Rozčuľuje vás, že na vašich osobných dátach si mnoho mega firiem založilo svoje živobytie a princíp ich biznisu je zneužiť tieto informácie proti vám a ovplyvniť vás? Alebo ste k tomu už celkom apatický a na celú problematiku ste rezignovali? Zdá sa všetko stratené, alebo existuje ešte jedna čudesná cesta von? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Možno už aj vy patríte do tej obrovskej skupiny ľudí, ktorým neprestajné správy o bezpečnosti osobných dát a porušovaní súkromia začali liezť poriadne na nervy. Ide o známy psychologický efekt. Stav pozornosti a ostražitosti nemôže byť nekonečný. Výsledkom je emočné vyčerpanie a cynizmus.
Je to ako sedieť v kancelárií, do ktorej niekto vletí a povie – Vedľa v miestnosti horí. Najprv sa vystrašíte a pokúšate sa utiecť, ale všetci okolo vás sa tvária normálne a ďalej pokračujú v obvyklých činnostiach. Šéf od vás chce odovzdanie reportu, práca vám stojí. Najprv ste preto nervózny ale napokon sa púšťate opäť do práce. Čo ja viem… asi je to OK.
V reči emocionálneho prístupu v súvislosti s našou témou ide o jednoduchý sled udalostí. Starosti okolo ochrany súkromia v on-line svete sú pre vás čoraz vyčerpávajúcejšie a začínate byť z nich unavený. Objavuje sa repetícia informácií a tie ktoré sa neopakujú, začínajú byť príliš komplexné a vyžadujú si príliš veľkú časovú investíciu z vašej strany.
Výsledkom je prechod do cynizmu v troch štádiách.
- Problémy s ochranou on-line súkromia ma zaujímajú čoraz menej
- Už sa nepremýšľam toľko nad tým, čo nezdielať a zdieľať a u akej firmy/stránky/služby
- Začínam pochybovať o tom, že je táto problematika vôbec dôležitá
Pekne to popisuje v článku „Ako veľa je príliš veľa“, Susan Whitbournová, profesorka psychológie a mozgových vied na Univerzite v Massachusetts.
Snaha zadržať val je márna, vzdaj to, bude ti lepšie
Zarolujte si Facebookovým profilom seba alebo svojho známeho. Čo vidíte? Fotografie a videá z dovoleniek, zo súkromných bytov a domov, osobné fotky dospelých, detí i batoliat. Stretnutia, narodeniny, príjemné chvíle i starosti.
Dáta plynulo prechádzajú z triviálností ako obľúbených jedál a hudby, až po starosti v práci a nadávanie na kolegov a nadriadených. Nechýba vyjadrovanie politických a názorových preferencií, rozhorčenia, rozpravy o hádkach s partnerom, potomkoch a ich správaním či školskými výsledkami a ani návštevy doktorov.
Hranica neexistuje. Ľudia majú pri tom obvykle vnútorný pocit, že tieto informácie ukazujú svojim dôverným priateľom a známym. Ale to nie je pravda. Často krát to z dôvodu zoraďovacích algoritmov nevedomky ukazujú aj známym svojich známych, teda celkom cudzím ľudom, ktorým by osobne túto informáciu nikdy neposkytli. V on-line svete je to ale cítiť akosi inak – bezstarostnejšie.
Ak aj nastavíte všetky dáta na súkromné a neukazujete ich „nikomu“, jedna vec je vždy istá. Ukazujete ich firme, ktorá nemá iný účel, než tieto dáta prezerať, analyzovať a defacto použiť proti vám.
Fotky, zvyky, preferencie a takisto privátna komunikácia. Nielen všetka tá, ktorú ste poslali v komunikátoroch, ale aj tá, ktorú ste len začali písať, rozmysleli ste si to a bez odoslania ste políčko zmazali.
Prísun dát od vás nikdy nekončí a stále sa zväčšuje. A či sa vám to páči alebo nie, z Big Data je možné vyťažiť úžasné informácie, o ktorých sa vám možno ani nesnilo (podrobnejšie v článku Big Data: Keď je veľký naozaj veľký).
Aj keď si môžete teda povedať, že napríklad nejaký detektív, psychopat, či telefónny operátor vás predsa vždy mohol odpočúvať a sledovať, súčasnosť je od tohto zastaraného dojmu značne iná. Dáta z vašich sociálnych sietí sa odlišujú tým, že sú neustále a prakticky permanentne ukladané, analyzované a vy ich neprestajne aktualizujete, potvrdzujete a cibríte.
Myslím si, že je na čase aby sme si všetci uvedomili a pripustilo to, že do budúcnosti tento nepríjemný trend nebude možné zvrátiť. Ľudia budú zdieľať stále viac a viac a postupom času úplne všetko. Tieto masívne dáta budú vo vlastníctve malej hŕstky mimoriadne vplyvných firiem, ktoré lusknutím prstu budú môcť ovplyvňovať veľkú časť populácie a budú môcť aj poskytovať túto možnosť iným firmám, organizáciám a vládam.
Snažiť sa tomu brániť na vlastnú päsť, napríklad ignorovaním týchto služieb, bude čoraz ťažšie až napokon celkom nemožné. Napríklad už len z toho dôvodu, že sa stanú nevyhnutnou súčasťou pre komunikáciu s rôznymi firmami, inštitúciami či dokonca štátnymi zriadeniami (nech to znie akokoľvek absurdne). Ak ich nebude mať, stanete sa podozrivým. Okrem toho, čo neprezradíte na seba sami, môžu ľahko prezradiť zdieľaním členovia vašej rodiny a priatelia.
Už v súčasnosti je z tohto kolobehu pre mnohých ľudí veľmi ťažké vystúpiť von. Ak vy osobne mechanizmy sociálnych sietí ignorujete už dlhé roky a ste na ich neprítomnosť zvyknutý, máte vy aj vaše okolie vytvorené fungujúce súkolia, ktoré zaručia fungovanie aj bez nich.
Ak sa ale naopak mechanizmy sociálnych sietí stali už plnou súčasťou vášho života, odstrihnutie od nich je pre mnohých už nepredstaviteľné, pretože to obvykle znamená odstrihnutie od sveta. V prípade problémov a potenciálneho „požiaru“ v súvislosti so zneužitím sa tak väčšina ľudí len namosúri, zanadáva si, ale napokon len zakníše plecami a prispôsobia sa.
V tejto súvislosti si vždy spomeniem na peknú scénu z doku-fikcie Český sen, v rámci ktorého študenti Filmovej a televíznej fakulty vytvorili reklamné šoty na nový hypermarket, ktorý mal byť onedlho otvorený s fantastickými cenami a zľavami.
Pri jeho otvorení sa zhromaždilo tisíce ľudí, ktorí po prestrihnutí slávnostnej pásky napokon dokráčali/dobehli k jeho dverám, kde zistili, že ide o len jednu falošnú stenu z papundeklu, za ktorou je lúka. V jednom momente k nemu po dlhej chôdzi prichádza starý pán s nákupnou taškou, smutne sa za celú filmovú kulisu falošného hypermarketu pozrie a ticho pomedzi zuby rezignovane precedí: „To sú ku**y“. Otočí sa pritom a podopierajúc sa o svoju paličku odkráča preč.
Rezignovanie a apatia je v súvislosti so sociálnymi sieťami a ochranou súkromia značne prirodzená. Ak si ľudia uvedomia, že niekto ich súkromie a internetové aktivity ryžuje ako zlato a bohatne na tom, možno ich to nahnevá, ale protislužba je skrátka priveľká.
Je to ako oznámenie o zvýšenie daní, s ktorým obyčajný človek nič robiť nezmôže. Dá sa mu len mierne zakrútiť hlavou, miknúť plecami, zanadávať si a zmieriť sa. Situácia je skrátka taká aká je a hotovo.
Ako sa Mozilla snaží oddeliť Facebook do vlastného piesočku
V septembri minulého roku vydala Mozilla nové rozšírenie pre svoj prehliadač Firefox, nazvané Multi-Account Containers. Ide o zaujímavý mechanizmus, ktorého účelom je oddeľovať jednotlivé on-line identity vášho života od seba.
Ide v základe o nadstavenie konceptu privátnych tabov, ktoré dostávajú namiesto dočasnosti svoj život a fungujú ako samostatné entity (kontajnery). Používateľ tak môže odstrániť nutnosť spúšťania dvoch odlišných internetových prehliadačov.
Môžete si napríklad rozdeliť taby na osobné a súkromné, pričom tie vzájomne medzi sebou nebudú zdieľať dáta v podobe cookies ani ničoho iného. Môžete tak byť na jednom tabe prihlásený do svojho súkromného Google účtu (pre Gmail či Youtube) a na druhom do svojho pracovného Google účtu zároveň, ktorý používate na Google Docs či takisto Gmail.
Zaujímavým dôsledkom je možnosť separovať sociálne siete a čiastočne im zabraňovať v sledovaní pohybu internetom a spájaní dát s účtom. Ak si totiž určíte na sociálne siete výhradne jeden kontajner, v iných, ktoré používate na prehliadanie ostatných stránok, ste do danej sociálnej siete nikdy nemuseli byť prihlásený.
Pravdaže, nie každý človek takýto mechanizmus potrebuje. Za osem mesiacov si tento doplnok nainštalovalo vo Firefoxe 132 761 ľudí. Mozilla si však uvedomila, že druhý spomenutý princíp môže byť veľmi lákavý pre tých, ktorí príliš nesúhlasia s veľkým trackovaním ich pohybu po internete v súvislosti s najväčšou sociálnou sieťou na svete.
V marci tak vydala jednoduchšiu a cielenejšiu alternatívu tohto mechanizmu, nazvanú ako Facebook Container. Tento doplnok nie je určený na triedenie izolovaných tabov používateľom, ale čisto na izolovanie jediného druhu tabu a to celkom automaticky.
Ako už názov napovedá, Facebook Container izoluje Facebook (jeho taby dostávajú modrú čiaru pod svojim uchom), pričom sú od zvyšku tabov prehliadača oddelené tak, ako keby ste ich spúšťali v separátnom prehliadači. Do tejto samostatnej komory pri tom umiestňuje aj iné služby, ktoré prevádzkuje táto firma, pričom ide o Instagram a Facebook Messenger.
Navyše, mechanizmus neprestajne odstraňuje akékoľvek cookies od Facebooku na neizolovaných kontajneroch a to pri každom reštarte prehliadača. Odstraňuje tak potenciálne trackovacie mechanizmy vášho „neprihláseného“ režimu. Celá existencia Facebooku sa tak odohráva len v danom piesočku.
V súčasnosti už od vydania tohto doplnku ubehol mesiac a za túto dobu si ho nainštalovalo 205 764 ľudí. To je skoro dvojnásobok toho, koľko si nainštalovalo doplnok, z ktorého pôvodne vychádza. Vzhľadom na to, že muselo ísť o vedomý akt tento počet nie je málo. Najmä ak vezmeme do úvahy, že drvivá väčšina používateľov tohto prehliadača sa o tomto doplnku nedozvedela. Na druhú stranu, v porovnaní s tým, aký počet používateľov by ho mal aktivovaný, keby Mozilla tento mechanizmus do prehliadača integrovala v základe, je to číslo malé.
Záchranný mechanizmus typu Garbage IN / Garbage OUT
Aj keď snaha zabrániť úniku a hromadeniu dát je v základe zrejme nemožná, existuje ešte jeden princíp, ktorý je možné použiť. Namiesto márnej snahy neutíchajúci tok súkromných dát zamedziť a zastaviť ho, ho naopak ešte zvýšime a posilníme.
Tento protitlak pri tom nevyvoláme ozajstnými cennými dátami o sebe, ale ekvivalentnými falošnými. Inak povedané, pokúsime sa zberačov zavaliť takým množstvom odpadu, v ktorom sa nikto nevyzná. Nie preto že ho bude veľa, ale preto, že v ňom bude celkom všetko, takže bude nemožné rozpoznať to, čo je realita a čo šum.
Potenciálny generátor dátových smetí, či inak povedané aj generátor dátového odpadu alebo generátor šumu, by teoreticky mohol vytvárať a prevádzkovať desiatky, či stovky sociálnych účtov na jedného používateľa a na výstupe ich dáta mixovať.
Obsah by pri tom mohol byť generovaný ako variácia reálneho obsahu. Teda reálny (alebo nereálny) účet urobí jednu vec, iný účet automaticky vykoná opozičnú vec. Kým reálny účet môže byť zaradený v sieti reálnych priateľov, falošné tieňové môžu byť súčasťou siete iných tieňových používateľov, s ktorými bude komunikovať.
Možno si teraz poviete, že čo je to za nezmysel. Veď no a čo, že bude existovať 10 či viac mojich účtov. Veď jeden bude vždy pravý a práve s tým budem pracovať a tam pocítim, že moje dáta sú zneužívané proti mne.
To je pravda, lenže ako dlho. Ak dnes marketéri či organizácie, snažiace sa ovplyvniť používateľov cielia na určité skupiny ľudí, predpokladajú, že tieto skupiny sú reálne. Ako sa ale k takémuto ovplyvňovaniu budú stavať, ak si budú vedomí toho, že reálnych je len jedna desatina, stotina či tisícina účtov?
Big data už nie sú zlatým dolom, ak je drvivá väčšina dát nereálna, vyprodukovaná ako opozičný alebo mierne pozmenený obraz čiastkovej reality. Sila takéhoto prieskumu sa rýchlo stráca, až sa napokon mení na krásne zaguľatenú nulu.
Asi teraz chcete poukázať na to, že firmy ako Facebook budú vždy falošné účty vyraďovať a mazať. To sa predsa deje aj teraz, pretože falošné účty sú mimoriadne účinný nástroj na falošný marketing i záškodnícke činnosti. Lenže detekcia takýchto účtov je nekonečný boj.
Dnes je bezpochyby obrovské množstvo účtov na Facebooku falošných a ich rast bude pokračovať s tým, ako sa nástroje na ich vytváranie budú stávať stále lepšie a lepšie. A výrazný zlom do tohto procesu prinesie zásah stále lepšej umelej inteligencie.
Tak ako je možné UI trénovať na zistenie falošných účtov, tak je možné UI trénovať na prekonanie inej UI v súvislosti s ich vytváraním. A uvedomte si prosím, že výsledok tohto zápasu je vopred daný. Existuje určitý moment, kedy budú generované účty a ich aktivita objektívne na nerozpoznanie od reálnych.
V tomto momente už je dobojované, pretože už nemáte kam detekčný systém falošných účtov zlepšiť. Je nemožné detegovať falzifikát, ktorý je identický s originálom vo všetkých ohľadoch. Toto je skrátka neoddiskutovateľné. Skonštruovať falzifikát totožný s originálom je skrátka fyzicky možné. Neomylný detektor falzifikátov skonštruovať možné nie je.
A ako náhle začne byť detekčný mechanizmus až príliš omylný (a bude vyradzovať často reálne účty), začne byť nepoužiteľný.
Behom nasledujúcich 5 či 10 rokov sa takéto nástroje môžu postupne začať rozširovať podobne, ako sa dnes rozširujú blokovače reklamy. Pri tisícoch či stovkách tisícov používateľov to nebude nič znamenať. Ako náhle však začnú rásť tieto čísla na desiatky či stovky miliónov, ako je to práve v prípade reklamy, trh sa bude musieť začať meniť. Tak ako sa to dnes už začína diať v reklame, viď. článok Internetovú reklamu čaká nevyhnutná zmena.
Si bot alebo človek?
V nasledujúcich dekádach, kedy sa generátory falošného sociálneho obsahu stanú nedetekovateľné, budú môcť mnohonásobne presiahnuť počet reálnych ľudí. V štatistikách Facebooku asi nebude priveľmi dobre vyzerať, že v 10 miliardovej populácii existuje 150 miliárd aktívnych účtov.
Táto éra prinesie novy typ digitálneho rozčarovania a sociálneho odosobnenia. Bude totiž prakticky nemožné zistiť, či nejaký účet patrí botovi alebo reálnemu človeku. Jedinec, ktorý sa nechtiac chytí do ich pasce sa pri tom môže ocitnúť uprostred digitálnej repliky filmu The Truman Show, v ktorej bude obkolesenými nereálnymi osobami, snažiacimi sa ho ovlyvniť.
Ale to už je tak trochu iný príbeh, na ktorý sa môže tešiť nasledujúca generácia.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
