Zrejme žiadnemu nadšencovi do technológií v posledných mesiacoch neunikla búrka, ktorú rozpútala americká administratíva smerom k Číne. Ide o veľmi zaujímavú situáciu, ktorá citeľne vplýva aj na slovenských zákazníkov a jej hlboké dôsledky o niekoľko rokov pocíti celý svet. Tieto udalosti sú síce dnes pre Čínu z krátkodobého hľadiska veľmi nepríjemné, avšak z dlhodobého hľadiska budú pre ňu paradoxne naopak prospešné. Prečo?
Posledné mesiace sú ako na hojdačke. Oheň a síra, ktoré chrlí súčasná americká administratíva v rámci obchodnej vojny s Čínou, má akúsi zvláštnu podobu. Chvíľu sú niektoré veci zakázané, o pár týždňov neskôr povolené. Jeden týždeň je nejaká firma skoro až odstrihnutá od sveta, na ďalší týždeň už je zas všetko vyriešené a obnovené do „pôvodného“ stavu.
Verejnosť tento problém v posledných mesiacoch vníma hlavne v súvislosti s firmou Huawei. Problém sa sprvu týkal len jej telekomunikačného vybavenia pre firemných zákazníkov, ale počas mája sa rozšíril aj do omnoho citeľnejšej podoby (z pohľadu bežnej verejnosti) v súvislosti s kľúčovým hardvérom a softvérom pre smartfóny a tablety. Huawei v tej dobe prišiel o možnosť nakupovať potrebné americké čipy a takisto aj o možnosť využívania systému Android od Googlu, avšak na prelome júna a júla sa táto situácia znovu nečakane otočila a Huawei tieto práva zas získal späť.
Aj keď v súčasnosti Huawei na seba strháva prakticky všetku pozornosť, celá situácia vôbec nie je nová a ani ojedinelá a v rámci kľúčových technológií prebieha takéto uvaľovanie embarga či silných taríf už niekoľko rokov. Následkom týchto udalostí pritom dochádza k obrovským zmenám a takisto veľmi zaujímavému vývoju v rámci trhu procesorov, pamäťových čipov či displejov. Obrovské zmeny nastávajú takisto v rámci budovania superpočítačov, telekomunikačného vybavenia a najnovšie aj práve v rámci smartfónov, tabletov a mobilných technológií všeobecne.
Centrála firmy Huawei /Foto: Roman Babakin/
Je pritom veľmi zaujímavé, že momentálny výsledok týchto roztržiek (či sa v niečom opraty povolia alebo dočasne utiahnu) nie je až taký podstatný, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tieto udalosti totiž uviedli do pohybu veci, ktoré sa už nezastavia a ktoré výrazne zmenia situáciu na technologickom poli v nasledujúcich rokoch.
ŠPIČKOVÉ TELEKOMUNIKAČNÉ VYBAVENIE A 5G DOMINANCIA
Telekomunikačné vybavenie patrí v rámci tejto problematiky k veľmi dôležitým bojiskám. Tak ako v iných odvetviach, aj tu došlo postupom času k veľkej konsolidácii trhu a na technologickom vrchole je už len hŕstka firiem. Aj keď chrbticové telekomunikačné vybavenie nakupuje obrovské množstvo spoločností, samotný hardvér a kľúčové štruktúry dnes pochádzajú prakticky len od štyroch firiem. Ide o švédsky Ericsson, fínsku Nokiu a čínske spoločnosti Huawei a ZTE. Tieto firmy dnes zaberajú 2/3 celého trhu a s nástupom 5G sietí sa ich záber ešte viac rozšíri.
Aktuálny stav je problematický hlavne pre USA, ktoré sa z dôvodu obáv o efektívnu špionáž zo strany Číny snažia veľkým politickým tlakom zo všetkých síl zabrániť tomu, aby Huawei a ZTE budovali telekomunikačné štruktúry mobilnej siete piatej generácie (5G) na jej území a takisto v EÚ. Obavy sú to oprávnené. Aj keď nie sú verejne známe žiadne prípady, keď dvaja veľkí čínski poskytovatelia tohto vybavenia nejako nekalo so svojou vládou spolupracovali, problémom je, že do budúcnosti to nijako nemôžu zaručiť.
V minulom vydaní nášho magazínu sme sa v článku Ako štáty presmerovávajú dátový tok internetu podrobne venovali príbuznej problematike a ukázali sme prípady, pri ktorých najväčší čínsky telekomunikačný operátor (China Telecom) na príkaz čínskej vlády presmerováva internetovú komunikáciu z rôznych štátov sveta cez svoje domáce štruktúry. Kompletným odpočúvaním cudzokrajnej komunikácie boli v minulosti známe hlavne USA, ktoré prinútili takto spolupracovať svojho domáceho operátora AT&T, pričom sa NSA a iné organizácie priamo napojili na jeho chrbticovú optickú kabeláž.
Tieto prípady ukazujú, že obavy o špionáž v súvislosti s budovaním nových generácií telekomunikačných sietí nie sú bezdôvodné. Ubezpečovania čínskych firiem, že v tejto súvislosti nič nehrozí, nemajú prakticky žiadnu hodnotu. Vlády konkrétnych štátov môžu na domáce spoločnosti vytvoriť obrovský tlak a vzhľadom na to, že k tomu v minulosti úspešne dochádzalo (a zrejme aj dnes dochádza) u firiem z USA, takmer určite k tomu dochádza alebo bude dochádzať aj u tých čínskych. Z dôvodu absolútnej moci jedinej strany pritom môže byť tento tlak prakticky neobmedzený.
Aj keď americká vláda v rámci diplomatických a iných štruktúr v poslednom roku silno tlačí na európskych spojencov, aby nepoužívali čínske vybavenie vo svojich budúcich telekomunikačných štruktúrach, tento tlak nedopadá na úrodnú pôdu tak účinne ako v minulosti. Nepochybne za to môže zmenšenie amerického vplyvu vďaka nedbanlivému a ľahostajnému prístupu súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorého bezohľadné akcie a komentáre smerom k NATO a EÚ výrazne zmenšili európsku ochotu hrať USA do noty.
Donald Trump v priebehu jari hlasno vyzval americké spoločnosti, aby sa postavili na nohy a ponúkli budúcu generáciu vysokorýchlostnej bezdrôtovej siete v podobe 5G vlastnými silami. Problémom pravdaže je, že prakticky žiadny americký výrobca dnes už nevyrába telekomunikačný hardvér na potrebnej úrovni.
Najväčší americkí telekomunikační operátori (ako napr. Verizon či Sprint) sa musia pri budovaní amerických sietí spoliehať na hardvér neamerických firiem v podobe Ericssonu, Nokie, Huawei a ZTE. Aj keď veľké americké firmy vyrábajúce telekomunikačné vybavenie (napr. Cisco) majú rozsiahlu ponuku produktov v podobe routerov, switchov a iného vybavenia, bezdrôtové systémy v rámci telekomunikačných veží, na ktoré sa pripájajú smartfóny a iné zariadenia, sú už dnes mimo ich záberu. V rámci 5G sa prakticky počíta so stonásobným zrýchlením dátovej priepustnosti oproti 4G a ako sa pre Washington Post vyjadrila Sandra Riviera, viceprezidentka Intelu, v rámci USA skrátka neexistuje firma, ktorá by tieto riešenia dnes dokázala vybudovať.
K tomuto vývoju došlo v priebehu posledných troch dekád, počas ktorých americké firmy ako napr. Motorola a Lucent nezvládli udržať krok s Nokiou a Ericssonom. Jedným z kľúčových dôvodov, prečo európske firmy dokázali zvíťaziť bolo to, že európsky trh sa na začiatku šírenia mobilných sietí dohodol na spoločných bezdrôtových telekomunikačných štandardoch (GSM).
V rámci USA došlo naopak ku klasickému konkurenčnému boju, pri ktorom mnohé kľúčové chrbticové systémy neboli vzájomne kompatibilné (čo spôsobilo problémy aj u zákazníkov, ktorí v minulosti nemohli prejsť od jedného operátora k druhému bez výmeny telefónu). Americký prístup viedol k tomu, že jeho výrobcovia telekomunikačného hardvéru nemohli vybavenie vyrábať v takých objemoch ako európske firmy, čo postupom času viedlo k ich úpadku, ktorý bol následne umocnený tým, že európsky GSM štandard sa nakoniec kompletne presadil.
Vďaka tomu sú dnes Nokia a Ericsson najväčšími poskytovateľmi bezdrôtového chrbticového telekomunikačného vybavenia v rámci USA. V rámci celého sveta im však patrí len druhá a tretia priečka, nakoľko ich v posledných rokoch dravo predstihol Huawei, ktorý sa predral do pozície svetovej jednotky. Ten spolu so ZTE mohol ťažiť z veľkého domáceho podhubia, podobne ako európske firmy. Rozdiel počas dekád pritom narástol enormne. Kým Nokia a Ericsson dnes zaberá 17 a 13 % trhu predajcov kľúčového telekomunikačného vybavenia, Huaweiu patrí 29 % podiel. Prakticky toľko, ako majú jeho dvaja najväčší konkurenti dohromady.
Telekomunikačná výbava v rámci piatej generácie mobilných sietí je novým bojiskom /Public Domain/
Tento prerod bol historicky nesmierne zaujímavý. Keď na začiatku 21. storočia Huawei začal predávať svoje telekomunikačné vybavenie globálne, u mnohých amerických výrobcov a operátorov bol terčom posmechu. V tej dobe bola Čína spätá s myšlienkou lacnej pracovnej sily a z hľadiska elektroniky vnímaná len ako otrocká fabrika pre nadradené produkty iných štátov. Ak niečo čínske firmy vyrobili samy, bola to len nepodarená (a často nelegálna) kópia lepšieho západného produktu. Nie je až takým prekvapením, že idea toho, že čínske firmy v oblasti telekomunikačného vybavenia budú nejako významne konkurovať na západných trhoch, bola pre mnohé americké (ale aj európske spoločnosti) absurdná.
Aj napriek pôvodnej reputácii lacných napodobenín sa však Huawei nedal odradiť. Na trhu sa pomaly, ale isto začal na začiatku 21. storočia presadzovať, pričom začal byť rýchlo spájaný nielen s príjemnými cenami, ale aj veľmi spoľahlivými produktmi a starostlivým plnením požiadaviek zákazníkov. S postupným rozširovaním predajov a zvyšovaním komerčnej sily čoraz viac investoval do výskumu a vývoja a po vstupe do nasledujúcej dekády bol už na západe jasne rozpoznávaný ako výrobca, ktorého telekomunikačné vybavenie je nielenže na úrovni európskych firiem Ericsson a Nokia, ale v mnohých prípadoch začína kvalitou aj dominovať, čo sa do roku 2019 prevtelilo do suverénneho trhového podielu.
POĽOVAČKA NA ČÍNSKEHO DRAKA NA SMARTFÓNOVOM TRHU
Huawei aj napriek aktívnym americkým rozvratným snahám skončil minulý rok s tržbami 107 miliárd dolárov. To bolo o 20 % viac ako v roku 2017, pričom čistý zisk dokonca narástol o 25 % (na 8,8 miliardy). I keď používatelia na Slovensku či inde vo svete nepochybne zaregistrovali, že roztržka s USA existuje, po ubezpečení, že sa týka iba firemného telekomunikačného vybavenia a nie bežných používateľských produktov v podobe smartfónov, tabletov či smarthodiniek, všetko zostalo pri starom. V prvom štvrťroku 2019 tak Huawei opäť hlásil masívne zlepšenie predajov o 39 %, a to aj bez svojej novej vlajkovej lode, ktorá bola uvedená na trh až na samom konci kvartálu (26. marca).
To, ako efektívne a náhle sa Huawei dokázal v posledných rokoch presadiť na smartfónovom trhu je ohromujúce. Na začiatku tejto dekády, keď ešte trh smartfónov raketovo rástol, sa nezmestil ani do prvej päťky výrobcov a bežne so svojimi nie príliš úspešnými zariadeniami končil v predajoch za firmami ako HTC, LG, ZTE či Lenovo. Trhu pritom jasne a dlhodobo kraľovali Samsung a Apple, ktorým všetci len ticho závideli. Pár miliónov kusov predaných smartfónov Huaweiu ročne sa však následne začalo veľmi rýchlo meniť.
Firma pútala pozornosť čoraz zaujímavejšími zaradeniami za príjemné ceny, ktoré dobiehali konkurenciu na všetkých frontoch. Postupne sa jeho smartfóny stali reprezentantom dobrého pomeru cena/výkon a kvalitného hardvéru, pričom v posledných dvoch rokoch začali trhu dominovať aj v rámci mimoriadne dôležitej kvality fotoaparátu (Huawei pri ňom spolupracuje s nemeckou firmou Leica, ktorá je už viac ako storočie známa svojimi špičkovými optickými sústavami).
Ako môžete na grafe vidieť, od roku 2013 rastú predaje Huawei smartfónov naozaj veľmi výrazne, pričom zaujímavý je hlavne stav po roku 2015. Práve v tomto roku totiž smartfónový trh dosiahol svoj vrchol a po ôsmich rokoch masívneho rastu sa zastavil na 1,4 miliarde predaných kusov. Od tej doby každoročne stagnuje, respektíve o nejaké to percento klesá (1,47 miliardy predaných kusov v roku 2016, 1,46 miliardy v roku 2017 a 1,40 v roku 2018). Kým rast dlhodobo vedúcej smartfónovej dvojice sa v rámci tejto udalosti zastavil, Huawei naopak v raste pokračoval a tempo v roku 2018 dokonca vystupňoval.
Vďaka tomu po prvýkrát dosiahol až na celoročné predaje Apple, čo by bolo ešte pred pár rokmi niečo celkom neslýchané. V rámci roku 2019 sa teda právom očakávalo, že Huawei nielenže celoročné predaje Apple výrazne prerazí, ale priblíži sa aj na dostrel Samsungu. Pri nasadenom tempe by ho dokonca mohol v roku 2020 alebo 2021 aj predbehnúť, čím by sa stal najväčším predajcom smartfónov na svete.
Slovíčko „očakávalo“ namiesto „očakáva“ je na mieste. V máji došla roztržka medzi USA a Čínou do toho najhoršieho možného stavu. Pôvodnú situáciu, v rámci ktorej sa USA „len“ snažili kompletne potlačiť telekomunikačné inštalácie Huawei, nahradil kompletný zákaz obchodovania. Spoločnosť bola osočená z toho, že spolupracuje s čínskou vládou a podkopáva americké medzinárodné záujmy, pokúša sa kradnúť obchodné tajomstvá, bráni vyšetrovaniu a porušuje ekonomické sankcie uvalené na Irán. Z týchto a ďalších dôvodov 15. mája tohto roku americký prezident podpísal výkonné nariadenie, ktoré efektívne zakázalo všetkým americkým firmám s Huawei spolupracovať z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti.
Obchodný kontakt s Huawei sa stal v USA nezákonný. Všetky americké firmy boli okamžite povinné prerušiť s ním akékoľvek nákupy a predaje a takisto vytváranie licenčné dohôd. Obeťou teda boli nevyhnutne aj oni. V roku 2018 Huawei nakupoval externe komponenty za 70 miliárd dolárov, pričom 11 miliárd z tohto objemu putovalo k americkým firmám ako Qualcomm, Broadcom, Intel či Micron, ktoré takýmto krokom o tieto zákazky prišli. Huawei od nich nakupuje predovšetkým procesory, sieťové moduly, čipové súpravy či pamäte, ktoré následne osádza do svojich zariadení.
Z hľadiska Huaweiu a jeho smartfónov táto konkrétna strata nepredstavovala neriešiteľný problém, nakoľko obdobné čipy vyrábajú aj iné, predovšetkým juhokórejské, japonské a taiwanské firmy. Všetko je len vecou konkrétnych dohôd a trhového podielu (americké firmy skrátka boli využívané z dôvodu, že v dobe uzatvárania zmlúv mali výhodnejšiu ponuku pre Huawei). Hardvérový ban tak bol len finančným a časovým problémom, pretože rezervovať zo dňa na deň miliónové dodávky konkrétnych čipov nie je možné. Našťastie, Huawei bol na to pripravený a podľa vlastných vyjadrení sa počas posledných šiestich mesiacov predzásobil hardvérom na rok dopredu (varovaním mu bol ban, ktorý uvalili USA v minulom roku na ZTE), čím si vytvoril bezpečné okno na zrealizovanie objednávok u iných neamerických výrobcov.
Prípadná nedostupnosť Androidu by pre Huawei smartfóny bola masívnym problémom /Foto: Diego Azubel/
Omnoho väčším problémom bol softvér. Google je americká firma, od ktorej si Huawei kupuje licenciu na Android. Keďže Google bol okamžite povinný ukončiť obchodný kontakt, de facto tak Huawei odstrihol od tohto operačného systému, k čomu reálne došlo 19. mája. Inštalácie na existujúcich zariadeniach pravdaže nijako postihnuté neboli a ich používatelia si teda nevšimli žiadnu zmenu. Google však už nemohol Huawei predať nové licencie na tie budúce a takisto ani nemohol distribuovať nové verzie OS na tie stávajúce, vrátane bezpečnostných aktualizácií, čo vyvolalo u neho značne negatívne reakcie.
O deň neskôr, 20. mája, udelilo americké ministerstvo obchodu Huaweiu v tejto súvislosti dočasnú, trojmesačnú výnimku, v rámci ktorej boli tieto obmedzenia zdvihnuté (len pre existujúce zariadenia), aby sa obe strany mohli na celé ukončenie spolupráce lepšie pripraviť. Celá situácia bola totožná aj pre Microsoft, ktorý predáva Huaweiu licencie na Windows pre notebooky MateBook. Vzhľadom na obrovský rozdiel v objeme predajov však pochopiteľne viac pozornosti pútali smartfóny a Android.
Problém ktorý Huaweiu vznikol v súvislosti s Androidom bol masívny. Aj keď základný systém má otvorený zdrojový kód a je voľne dostupný komukoľvek (tzv. Android Open Source Project), Google ho následne značne upravuje a integruje do neho svoje služby a aplikácie v podobe vyhľadávania, máp, YouTube či Gmailu. Tým najdôležitejším prvkom je obchod Play a jeho obrovský ekosystém aplikácií, bez ktorého Android skrátka nie je Androidom. Samotné služby Googlu v Číne nie sú dominantné a prakticky ani prítomné (miestni obyvatelia využívajú jeho domáce alternatívy), avšak používatelia v iných častiach sveta sa bez nich nezaobídu a ich absenciu by skrátka neprehltli. Neistota o budúcnosť na zákazníkov nepôsobí dobre a z tohto dôvodu výkonný riaditeľ Huaweiu 18. júna odhadol, že firme v dôsledku celej situácie poklesnú v tomto roku tržby o 30 miliárd dolárov.
Situácia sa podstatne zlepšila 29. júna, kedy sa Donald Trump stretol s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom na mítingu G20 v japonskej Osake, po ktorom výrazne otočil a prisľúbil uvoľnenie zákazu. Podľa aktuálne zmenenej situácie Huawei môže znovu obchodovať s americkými firmami prakticky bez obmedzení, pokiaľ to neohrozí bezpečnosť USA. To je paradoxné práve v tom, že v predošlom americkom postoji prakticky akékoľvek obchodovanie túto bezpečnosť údajne narúšalo. Nevedno, čo sa zmenilo.
Každopádne zmena v priebehu prvého júlového týždňa do platnosti ešte nevošla, nakoľko Huawei stále svietil na čiernej listine amerického ministerstva obchodu. V tejto súvislosti sa hodí upozorniť na vyjadrenie japonských vládnych predstaviteľov, ktorí na mítingu prekvapene sledovali, ako Donald Trump kritizuje bezpečnostný pakt medzi USA a Japonskom, ktorý je v platnosti už viac ako pol storočia, aby sa napokon vyjadrili, že Trump má často „rôzne postrehy o prakticky čomkoľvek, pričom dané názory obvykle nie sú oficiálne zdieľané americkou vládou“.
Aj keď môžeme v aktuálnom stave veci očakávať, že Huawei sa so svojimi smartfónmi vrátil späť do pomerov pred celým „politickým výbuchom“, nie je to zabetónovaný stav. Súčasná situácia, pri ktorej americký prezident mení svoju pozíciu zo dňa na deň, pričom si často protirečí, niekedy aj v dvoch po sebe idúcich vetách, vyvoláva politicky a ekonomicky veľmi nehostinné a nestabilné prostredie.
/Foto: prescott09/
To čo môžeme naopak brať so železnou istotou, bude reakcia Huawei, ktorý sa v budúcich rokoch začne hardvérovým nákupom v USA čoraz viac vyhýbať a bude dávať prednosť ich kórejskej, japonskej a neskôr aj čínskej konkurencii. Čoraz viac čipov si firma vyrába aj sama (ARM licencia), prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti HiSilicon (smartfónové procesory Kirin, sieťové čipy Balong a akcelerátory umelej inteligencie Ascend). Za posledný rok pritom objem jej výroby raketovo rastie a z 25. priečky medzi celosvetovo najväčšími výrobcami polovodičov sa vyhupla na 14. pozíciu (1,75 miliardy vyrobených čipov v prvom štvrťroku roku 2019, oproti 1,24 miliarde v prvom štvrťroku 2018).
Druhou istotou bude androidová poistka. V súčasnosti veľký počet Huawei vývojárov pracuje na vlastnom Androide (postavenom na Android Open Source Projekte), ktorý firma nazvala ako HongMeng, respektíve Huawei Ark pre západný trh. Jeho vývoj beží v pozadí už niekoľko rokov, avšak súčasný stav ho masívne urýchlil. Huawei začal behom júna testovať jeho nasadenie na jednom milióne domácich zariadení (neuviedol však, o aké zariadenia išlo). Aj keď výsledný alternatívny Android má byť kompatibilný so súčasnými androidovými aplikáciami, vytvárať vlastný aplikačný obchod (alternatívu ku Google Play) nie je jednoduchá úloha.
Závisí totiž nielen od firmy ako takej, ale aj od ochoty samotných vývojárov. Jediným existujúcim obdobným projektom tohto typu je Fire OS od Amazonu (takisto vychádza z Android Open Source Project), ktorý ako-tak prežíva hlavne vďaka nízkej cene používaných tabletov. Ten si ale v tejto súvislosti netreba brať ako príklad.
Huawei je jedna z mála firiem, ktorá si životaschopný „fork“ (vlastné odvetvenie Androidu, podobne ako má Google) môže dovoliť. Nejde len o to, že má dostatok financií a zruba 80 000 softvérových vývojárov. Z tohto hľadiska si „fork“ Androidu môže dovoliť aj Microsoft či Samsung (obaja sa o to snažili). Lenže Huawei má ešte dve dôležité ingrediencie navyše. Obrovský trhový podiel v rámci smartfónov (čo spĺňal aj Samsung) a takisto obrovský domáci trh, kde môže jeho spustenie realizovať len s malým odmietavým postojom (čo Samsung rozhodne v Kórei či inde na svete nemal).
Tento „plán B“ je v súčasnosti v pohybe a čiastočné zlepšenie situácie medzi USA a Čínou ho nepozastavuje. Huawei vie, že je v tejto oblasti zraniteľný a urobí všetko preto, aby zraniteľný byť prestal. Nerealizovanie a odklon od tohto projektu možno čakať iba v prípade obrovského oteplenia vzťahov (čomu môže pomôcť napríklad to, ak by Donald Trump nebol budúci rok zvolený do druhého prezidentského obdobia).
Úspešného „forku“ Androidu sa značne bojí samotný Google, ktorý počas júna začal apelovať na americkú vládu, aby softvér zo zákazu obchodovania s Huawei vyňal. Poukazoval pritom na obavy o bezpečnosť, pretože podľa neho by alternatívny Android Ark od Huawei nebol natoľko bezpečný, ako ten jeho, čím by došlo k ohrozeniu používateľov.
Hlavným dôvodom ale dozaista je, že Google s Androidom dnes zaberá 86 % trhového podielu smartfónov, pričom zvyšných 14 % patrí iOS od Apple. Ak by Huawei začal používať svoju verziu Androidu na domácom trhu, kde predáva polovicu svojich smartfónov (zhruba 110 miliónov kusov ročne), pomerne rýchlo by ho mohol dostať do stavu, ktorý by bol vhodný aj pre západný trh (a jeho zvyšných 100 miliónov predaných smartfónov ročne). Spoločne s Apple smartfónmi by tak šlo dohromady o 420 miliónov zariadení, čím by sa z 1,4-miliardového trhu Googlu uzavrela skoro celá tretina. Ak by následne začali systému Huawei dávať kvôli obavám prednosť aj iné čínske firmy, ako napríklad Xiaomi či Oppo, bolo by to pre súčasnú softvérovú dominanciu Googlu skutočnou hrozbou.
AKO PREBUDIŤ SPIACEHO POLOVODIČOVÉHO OBRA
Opakované a dlhodobé obmedzovanie dodávok západných technológií do Číny, predovšetkým v podobe procesorov a iných čipov, nevyhnutne vedie k extrémnej motivácii tejto krajiny v budovaní domácich ekvivalentov. Túžba znížiť závislosť od západného hardvéru a softvéru je s každým zákazom a obmedzením čoraz väčšia. Raketový rast ekonomiky, ktorý Čína zažíva v posledných dvoch dekádach, pritom viedol k obrovským investíciám do rozvoja miestneho polovodičového priemyslu, zlepšeniu vzdelávania, podpore vedy a technológií.
Jednou z oblastí, kde je tento obrovský skokový nárast vidieť, je odvetvie superpočítačov, teda masívnych paralelných počítačových systémov, zložených z tisícok procesorov a grafických čipov. Ide o extrémne drahé stroje za desiatky až stovky miliónov dolárov, patriace najrôznejším laboratóriám a výskumným inštitúciám, ktoré sa používajú na riešenie veľmi zložitých úloh a simulácií v rámci energetiky, aerodynamiky, biológie, chémie a ďalších oblastí. Vrcholové superpočítače sú vždy ukážkou aktuálneho stavu výkonu a predstavujú momentálny vrchol z hľadiska rýchlosti kalkulácií. Na základe ich výkonu je 2-krát do roka zostavovaný rebríček 500 najvýkonnejších superpočítačov sveta (TOP500 list), pričom vysoké umiestnenie v rámci tohto zoznamu je považované za veľmi prestížnu záležitosť.
Historicky tomuto zoznamu vždy dominovali USA, pričom na grafe môžete vidieť, že okolo roku 2000 im patrilo 250 až 300 počítačov z tohto rebríčka. Zvyšok pochádzal z iných krajín z celého sveta, pričom Číne obvykle patril len jeden či dva, alebo žiadny. Tento rebríček sa neustále rýchlo mení a počítače v ňom vydržia obvykle len jeden či dva roky (pretože ich nahrádzajú nové a výkonnejšie stroje). S nástupom druhej dekády sa v Číne začal ozajstný boom a počet výkonných superpočítačov začal rýchlo stúpať a obsadzovať veľkú časť rebríčka.
V roku 2010 sa do neho vošla s 22 strojmi, vrátane Tianhe-1, ktorý sa vyšplhal s výkonom1,75 PetaFLOPS na jeho úplný vrchol a stal sa najvýkonnejším počítačom sveta. V roku 2011 si titul od neho prevzal japonský Fujitsu K (2,56 PetaFLOPS) a v roku 2012 americký Cray Titan (17,59 PetaFLOPS), avšak v roku 2013 sa zas vrátil do rúk Číny, reprezentovanej superpočítačom Tianhe-2 (33,86 PetaFLOPS). V tom čase už Číne patrilo viac ako 70 počítačov z TOP500 a jej podiel naďalej rástol.
Tianhe-2 bol za 390 miliónov dolárov postavený v Národnom superpočítačovom centre mesta Kanton, nachádzajúcom sa v provincii Kuang-tung v južnej Číne a stal sa zaujímavým zlomom v rámci vrcholových čínskych superpočítačových snáh. Pri budovaní superpočítačov sa obvykle používa najšpičkovejší dostupný hardvér, čo v roku 2013 viedlo k tomu, že ho Čína zložila z 32 000 dvanásťjadrových procesorov Intel Xeon E5-269v2 (2,2 GHz) a 48 000 akcelerátorov Intel Xeon Phi 31S1P (každý má 57 procesorových jadier pracujúcich na frekvencii 1,1 GHz a z 8 GB vlastnej pamäte). V súčte tak šlo o 3,12 milióna výpočtových jadier, podporených miliónom GB, respektíve 1 PB operačnej pamäte a 384 TB pamäte akcelerátorov.
Aj keď kľúčový hardvér superpočítača pochádza od Intelu, táto spoločnosť figurovala len v pozícii dodávateľa. Počítač samotný bol vyvinutý kompletne v Číne, pod vedením Národnej univerzity obranných technológií (NUDT), čo je jedna z najvýznamnejších akademických a výskumných inštitúcií v danej krajine. Všetky spojenia, pridružené systémy, operačný systém a doplnkový softvér starajúci sa o prevádzku počítača tak boli čínske. Tianhe-2 si udržal titul najvýkonnejšieho počítača v roku 2014 a aj v roku 2015, kedy sa plánoval jeho významný upgrade. Ten mal viac ako zdvojnásobiť objem osadených procesorov a akcelerátorov Intel Xeon a Xeon Phi, vďaka čomu mal jeho výkon preraziť hranicu 100 petaFLOPS.
Komponenty, ktoré si Čína u Intelu objednala, však nikdy nedorazili. V apríli 2015 americké úrady zabránili Intelu v ich vývoze a uvalili embargo aj na ostatné výkonné hardvérové komponenty ostatných amerických firiem, používaných pre superpočítače. Čínske laboratóriá sa ocitli na zozname nežiaducich entít, ktoré údajne konajú proti medzinárodným a bezpečnostným záujmom USA, pričom americké úrady to odôvodnili tým, že sa Tianhe-2 podieľal na výpočtoch v súvislosti s vývojom a testovaním jadrových zbraní. To samo o sebe nie je až také prekvapivé, pretože ide o nesmierne náročné výpočty, ku ktorým USA svoje superpočítače používajú takisto, takže to, že sa počítajú aj na čínskych superpočítačoch nie je nijak zvláštne. Jeden zo zostavovateľ tohto superpočítača, spoločnosť Inspur Group pritom uviedla, že percentuálne najväčší priestor zaberajú iné projekty, konkrétne simulácie biologických systémov na výskum genómu.
Čínski inžinieri pri testovacom prototype pripravovaného superpočítača Tianhe -3 /Foto: Zumapress/
Tieto udalosti a problémy viedli k zaujímavým zmenám. Kým menšie superpočítače naďalej pokračovali v používaní procesorov Xeon, nakúpených obvykle cez rôznych subdodávateľov, Čína sa začala výrazne snažiť postaviť svoju vlajkovú loď a bez západnej závislosti. V roku 2016 uviedla do prevádzky superpočítač Sunway TaihuLight, zložený zo 40 960 čínskych procesorov Sunwai SW26010 (64-bit RISC architektúra) a 1,31 PB operačnej pamäte. Keďže každý obsahuje 256 jadier pracujúcich na frekvencii 1,45 GHz, v súčte sa to prevtelilo do viac ako 10 miliónov jadier a výkonu 93,01 PetaFLOPS.
Počítač Sunway TaihuLight tak vystúpil na samý vrch rebríčka TOP500 a demonštroval, že predchádzajúci ban nepadol na osoh. Čína pokračovala v budovaní výkonných superpočítačov buď okľukou, alebo vlastnými silami, pričom naďalej zaberala v rebríčku čoraz väčší podiel. V súčasnosti v ňom má 219 reprezentantov, čo je najviac na svete, pričom podiel USA klesol na 116. S výrazným odstupom nasleduje Japonsko s 29 superpočítačmi.
Čínsky superpočítač Sunway TaihuLight (93,01 PetaFLOPS) viedol rebríček dva roky. Minulý rok ho prekonal nový americký superpočítač IBM Summit v Národných laboratóriách Oak Ridge (122,3 PetaFLOPS). Očakáva sa však, že Čína si titul prevezme späť na budúci rok, kedy uvedie do prevádzky prvý superpočítač s výkonom prekonávajúcim jeden ExaFLOPS.
V súčasnosti čínska vláda finančne podporuje vývoj tohto konceptu v rámci troch konkurenčných laboratórií. Prvý je pod taktovkou Národného výskumného centra pre paralelné technológie (NRCPC), ktoré testuje realizovateľnosť s procesormi ShenWei 26010 (rovnaké, aké má osadené superpočítač Sunway TaihuLight). Firma Sugon testuje realizovateľnosť s procesormi Hygon (licenčná kópia AMD Zen, k detailom sa ešte dostaneme) a napokon Národná univerzita pre obranné technológie (NUDT, prevádzkovateľ počítačov Tianhe-1 a Tianhe-2) testuje realizovateľnosť so zatiaľ verejne neznámym procesorom, ktorý je pravdepodobne s ARM architektúrou. Americké embargo na výkonné čipy teda čínsky progres nielenže nezastavilo, ale navyše „okradlo“ amerických výrobcov čipov o veľmi lukratívne zákazky. Ba čo viac, naštartovalo výrazný hon za vývojom domácich výkonných procesorov, ktoré boli dovtedy takpovediac na druhej koľaji.
V tejto súvislosti sa vynára pekná paralela s populárnym filmovým citátom, ktorým sa prezentuje japonský admirál Isoroku Yamamoto po útoku na Pearl Harbor: „Obávam sa, že jediné čo sme dosiahli, je prebudenie spiaceho obra“. Aj keď neexistuje žiadny priamy dôkaz, že by niekedy japonský admirál tieto slová v realite vyslovil (ide o hollywoodsky portrét z filmov Tora! Tora! Tora! z roku 1970 a Pearl Harbor z roku 2001), hlavne v očiach americkej verejnosti je vďaka popkultúre veľmi dobre vlastenecky zakorenený. Súčasná situácia ho pri tom veľmi dobre zhmotňuje, avšak tentoraz v opačnom garde.
Tieto útoky totiž Čínu stále viac nútia vyvíjať vlastné technológie, pričom práve polovodičový priemysel je slabina, v ktorej sa krajina postupne stále viac stavia na vlastné nohy. V momente ako to urobí, cerenie zubov v týchto oblastiach už nebude nič znamenať. USA tak parodoxne budú tou stranou, čo na celom konflikte stratí, nakoľko americké firmy prídu o obrovské zákazky, vznikne im nová konkurencia a z dôvodu osamostatnenia čínskeho priemyslu príde americká politická sféra o dôležitú vyjednávaciu páku, ktorú inak mohla dlhodobo (s mierou) uplatňovať.
MADE IN CHINA 2025
Mnohé čínske technologické firmy sú dnes svetovým lídrom v rámci trhu. Huawei je najväčším výrobcom telekomunikačného vybavenia a do dvoch rokov možno aj najväčším výrobcom smartfónov na svete. Lenovo je s 23 % trhovým podielom najväčším výrobcom notebookov a DJI celkom dominuje trhu dronov (viac ako 75 % trhový podiel). To, že všetci v hojnej miere používajú čipy amerických firiem, či už ide o Intel, AMD alebo Qualcomm, ich robí v súčasnej napätej obchodnej situácii zraniteľnými.
Čína sa chce tejto zraniteľnosti a závislosti zbaviť, pričom pri prvom výraznom zhoršovaní politickej situácie pred piatimi rokmi spustila Národný plán na vývoj lokálneho polovodičového priemyslu. V rámci projektu „Made in China 2025“ dnes investuje obrovské peniaze do podpory vzniku a rozvoja domácich firiem, ktoré majú výrazne zmenšiť závislosť krajiny na cudzokrajných technológiách. Plánom je do roku 2025 zabezpečiť vlastnými silami 70 % domácej polovodičovej spotreby. Nejde tu teda len o ARM procesory či rôzne čipové súpravy a telekomunikačné čipy. Čína túži vo veľkom zasiahnuť aj do trhu výkonných procesorov, operačných pamätí a NAND flash čipov, pričom v súčasnosti je v stavbe neuveriteľných 19 polovodičových fabrík rôzneho zamerania.
V prípade operačných pamätí (DRAM čipy) zvolila Čína nesmierne agresívnu stratégiu, s plánovanými investíciami 150 miliárd dolárov, čo viedlo v posledných piatich rokoch k vzniku troch nových výrobcov. Xi’an UniIC Semiconductors začal produkovať čipy v roku 2017, Fujian Jin Hua Integrated Circuit v roku 2018 a napokon Innotron Memory spustil výrobu tento rok. Aj keď Fujian naviazal spoluprácu s malým taiwanským výrobcom DRAM, na západe existovali obrovské pochyby o tom, ako tieto nové firmy chcú konkurovať obrovskému technologickému náskoku aktuálnych dominantných výrobcov (juhokórejské firmy Samsung a SK Hynix, americký Micron a japonská Toshiba). Schodná cesta sa však ukázala. V minulom roku bola firma Fujian osočená a obvinená z veľkej krádeže obchodných tajomstiev práve amerického Micronu, ktoré údajne použila pre obrovské urýchlenie svojho vývoja.
Podobným obvineniam v minulom roku čelil aj čínsky výrobca displejov BOE, ktorý mal v poslednom období doslova raketový vzostup. Počas roku 2018 sa vďaka obrovskému rozšíreniu svojich fabrík stal najväčším výrobcom veľkých LCD panelov (nad 60“), pričom predstihol dlhoročných najväčších hráčov v podobe juhokórejských gigantov Samsung a LG. Pre porovnanie, v prvom štvrťroku 2018 Čína vyrobila 177-tisíc panelov nad veľkosť 60“ (3,6 % celosvetovej produkcie), zatiaľ čo Južná Kórea 2,69 milióna (55 %).
V prvom štvrťroku 2019 už bol pomer 2,24 ku 2,98 miliónom panelov a keďže o väčšinu čínskej produkcie sa postaralo BOE, s prehľadom sa ujalo na tomto trhu vedenia. V rámci výroby malých displejov dlhodobo vedie Samsung, avšak v priebehu minulého roka sa BOE dostal do tesného závesu na druhú pozíciu. Samsung si drží čelo hlavne vďaka vládnutiu OLED segmentu displejov pre smartfóny, kde drží dominantný 90 % podiel.
Práve Samsung však počas minulého roku BOE obvinil z krádeže technológií svojho ohybného displeja. Obchodné tajomstvá mu mal údajne preniesť subdodávateľ Toptec (v súčasnosti prebieha v Južnej Kórei v tejto súvislosti súd), vďaka čomu BOE mohol ohybné displeje v predstihu poskytnúť nielen málo známemu čínskemu výrobcovi Royole (použil ho na prvom skladateľnom telefóne FlexPai, ktorý však vďaka urýchlenému príchodu na trh pôsobil skôr ako prototyp), ale hlavne firme Huawei, ktorá ho mohla použiť na skladateľnom smartfóne Mate X.
Dusno je takisto v rámci výkonných x86 procesorov (Intel a AMD). Čína túto túžbu začala realizovať už v roku 2013, kedy šanghajská vláda nadviazala spoluprácu s taiwanskou firmou VIA Technologies, ktorá má okrem AMD a Intelu už ako jediná licenciu na tieto inštrukčné súpravy (výsledkom je firma a procesory Zhaoxin, odvodené od konštrukcie VIA Nano). Omnoho zaujímavejšia je ale v tejto oblasti obdobná dohoda, ktorú sa podarilo Číne uzavrieť v roku 2016 s AMD, v súvislosti s licenčnou výrobou výkonných desktopových procesorov Ryzen a serverových procesorov Epyc pre čínsky trh.
Čínske dvojča serverového procesora AMD Epic, CPU Hygon, osadený vo svojej pätici
Z dôvodu legálnych obmedzení AMD vytvorila niekoľko nových spoločností, ktoré takéto licencovanie umožnili. Ide o THATIC (Tianjin Haiguang Advanced Technology Investment Co. Ltd.), ktoré je sčasti vlastnené AMD a sčasti niekoľkými čínskymi spoločnosťami a organizáciami, vrátane čínskej akadémie vied. AMD a THATIC následne v rôznych podieloch vlastnia spoločnosť HMC (Haiguang Microelectronics), na ktorú bolo prevedené intelektuálne vlastníctvo nových čipov a takisto firmu Hygon (Chengdu Haiguang Integrated Circuit Design), ktorá čipy navrhuje a následne aj predáva.
Prvé procesory, ktoré sú prakticky identickou kópiu prvej generácie Zen architektúry (prvé Ryzeny a Epycy), sa tak na čínsky trh dostali v roku 2018 pod menom Hygon, pričom budú osádzané do dátových centier, serverov a superpočítačov. Niet divu, že po odhalení celého procesu sa americké ministerstvo obchodu odhodlalo tieto snahy v posledných mesiacoch ukončiť. Americká vláda je čoraz znepokojenejšia, že Čína zlikviduje technologický náskok USA v oblasti polovodičov a postupy AMD sa jej teda vôbec nepozdávajú.
AMD síce potvrdilo, že už neplánuje s Čínou zdieľať druhú generáciu Zen architektúry, ktorú uvedie na trh tento rok (Ryzen 3000 a Epyc 2), avšak to už je relatívne irelevantné. Paralelu vidieť v zbrojnom priemysle, kde Čína v posledných dekádach nakupovala rôznu leteckú či námornú techniku od Ruska. Tú používala, následne v druhom kroku postavila vlastnými silami ich kópiu a v treťom kroku využíva tieto skúsenosti na vývoj vlastných pokročilejších nástupcov. Po dekády celý svet na čele s USA a Európou využíval Čínu hlavne ako výrobňu.
V posledných rokoch však Čína investovala skutočne masívne množstvo presne cieleného úsilia do svojho technologického rozvoja a tento efekt začína byť čoraz viac cítiť. Nejde len o to, že čínske firmy začali byť na čele v mnohých koncových technologických produktoch, čo je prípad Huawei, Lenovo alebo DJI. Čoraz viac sa presadzujú aj domáci výrobcovia jednotlivých esenciálnych polovodičových a iných súčiastok, pričom podobný príbeh, aký sa udial v súvislosti s výrobou displejov BOE, sa môže zakrátko udiať aj v rámci výroby operačných pamätí, NAND flash a možno aj CPU.
Pri pohľade na celú situáciu je nutné vnímať nielen to, aký obrovský kolos Čína je, ale aj ako neuveriteľne je vo svojich cieľoch sústredená. A to západné trhy už onedlho pocítia, pretože vytrvalosti a objemu dlhodobých rozvojových projektov Číny sa dnes žiadne západné ekvivalenty nemôžu rovnať. Totalitný režim v tejto súvislosti hrá Číne paradoxne do karát, pretože sa nemusí obávať odporu opozície, konca volebného obdobia či zmeny volebných preferencií. Pripomína tak draka, neomylne letiaceho za svojím cieľom.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom augustovom vydaní TOUCHIT č. 7-8/2019, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
