Konečne som bol na skutočnej výstave so všetkým, ako sme na to boli zvyknutí pred dvomi rokmi.

MWC v Barcelone bolo takmer v plnej sile a už v lietadle do Barcelony som cítil, že toto bude cesta, pri ktorej sa niečo stane. Pozn. redakcie: Tento blog vyšiel ako úvodník v tlačenom vydaní TOUCHIT 1-2/2022.

Áno, obnovil som svoju tradíciu kúpať sa vo februári vo vonkajšom bazéne. To sa síce v Barcelone dá, ale skôr so zaťatými zubami. Veľkou výhodou pritom je, že bazén na streche hotela som mal ako obyčajne celý pre seba. Nikto iný sa neodvážil.

Jeden večer som mal pozvanie na večeru a šiel som tam rovno z výstaviska. Večera sa konala na známej ulici La Rambla. Španielsko už vo februári žilo tým, čo sme na konci marca spoznali aj my – je po korone, zostali len rúška, hoci tu sa teda nosili poctivejšie. Musím ešte vysvetliť, že môj smartfón Galaxy Note 20 už používam druhý rok, čo je u mňa pomerne zvláštna situácia.

Obyčajne totiž mením svoj hlavný telefón po roku, lenže Samsung teraz skončil s radom Note a ja mám dotykové pero rád. Na Galaxy Ultra 22 sa ešte len teším, preto mám teraz dva roky starý telefón a pri mojom používaní vyzerá jeho batéria biedne. Večer už teda bojujem s nejakými tými percentami zostávajúcej kapacity, a to sa mi teraz stalo osudným.

Večera v Barcelone znamená, že hlavné jedlo sa podáva tak po 21. hodine a z reštaurácie som odchádzal hodinu pred polnocou. Vtedy mi napadlo, že toto nebude dobre, od smartfónu som už totiž poriadne závislý. Mám tam všetky zápisky pre takúto cestu, teda kde bývam, aké je číslo izby a pod. Keď som si to chcel po odchode z reštaurácie overiť, Note 20 na mňa už len blikol a bolo po ňom. Nuž, čo teraz. Navigáciu som teda spustiť nemohol, keďže som sa vždy spoľahol na smartfón. Cestu do hotela som nikdy poriadne nevnímal a len som nasledoval som povely zo smartfónu. Nemal som ani ako zavolať spolubývajúcemu, aby mi pomohol – jednoducho razom som bol o dobrých 10 rokov v čase späť. Čo teraz? Vytiahol som plastovú kartu od hotela, veď tam musí byť jeho názov. Heuréka, bol tam – stál tu hrdý názov Catalonia a ja som už mával na taxík, aby ma zobral do môjho prechodného domova a ja som sa mohol vyspať.

Taxikár bol z Mexika a keď som mu povedal, že chcem ísť do hotela Catalonia, tak mi spod výrazných fúzov jasne naznačil, aby som si z neho nerobil srandu – sme v Katalánsku a tu je 56 hotelov, ktoré patria do siete Catalonia. Tak ktorý z nich si prajem? To som veru nevedel. Teda začal skúšať, čo je okolo môjho hotela. Vedel som, že deň predtým som bol pozrieť monumentálnu stavbu Sagrada Familia a nebolo to ďaleko.

Povedal som názov tejto stavby a už sme leteli širokými bulvármi tohto krásneho mesta. Ani nie po 10 minútach som stál pred hotelom, ktorý samozrejme nebol ten môj a Mexičan s úsmevom zmizol aj s mojou dvadsaťeurovkou v hlbinách metropoly. Nuž čo, široko-ďaleko nebolo nikoho, hotel bol otvorený, a tak som vošiel do vnútra.

Tam hurhaj ako v krčme, riešili nejakého neplatiča, ktorý nemal na zaplatenie a hotel mu zhabal všetky veci z izby. Nebola to teda príliš situácia na riešenie môjho problému, tak som sa pobral preč.  Ešte na tej istej ulici som našiel hotel, ktorý mal tiež v názve Catalonia. Vošiel som do neho, ako keby to bol ten môj a vo vnútri sedel za počítačom starší pán mohutného vzrastu. Začal som mu vysvetľovať nevysvetliteľné a popísal moju situáciu s vybitým mobilom a nemožnosťou dostať sa k vytúženej posteli.

Po chvíľke vysvetľovania mi povedal podávajúc ruku: „Ty si určite Ukrajinec, neboj sa to povedať. Ja som José.“ Viem, že keď ako Slováci hovoríme po anglicky, je tam slovanský prízvuk, ktorý ešte pred pár mesiacmi všetci na západe považovali za ruský. Teraz už minimálne vedia, že existujú aj Ukrajinci. A José pokračoval: „Môžeš sa u nás vyspať zadarmo, dám ti najesť aj napiť. Neboj sa.“

Už medzi nami začalo vznikať akési puto nezištnej pomoci, tak som to nechcel kaziť tým, že som zo Slovenska. Nech som teda Ukrajinec, ale určite potrebujem nabiť mobil. Jasné, hneď bola k dispozícii nabíjačka a ja som postupne sledoval ako lenivo naskakujú percentíčka na kapacite batérie.

Čo José povedal, to aj urobil. Na stole bola razom káva, otvoril aj domáce víno Riocha a k tomu výbornú šunku Jamón. „Neboj sa, toto nedávam turistom, toto je naše domáce,“uisťoval ma José. A mal pravdu, toto bolo oveľa lepšie ako večera, kvôli ktorej som sa dostal do tejto situácie.

Keď kapacita batérie konečne nadobudla hodnotu 5 %, zapol som mobil a zistil som, čo som potreboval. Moj hotel bol Catalonia Eixample 1864 – kto by si to mohol pamätať. José mi povedal, že to je dosť ďaleko, skôr teda na taxík.

To som už ale nechcel. Polnočnú večeru alebo teda skoré raňajky by som radšej chcel vychodiť a ďalších 20 eur sa mi tiež nechcelo len tak dávať. Veď za 20 eur som si mohol v automate na La Ramble kúpiť nabitú powerbanku a s ňou žiť dlhodobo. Akurát, že na pešo to podľa navigácie bolo 30 minút a batéria s pustenou navigáciou na to nemohla mať 5 %.

Nuž, dojedli sme šunku, fľaša od vína bola prázdna, nádoba po káve už len voňala a ja som mal hrdých 40 %. Medzi tým sme prebrali všetko – rozdelenie Európy na východ a západ, nespravodlivé rozdeľovanie peňazí, vojnový spor Ukrajina – Rusko, a tak ako to dnes býva. Takto energeticky vyzbrojený som sa vydal na nočný tréning s odbúravaním kalórií. Okolo pol druhej som už ležal vo svojej posteli, mobil vedľa na nabíjačke. A všetci sme boli spokojní – ja že som sa dostal do hotela a ráno som mohol čerstvý vyraziť zase na výstavisko a Josého hrial dobrý pocit, že pomohol akémusi čudnému utečencovi z Ukrajiny.

Prečítajte si aj:

Značky: