Sociálne služby, platenie mobilom, prenájom miesta na cloude na automatickú zálohu fotiek a videí z mobilu, e-shopy, to všetko sa už stalo bežnou praxou aj na Slovensku. A s tým bývajú spojené aj isté problémy. Ľudia sú nepoučiteľne neopatrní, používajú rovnaké heslo na všetkých službách a nezmenili ho posledné tri roky.
A tak sa môže pokojne stať, že vám cez nejakú menej zodpovednú službu vaše heslo unikne a je to vonku. Keďže máte jedno heslo pre všetko, zrazu sa neviete dostať k vášmu kontu na Gmaile alebo na Facebooku a potom už pripustíte, že to heslo naozaj treba občas zmeniť. Viem, že je to jednoduché povedať, ale ťažšie sa nové heslo zapamätá a zmena hesla prináša jeho otravné nastavovanie na všetkých zariadeniach, ktoré práve používate. Viem, že na správu hesiel sú softvérové nástroje a sú super, ale aj tak je zmena hesla vec, ktorú treba urobiť.
Nedávno som zažil prienik do Facebooku. Bol som na predstavovaní nového vozňa 1. triedy vo Vrútkach a pripojil som sa na bezplatnú Wi-Fi, ktorá bola na tamojšej nákladnej stanici. Po polhodine od pripojenia sa ma známi začali pýtať, čo im to posielam za divný link na pripojenie údajne cez Google Duo. Samozrejme, bol to celkom iný link, len sa tak tváril ako na Google a bohviekam naozaj smeroval. Ako som kontrolou zistil, poslal som to tak 20 známym a skupinám, ktorým som potom hneď posielal správu, že to teda nie som ja a aby na ňu neklikali.
V podstate sa nič nestalo, ale prinútilo ma to zásadne si zmeniť heslo na Facebooku, a tak som to urobil aj na iných službách. Po tejto zmene to našťastie prestalo, v histórii som neskôr zistil, že som bol na Facebook pripojený z rovnakej Wi-Fi siete a na takmer rovnakej GPS pozícii celkovo z piatich zariadení. Pritom som mal so sebou v skutočnosti len notebook a smartfón.
Ako možno viete, na Slovensku som taká známejšia postavička spojená s technológiami, a to prináša isté výhody a tiež svoje negatíva. K výhodám patrí to, že mi niektoré nie celkom bežné veci naozaj prejdú, ľudia ma na ulici zdravia a sem tam aj pochvália moju prácu. Je to dobrý pocit. K nevýhodám patrí to, že v očiach viacerých som človek, ktorý asi všetkému rozumie, určite má na nich práve čas a vlastne horí nedočkavosťou hneď na mieste vyriešiť nejaký ich dlhodobý problém. Ideálne s poriadne starým telefónom s operačným systémom Android 5, kde je celé ovládanie úplne iné ako pri produktoch, ktoré reálne testujeme.
Chcelo by to digitálneho ombudsmana, Zdroj: TOUCHIT
A pri týchto pouličných opravách som zistil, že ľudia vám ochotne povedia všetky svoje heslá. Ak by som chcel, pokojne si môžem nastaviť sledovanie ich polohy, dostanem sa k ich pošte, jednoducho na čo si len spomeniem. Pri osobnom kontakte sú ľudia vo väčšine prípadov ochotní „zdieľať“ hocičo.
Uvedomil som si tiež, že ľudia podvedome hľadajú miesto, kde by sa mohli osobne obrátiť na Facebook, Google, Apple a pod. Pýtajú sa ma, kde sú „kamenné“ pobočky týchto firiem na Slovensku a chcú s nimi komunikovať zoči-voči a hlavne po slovensky. Predovšetkým starší ľudia, ktorí zabudli svoje heslo alebo im niekto ukradol identitu, nevedia prijať to, že niečo takéto veru neexistuje a majú postupovať komunikáciou v anglickom jazyku s niekým, koho nevidia a pri každom kontakte je to niekto úplne iný. Teda aby som bol presný, Google na Slovensku existuje, ale rieši trochu iné veci ako je podpora používateľov. Vysvetľujem im, že ak tak neurobia, často sa musia rozlúčiť so svojou digitálnou identitou a niekedy aj s peniazmi.
Keďže sa nevedia dovolať pomoci, čakajú odo mňa, že im otvorím cestu k Facebooku či Googlu a to, že im napr. bola vystavená faktúra za objednávku pamäťového priestoru kdesi v Amerike, dokážem ja nejakou kúzelnou paličkou hravo vyriešiť. Veru nie, neviem to urobiť a kto sleduje moju históriu, ten vie, že napr. pre Apple som skoro úplne posledný človek, pre ktorého by niečo nadštandardné urobili.
Sú ľudia, ktorým sa to cez mail vysvetliť nedá a keďže fyzická adresa našej redakcie nie je žiadnym tajomstvom, prídu za mnou osobne. Zažil som už viac takýchto návštev a viem, že ľudia sú naozaj rôzni. Niektorí sa v podstate chcú len porozprávať a aj keď som im nijako nepomohol, odchádzajú spokojní.
Ak to stretnutie netrvá dlho, som spokojný aj ja a s takouto mojou úlohou súhlasím. Potom sú však ľudia, ktorí prichádzajú vážne rozhorčení, lebo napr. reálne prišli o väčšie peniaze a v pozadí ich komunikácie cítim, že za túto stratu som ja, ako človek, ktorý dlhodobo robí v IT, istou časťou aj zodpovedný. Ešte som síce od nikoho nepočul, aby som otvoril peňaženku a peniaze hneď vrátil, ale aj to sa môže stať. A potom sú ľudia, ktorí chcú spolu so mnou vyriešiť nejaký celosvetový problém ako sú siete 5G, rozdelenie na bohaté a chudobné štáty, nespravodlivosť a pod.
Priznávam, že v rámci redakcie sme aspoň trochu pomohli napr. s prístupom k predchádzajúcej komunikácii človeka, ktorý sa vlastným rozhodnutím rozhodol odísť z tohto sveta a jeho rodičia chceli vedieť, prečo sa tak stalo. Áno, to bol prípad hodný zreteľa aj po ľudskej stránke a vtedy som aj použil niektoré moje novinárske kontakty. Ale nemôžeme to robiť vždy, predsa len sme magazín a portál a máme sa čo obracať hlavne v tejto snáď už postkoronovej dobe.
Preto aj názov tohto úvodníka o digitálnom ombudsmanovi, ktorý by mal podľa mňa mať na to zriadenú kanceláriu a jeho náplňou práce by bolo vypočuť si tieto príbehy a aj sa pokúsiť ich vyriešiť. V minulosti sme na Slovensku mali tzv. telekomunikačného obmudsmana, ale to je už len dávna minulosť. Navyše, stál za ním jeden z operátorov a nie štát.
Mali sme tiež digitálneho lídra, ale ten zase nemal v náplni práce komunikáciu s bežnými ľuďmi. Preto viem, že na Slovensku teraz nemáme osobu či inštitúciu, kam by sa mohol bežný človek obrátiť. Snáď je to len relácia Občan za dverami na RTVS, tá však často chodí po názory v oblasti IT práve ku nám. Premýšľam nad tým, že na niektorej tlačovej konferencii navrhnem novozriadenému Ministerstvu investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky, aby niečo takéto podporilo. Možno to vyjde.
