Byť na výstave CES v Las Vegas je vždy veľká vec.
Zíde sa tu ukážka najlepších svetových IT novinárov i fotografov, prídu sem americké celebrity, všade je kopa ľudí a zmätku. Prečo si usporiadateľ vybral termín hneď na začiatku roka mi nie je celkom jasné. Výrobcovia sú totiž prinútení priznať trpkú pravdu, že produkty, ktoré vám predávajú na Vianoce, sú v skutočnosti už beznádejne staré. Veď dva týždne po nákupnej žatve vám predstavia aj o generáciu lepšie produkty.
Navyše, pre človeka z Európy to znamená vyraziť hneď po Silvestri o pol šiestej ráno na viedenské letisko a trmácať sa cez pol sveta tak 18 hodín do hlavného mesta hazardu. Keby sa to nevyplatilo, určite by som to nerobil, ale ono sa to fakt vyplatí. Vidíte veci, ktoré uvidíte na pultoch v Európe najskôr tak o pol roka a niekedy aj nikdy.
Cítite tú atmosféru, keď sú prezidenti najväčších IT firiem 3 metre od vás a menia firemnú stratégiu podľa reakcie publika, vidíte ako pracujú novinári zo serverov ako je Engadget či The Verge, stojíte s nimi v rade, upravujete a posielate fotky s notebookom na kolenách presne tak ako oni. Akurát, že ich je tak 20 z jedného servera a ja som bol v USA tentoraz sám. V touchIT máme ale vynikajúci tím, mohol som sa spoľahnúť na to, že z fotiek a kusých informácií vzniknú veľmi dobré a autentické články s vynikajúcou čítanosťou. A aj vznikli.
Limuzína patrí v tomto meste skôr k bežnej forme dopravy. Foto Andrej Gargulák
CES je najnáročnejšou IT konferenciou počas celého roka. Ak to chcete robiť poriadne, tak nemôžete spať viac ako 4 hodiny a predpokladá to aj poriadnu fyzickú odolnosť. Samozrejme, môžete celý novinársky program vynechať, pozrieť si Las Vegas, neskôr poopisovať články zo známych serverov, poupravovať ich fotky tak, aby nebolo vidno vodoznak a je vymaľované. Lenže to je na tých článkoch aj vidieť a takto určite nechceme postupovať.
Usporiadateľ CES-u sa o novinárov celkom stará a k dispozícii máte aj obed v krabici. Vďaka zaň, aj keď obsah je typicky americký a doma by som ho asi nezjedol. Ale tu je to fajn. Zabudnite na nejaké formálne stolovanie, obed sa trávi tak, že sedíte alebo ešte lepšie ležíte na koberci v jednom z najluxusnejších hotelov sveta a čakáte na vstup na nejakú tlačovku. Pokojne aj dve hodiny, ak sa tam chcete dostať. Mám už svoje roky a keby som nezačal cvičiť crossfit, tak by som to už asi nezvládal. Bol som na tréningu crossfitu aj v Las Vegas v obrovskej telocvični s pravdepodobne najlepšou výbavou na svete. Ak mám ale pravdu povedať, za tretinu ceny si doma zacvičím podstatne lepšie. Toto bolo robené hlavne na efekt, ale netiekol zo mňa pot cícerkom tak ako na Slovensku.
Takto to vyzeralo pri čakaní na tlačovku s obedom v krabici. Foto: Tomáš Holčík
Je zaujímavé, že pri čakaní v rade na tlačovky funguje medzi novinármi národnostný princíp. Slováci a Česi sú najlepší kamaráti a táto skupina tak 10 ľudí stojí vždy pri sebe – teda u toho, kto má v rade najlepšie miesto. Funguje to aj pri iných malých krajinách, ako je napr. bývalá Juhoslávia alebo pobaltské štáty. Pri veľkých krajinách už vidno medzi novinármi konkurenčný boj a (na naše šťastie) nevedia k sebe nájsť cestu. Takí Rusi a Ukrajinci by pri sebe nestáli nikdy ani za svet.
Avšak overil som si, že aj u Američanov funguje princíp „bližšia košeľa ako kabát“. Pri našej spiatočnej ceste sme sa na dva dni zastavili v Los Angeles. Z Las Vegas sme leteli do LA spoločnosťou American Airlines. Osobne preferujem vždy miesto pri uličke, aby som sa mohol poprechádzať vtedy, keď mi to vyhovuje, a preto sa aj snažím vybaviť si palubnú vstupenku čo najskôr.
Lietadlá v USA sú vždy plné a miestni majú rôzne úrovne nalietaných míľ. A teda možnosti, aké ja – človek bez vernostnej karty – nemám. Žiadne voľné miesto v uličke tak pre mňa nebolo, jedine v rade pri núdzovom východe, a to stálo 70 dolárov. To by bolo fajn, ale zdalo sa mi to dosť drahé na takú krátku trasu. Tak som si vybral ostávajúce voľné miesto zadarmo v strede radu a pri toaletách. Veď tú hodinku letu sa to dá prežiť.
Keď som však odovzdával svoju batožinu, mal som na sebe stále dobre viditeľné novinárske označenie z výstavy CES. Mladý muž pri pulte sa ma opýtal, čo bolo na CES-e a ukázal som mu v mobile pár fotiek nových produktov. Následne sa ma spýtal, či nemám voľný vstup na výstavu. To som mal a hneď som vedel, že toto bude moja šanca.
Po dvoch minútach som odchádzal s vytúženým miestom pri núdzovom východe a na batožinu som dostal hrdú červenú vizitku „Priority“. Neplatil som za to nič, mladý muž sa dostal zadarmo na výstavu a letecká spoločnosť to tiež určite prežila. Miesto bolo výborné, mal som vystreté nohy ako v biznis triede a užil som si to. Batožina mi síce prišla až po pol hodine, ale to už tak s Priority zvykne byť.
V LA som prvý deň vyrazil do San Diega, aby som si pozrel americké zastúpenie ESET-u, reportáž nájdete v tomto vydaní. Druhý deň som bol na organizovanej 6-hodinovej prehliadke mesta anjelov, a to bolo skvelé. Jednak náš sprievodca naozaj navštívil Bratislavu, poznal rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi, ale hlavne poznal Los Angeles ako svoje topánky. Osobne som tu bol asi piatykrát a dovtedy som si myslel, že je to nudné megamesto s pár zaujímavými zábavnými parkami. Ale teraz sme prešli miesta, kde býval Charlie Chaplin, kde hrali Led Zeppelin alebo spieval Frank Sinatra. Cítil som tú atmosféru slávnych ľudí ešte aj v lietadle späť do Londýna, hoci sú to už roky, čo tu vystupovali. Tu sa tých 70 dolárov za prehliadku naozaj oplatilo.
