Na konci roka som bol v Amerike, a to po dlhých dvoch rokoch prestávky. Bol to zaujímavý pocit, v minulosti som totiž IT firmy v tejto krajine navštevoval tak trikrát do roka a bola doba, keď som bol v San Franciscu počas mesiaca aj dvakrát.

Čo sa odvtedy zmenilo? Let v ekonomickej triede je na tom ešte ekonomickejšie ako predtým. Cena letenky je tak o 20 % vyššia, máte ale menej miesta a na 18-hodinovom lete som zažil len dvakrát podávanie stravy. Musíte si naraz zobrať všetko, čo chcete (jedlo, nápoj, kávu), žiadne opakované prechody letušky s vozíkom už nie sú. (Pozn. redakcie: Tento úvodník vyšiel v tlačenom vydaní časopisu TOUCHIT november – december 2022).

Problém je v tom, že stolček pred vami je maličký a nemáte si kam veci uložiť. Dvojnásobne to platí u mňa, keď sa snažím počas letu postrihať nejaké videá a napísať off-line články. Znamená to, že pred podávaním stravy musíte všetko ítečkárske vybavenie poukladať dole pod stoličku a dúfať, že to tam potom všetko aj nájdete. Jedlo je inak dobré (klasický výber kura alebo pasta zostal zachovaný) a je ho dosť.

Pribudla ďalšia nepríjemná novinka – ak máte najlacnejšiu letenku economy light (čo mám ja vždy), nemôžete si ani v dobe „čekovania“ zmeniť miesto na sedenie. Ak to urobíte, zaplatíte za to 30 eur a bohužiaľ na to upozorňuje len veta písaná drobnejšími písmenami vo formulári, kde si meníte miesto. Pri nastupovaní vo Frankfurte tak posádka privolala k pultu tak 20 economy light ľudí, aby tento poplatok zaplatili, inak nemohli nastúpiť do lietadla. Nerobilo to dobrú krv, ale je kríza.

Ja som sa samozrejme na takýto dlhý let pripravil, stále mám vernostnú kartu od Lufthansy, a to znamená, že zo salónika som s prázdnym žalúdkom určite nevychádzal.

USA formálne stále vyžadujú potvrdenie o dvojitom očkovaní, ideálne americkou vakcínou. Reálne to ale nikto nekontroluje, môže sa to ale stať. Imigračná kontrola pri vstupe do krajiny bola vysoko formálna – moje typické rozprávanie, ako som si prišiel popozerať prírodné parky aj tentoraz zabral, dokonca neboli žiadne doplnkové otázky. Žiadna stratená batožina, jednoducho nuda.

Nejaké drastické prejavy krízy som v Kalifornii nevidel. Reštaurácie sú plné, hoci je všetko drahšie, sem tam sa nájdu ľudia, čo majú na sebe rúško, ale inak to vyzerá tak ako predtým. Inak lietadlo bolo smerom tam aj späť plné do posledného miesta. San Francisco bolo plné turistov, evidentne však chýbajú čínski turisti, čo by si všetko fotili. Nahradili ich iní a samozrejme aj tu nájdete utečencov pred vojnou. Či už z Afriky alebo z Ukrajiny, sú tu. A niektorí sa pridali ku komunite, ktorá systematicky býva na ulici.

Táto téma ma dosť zaujímala, a tak som sa jej namiesto ponúkanej návštevy amerického futbalu venoval bližšie. V San Franciscu je väčšinu roka prijateľné počasie. Je tam síce hmla, ale sneh a mráz je raritou. Dá sa prežiť na ulici. V San Franciscu je tak niečo, čo dosť pripomína košický Luník IX. Bezdomovci tu však idú ešte ďalej a robia to tak, že si postavia na chodníku stan. Normálny plátený stan, v ktorom je aj piecka. Nemajú žiadnu kanalizáciu, žiadny prítok vody alebo toaletu, ale bývajú tu celý rok. Sú pritom na pár metrov od obytných budov, za ktoré domáci platia obrovské sumy, žijú ale zadarmo geograficky v tom istom prostredí. Ak sa vyberiete na prechádzku v noci, treba dávať pozor na to, aby ste do stanu a vecí porozhadzovaných okolo neho nezakopli. Spolu s nimi sú tu aj rôzne hlodavce, ktoré k takému spôsobu života patria.

Evidentne je mestské zastupiteľstvo na takého bývanie krátke. Nie je to po celom meste, ale sú časti, kde je to jeden stan vedľa druhého. Pýtal som sa na to domácich a zistil som, že s tým bojujú a chcú túto komunitu dostať preč z chodníkov. Aj sa im darí, ale ide to veľmi pomaly. Mnohí usadlíci bývajúci v drahých prenájmoch tak radšej odišli do iného mesta alebo skôr iného amerického štátu. Najväčší problém má totiž Los Angeles, najhoršie je to v centre mesta zvanom Skid Row. Som celkom rád, že u nás to nie je.

Aj tentokrát som si v San Franciscu požičal bicykel a prešiel s ním most Golden Gate a vrátil sa späť loďou. Vďaka internetu a videokonferenciám som dokázal prežiť svoj pohyb na druhej strane sveta skoro tak, ako keby som bol v bratislavskej redakcii. Pandémia nás naozaj naučila novým spôsobom komunikácie a sú chvíle, keď je to naozaj efektívne. Podobne som robil na diaľku aj niekoľko príspevkov pre televízie. V praxi to znamená byť hore tak o 3 ráno, keďže posun času je 9 hodín a k dispozícii treba byť v pracovnom čase platnom na Slovensku. Ale dá sa to a overil som si, že ranné vtáča ďalej doskáče. Akurát, že večer hneď zaspí.

Cestu späť zo San Francisca do Frankfurtu som prespal takmer celú, únava urobí z ekonomickej triedy pohodlné miesto v prvej triede na spanie. Síce sme meškali, ale prípoj do Viedne na nás počkal a dokonca stihli doraziť aj naše batožiny. Týmto letom som naplnil aj svoj 30. let počas tohto roka, a tak som si predĺžil vernostnú Lufthansa kartu o ďalšie dva roky. Či však budeme niekam lietať, to sa uvidí.

No poďme k vážnejšej téme, rekapitulujme. Je tu koniec roka a konštatujem, že sme vám v tlačenom vydaní, ale aj v on-line časti, priniesli to najlepšie z oblasti IT na Slovensku. Rovnako sme počas tohto roka posilnili obsah aj na webovej stránke www.touchit.sk. Na našom youtubovom kanáli sa blížime k hranici 20 000 predplatiteľov a každý týždeň vychádza náš podcast Dotyk.

Ako to bude ďalej? Nuž, tváriť sa, že cena tlače a papiera nešla raketovo hore, nie je možné. S cenou výtlačku aj predplatného na ďalší rok tak musíme ísť hore aj my, inak to nie je ekonomicky udržateľné. Zdraženie nie je likvidačné, väčšiu časť zvýšených nákladov berieme na seba. Tlačené vydanie je tak v roku 2023 zhruba v cene polovice obeda v závodnej jedálni v Bratislave. O tlačené vydanie TOUCHIT máte naďalej záujem, takže pokračujeme. On-line obsah, každodenné spravodajstvo, videá a podcasty zostávajú stále zadarmo.

Prečítajte si aj:

Značky:

Ondrej Macko

Ondrej Macko
Ako novinár pracujem už od roku 1990. Teraz sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií.