si poviete, že adopcia týchto pomenovaní vyústila do zmätkov, ale tak to už skrátka vo svete býva. V minulosti sa na Slovensku (a v Čechách dodnes) používal výraz kilo pre hovorové označenie 100 korún a nikomu to zvláštne neprišlo.

V ranných architektúrach počítačov rôzne počítače, pokojne aj od jedného výrobcu, používali v rámci adresného priestoru rôzne sústavy. Napríklad IBM 701 z roku 1952 používal dvojkovú, zatiaľ čo IBM 702 z roku 1953 desiatkovú.

To ale nevydržalo dlho a behom 60 rokov minulého storočia začal binárny spôsob, odvodený od násobkov čísla 2, celkom dominovať. Dával totiž väčší zmysel, pretože adresný priestor pamäte bolo možné reprezentovať fyzicky aj koncepčne totožne. Nielen v rámci RAM, ale aj v rámci rôznych CMOS pamätí s firmvérom a neskôr aj v internej cache v CPU.

Sprvu sa používali čísla bez akýchkoľvek predpôn, pretože boli dostatočne malé (1024, 2048, 4096, 8192). S postupným zväčšovaním ale začala potreba skratky narastať, pričom vzhľadom na to, že inžinieri boli s metrickým systém vždy oboznámení dobre, začali používať jeho prefixy, aj keď čísla neboli v desiatkovej sústave.

Metrický systém v tej dobe pravdaže jednotky informácii definované nemal, ale Medzinárodný úrad pre štandardy mier a váh umožňuje použiť metrické násobky kdekoľvek, za predpokladu, že používajú ako násobok číslo 1000, čo sa v IT priemysle nestalo.

V 60. a 70. rokoch bolo pri popise architektúr sálových počítačov, ako CDC7600, označovanie 2K či 32K už celkom bežné (Foto: Lawrence Livermore National Laboratory)

Inžinieri si uvedomovali, že 1000 je v rámci binárnych dát nevhodné a skrátka prevzali len prefixy.  Sprvu sa používal len prívlastok K, v zmysle 1K či 2K, čo označovalo 1024 bajtov a 2048 bajtov. Tieto označenia sa používali v dokumentácii počítačov IBM a iných veľkých počítačových firiem už v roku 1959.

Šlo skrátka o skrátenie zápisu, nie o presnú definíciu, pričom tento zápis sa používal hojne až do 70. rokov. Už v tej dobe začalo byť viditeľé prvé odchýlenie v rámci zdvojenia hodnoty z 32K na 64K, pretože reprezentovali 32 768 a 65 536 bajtov, prípadne slov.

Nebolo ale cesty späť. Písmeno K sa stalo v IT priemysle štandardom a následne sa nevyhnutne začali používať nasledujúce písmeno v metrickom poradí prefixov, v podobe M. To prešlo časom k novému zápisu KB a MB a následne ďalším v podobe GB a TB.

Lenže aj keď tieto násobky boli pri RAM a v softvéri bežné, s nástupom veľkého používania doplnkových úložísk v podobe floppy diskov (FDD) a  pevných diskov (HDD) sa začala situácia meniť. Tieto úložiská síce takisto používajú binárny zápis dát, vo forme jedničiek a núl (reprezentovaných zmagnetizovaním zŕn na sever alebo na juh), avšak ich zhlukovanie nebolo zviazané s adresným priestorom tak, ako v prípade RAM.

Výrobcovia FFD a HDD síce takisto používajú zhlukovanie dát do binárnych sektorov (v minulosti 512 bajtové sektory, dnes 4096 bajtové), avšak ich počet je daný už len tým, koľko ich na platňu zvládli vtesnať.

To vyústilo v 80. rokoch do komickej situácie v prípade diskiet určených pre počítače konceptu IBM (dnešný model desktopov). Sprvu sa diskety uvádzali s binárnou kapacitou 360 KB a 720 KB. Vychádzalo to totiž z toho, že diskety mali 512 bajtové sektory, takže dva sektory tvorili jeden kilobajt (1K), reprezentovaný 1024 bajtmi. Pri kapacitách 360 KB a 720 KB teda mali dvojnásobok 512 bajtových sektorov, teda 720 a 1440. Všetko bolo v poriadku.

Lenže následne prišla nová kapacita, pri ktorej sa na 3,5“ platničku podarilo vtesnať opäť dvojnásobok týchto sektorov, teda 2880 (1 474 560 bajtov). Marketing si spočítal, že 720 KB × 2 = 1440. Keďže pribudla nová tisícka, znamenalo to prechod do MB, takže sa zvolili názov 1,44 MB, ako dekadický systém káže.

Humorné bolo to, že keďže pôvodné číslo 720 z dekadického systému nevychádzalo, vznikol úžasný hybrid, ktorý nepoužíval binárny a ani dekadický zápis. Za 1 MB teda nebol považovaný desiatkový 1 000 000 bajtov a ani 1 048 576 binárnych bajtov, ale nezmyselných 1 024 000 bajtov. Našťastie, diskety sa na prelome storočí celkom vytratili a so sebou si vzali aj tento hybridný nezmysel.

Výrobcovia HDD našťastie touto „Full Retard“ cestou nešli. Aj tí síce používali hlavne 512 bajtové sektory, avšak ako sa hustota platne zvyšovala, začali uplatňovať dekadické počítanie kapacity a to už v 70 rokoch minulého storočia. To môžete vidieť na tomto dokumente firmy CDC.

Nejde teda o niečo, čo bolo zavedené nedávno. Jeden z prvých populárnych HDD pre osobné počítače bol 10 MB disk ST-412 (vtedy ešte 5,25“) od firmy Seagate (vtedy sa ešte volala Shugart Technology a aj preto dodnes tieto disky nesú modelovú skratku ST).

Na trh bol uvedený na začiatku 90 rokov, pričom pri naformátovaní na 256 bajtové sektory (s 32 sektormi na stopu), dosiahol kapacity 10 027 008 bajtov. A to sa marketingu poriadne hodilo. Disk s kapacitou „10 MB“ bol na svete, i keď systémy a programy ukazovali jeho kapacitu len ako 9,5625 MB.

Výrobcovia diskov sa tak začali od binárnych násobkov odchyľovať, pretože počet sektorov, ktoré dokázali vtesnať na platňu, sa nenásobil od čísla dva. Pri formátovaní na inú veľkosť sa ich pri tom mohlo na stopu vtesnať menej, takže kapacita bola variabilná.

To, že výrobcovia HDD počítajú kapacitu dekadicky ešte neznamená, že inzerovanú kapacitu majú

Táto prax pretrvala dodnes, pričom je vhodné vedieť, že nie je presná. Aj keď výrobcovia HDD a SSD používajú desiatkové násobky, neznamená to, že predávaný 1 TB disk má 1 000 000 000 000 bajtov. Obvykle to znamená, že má o niečo viac a v niektorých prípadoch dokonca o niečo menej. Udávaná kapacita je skrátka na úrovni „zhruba biliarda bajtov“

MOŽNOBAJT – DVA SYSTÉMY V PRAXI

V súčasnosti sa teda používa výraz megabajt (MB), gigabajt (GB) či terabajt (TB) v dvoch rozdielnych významoch. Možno má hodnotu odvodenú od čísla 1000 a možno od čísla 1024. Je to taký možnobajt.

Keď sa v 80 a 90 rokoch počítače začali rozširovať skutočne vo veľkom, Medzinárodná Elektrotechnická Komisia (IEC) sa túto nekonzistenciu s metrickým systém rozhodla v roku 1998 vyriešiť tak, že počítačovým jednotkám založených na binárnych násobkoch pridelila nové názvy, v podobe Kibi, Mebi, Gibi a Tibi. Tie sa mali používať namiesto klasických metrických násobkov Kilo, Mega, Giga, Tera. Táto zmena bola zanesená v roku 2009 aj do Medzinárodného systému pre miery (ISQ).

Tým sa to teda malo vyriešiť. Asi netreba hovoriť, že počítačový priemysel, zvyknutý svoje jednotky používať už 40 rokov, sa na dané odporučenia zvysoka vysr…. A táto situácia pokračuje aj dnes, o ďalších 20 rokov neskôr.

Nie je sa ale čomu čudovať. Jazyk takto skrátka nefunguje. Ľudia používajú zažité výrazy a to sa nejakým mávnutím komisie či úradu nezmení (podobne ako fanúšikovia na Slovensku vždy fandili a aj fandiť budú, bez ohľadu na to, že Jazykovedný ústav zastáva názor, že „drukujú“).

Komplikácia nie je len presvedčiť celý priemysel a masu ľudí, že to čo označovali za MB majú označovať ako MiB. Ide aj o to, že nové označenie bude nekonzistentné s históriou. V neposlednej rade, názvy ako kibibajt a gibibajt znejú absolútne príšerne a to nielen v angličtine, ale aj v slovenčine. Azda jediným verejne známym miestom, kde sa tieto slová skutočne používajú, je na anglickej Wikipédií (tá razí tento prístup železnou rukou už mnoho rokov).

Skratky MiB, GiB či TiB ale zas až tak zle nepôsobia a niektoré programy a operačné systémy sa ich ujali. Situácia je ale veľmi roztrieštená.

Apple na svojom operačnom systéme MacOS, určenom pre desktopy a notebooky, používal binárnu podobu (1024) MB a GB do roku 2009. Od tohto roku a systému MacOS 10.6 (Snow Leopard) prešiel na dekadický systém, s násobkami 1000, bez nejakých starostí a ohľadov na históriu, čo je pre túto firmu typické.

Násobky od čísla 1024 a ani názvoslovie MiB, GiB už nepoužíva, čo vedie k tomu, že kapacita operačnej pamäte sa opticky o niečo nafúkla. Na to sa asi žiadny používateľ sťažovať nebude. Na dekadický systém prešiel aj s iOS, avšak to sa udialo až v roku 2016 s príchodom iOS 10.

To znamená, že celých 7 rokov sa používatelia stretávali s tým, že si na iPhone nahrali napríklad video s objemom 900 MB (943 718 400 bajtov), ktoré sa po presune na Macbook nafúklo na 943 MB.

Microsoft je naopak k spätnej kompatibilite veľmi dôsledný a na Windows zásadne používa binárnu podobu kapacít, odvodenú od čísla 1024. Kapacita RAM je teda správna, ale v prípade HDD, SSD a USB kľúčov sa opticky ukazuje kapacita nižšia.

Ubuntu a iné linuxové distribúcie zvolili tretiu cestu, teda tú, že pri RAM a takisto napríklad pri sieťových prenosoch používajú binárne násobky 1024, ale dávajú im nové hanebné názvy MiB, GiB a TiB, zatiaľ čo pri HDD používajú desiatkové násobky a označenia GB, TB. Po prvý krát sa tak stalo s nástupom Ubuntu 10.10 v roku 2010.

Celý zmätok vyústil dokonca aj do niekoľkých žalôb. V roku 2004 boli používateľmi zažalovaní výrobcovia pamäťových kariet (Kodak, Fuji, Kingston, Lexar, Memorex, Sandisk, Verbatim a ďalší), z dôvodu že podvádzajú na kapacitách.

V roku 2005 bol zažalovaný za rovnakú vec výrobca HDD Western Digital a o dva roky neskôr jeho konkurent Seagate. Vo všetkých prípadoch dopadli súdy vyrovnaním a konštatovaním, že aj keď výrobcovia štandardizovaný dekadický systém môžu používať, musia akceptovať aj stav trhu, kde je rozšírený starší štandard s rovnakým názvoslovím.

Riešením bolo a dodnes je udelenie povinnosti zákazníkov informovať a z tohto dôvodu na baleniach produktov a v špecifikáciách vždy nájdete viditeľné upozornenie, že používaná definícia kapacity vychádza z desiatkovej sústavy.

PRÍBEH NEKONČÍ, CHAOS POKRAČUJE

Oddelením názvoslovia však problém nekončí (za predpokladu, že ho začnete používať). Zostáva totiž výsledná trhová nekonzistencia.

Situácia je dnes taká, že predávané operačné pamäte uvádzajú svoju kapacitu v binárnej podobe, odvodenej od čísla 1024. Kapacity 8, 16, 32 a 64 GB teda tvoria násobok 1024 MB (1 048 576 KB / 1 073 741 824 bajtov).

Naproti tomu HDD, SSD, USB kľúče aj pamäťové karty používajú dekadické násobky, odvodené od čísla 1000.

Paradoxné je, že SSD, USB kľúče a pamäťové karty sú tranzistorové pamäte, podobne ako RAM. Používajú NAND flash čipy, ktorých kapacity výrobné fabriky udávajú v binárnych násobkoch. Výsledný produkt z nich zložený je ale marketingovo uvádzaný dekadicky, i keď si často zachovávajú binárne zdvojovania kapacít.

Napríklad USB kľúče sa predávajú podobne ako RAM s násobkami 32, 64 či 128 GB. Takisto aj mnoho SSD diskov používa kapacity 128, 256 a 512 GB (i keď rovnako rozšírené sú aj kapacity 100, 200 a 500 GB a takisto 120, 240 a 480 GB). Aj napriek týmto kapacitám, ktoré naznačujú binárne číslo, je však výsledná podoba GB dekadická a vychádza z násobkov čísla 1000. Keďže interné čipy takto nesadnú, niekedy majú SSD mierne viac a niekedy aj mierne menej, ako udáva nálepka na obale (a to aj v prípade, že počítate dekadicky).

Mimochodom, myslíte si, že zmätky sú len u kapacít? Heh, počuli ste už o 4K či 8K obraze? Asi áno. Koľko vlastne to 4K rozlíšenie má horizontálnych pixelov? No, zhruba 4000. Pokojne aj 4096, pokojne aj 3840, berie sa všetko….

Čo si teda z toho všetkého odniesť?

  • Používanie binárnych podôb megabajtu, gigabajtu a ďalších jednotiek je historicky správne. Ide o medzinárodný (nie metrický) štandard JEDEC 100B.01 a to, že Microsoft drží gardu je pomerne pochopiteľné. Pre mnohých ľudí je historická správnosť všetko a nadväzný binárny princíp alfa-omega a musím povedať, že aj mne je tento prístup blízky.
  • Faktom však je, že ako roky pribúdajú, dekadický variant, patriaci do metrického systému, je čoraz známejší a takisto ISO/IEC názvoslovie MiB a GiB sa objavuje čoraz viac.
  • Dá sa preto očakávať, že jedného dňa prelomí kritickú hranicu a Microsoft svoj systém preklopí takisto (a začne používať výrazy MiB a GiB, definované štandardom ISO/IEC 80000). Bude to rozhodne veľký deň, ale prosím pekne, súčasný prerod už trvá 20 rokov a stále je v menšine, takže tak skoro by som to nečakal.
  • Používanie dekadických, teda desiatkových podôb jednotiek MB, GB, TB a ďalších dáva z hľadiska praktického použitia zmysel. Počítajú sa ľahšie a sú prehľadnejšie. Na toto metrické názvoslovie má dekadický systém pravdaže plné právo.
  • Základ ale je, aby sa prekrista pána nikto nepokúšal nikoho nútiť hovoriť prasačiny ako kibibajt, mibibajt či tibibajt. Je to obludné, príšerné, nezmyselné a odpudivé.
  • Východisko je jednoduché. Jedného dňa by bolo dobré, keby skratky MB, GB a ďalšie referovali výhradne k desiatkovej podobe, zatiaľ čo pre tú binárnu by sa používali výhradne len označenia MiB a GiB, TiB a podobne (Nie však skôr, ako sa preklopí Microsoft). Mali by sme teda 100 TB disk a 256 GiB RAM či grafickú kartu. Všetko v pohode.
  • A čo rozpis? V oboch prípadoch o nich odporúčam hovoriť ako o megabajtoch a gigabajtoch, avšak v tom druhom prípade, ak to bude potrebné, je vhodné použiť slová „binárny megabajt“ či „binárny terabajt“. Nezmysly typu Tibiki, kibiki a pitiky si nechajte pre seba.

Prečítajte si aj ďalšie články zo seriálu Čo je prečo tak.