Včera vám bolo dobre a dnes už zle. Čo bude asi príčinou? Nuž, je takmer isté, že za vašu bolesť krížov môže Wi-Fi. Veď ako inak by to mohlo byť? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Pri svojej práci sa opakovane stretávam s tým, že ľudia, ktorí nemajú podrobné povedomie o princípe fungovanie niektorých technológii, im často dávajú za vinu rôzne zdravotné problémy, ktoré ich postihnú.
Ide o veľmi zaujímavý jav, pričom by som vám rád ukázal niekoľko príkladov z praxe.
Stretol som sa s ľuďmi, ktorí boli na kosť presvedčení, že za ich bolesti chrbta môže susedova Wi-Fi. Že im Bluetooth posiela hlasy do stien, že im internet robí zle na uši a podobne a nedali si to nikdy ničím vyhovoriť.
Aj keď som im často zdĺhavo, podrobne a detailne vysvetľoval, na akom princípe tá či oná vec funguje a že za ich problémy môže zrejme niečo iné, odmietali tieto informácie.
Naveky sa zafixovali na jednu jedinú technologickú vec, ktorá jednoducho MUSELA byť vinníkom, čo im zabránilo hľadať skutočné príčiny ich problémov a naozaj ich riešiť.
PREČO SA ĽUDIA FIXUJÚ NA KONKRÉTNE TECHNOLÓGIE?
Tieto prejavy nikdy nemajte ľudom za zlé. Nechytajte sa pri nich za hlavu. Nesmejte sa a nikoho za ne neodsudzujte. Ide totiž v základe o celkom prirodzený stav.
Použitá logická úvaha je celkom racionálna a v mnohých prípadoch aj správna.
Po sprche ma nikdy nesvrbelo celé telo, a dnes zrazu začalo? No jasné, použil som ten nový sprchový šampón, ktorý som si včera kúpil. Asi mám naň nejakú alergickú reakciu.
Nedá sa preto čudovať, že ak vás dnes z ničoho nič začnú štípať oči, bolieť chrbát, či čokoľvek iné a jediné vec, čo sa zmenila je, že ste včera večer zapojili router, veľké množstvo ľudí napadne, že práve on môže byť vinník, obzvlášť ak vlastne ani nevedia, ako funguje.
Vždy sa snažím úprimne a bez akýchkoľvek predsudkov pomôcť. Ľudia v tejto súvislosti prakticky nikdy neklamú. Majú problémy a zúfalo žiadajú o pomoc, pričom ak majú pocit, že sú technického rázu, hľadajú niekoho, kto by im to vedel potvrdiť a vyriešiť.
To, že niekto niečo vníma na základe zlej identifikácie neznamená, že sa nedeje nič. Inak povedané, ak niekto prisahá, že v jeho dome straší duch a je si tým istý, ignorovaním jeho volania o pomoc mu môžete uškodiť, pretože v realite môže bojovať s únikom plynu.
Veci vedia byť často iné, než sa zdajú. Veľmi peknú demonštráciu tejto situácie ukázal napríklad seriál Doktor House, konkrétne v šiestej epizóde šiestej série (Brave Heart), kde postavy bojujú s nedávnym úmrtím blízkej osoby.
Samotný House sa v epizóde budí zo spania, pretože každý večer počuje čudesné šeptanie zo stien. Myslí si, že má halucinácie, ale napokon príde na to, že to čo počuje je v skutočnosti jeho kolega Wilson, ktorý je vo vedľajšej izbe a pred spaním sa šeptom prihovára k svojej nedávno zosnulej partnerke.
Aj pri tých naoko „najšialenejších“ predstavách a popisoch sa je preto vždy potrebné ubrániť rýchlemu a nevhodnému úsudku. Vždy je dobré skúsiť pomôcť a príčinu odhaliť.
Samozrejme, že nie vždy to zaberie. Ľpenie na konkrétnej veci vie byť často dych berúce, pričom obvykle je to z dôvodu, že dané presvedčenie už má dotyčný človek dlhodobo utvrdené a zabetónované.
Avšak to najhoršie čo môžete urobiť je hlúpo si hneď myslieť, že dotyčný človek buď klame, alebo sa skrátka zbláznil.
Dané prejavy, či už fyzické z hľadiska pociťovaných vibrácii alebo napr. počutých zvukov, rovnako ako tie zdravotné ťažkosti, totiž obvykle existujú, sú reálne a budú mať nejakú príčinu a ten správny dôvod.
Pozrite sa napríklad na tento typ situácie:
HACKER POSIELAJÚCI ZVUKY DO STIEN
Kontaktovala ma inteligentná a vzdelaná osoba, z oblasti práva, ktorá sa dostala do konfliktu s nejakou IT firmou. V dôsledku nejakých nezhôd sa dotyčný človek stretol s tým, že daná IT firma ho v jeho vlastnom byte neprestajne monitoruje a cielene obťažuje.
Šlo o to, že krátko po daných nezhodách sa v jeho byte začali šíriť zvuky a hudba, obzvlášť v noci. Pri vstupe do miestnosti sa ozýva akési „kliknutie“, čo naznačuje, že je jeho pohyb po byte kvázi monitorovaný. Aj keď dotyčný kompletne odpája internet a dokonca aj vypína poistky, v snahe proces zastaviť, nepomáha to.
Je si preto celkom istý, že niektorá z Wi-Fi antén na okolitých domoch je nastavená/naprogramovaná na jeho byt, čo spôsobuje vysoké mieru elektromagnetického žiarenia v dome (podľa jeho slov ide o výsledok oficiálneho merania s protokolom). Takisto to spôsobuje, že cez elektrické zásuvky sa šíri hudba a plní celý jeho byt akustickou energiou.
Príčinou MUSÍ byť nejaký IT-čkár, či programátor z danej firmy, ktorý to spôsobuje, ale bohužiaľ sa nedarí zhromaždiť potrebné dôkazy. Dotyčný oslovil viaceré firmy, technikov a redaktorov, ale nikto mu nevedel pomôcť a ani nemal ochotu mu pomôcť.
Ide o klasický prípad toho, kedy sa inteligentný, vzdelaný a schopný človek zafixuje na nejakú jemu neznámu technologickú príčinu problémov, pričom si je istý, že to jednoducho nemôže byť inak. A ak sa ho niekto snaží presvedčiť, že to môže byť aj inak, je to preto že je „slabý odborník“, neochotný človek, alebo možno rovno aj komplic.
Snažil som sa z tohto obmedzenia vykľučkovať ako som len vedel, pričom som sa ako prvé chytil problému so zvukom.
To, že dotyčný človek počul, že čudný zvuk je hlasnejší v zásuvkách, nebolo vôbec zvláštne. Kovové elektrické vodiče, ktoré sú v stenách, sú totiž dobrým nosným telesom zvuku. Ak k zásuvke priložíte ucho, často je z nej zvuk počuť lepšie, ako pred stenou. Nehovoriac o tom, že stena je v tomto mieste z dôvodu vyvŕtania otvoru na rozvodnú krabicu výrazne tenšia.
Odporučil som mu preto, aby začal tým, že sa daný zvuk/hudbu pokúsi dobre identifikovať. Keďže už nebol najmladší, navrhol som mu, aby si k tomu zavolal mladšieho pomocníka, ideálne dieťa. Či už pôjde o dcéru, vnučku, neter alebo kohokoľvek iného, deti majú lepší sluch hlavne na vysoké frekvencie. Čím sme starší, tým horšie slabší zvuk identifikujeme, pretože počujeme už hlavne len hlboké tóny, ktoré znejú často rytmicky a dunivo.
Jedným z najpravdepodobnejších vysvetlení bolo, že zdrojom večerného a nočného zvuku bol televízor suseda. Dnešné TV majú často reproduktory na svojom chrbte a ak je takýto televízor zavesený na stene, alebo o ňu takmer opretý, šírenie zvuku k susedom vo vedľajšom byte môže byť veľmi nepríjemné. O to viac v nočných hodinách, keď je všade ticho.
V takomto prípade bolo samozrejme nepodstatné, že dotyčný človek vypínal v rámci pokusov to zastaviť internet a poistkovou skriňou aj elektrinu v celom svojom byte. Káble v stene totiž nezmizli a cudzí zvuk sa nimi šíril (tak ako samotnou stenou) stále rovnako.
A tam, kde dôchodca počuje len nejaký neidentifikovateľný dunivý melodický zvuk, môže zrazu dieťa či mladší človek začuť známu reklamu. Typicky následne stačí už len pustiť vlastný TV, prepnúť na JOJ či Markízu, kde daná reklama práve beží a uvedomiť si, že to čo dunivo počujete je televízor suseda, ktorý má obývačku hneď vedľa a pred pár dňami si kúpil nový veľký TV, ktorý si zavesil na stenu.
Podobné priamočiare vysvetlenie mohol mať aj druhý prejav problému, týkajúci sa rôznych nepríjemných pocitov v byte, klikania a obáv v súvislosti so sledovaním. Ten takisto určite treba riešiť, neignorovať a nepodceňovať.
A tu je práve extrémne na škodu to, ak sa začne niekto fixovať na nejakú konkrétnu príčinu, ktorý to MUSÍ BYŤ, ako napríklad spomenuté elektromagnetické žiarenie z antény, čo mu zabráni v hľadaní iných dôvodov, ktoré sú často väčšie, vážnejšie a omnoho významnejšie.
Pravdepodobnosť, že by niekto internetový alebo iný bezdrôtový signál cítil je veľmi maličká (reálne merania viď. nižšie). Za celý svoj život som sa ešte nestretol s nikým, u koho by bola ozajstná príčina problémov tohto charakteru.
To čo je naopak možné a s čím som sa už viac krát stretol, sú nepríjemné pocity spôsobené otravou oxidom uhličitým.
Nemusí ísť pri tom len o únik z krbu, respektíve zle utesneného komínu. Samota na dôchodku, pandemické obdobie, to všetko môže vplývať na to, že niekto dlhšiu dobu nevychádza z bytu a ak je vonku je zima, tak ani príliš nevetrá.
Po niekoľkých dňoch pritom môže v malých miestnostiach koncentrácia oxidu uhličitého narásť do takého objemu, že začne spôsobovať mnohé problémy. Ich príchod je pritom taký postupný a plynulý, že je príčiny ťažké vôbec rozpoznať.
Sprvu sa objavia len malé bolesti hlavy a únava, ale pri vyšších koncentráciách už prichádzajú aj závrate, strácanie pamäte, rôzne zmätočné chovanie podobné opitosti, prípadne žalúdočné problémy. Môže sa objaviť aj dezorientácia a dokonca preludy.
Dotyčného som odkázal napríklad na kvalitné informácie v tejto súvislosti publikované na stránke českého ministerstva zdravotníctva: https://www.mzcr.cz/intoxikaci-oxidem-uhelnatym-je-dobre-nepodcenovat/.
Ak by ste mali aj vy pocit, že nejaké takéto veci vo svojom byte z ničoho nič cítite, odporúčam vám kúpu detektoru oxidu uhličitého (CO2). Najlacnejšie sa dajú kúpiť za ceny okolo 20 eur, pričom poslúžia dobre (pozor, nepliesť si ich s detektormi dymu, ktoré sú aj výrazne lacnejšie)
Samozrejme, susedov televízor a priveľká koncentrácia oxidu uhličitého boli len dve možné príčiny problémov dotyčného. To či boli príčinou aj naozaj bolo potrebné práve zistiť, pričom ak by sa nepotvrdili, bolo by potrebné hľadať ďalšie.
Nedošlo však k tomu. Bol som označený za malého odborníka. Pretože príčinou jednoducho MUSELA byť Wi-Fi anténa, namierená na byt a ja som to odmietol potvrdiť.
BOLESTI A NEPRÍJEMNÉ POCITY PRI BEZDRÔTOVÝCH SIEŤACH
Niektorí ľudia tvrdia, že dokážu rozpoznať, keď sú v pôsobení Wi-Fi a Bluetooth sietí, pričom zároveň aj popisujú, že im dané elektromagnetické žiarenie spôsobuje nejaké priame fyzické nepohodlie. Typicky napríklad bolesti hlavy, pálenie kože, tŕpnutie končatín či vnútorné vibrácie, ktoré ustanú hneď ako sa sieť vypne.
Často krát mi píšu. Tento jav sa označuje ako elektromagnetická hypersenzitivita, pričom ho netreba kategoricky odmietať. Minulosť je plná prípadov, kedy sa používali materiály a technológie, ktoré sa následne ukázali ako veľmi nebezpečné. Spomenúť sa dá napríklad azbest, ktorý sa dlho používal ako protipožiarny materiál, než boli zistené jeho karcinogénne vlastnosti.
Je nepochybné, že pre dané osoby je tento jav úplne reálny a je celkom isté, že si v žiadnom prípade svoje symptómy nevymýšľajú a naozaj ich pociťujú. To však neznamená, že sú reálne z externého hľadiska.
Mnohé javy sa odohrávajú len v našich hlavách a nemá to žiadnu súvislosť so šialenstvom či bláznovstvom. Osoby s amputovanými končatinami často pociťujú tzv. fantómovú bolesť, pričom v agónii popisujú napríklad to, že cítia zatlčený klinec v kolene vo svojej neexistujúcej nohe. Ich bolesť je reálna a naozaj ju cítia. To však neznamená, že majú neviditeľnú nohu, ktorá klinec v kolene zatlčený má.
Títo ľudia nie sú blázni. Všetka bolesť sa odohráva v mozgu a to, že sa nejaké centrum bolesti aktivuje na základe nereálnych vnemov nie je ich chyba. Sú len obeťou tohto javu.
S najväčšou pravdepodobnosťou sa niečo podobné deje aj v ľuďoch trpiacich elektromagnetickou hypersenzitivitou. Ak vedia, že sú v dosahu nejakej Wi-Fi siete, začnú pociťovať bolesti či iné nepríjemné pocity. Ak sa sieť vypne, takmer okamžite sa im uľaví. Je teda normálne, že dospejú k záveru, že za pocity môže práve spomenutá Wi-Fi sieť.
Čo ale ak sa podobné pocity nedostavia v prípade, že nevedia, že sa v dosahu siete nachádzajú? Alebo čo ak zaklamete a pri vypnutej sieti poviete, že je zapnutá? Ľudia s týmto problémom svoje symptómy začnú pociťovať aj tak a v momente ako im poviete, že sieť vypínate (v skutočnosti ju však zapnete), oznámia vám, že pocity prešli. Asi budete súhlasiť, že je to znak toho, že sa problémy týkajú vnútorných psychologických pochodov a nesúvisia s fyzickým pôsobením siete ako takej.
A presne toto sa opakovane ukazuje pri rigoróznych vedeckých a lekárskych testoch. Napríklad v roku 2005 sa objavila štúdia na túto tému vo vedeckom žurnále z oblasti psychológie (Psychosomatic Medicine), kde experti z tohto oboru zhromaždili 725 ľudí, ktorí tvrdili, že sú citliví na elektromagnetické žiarenie z hľadiska Wi-Fi, mobilných sietí a iných elektromagnetických polí a že dokážu detegovať pocitom ich prítomnosť.
Experti z Britského národného inštitútu pre výskum a ochranu zdravia (James Rubin, Jayati Munshi, Simon Wessely) pre nich pripravili celkom 31 rôznych testov. V 24 nich účastníci celkom zlyhali. V dvoch sa objavili mierne pozitívne výsledky, avšak pri opakovanom pokuse sa stratili. Tri vykazovali len miernu štatistickú odchýlku, ku ktorej mohlo dôjsť aj náhodou a výsledky dvoch boli vzájomne nekompatibilné. Výsledkom celej štúdie bolo, že neboli odhalené žiadne presvedčivé dôkazy o tom, že niekto z týchto 725 osôb dokáže rozpoznať medzi stavmi, kedy je v dosahu daného žiarenia a kedy nie. To pritom bolo veľmi nešťastné, pretože dané osoby prakticky vždy tvrdia, že to rozpoznajú so 100 % úspešnosťou.
V roku 2008 sa objavila vo vedeckom žurnále Environmental Research podrobná analýza výsledkov siedmich nezávislých štúdií, v ktorej boli porovnávané detekčné schopnosti ľudí s elektromagnetickou hypersenzitivitou, oproti ľuďom bez nej. Aj keď všetky testy obvykle pozostávali z niekoľkých stoviek jedincov, výsledkom bolo, že daní ľudia sa triafali len v miere, ako to umožňuje slepé tipovanie.
V roku 2010 sa objavilo pokračovanie štúdie z roku 2005, ktorej sa tentoraz zúčastnilo už 1175 jedincov s danými problémami, pričom po vyhodnotení všetkých 46 slepých testov sa nenašli žiadne dôkazy o tom, že by dokázali prítomnosť daného typu žiarenia skutočne odhaliť.
Na základe mnohých testov, ktoré sa udiali v posledných dvadsiatich rokoch je teda vedecký konsenzus taký, že neexistuje žiadne spojenie medzi skutočným elektromagnetickým vyžarovaním a tzv. elektromagnetickou hypersenzitivitou. Tento názor je dnes aj oficiálnym stanoviskom Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO).
Ľudom, ktorý tento efekt cítia, je to však veľmi ťažké vysvetliť. Obvykle im odporúčam, aby si test vykonali sami na vlastnú päsť.
Pozostáva z toho, že sa postavia chrbtom k sebe dve stoličky, na ktoré namieria smartfón či iné záznamové zariadenie videa. Na jednu stoličku si sadnú oni a na druhú kamarát či rodinný príslušník, ktorý vezme do ruky Wi-Fi router. Ten bude následne vytiahnutím alebo zasunutím napájacieho káblu zapínať a vypínať, čo bude na kamere vidieť zasvecovaním jeho diód.
Človek so senzitivitou vystrie pred seba ruky a v momente ako začnete cítiť svoje príznaky, zatne päste. Ako náhle ich prestanete pociťovať, roztvorí dlane. Je veľmi dôležité, aby sa obaja účastníci nevideli ani nepočuli. Senzitívna osoba teda nevidí a ani nepočuje, kedy sa router zapína (postará sa o to napríklad hudba, alebo slúchadlá) a jeho obsluha zároveň nevidí, čo dotyčný práve ukazuje. Vyhnú sa tak vzájomnej interakcii.
Video sa natáča napríklad 5 minút a následne si ho všetci môžu prehrať a vidieť, koľko krát dotyčný zaťal päste práve vtedy, keď sa router zapol a roztvárali vtedy, keď sa vypol. Obvykle zistia, že sa to nedeje v 90 či 100 % prípadov, ako čakajú, ale len v rozpätí 40 až 60 %, ako sa dá očakávať pri slepom tipovaní, pričom často aj v priamom rozpore (rozovretie v momente zapnutia).
To, že sa daní ľudia na vlastné oči presvedčia o tom, že je jav len v ich hlave automaticky neznamená, že zmizne. Sám som obeťou podobného, ale nesúvisiaceho javu, takže pre dotyčných mám vždy pochopenie. Keď som bol ešte v predškolskom veku, moja staršia sestra mi povedala, že ak ležím na zemi a niekto ma prekročí, nikdy nevyrastiem. Často krát mi to opakovala. Ako som rástol, uvedomil som si, že je to len povedačka. Avšak pozor. Daná informácia vo mne zostala a vyvoláva vo mne dodnes nedobrovoľné reakcie. Aj po viac ako 30 rokoch od tejto udalosti stačí, aby som ležal na zemi a niekto ma prekročil a telom mi prejdú drobné kŕče a nedobrovoľné tiky. Aj keď viem, že sa mi nič nestane a daná historka z detstva je úplná hlúposť a nezakladá sa na realite, aj napriek tomu svojmu telu nedokážem prikázať, aby pri prekročení niekým nestrnulo. No povedzte, nie je to najhlúpejšia historka, akú ste kedy počuli?
Keď mi niekto povie, že cíti nepríjemné pocity v momente, ako zapne Wi-Fi, naozaj mu úprimne verím. Tie pocity sú reálne. Nikto si ich nevymýšľa. Naozaj ich cíti. Nie sú reálne len z externého hľadiska. Podvedomie je nesmierne silné a naša vedomá časť mozgu je často proti nemu bezmocná. Je to ako povedať človeku v silnej depresii, že či neskúšal „nebiť deprimovaný“.
Konfrontácia s faktom, že v inej situácii nám niečo nevadí, vie však byť veľmi nápomocná.
Kontaktoval ma napríklad človek, ktorý potreboval pomôcť so znefunkčnením bezdrôtového čipu v rádiu jeho auta. Bol to inteligentný a veľmi vzdelaný človek, z oblasti školstva.
Rádio pri jazdách počúval, pričom problémom bolo, že periodicky vyhľadávalo zariadenia v dosahu, s ktorými sa mohlo spárovať cez Bluetooth. Aj keď sa s ničím nespojilo, tak vysielanie tohto bezdrôtového signálu na frekvencii 2,45 GHz dotyčný človek cítil ako zvyšujúci sa tlak a vibrácie vo svojom tele. Hľadal tak spôsob, ako bezdrôtový čip vyradiť.
Dotyčný mal pravdu v tom, že žiarenie Bluetooth a Wi-Fi zariadení je v priestore aj vtedy, keď žiadne spojenie ustanovené nie je. V základe totiž neprestajne vysielajú vyhľadávací a identifikačný signál. Na rozdiel od regulárneho spojenia a prenosu dát, ktoré si je možné predstaviť ako intenzívny rozhovor medzi dvoma osobami, sa však vyhľadávanie dá predstaviť ako jednoslovný pozdrav.
Väčšina zariadení vyhľadáva dostupné Wi-Fi siete aktívne, čo znamená, že na jednotlivých frekvenciách vysielajú tzv. probe request. Prístupové body Wi-Fi siete, ktorým je napríklad domáci router, vysielajú pravidelne miniatúrne oznámenie svojej prítomnosti, čo sa označuje ako Beacon (maják).
Tento krátky signál obsahuje konfiguračné parametre danej siete a jej identifikátor/názov (SSID). Hlási sa teda napríklad ako „Domáca wifina“, pričom iné zariadenia toto hlásenie rozpoznajú a ponúknu vám k tejto sieti pripojenie.
Beacon sa vysiela obvykle každých 100 milisekúnd. Ak by zariadenia načúvali len pasívne, museli by na každom kanále vydržať aspoň 200 milisekúnd, aby si boli isté, že hlásenie neprepásli a až následne hľadať na ďalšom. Aby vyhľadávanie zrýchlili, obvykle hľadajú aktívne a vysielajú spomenutý probe request, čo sa dá predstaviť ako zvolanie „haló, je tam niekto?“.
Dotyčného človeka som nenútene a jemne konfrontoval s tým, že je veľmi zaujímavé, že tieto volania „haló, je tam niekto.“ a následné mlčanie, alebo odpovede „ja som tu a volám sa XY“ rozpoznáva iba pri svojom rádiu, pretože vie, že sa v tomto prípade dejú. Svoje fyzické príznaky a ťažkosti tak pri nich enormne cíti.
Dané pocity ale nemá napríklad v autobuse, na ulici, v škole či v obchode, keď okolo neho bežne je 5, 10 či dokonca 50 ľudí a každý má vo vrecku smartfón, ktorý neprestajne do priestoru vypúšťa totožný signál, pričom všetky telefóny výkrikom „Haló, je tam sieť XY“ hľadajú spojenia, ktoré poznajú.
Probe Requesty sa z hľadiska funkčnosti od seba nijako nelíšia. Sú všade okolo nás. Smartfóny hľadajúce Wi-Fi siete, či svoje Bluetooth slúchadlá, okolité TV, či čokoľvek iné.
Ako to, že dotyčný jedno zariadenie vždy cítil a 50 či 100 ďalších, ktoré okolo neho boli každý deň, pokojne aj spolu s ním v miestnosti či aute, necítil? Nuž bolo to preto, že pre aktivovanie pocitov potreboval vedieť, že tam sú. A uvedomenie si toho, že to takto je, vie byť veľmi pozitívne, pretože vám to do povahy vašich ťažkostí vnesie celkom nové svetlo, ktoré vám pomáha ich prekonať.
TAJOMNÉ SMARTFÓNOVÉ SVETLO SKENOVANIA
Wi-Fi pravdaže nie je jedinou technológiou, ktorú ľudia môžu považovať za vinníka svojich zdravotných ťažkostí. Ukážem vám prípad, ktorý má podobné znaky, ale týka sa úplne niečoho iného – žltého svetla.
Kontaktoval ma človek s problémom, ktorý je extrémne častý – ukradnutými prihlasovacími údajmi do Facebooku. To, ako k takýmto krádežiam dochádza si môžete prečítať napríklad tu, avšak dôležité je, že dotyčný bol stránkou Facebooku vyzvaný na identifikáciu dokladom totožnosti. Vybral si pri tom vodičský preukaz.
Následne sa pozeral, ako mu smartfón, ktorým na preukaz mieril, začal „presvecovať a zosnímavať doklad z jednej strany na druhú, po celej šírke.“ Bolo pri tom použité zvláštne, zeleno žlté svetlo, pričom dotyčného pána od tej doby bolia oči. Cíti v nich pnutie, sú precitlivené na slnečné žiarenie a podobne.
Úprimne sa preto pýtal, čo to bolo za svetlo, keďže mu tak uškodilo. Vysvetlil som mu teda do detailu, že pôvod daného svetla je pomerne jednoduchý.
V okamihu ako vás Facebook či iná služba požiada o poskytnutie dokladu totožnosti, v základe vás žiada o jeho fotografiu. Nič viac.
Bežne by to znamenalo, že vy ako používateľ máte doklad odfotiť a nahrať ho na server Facebooku. Mali by ste teda otvoriť aplikáciu fotoaparátu na svojom smartfóne, urobiť fotku, prepnúť sa späť na aplikáciu Facebooku, kliknúť na nahratie, vybrať fotografiu dokladu z galérie a kliknúť na odoslať.
Pre niekoho to znie triviálne, ale ľudia z Facebooku dobre vedia, že mnoho ľudí tápe pri akejkoľvek technickej úlohe. Vyriešili to teda tak, že fotku dokladu vykoná samotná aplikácia Facebooku a nahratie na server takisto. Používateľ nemusí nič riešiť a len telefón namieri na doklad. Aplikácia zároveň môže dbať na to, aby bol doklad dostatočne osvetlený, ostrý, aby nebol príliš ďaleko a blízko a na prípadne problémy používateľa rovno upozorní.
To čo sa reálne pri tomto procese deje je to, že aplikácia Facebooku aktivuje fotoaparát vášho smartfónu (a prípadne si pomohla zlepšiť osvetlenie diódou jeho blesku) a doklad odfotí. Animácia, pri ktorej vidíte zeleno žltý pás snímať doklad zhora dolu alebo zľava doprava je len na ilustráciu, ktorá vás na displeji informuje, že sa niečo deje a máte držať telefón namierený na doklad chvíľku bez pohybu. Dovtedy dokým sa algoritmus nepresvedčí, že fotka je naozaj ostrá a doklad nie je useknutý.
To je úplne všetko. Nič viac, nič menej. Aplikácia Facebooku nedokáže urobiť nič iné. Nedokáže aktivovať žiadne špeciálne svetlo, pretože žiadne sa na vašom smartfóne nenachádza. Nedokáže aktivovať žiadny špeciálny režim, ktorý by vám nejako mohol škodiť. Skrátka sa len urobí fotka, s pomocou fotoaparátu vášho smartfónu.
Je to to isté, ako keby som vás požiadal, aby ste si zasvietili svetlo v obývačke. Urobili ste to a zrazu by ste mali pocit, že to svetlo z lustru vás nejako nepríjemne páli. Lenže ja nemám s vašim svetlom čo zlé urobiť. Nemám vám ako uškodiť. Je to vaša vlastná žiarivka, vo vašej vlastnej lampe. Zasvietili ste ju skrátka tak, ako miliónkrát predtým. Rovnako ako aplikácia Facebooku urobila fotku vašim smartfónom.
Dotyčnému som úprimne odporučil, aby problémy s očami nepodceňoval a navštívil s nimi doktora. Precitlivenosť na svetlo môže zvestovať rôzne problémy so sietnicou, rohovkou či inými časťami oka, ktoré oční lekári dokážu včas identifikovať a liečiť.
Nemusí ísť pravdaže o nič vážne a možno bol jeho stav spôsobený dočasne neželanou reakciou na nejaké lieky, potravinu či podobne, na čo však doktori často vedia prísť.
Moja najdôležitejšia rada ale znela – nefixujte sa za každú cenu na domnienku, že za váš problém musí nevyhnutne a so 100% istotou niesť zodpovednosť nejaká konkrétna technologická vec. Ak to urobíte, často krát vám to celkom zabráni hľadať vážne príčiny vašich problémov a naozaj ich riešiť.
Spoločným prvkom dotazov, ktoré som vám v tomto texte ukázal je, že reakcie a otázky daných ľudí neboli vlastne zvláštne. Boli výsledkom bežných obáv a v mnohých ohľadoch úplne normálnych úvah v súvislosti s hľadaním príčin.
Boli to ľudia vzdelaní a inteligentní, s dobrou artikuláciou a koherentným vyjadrením svojich problémov. Chybou nebola ich dedukcia. Tá v základe zodpovedala tomu, čo o tej či onej technológii vedeli. Chybou bola fixácia.
A tá vie byť veľmi nebezpečná, pretože vás vie celkom zaslepiť.
Alebo možno aj nie. Pretože tieto príbehy sú úplne iné, ako ten tvoj. Práve teba sa to určite netýka. A ja som len malý odborník.
Na čo by si chodil so srdečnou šelesťou, malátnosťou a problematickým videním na testy k doktorovi. Radšej budeš doma rozoberať elektroniku a odpájakovaváť z nej tie škodlivé Wi-Fi čipy. Hľadať skryté antény za stenou. To práve oni to MUSIA spôsobovať. To oni spôsobujú tú bolesť čo ti vystreľuje do chrbta.
Pretože si sa tak rozhodol a hotovo!
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
