Prvýkrát po 6 mesiacoch letecky na IT výstavu

1

Stalo sa to, čo som si predtým nevedel predstaviť. V mesiacoch apríl a máj som posledných 5 rokov bol na viedenskom letisku každý týždeň, niekedy aj dvakrát. V roku 2020 som tam nebol viac ako pol roka. (Tento editoriál vyšiel v tlačenom vydaní TOUCHIT v mesiaci september, pozn. red.).

Priznávam, že na výstavu IFA som dosť tešil. Ísť teraz na niečo zahraničné, kde boli prisľúbené reálne produkty a nie tie otravné on-line prezentácie, je v roku 2020 sviatok. Normálne by som bol nadával, že mi dali let v stredu príšerne skoro ráno a späť na sobotu večer. Teraz som ani nemukol. Prišiel veľký deň (s rekordnými výsledkami počtu nakazených na Slovensku) a ja som opäť stál pred letiskovým salónikom s vernostnou kartou Lufthansa.

Z dvoch salónikov Rakúšania urobili jeden a ten bol dosť plný, ale dalo sa tam raňajkovo najesť a napiť. Všetci dodržiavali opatrenia s rúškami. Verím, že aj koronavírus vie, že útočiť sa nepatrí vtedy, keď jete a vtedy teda môžete mať rúško dole aj v skupine ľudí. Lietadlo bolo dosť plné, z 10 bežných letov do Berlína za deň teraz zostali len dva – ráno a večer. V lietadle som si všimol, že cestujúci s väčšími skúsenosťami s letmi počas pandémie sa preventívne vybavili dvoma vreckami sušienok a takto v podstate legálne prežili väčšinu letu bez rúška. Výhoda krízy je v tom, že lietadlo letí presne a žiadny kufor sa nestratí. Kapacita letísk je využitá tak na 10 % a všetko tak funguje ako hodinky.

OK, sme v Berlíne a môže začať výstava. Nič však nie je také, ako bolo predtým. Predovšetkým sa na žiadnu tlačovku nemusíte tlačiť. Počet novinárov, ktorí sa odvážili prísť do Berlína nebol veľký, presnejšie počet miest v prednáškových halách tak dvojnásobne presahoval počet osôb. Takto pred rokom sme sa pri vchode bili, aby sme získali tzv. pole position, teda miesto v prvom rade. Teraz ste si mohli vyberať, z akého uhla to chcete. Urobiť teraz dobré fotky bolo rozprávkovo ľahké. Mohol som sa voľne pohybovať po obrovskej hale, nikto mi nezavadzal, nikto mi nenadával. Stoličky boli usporiadané tak, že z každého smeru bolo k susedovi minimálne 1,5 metra. Z hľadiska fotografovania som sa tak cítil ako v raji.

Horšie to bolo s tým, čo teda fotiť. Boli firmy, čo to zobrali koronakrízovo a do Berlína poslali dopredu natočené video a žiadne produkty k tomu. To podľa mňa bola premárnená príležitosť. Prednášku pokojne mohol mať nejaký lokálny zástupca firmy a pekne nám všetko poukazovať. Sledovať vo videu akéhosi čínskeho prezidenta ma vôbec nebaví. Potom to boli tzv. hybridné prednášky, čo už bolo fajn a prezident v predtočenom príspevku povedal big story a potom tu boli „pešiaci“ z firmy, ktorí vedeli aj reálne čosi povedať a hlavne ukázať. A boli aj prednášky ktoré boli naozaj čisto o produktoch, a to si veľmi vážim. Preto aj v mojej reportáži dostali najväčší priestor.

Záverečná prednáška vystavovateľov bola v duchu, že presne takto sme to chceli, ale viditeľne si vydýchli, že IFA v 2020 naozaj bola aj keď s trochu nadneseným prívlastkom Special Edition. Ale celkovo veľká vďaka, som rád, že našli odvahu a ukázali, že keď sa naozaj chce, tak to ide aj počas krízy. Bolo to o 100 % lepšie, ako kedy som zaspával pri sledovaní videa pri notebooku. Je to nasledovaniahodná snaha, však CES a MWC.

Let domov v sobotu večer bol bezproblémový, autobusy medzi viedenským letiskom a Bratislavou fungujú bez obmedzenia. Z hľadiska percenta nakazených je Berlín na tom oveľa lepšie ako Bratislava, ale bol tu let, autobus a kopa novinárov z rizikových krajín, tak som sa po návrate rozhodol pre dobrovoľnú karanténu zakončenú PCR testom. V dobe, keď píšem tento úvodník výsledky ešte nemám, ale minimálne sa cítim fajn.

Dobre, ale čo tie moje tradičné zážitky s cestovaním? Samozrejme, že mám aj teraz. Na výstave toho nebolo veľa čo zjesť a vypiť. Dva predražené stánky s politrovkou vody za 5 eur ma fakt nelákali. V berlínskom Lidli som si tak kúpil dve plechovky toniku, že si dám za odmenu počas dňa. Obe som si dal ráno do ruksaku a vyrazil na výstavu električkou cez Hauptbahnhof (hlavná stanica). Práve dosť pršalo, a tak mi ani tak nebolo až tak čudné, že mám celkom mokré nohavice.

Ale keď som prišiel do 4-poschodovej budovy stanice a ešte na treťom poschodí mi čosi kvapkalo na nohy, už som vedel, že toto asi dážď nebude. Áno, môj fotoaparát Nikon s vymeniteľnými objektívmi sa stretol s jednou plechovkou a prepichol ju skrz naskrz. Nohavice som mal lepkavé, mláčka za mnou jasne demonštrovala, kade som po stanici išiel a aj domáci si ma začali viac všímať. Vypil som zbytok tonicu a začal riešiť situáciu. Mokré bolo všetko, ale najviac fotoaparát. No, snáď to nezasiahlo snímač, dúfal som. Prvá fotka potvrdila, že teda zasiahlo a to poriadne. Bola to fotka s vysokou umeleckou hodnotou, jemne rozmazaná, s rafinovane utajeným motívom, pričom dominantou boli dve kvapky. Na výstavu fotografií super, ale ako reportážna fotka teda nič moc. Keď som dal dole objektív, bolo jasné, že snímač si tonic užil naplno.

Na výstavisko som prišiel tesne pred začiatkom prezentácie TCL, čo bol jeden z vrcholov výstavy. Nezostávalo iné, ako zobrať osud fotoaparátu do vlastných rúk. V suchej časti ruksaku som našiel pero, vo WC toaletný papier a všade dezinfekciu. To stačilo, urobil som si čistiaci nástroj v podobe paličky obmotanej vlhkým toaletákom. Nechcem to popisovať dlho a mohlo to skočiť aj inak, ale teraz má ten foťák fakt lepší kontrast ako pôvodne. Neskôr som ešte za 20 eur kúpil profi čistiacu súpravu a vyčistil aj úplné okraje snímača, kde som sa nemohol s perom dostať. Teraz fotí super. Inak hľadanie vhodných vecí na čistenie v ruksaku prinieslo aj nájdenie dávno oplakanej očnice na tento foťák a tiež jednu z gumových nožičiek na notebook. To bolo radosti, vďaka Lidl za toto balenie toniku.

Značky:

O autorovi

Ako novinár pracujem už od roku 1990. Teraz sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a tiež videoreportáží. Snažím sa byť na každej lepšej tlačovke či už na Slovensku alebo v zahraničí. Mám rád fotografovanie a tiež cestovanie.

Jeden komentár

  1. Daniel Lakata on

    Super článok. Ako ste to mysleli s tými vreckami sušienok, to mali akože na ústach? Ja idem teraz do lietadla s respirátorom 3m, snáď ma nevyhodia.

Pridaj komentár