Štefan Bollo si v roku 1984 kúpil prvého Miníka. Týmto automobilom sa to všetko začalo. Na Slovensku bol vtedy ešte jeden „minikár,“ Viliam Gážik. A tak obaja založili Slovenský klub MINI. Vznik klubu sa datuje do roku 1991. Štefan Bollo nás navždy opustil koncom októbra 2024 a vydal sa za Viliamom, ktorý nás opustil pred viacerými rokmi. Česť ich pamiatke.
Týmto posledným interview si pripomíname Štefanov veľký príspevok k rozvoju MINI komunity na Slovensku.
Zašli sme na kávu do garáže Slovenského klubu MINI k Bollovcom do Stupavy. Sú srdcom i dušou minikári a pred diktafón si sadli rovno dvaja: otec Štefan Bollo (ŠB) a syn Richard Bollo (RB) – predseda klubu. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavého zo sveta komunity fanúšikov britskej značky na Slovensku – klasických i nových modelov MINI. Píše sa rok 2022.
Náš rozhovor začal predstavením renovovaného Mini Moke. Jeho príbeh hovorí za všetky otázky a odpovede. Richard ho vydražil cez internet v Afrike a zázrakom sa mu ho podarilo dostať cez Veľkú Britániu až na Slovensko. Keď auto prišlo, bolo jasné, že kúpil mačku vo vreci, ale bez hromženia sa do nového prírastku pustil. Veď je to predsa Mini a tam sa Bollovci nepýtajú, ale konajú, renovujú, organizujú a hlavne jazdia. Na dovolenky, do práce i do obchodu – samozrejme, v Mini.
Sedíme v centrále Slovenského klubu MINI, aká je jeho história?
RB: Otec si v roku 1984 kúpil prvého miníka. Vďaka tomu začínal s motorizmom ako šesťročný. Týmto autom sa to všetko začalo. Na Slovensku bol vtedy ešte jeden „minikár,“ Viliam Gážik. On spolu s mojím otcom založili Slovenský klub MINI. Vznik klubu sa datuje do roku 1991.
ŠB: Po rozdelení Československa prišla otázka, či budeme československý klub. To si Vilo Gážik veľmi želal. Mne sa to však nepozdávalo. Už sme boli predsa Slovensko, tak by sme mali byť Slovenský klub MINI. Vilo Gážik sa stal prezidentom, ja som sa stal viceprezidentom. Tieto úlohy sme si rozdelili na základe veku. Starší bol prezidentom. Mne oveľa lepšie znelo viceprezident. Veď to je predsa „více“ ako prezident. Klubu bolo treba robiť osvetu. Veľa som jazdil po Slovensku a keď som videl Mini, nechal som mu za stieračom lístok. Stretol som veľa ľudí a robil nábor do klubu. Výsledok našej snahy zúročili aj mladí a nazbieralo sa to. Dnes máme okolo 80 členov.
RB: Kedysi to bolo ťažké. Nie ako dnes. Vtedy neboli mobilné telefóny, neboli sociálne siete, takže sme vlastne kontaktovali len tých, ktorých sme videli na cestách. Ale na druhej strane, v 90. rokoch nebolo veľa miníkov. V okolí sme ich mali my a Vilo Gážik. Pribúdať začali v polovici 90. rokov, napríklad v Žiline, a potom bol chvíľu na Slovensku ich boom. Na krátky čas sa dali dovážať autá z Rakúska, čo trvalo len pár mesiacov. Ľudia si ich doviezli, no už ich nedokázali prihlásiť na papiere, a tak skončili u nás. Boli chvíle, keď sme mali na dvore a na ulici až 11 miníkov. To už bolo trocha šialené.
Aj sa konali zrazy?
RB: Málo. Ale na jeden si spomínam. V roku 1991 sme boli na medzinárodnom zraze v Česku a zahraniční účastníci prišli na nových autách z konca 80. rokov. Obdivovali sme ich s otvorenými ústami. Im zase padli sánky z našich miníkov. My sme prišli na starých autách zo 60. či 70. rokov. To sa však neskôr zmenilo. Nastalo také obdobie, keď mali ľudia zrazu pocit, že načo staré Mini, keď sa dali za rozumné peniaze kúpiť novšie. Takto pomizlo veľa starých vozidiel. Našťastie, vy ste tomu nepodľahli.
ŠB: Nie. Ja mám stále svoj pretekársky špeciál, mám verziu VAN z roku 1960 a MKII z roku 1973. Mal som ich viac, ale niečo som posunul bratovi a Richardovi som dal jeho prvého miníka. On ho nakoniec predal. Staval vtedy dom, tak som mu prepáčil. Neskôr si však zohnal iné Mini a pokračuje. To som veľmi rád.
A čo má v garáži Richard Bollo, hlava klubu?
RB: V prvom rade musím o sebe povedať, že som v tomto náročný. Autá, ktoré mám a používam, musia byť stopercentné. Nech viem, že keď sadnem do hociktorého miníka, môžem s ním ísť na koniec sveta. Ale k tvojej otázke. Mám skladbu áut, o ktorej sníva každý milovník Mini. Napríklad historické Innocenti Mini kombi z roku 1967. Je to jediný kus na Slovensku. To auto je úžasne autentické a dokonca som zaň dostal certifikát, že je v originálnom stave. Potom mám Mini z roku 2000, auto, ktoré uzavrelo kapitolu pôvodného Mini. Na rodinné dovolenky je úžasné. A ešte k nim mám hračku. Keď potrebujem vyvetrať hlavu, zoberiem Mini s motorom Honda VTEC. To auto ide šialene. A vlastne ešte mám jedno. Mini Moke. Mám teda na každú príležitosť iné Mini.
Ešte na slovíčko ku klubu, teraz je z neho oficiálny klub so všetkým, čo k tomu patrí.
RB: Žiaľ, Viliam Gažík zomrel. Prácu okolo klubu som teda zobral pod seba ja s manželkou a v roku 2012 sme ho zoficiálnili a zaregistrovali ho ako občianske združenie. Klub bol zaregistrovaný aj predtým a evidovali ho aj v centrále, my sme tomu ale dali jasné regule.
Na Slovensku na každú otázku ohľadom Mini dostanem jednu odpoveď. Choď za Bollovcami do Stupavy.
RB: (smiech) Bolo i obdobie, keď som jazdil aj na iných autách, lebo som musel. Ale teraz na miníkoch jazdí celá rodina a venujeme sa im naplno. Ja som kvôli miníkom dokonca opustil zamestnanie. V roku 2015 som odišiel z práce z postu manažéra. Vo firme som bol 15 rokov. Z kravaty som vhupol do oleja a keďže som vyučený automechanik, vrhol som sa na renovácie miníkov a ich bežné opravy. Je jedno, aké Mini mi príde – staré alebo moderné, má u mňa dvere otvorené. Mojou prioritou je udržiavať pri živote hlavne staré Mini.
ŠB: Pokračuje v tom, čo som robil ja
RB: Inak v mojej bývalej práci, a nielen v nej, to bol šok. Firma sa bála, že odchádzam ku konkurencii a keď som im povedal, že idem do garáže, že sa oblečiem do montérok, absolútne to nechápali, neveriacky na mňa pozerali, že čo to vyvádzam. S odstupom času môžem povedať, že to neľutujem. Ja tým žijem a zo svojho hobby som si spravil prácu. Baví ma.
ŠB: Aby človek niečo takéto spravil a pochopil, treba zažiť energiu Mini a ten život v klube. Tam neexistuje, že ja mám také drahé auto a ja také. To je Mini, Mini, Mini, Mini…
RB: My sme v klube ako jedna veľká rodina. Medzi nami to nie je len tak, že si zavoláme, lebo si musíme zavolať. My si voláme bežne len tak. Z kamarátstva. Pravidelne sa stretávame. Dokonca chodievame aj na rodinné dovolenky.
ŠB: Mini zbližuje. Zoberte si, ako veľmi na nože boli Srbi a Chorváti. A medzi minikármi z týchto krajín vznikajú silné priateľstvá. To je obrovská vec. Keď sme s nimi boli na zraze, sedeli sme spoločne večer pri ohni a zabávali sa. Medzi nimi nebola žiadna nenávisť, žiadne pnutie.
Teraz sedíme v servise i klubovni?
RB: Áno, toto je kráľovstvo Mini.
Tu vznikajú aj plány na najväčší zraz miníkov na Slovensku?
RB: Áno, ale nielen tu. Chodia k nám aj členovia zahraničných klubov, a preto je našou filozofiou robiť zrazy vždy niekde inde v rámci krajiny. Chceme ľuďom ukázať Slovensko. Zrazy robíme formou navigačnej rely. Snažíme sa v tých lokalitách objaviť rôzne múzeá či zaujímavosti. Spolu s manželkou objazdíme dané miesto, skočíme za starostami, ktorí bývajú často ohromne prekvapení, že o nich niekto javí záujem. O dedinku so 150 obyvateľmi. Sem-tam sa nám podarí zaskočiť aj domácich minikárov, ktorí prídu na zraz a my im ukážeme miesto, o ktorom vôbec netušili. Naplánovať takýto zraz trvá rok. Keď skončí jeden, my už plánujeme ďalší. Niekedy myslíme aj na lokality, kam pôjdeme povedzme o dva roky. Musíme zaistiť ubytovanie, veľakrát dostaneme typ od kamarátov o nejakom zaujímavom mieste alebo hoteli. Pri tom množstve účastníkov býva niekedy kapacitný problém. Zohnať hotel so 150 lôžkami nie je jednoduché.
Máte nejaké výzvy v rámci Slovenského zrazu?
RB: Jasné, napríklad spraviť zraz na východnom Slovensku. Ale to by som musel mať v tej lokalite niekoho, kto by mi pomohol. Stačilo by ma nasmerovať, dať napríklad tipy na hotely.
Viem o vás dvoch, že s miníkmi jazdíte nielen okolo komína, ale po celej Európe.
RB: Áno, cestujeme hlavne na ďaleké zrazy, Anglicko, Portugalsko, Litva, Nemecko, Belgicko, Fínsko, Taliansko. To všetko prevažne po vlastnej osi. Takéto ďaleké cestovanie, to je ako droga. Jazdievame na medzinárodné zrazy Mini, ktoré sú každý rok v inom štáte. O tom, kde sa bude konať, sa losuje spomedzi prihlásených krajín. Každý piaty rok je v Anglicku a ostatné roky sa to rozdelí.
Je v hre aj Slovensko?
RB: Mohlo by, ale my na to nemáme podmienky. Chýba nám tím ľudí. Medzinárodná IMM je veľmi náročná akcia. Minimum je 3 000 áut, a to je kvantum ľudí. Len ťažko by sme to zvládli. Možno keby za mnou stál početnejším tím. Na druhej strane, treba do „banku“ vložiť ako zábezpeku 200 000 eur. Až potom sa môže niektorý štát ujať organizácie. To sa nedá pripraviť popri zamestnaní, človek sa tou organizáciou musí normálne zamestnať. Možno v budúcnosti, ale to sa budú musieť vyprofilovať ľudia, minikári, ktorí by do toho išli.
Čo keď sa Mini pokazí niekde na polceste?
RB: Vzniknú najlepšie zážitky. V Chorvátsku pri Šibeniku sme na pláži menili prevodku. Pri Mini to znamená motor von, lebo prevodovka je jeho súčasťou, takže sme to celé museli rozobrať. Na cestách vyriešime každú poruchu. Navyše, komunita minikárov je obrovská. Ja si so sebou vždy beriem telefónne čísla na ľudí z klubov konkrétnych štátov a keby som niekomu zavolal, tak som si istý, že mi dá motor zadarmo, zadarmo mi ho vymení a auto mi opraví. V raných 90. rokoch sme mali v Nemecku technický problém. Našli sme si prezidenta klubu, ktorý sa spýtal, čo sa stalo. Vysvetlili sme mu to a chceli sme si auto uňho opraviť. Odstrčil nás, že oni to spravia. Nech si odpočinieme. A platí to aj u nás. Po Európe chodí jeden britský dôchodca s Mini Vanom z roku 1964. Jazdí sám, má fajku a psa. V aute na cestách doslova žije a spáva v ňom. Pokazila sa mu u nás tyč riadenia, tak sme mu ju zadarmo vymenili. Preto sa nebojíme cestovania. Mini je vďačné auto. Stačí, že človek zastaví a chce si pozrieť nejakú pamiatku a hneď pri ňom parkujú autá, či nepotrebuje pomôcť.
